znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 197/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 55 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11. ods 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených čl. 1 Dodatkového protokolu č. I. k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výnosom Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 22. decembra 2003 č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov a ustanoveniami § 24b a § 25 zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2007 doručená sťažnosť J. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv zaručených čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 55 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl.   11.   ods.   1   a   4   Listiny   základných   práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práv   zaručených   čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   I. k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) výnosom   Ministerstva   výstavby   a   regionálneho   rozvoja   Slovenskej   republiky z 22. decembra   2003   č.   V-1/2003   o regulácii   cien   nájmu   bytov   (ďalej   len   „výnos ministerstva výstavby“) a ustanoveniami § 24b a § 25 zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenách“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že označené právne normy ho ako vlastníka nehnuteľností na území mesta B., katastrálne územie N., poškodzujú, keďže nimi určená cena   nájomného   je   veľmi   nízka   v porovnaní   s trhovou   hodnotou   nehnuteľností,   ktoré vlastní. Takéto nájomné nepokrýva jeho ekonomicky oprávnené náklady a neumožňuje mu tvoriť   primeraný   zisk.   Regulované   nájomné   podľa   názoru   sťažovateľa „popiera   všetky princípy súkromného vlastníctva a v plnej miere zasahuje do mojich základných ľudských práv a slobôd“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd:„- vyslovil že zásahom štátu, ktorým je výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR z 22. decembra 2003, č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov a § 24b, §25 zákona o cenách, je porušené moje právo na rovnosť vyplývajúce z článku 12 odseku 2, právo   na   rovnaký   zákonný   obsah   a   rovnakú   ochranu   vlastníckeho   práva   vyplývajúce z článku 20 odsek 1, právo na nútené obmedzenie vlastníckeho práva len v nevyhnutnej miere   a   za   primeranú   náhradu   vyplývajúce   z článku   20   odseku   4,   právo   podnikať vyplývajúce   z článku   35   odsek   1,   právo   na   hospodárstvo   založené   na   princípe   trhovej ekonomiky   vyplývajúce   z článku   55   odseku   1,   právo   na   podporu   hospodárskej   súťaže vyplývajúce z článku 55 odseku 2 Ústavy, právo rovnosti vyplývajúce z článku 1, právo na rovnaký   zákonný   obsah   každého   vlastníckeho   práva   vyplývajúce   z článku   11   odseku   1, práva na nútené obmedzenie vlastníckeho práva vyplývajúce z článku 11 odseku 4 Listiny základných   práv   a   slobôd,   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   vyplývajúce   z článku   1 Dodatkového protokolu číslo 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv,

- zrušil výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR z 22. decembra 2003, č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov a § 24b, §25 zákona o cenách,

- priznal mi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 80000,- Sk,

-   zaviazal   Slovenskú   republiku   zaplatiť   mi   trovy   konania   pozostávajúce   z trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.   38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

„Ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy sa možno brániť len proti   porušeniam základných   práv   individuálnymi,   a nie normatívnymi právnymi aktmi. Preto nemožno v konaní   o ústavnej sťažnosti   vysloviť,   že k porušeniu   ústavného práva došlo   priamo ustanovením   normatívneho právneho   aktu, ale   iba jeho konkrétnou aplikáciou (III. ÚS 7/02).“

Z obsahu   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich ústavou   garantovaných   práv   výnosom   ministerstva   výstavby   a   ustanoveniami   zákona o cenách. V oboch prípadoch ide o všeobecne záväzné právne predpisy (§ 3 ods. 1 v spojení s § 1 ods. 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov v znení neskorších predpisov), ktoré sú normatívnymi právnymi aktmi. Sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy v spojení s § 49 zákona o ústavnom súde by sťažovateľ mohol napadnúť len taký zásah do jeho základných práv a slobôd,   ktorý   by   vyplýval   z konkrétneho právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo iného   zásahu,   to   znamená,   z individuálneho   právneho   aktu.   Ústavný   súd   preto   dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa podľa čl. 127 ústavy je z uvedených dôvodov zjavne neopodstatnená.

V prípade, že výnos ministerstva alebo ustanovenia zákona môžu porušovať práva jednotlivca garantované mu ústavou, ústavnými zákonmi, či medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, nápravu   je   možné   dosiahnuť   vyslovením   nesúladu   jednotlivých   ustanovení   právnych predpisov alebo celých právnych predpisov s ústavou, ústavnými zákonmi i s uvedenými medzinárodnými   zmluvami   a v prípade   výnosu   ministerstva   aj   so   zákonmi.   O súlade zákonov   s ústavou,   ústavnými   zákonmi   i   s uvedenými   medzinárodnými   zmluvami a o súlade ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov s ústavou, ústavnými zákonmi, s uvedenými medzinárodnými zmluvami a so zákonmi rozhoduje ústavný súd podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) ústavy.

Zrušenie výnosu ministerstva, ako aj ustanovení zákona teda nie je možné dosiahnuť inštitútom   ústavnej   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   v spojení   s ustanoveniami   šiesteho oddielu   druhej   hlavy   zákona   o   ústavnom   súde   (konanie   o sťažnostiach).   Subjektom oprávneným na podanie návrhu na vyslovenie nesúladu s ústavou podľa čl. 125 ústavy je podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde najmenej pätina   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   prezident   Slovenskej   republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny prokurátor Slovenskej republiky alebo verejný ochranca práv. Tento výpočet je taxatívny a neumožňuje žiaden rozširujúci výklad.

Ak   by   ústavný   súd   posudzoval   podanie   sťažovateľa   z   hľadiska   navrhovaného rozhodnutia   (petitu),   ktorý   podľa   svojho   obsahu   by   mohol   byť   aj   návrhom   na   začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) ústavy, musel by podanie sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou. Preto ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohoto uznesenia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2007