znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 197/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   H.   M.,   bytom   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   D.   S., Advokátska   kancelária,   K.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa čl. 32   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Košice II č. k. 7 T 25/05-53 z 18. novembra 2005 a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 To 10/2006-64 z 15. februára 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. M. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2006 doručená   sťažnosť   z   21.   marca   2006   sťažovateľky   H.   M.,   bytom   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., Advokátska kancelária, K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 32 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 T 25/05-53 z 18. novembra 2005 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 To 10/2006-64 z 15. februára 2006.

Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   7   T   25/05-53   z 18.   novembra   2005   bola sťažovateľka   uznaná   vinnou   zo   spáchania   trestného   činu   krádeže   podľa   §   247   ods.   1 Trestného zákona (zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení neskorších predpisov, platného a účinného do 31. decembra 2005 - ďalej len „Trestný zákon“) na skutkovom základe, že „...v K. v období 23. - 29. 7. 2004 v byte, ktorý obýva spoločne so svojím bývalým manželom J. M., tomuto odcudzila finančnú hotovosť v čiastke najmenej 25.000,- Sk, ktorá bola jeho výlučným vlastníctvom a bola ukrytá v izbe bytu pod kobercom a takto odňatá oprávnenému subjektu z dispozície...“.

Sťažovateľka napadla uvedený prvostupňový rozsudok odvolaním. Krajský súd však uznesením č. k. 7 To 10/2006 - 64 z 15. februára 2006 odvolanie sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka sa obrátila na ústavný súd. Tvrdí, že okresný súd ani krajský súd sa nevysporiadali   s jej   obranou   prednesenou   v rámci   obhajoby.   Pri   posudzovaní   viny a naplnenia zákonných znakov príslušnej skutkovej podstaty trestného činu (podľa ktorej skutok kvalifikovali) nevyvodili relevantné právne závery zo skutočnosti, že peniaze ktoré sťažovateľka objavila náhodou, zadržala kvôli dlhu (34 500 Sk), ktorý mal jej bývalý manžel (poškodený v uvedenej trestnej veci) na výživnom voči ich deťom. Dlžné výživné muselo byť pritom proti bývalému manželovi vymáhané aj súdnou cestou, v konaní o výkon rozhodnutia vedenom na okresnom súde pod sp. zn. E 215/02, o čom svedčí aj uznesenie okresného súdu č.   k.   E   215/02   –   34   z 18.   júna 2004,   ktorým   bol   výkon   rozhodnutia pre dlžné   výživné (pôvodne v sume 93 500 Sk) čiastočne zastavený a ponechaný v platnosti pokiaľ ide o sumu 34 500 Sk.

Sťažovateľka   preto   nesúhlasí   s napádanými   rozhodnutiami   okresného   súdu a krajského súdu a považuje ich za protiústavné. Tvrdí, že bola oprávnená po doručení uznesenia okresného súdu č. k. E 215/02-34 z 18. júna 2004 (približne desať dní pred stíhaným skutkom) „...konať svojpomocou využijúc ústavné právo odporu a vziať právo do vlastných rúk...“, pretože štát ochranu práva jej detí na výživné voči bývalému manželovi nezabezpečil. V tejto súvislosti poukázala aj na existenciu zbytočných prieťahov v konaní o výkon rozhodnutia vedenom na okresnom súde pod sp. zn. E 215/02, čo konštatoval aj ústavný súd v nálezoch sp. zn. I. ÚS 54/02 z 13. novembra 2002 a sp. zn. IV. ÚS 187/05 z 13. septembra 2005.

Namietajúc, že „...v trestnom konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II č. k. 7 T 25/05 nebolo rešpektované a bolo preto porušené jej právo na odpor, zaručené jej čl. 32 Ústavy Slovenskej republiky, ktorým argumentovala vo svojich podaniach pred vydaním rozsudku súdom I. stupňa a aj v odvolaní z 9. 1. 2006...“ pričom „...odvolací súd neuznal právo sťažovateľky na odpor, keď odvolanie sťažovateľky zamietol a vo svojom rozsudku zo dňa 15. 2. 2006 č. k. 7 To 10/2006 – 67 (správne malo byť v uznesení č. k. 7 To 10/2006 – 64, pozn.), sa vôbec nevysporiadal a nezaoberal s dôvodmi odvolania sťažovateľky a len chudobne na dôvody odvolania sťažovateľky konštatoval, že pojem svojpomoc Tr. zák. ani Tr.   por.   nepozná....“,   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   zrušil   rozsudok okresného súdu č. k. 7 T 25/05 – 53 z 18. novembra 2005 a uznesenie krajského súdu č. k. 7 To 10/2006 – 64 z 15. februára 2006 a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež navrhla, aby ústavný súd uložil okresnému súdu povinnosť zaplatiť jej náhradu trov v konaní pred ústavným súdom.

II.

2.1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.2.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   k porušeniu   jej   základných   práv   a   slobôd   došlo rozsudkom okresného súdu č. k. 7 T 25/05-53 z 18. novembra 2005, ktorým bola uznaná vinnou   zo   spáchania   trestného   činu   krádeže   podľa   §   247   ods.   1   Trestného   zákona a uznesením   krajského   súdu   č.   k.   7   To   10/2006-64   z 15.   februára   2006,   ktorým   bolo zamietnuté jej odvolanie proti označenému rozsudku okresného súdu z 18. novembra 2005.

Dôvod, pre ktorý sťažovateľka obe rozhodnutia napáda, spočíva v ňou namietanom nesprávnom právnom posúdení jej konania zo strany okresného súdu aj krajského súdu, ktoré neakceptovali jej obhajobu spočívajúcu v tvrdení, že peniaze, ktoré objavila náhodou, zadržala kvôli dlhu, ktorý mal jej bývalý manžel (poškodený v uvedenej trestnej veci) na výživnom voči ich deťom. Sťažovateľka tvrdí, že jej konanie nemožno kvalifikovať ako trestný čin krádeže, pretože „...len využila legálnu krajnú a poslednú možnosť garancie ochrany svojho práva...konať svojpomocou využijúc ústavné právo odporu...vzala právo do vlastných rúk a čiastočne ho podľa uznesenia súdu (č. k. E 215/02-34 z 18. júna 2004, pozn.) vykonala   sama...“. Sťažovateľka   teda   namieta,   že   jej   konanie   nemohlo   založiť trestnú   zodpovednosť,   pretože   smerovalo   k výkonu   práv   a povinností   vyplývajúcich zo súdneho rozhodnutia a v konečnom dôsledku predstavovalo realizáciu základného práva zaručeného v čl. 32 ústavy.

2.3. Citované ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   (ďalej   aj „sťažovatelia“) vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený   princíp   sa   nepochybne   týka   aj   prípadov,   v ktorých   sa   sťažovatelia   ako účastníci trestného konania pred súdom môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo   slobôd,   k   porušeniu   ktorých   malo   dôjsť,   využitím   riadnych   alebo   mimoriadnych opravných   prostriedkov,   ktoré   im   na   tento   účel   dáva   k dispozícii   príslušný   procesný zákonný   predpis,   pokiaľ   je   takýto   opravný   prostriedok   sťažovateľovi   priamo   dostupný a vzhľadom   k okolnostiam   prípadu   mu   poskytuje   reálnu   šancu   na   úspech   z hľadiska príslušnej právnej úpravy, ako aj z hľadiska súdnej praxe pokiaľ ide jej o aplikáciu.

Podľa § 564 ods. 1 Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení zákona č. 650/2005 Z. z. – ďalej len „Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006“) trestné stíhanie začaté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona a úkony v ňom vykonané majú rovnaké účinky ako trestné stíhanie začaté a úkony vykonané podľa tohto zákona.

Podľa § 564 ods. 3 prvej a druhej vety Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na okresný súd pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná konanie okresný súd podľa doterajších predpisov. Konanie o riadnom   opravnom   prostriedku   proti   takému   rozhodnutiu   vykoná   krajský   súd   podľa doterajších predpisov.

Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 môže obvinený napadnúť vo svoj prospech právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 možno dovolanie   podať,   ak   (...)   rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť (...).

Podľa § 566 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 dovolanie podľa tohto   zákona   možno   podať   len   proti   rozhodnutiam,   ktoré   nadobudli   právoplatnosť   po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

2.4. Sťažovateľka sa ochrany svojich práv, porušenie ktorých namieta v sťažnosti podanej ústavnému súdu, mohla vo vzťahu k prvostupňovému rozsudku okresného súdu č. k. 7 T 25/05-53 z 18. novembra 2005 domáhať využitím riadneho opravného prostriedku – odvolania, v konaní pred krajským súdom. Túto možnosť sťažovateľka využila.

Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu č. k. 7 To 10/2006-64 z 15. februára 2006 (ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   dňom   vyhlásenia)   z citovaných   ustanovení   Trestného poriadku   účinného   od   1.   januára   2006   vyplýva,   že   zákonná   procesná   úprava   trestného konania, vzťahujúca sa na sťažovateľkinu trestnú vec, jej umožňuje účinným spôsobom uplatniť   námietky   obsiahnuté   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   priamo   v trestnom konaní pred dovolacím súdom (vyžitím mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ako súd dovolací - § 377 Trestného poriadku účinného   od   1.   januára   2006)   je   v konaní   o dovolaní   oprávnený   preskúmať   zákonnosť a odôvodnenosť   výrokov   napadnutého   rozhodnutia   z hľadiska   správnosti   právneho posúdenia zisteného skutku alebo správnosti použitia iných hmotnoprávnych ustanovení [§ 384 ods. 1 v spojení s § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006].

Ako primárny ochranca ústavnosti (III. ÚS 79/02) viazaný čl. 152 ods. 4 ústavy (výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných právnych   predpisov   musí   byť   v súlade   s touto   ústavou)   je   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky oprávnený preskúmať právne závery odvolacieho súdu tak pokiaľ ide o otázku, či v danom prípade malo byť sťažovateľkino konanie posúdené podľa ustanovení Trestného zákona   o okolnostiach   vylučujúcich   protiprávnosť,   ako   aj   pokiaľ   ide   o otázku,   či ustanovenia   Trestného   zákona,   na   základe   ktorých   okresný   súd   a krajský   súd   dospeli k záveru   o trestnej   zodpovednosti   sťažovateľky,   boli   aplikované   ústavne   súladným spôsobom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   uvedeného   zákona   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2006