znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 197/2010-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť O. J., S., zastúpenej JUDr. M. V., K., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   na   zárobkovú   činnosť   podľa   čl.   35   ods.   1   a   čl.   36   písm.   a)   Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava, pracovisko Košice, v konaní vedenom pod sp. zn. 2006/03414 a rozhodnutím z 28. novembra 2006 a Sociálnej poisťovne, pobočka Trebišov, v konaní vedenom pod sp. zn. W 2006/23927 a rozhodnutím   z   25.   septembra   2006,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   6 S/17/2007 zo 4. decembra 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso/10/2009 z 10. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť O. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2010 doručená sťažnosť O. J. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená podaním z 9. apríla 2010, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 2 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 36 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právnych predpisov upravujúcich rovnaké zaobchádzanie v oblasti   poskytovania   sociálnej   pomoci   rozhodnutiami   Sociálnej   poisťovne,   ústredie Bratislava,   pracovisko   Košice   (ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“),   sp.   zn.   2006/03414   z 28. novembra 2006 a Sociálnej poisťovne, pobočka Trebišov (ďalej len „pobočka Sociálnej poisťovne“), v konaní vedenom pod sp. zn. 2006/23927 a rozhodnutím z 25. septembra 2006, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 S/17/2007 zo   4.   decembra   2008   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso/10/2009 z 10. decembra 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že namietaným rozhodnutím pobočky Sociálnej poisťovne z 25. septembra 2006 bol podľa zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnej pomoci“) sťažovateľke odňatý peňažný príspevok v sume 5 716 Sk za opatrovanie manžela s účinnosťou od 1. júna 2006, ktorý jej bol priznaný predtým na základe rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne sp. zn. W   2005/26829   zo   14.   apríla   2005.   Vyplácanie   peňažného   príspevku   bolo   pozastavené od 1. júna 2006 až do doby „predloženia rozhodnutia o priznaní dôchodku manželky“.

Proti   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   2.   októbra   2006   prostredníctvom   svojho zástupcu odvolanie a Sociálnej poisťovni, v ktorom poukázala najmä na to, že rozhodnutie sa v odôvodnení opiera „o neexistujúce ustanovenie § 43 zrušeného zákona č. 121/1975 o sociálnom   zabezpečení,   ktorý   bol   zrušený   zákonom   č.   100/1988   Z.   z.   o   sociálnom zabezpečení“. Ďalej tiež tvrdila, že postup pobočky Sociálnej poisťovne je diskriminačný v zmysle § 5 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov (antidiskriminačný   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „antidiskriminačný zákon“),   a   požadovala   zrušenie   namietaného   rozhodnutia   a   doplatenie   peňažných príspevkov za opatrovanie.

Pobočka Sociálnej poisťovne vydala následne 6. októbra 2006 opravné rozhodnutie, v ktorom v odôvodnení opravila svoje konštatovanie na správne znenie takto: „Uvedeným sa zistilo, že pani O. J. bol priznaný dôchodok manželky v zmysle § 51 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení z dôvodu, že je invalidná na poberanie dôchodku manželky.“ Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   13.   októbra   2006   odvolanie,   v ktorom uviedla, že s ním nesúhlasí preto, že opravné rozhodnutie bolo vydané až po odvolaní proti nezákonnému   rozhodnutiu   z   25.   septembra   2006,   ktorým   so   spätnou   platnosťou   odňali peňažný príspevok za opatrovanie jej manžela. Žiadala preto obe namietané rozhodnutia zrušiť.

Sociálna poisťovňa rozhodnutím sp. zn. 2006/03414 z 28. novembra 2006 odvolanie sťažovateľky   zamietla   a   namietané rozhodnutie   pobočky   Sociálnej   poisťovne   potvrdila. Konštatovala   tiež,   že   sťažovateľka   nie   je   považovaná   za   osobu   schopnú   vykonávať celodenné, osobné a riadne opatrovanie svojho manžela, pretože bola uznaná za invalidnú podľa § 51 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení“).

Dňa 14. februára 2007 podala sťažovateľka žalobu krajskému súdu o preskúmanie postupu a rozhodnutí Sociálnej poisťovne v správnom súdnictve, v ktorej žiadala uvedené nezákonné rozhodnutia zrušiť. Podaním z 20. júna 2007 urgovala krajský súd, aby vo veci konal, a 27. marca 2008 podala na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) „žiadosť poškodeného o predbežné prerokovanie nároku“.

Krajský súd rozhodnutím sp. zn. 6 S/17/2007 z 15. mája 2008 konanie o jej žalobe zastavil.   Na   základe   podaného   odvolania   však   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 9   Sžso/56/2008   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súd   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie.

Následne krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 S/17/2007 zo 4. decembra 2008 žalobu sťažovateľky   zamietol.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie 7. januára 2009   najvyššiemu   súdu,   ktorý   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   9   Sžso/10/2009 z 10. decembra 2009 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej podrobne rozoberá, v čom vidí porušenie svojich označených   práv   podľa   ústavy,   nezákonnosť   rozhodnutí   Sociálnej   poisťovne,   ale i krajského súdu a najvyššieho súdu, a v závere navrhuje, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   číslo   9Sžso/10/2009   zo   dňa 10. 12. 2009, rozsudkom Krajského súdu Košice číslo 6S/17/2007-88 zo dňa 04. 12. 2008, rozhodnutím žalovaného správneho orgánu ÚPSVaR Bratislava, pracovisko Košice, číslo: 2006/03414 zo dňa 28. 11. 2006 a rozhodnutím správneho orgánu ÚPSVaR Trebišov, číslo: W2006/23927-4/K. zo dňa 25. 09. 2006, ktorým mi tento odňal príspevok za opatrovanie môjho manžela G. J. ZŤP a zastavil jeho výplatu od 01. 06. 2006, ako aj postupom v konaniach,   ktoré   vydaniu   napádaných   rozhodnutí   predchádzali,   som   bola   poškodená a diskriminovaná   na   svojich   základných   Ústavou   a zákonmi   garantovaných   právach   a slobodách

1. ) podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorej každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá,

2. ) podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorej ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné,

3. ) podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorej základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať,

4. ) podľa čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorej nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to. že uplatňuje svoje základné práva a slobody,

5. ) podľa čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorej medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom,

6. ) podľa čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorej pri obmedzovaní základných   práv   a   slobôd   sa   musí   dbať   na   ich   podstatu   a   zmysel.   Takéto   obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ,

7. ) podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorej každý má právo uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť   a   podľa   ods.   3   tohto   článku   občania   majú   právo na prácu,

8. ) podľa čl. 36 písm. a Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorej zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon im zabezpečuje najmä právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočne na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň a podľa písm. b tohto článku aj ochranu proti diskriminácií v zamestnaní,

9. ) podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorej každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom...

10. ) podľa § 5 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z...., v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v sociálnom zabezpečení zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.,

11.   )   podľa § 5 ods.   2,   písm.   a zákona č.   365/2004 Z.   z.  ...,   zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi v oblastiach prístupu a poskytovania sociálnej pomoci...,

12. ) podľa § 6 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z...., v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania   sa   v   pracovnoprávnych   vzťahoch,   obdobných   právnych   vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.

13.   )   podľa § 6 ods.   2,   písm.   a zákona č.   365/2004 Z.   z.  ...,   zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach prístupu k zamestnaniu, povolaniu, inej zárobkovej činnosti alebo funkcii... vrátane požiadaviek pri prijímaní do zamestnania a podmienok a spôsobu uskutočňovania výberu do zamestnania,

14.   )   podľa   §   4a   ods.   1   zákona   č.   195/1998   Z.   z.   o   sociálnej   pomoci,   práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v sociálnom zabezpečení ustanovenou osobitným zákonom...,

15.   )   podľa   §   4a   ods.   3   zákona   č.   195/1998   Z.   z.   o   sociálnej   pomoci,   ten,   kto sa domnieva,   že   jeho   práva   alebo   právom   chránené   záujmy   boli   dotknuté   v   dôsledku nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania, môže sa domáhať právnej ochrany na súde podľa osobitného zákona...

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   číslo   9Sžso/10/2009   zo   dňa 10. 12. 2009, rozsudok Krajského súdu Košice číslo 6S/17/2007-88 zo dňa 04. 12. 2008, rozhodnutie správneho orgánu ÚPSVaR Bratislava, pracovisko Košice, číslo: 2006/03414 zo   dňa   28.   11.   2006   a   rozhodnutie   správneho   orgánu   ÚPSVaR   Trebišov,   číslo: W2006/23927-4/K. zo dňa 25. 09. 2006 sa zrušujú.

ÚPSVaR Trebišov je povinný nahradiť sťažovateľovi škodu vo výške 3.035,25,-Eur s 10,5 % úrokom z omeškania a trovy konania.

Sťažovateľovi   priznáva   za   prieťahy   v   súdnom   konaní   primeranú   náhradu   škody nemajetkovej ujmy vo výške 23.900,-Eur.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodu na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou sťažnosti sťažovateľky je tvrdené porušenie čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy, základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 36 písm. a) a čl. 48 ods. 2 ústavy, zákona o sociálnom poistení a andiskriminačného zákona rozhodnutím Sociálnej poisťovne   sp.   zn.   2006/03414   z   28.   novembra   2006   a   predtým   rozhodnutím   pobočky Sociálnej poisťovne sp. zn. 2006/23927 z 25. septembra 2006, rozsudkom krajského súdu sp.   zn.   6   S/17/2007   zo   4.   decembra   2008   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 9 Sžso/10/2009 z 10. decembra 2009.

1.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   označených   ustanovení   a   základných   práv zakotvených v ústave rozhodnutiami Sociálnej poisťovne na prvom stupni a druhom stupni, ako   aj   rozsudkom   krajského   súdu,   treba   poukázať   na   citovaný   čl.   127   ods.   1   ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc   ústavného   súdu   je   preto   v   týchto prípadoch subsidiárna. Keďže proti právoplatnému rozhodnutiam Sociálnej poisťovne bolo prípustné podanie žaloby na všeobecnom súde, právomoc poskytnúť ochranu označeným právam   sťažovateľky   mal   v   prvom   stupni   krajský   súd,   ktorý   preskúmával   žalobu sťažovateľky   proti   rozhodnutiam   správnych   orgánov   v   správnom   súdnictve.   To   teda zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu konať o tejto časti sťažnosti.

Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu   subsidiarity   nie   je   v   právomoci   ústavného   súdu preskúmať   napadnutý   postup   a   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   sp.   zn.   2006/03414 z 28. novembra   2006   a   predtým   pobočky   sociálnej   poisťovne   sp.   zn.   2006/23927 z 25. septembra   2006   a   ani   postup   a   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   6   S/17/2007 zo 4. decembra   2008   (m.   m.   III.   ÚS   53/02,   IV.   ÚS   118/04),   pretože   napadnutý   postup označených porušovateľov preskúmal v odvolacom konaní aj najvyšší súd.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis   II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd musí   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   zohľadňovať   platnú   právnu   úpravu   v   oblasti rozdelenia   právomoci,   a   teda   zohľadňovať   aj   založenie   právomoci   všeobecných   súdov vo veciach správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd uvádza, že z obsahu článkov ústavy, porušenie ktorých sťažovateľka namieta,   je   už   na   prvý   pohľad   zrejmé,   že   medzi   týmito   článkami   ústavy   a   obsahom námietok   sťažovateľky   neexistuje   žiadna   príčinná   súvislosť,   ktorú   by   prípadne   mohol osobitne posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. K tomu poznamenáva, že čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods.   1,   2 a 4 a čl. 13 ods.   2 a 4 ústavy   neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva a označené základné práva podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 36 písm. a) ústavy, ktorých porušenie namieta, nemajú tiež žiadny súvis s podstatou sťažnosti sťažovateľky, pretože v týchto článkoch ústavy sú zakotvené najmä základné práva týkajúce sa slobodnej voľby   povolania,   podnikania   a   vykonávania   inej   zárobkovej   činnosti   a   tiež   subjektom základného práva podľa čl. 36 písm. a) sú „zamestnanci“. Obdobne ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť   medzi tvrdeniami sťažovateľky, ktoré spočívali v jej údajnej diskriminácii oproti iným osobám podľa antidiskriminačného zákona, resp. k porušeniam iných zákonov, napr. zákonov o sociálnej pomoci alebo o sociálnom zabezpečení, ktoré by boli nesprávne aplikované správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi v ich rozhodnutiach.

Ak sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu a najvyššieho súdu v označenom konaní, ústavný súd k tomu uvádza, že okrem nesplnenia predpísaných náležitostí v tejto časti (sťažovateľka nepredložila ústavnému súdu žiadny relevantný dôkaz o tom, že podala proti postupu označených súdov sťažnosti na zbytočné prieťahy   predsedom   obidvoch   súdov,   čím   nesplnila   základnú   podmienku   konania   pred ústavným   súdom   a   to   preukázanie   vyčerpania   všetkých   právnych   prostriedkov   nápravy podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde)   je   sťažnosť   v   tejto   časti   aj   zjavne neopodstatnená.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (II.   ÚS   12/01,   IV.   ÚS   32/03) sa ochrana základnému právu vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie   práva   označeným   orgánom   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   najmä   krajským súdom) trvalo, alebo ešte pretrváva. Ak v čase, keď bola podaná sťažnosť ústavnému súdu, už   nedochádza   k   namietanému   porušovaniu   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a   v   prípade,   že   už   k   zásahu   došlo,   aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Sťažovateľka namietala porušenie základného práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 10. marca   2010.   Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil, že napadnuté konanie bolo právoplatne skončené ešte v januári 2010 (sťažovateľke bolo rozhodnutie doručené 7. januára 2010), z čoho je zrejmé, že v čase doručenia sťažnosti už tvrdené porušovanie označeného práva postupom   krajského súdu   a najvyššieho súdu netrvalo.

Tento   skutkový   stav   bol   so   zreteľom   na obsah sťažnosti,   ako aj s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo význam a ústavný súd sa nimi už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2010