znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 197/02-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra   2002   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   B.,   bytom   K.,   zastúpeného advokátom JUDr. P. A., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a 4 Listiny základných   práv   a slobôd   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. B.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. júna 2002   doručené   podanie   I.   B.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. P. A., Advokátska kancelária, B., označené ako „Ústavná sťažnosť proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. februára 2002, č. k. 13 Co 492/01 a rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 4. apríla 2001 č. k. 11 C 62/97“, ktorého obsahom bolo tvrdenie, že menované súdy „svojimi vyššie uvedenými   rozsudkami   ako   orgány   verejnej   moci   porušili   moje   ústavou   zaručené základné   právo   na   spravodlivé   konanie   a na   súdnu   ochranu   (čl.   6   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd)“.

Listom ústavného súdu z 3. júla 2002 bol sťažovateľ upozornený na nedostatky podania a vyzvaný na ich odstránenie.

V odpovedi z 2. augusta 2002 sťažovateľ doplnil svoje podanie „v tom smere, že   sťažnosťou   napadnutými   rozhodnutiami   súdov   bolo   porušené   moje   ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (čl. 36 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd, čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy)... Napadnutými rozhodnutiami súdov bol porušený aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že „Občiansky súdny poriadok súdom ukladá, aby rozhodovali na základe   zisteného   skutkového   stavu   veci   (§   153   O.   s.   p.),   keď   dôkazy   vykonané v konaní   hodnotí   súd   podľa   zásad   voľného   hodnotenia   dôkazov   (§   132   O.   s. p.). Jedným z princípov spravodlivého procesu vylučujúcich ľubovôľu v rozhodovaní je zákonom   prikázaná   povinnosť   všeobecných   súdov   svoje   rozhodnutia   riadne odôvodniť, v oblasti občianskoprávneho súdnictva spôsobom prikázaným v ustanovení §   157   odst.   O.   s.   p.,   ktorým   sa   všeobecným   súdom   -   mimo   iného   -   ukladá v odôvodnení   rozsudku   uviesť podstatný   obsah   prednesov,   stručne a jasne vyložiť, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy opiera svoje skutkové zistenia   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   spravoval,   prečo   nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Pri vydávaní sťažnosťou napadnutých rozhodnutí súdy porušili vyššie uvedené zákonné ustanovenia“.

Sťažovateľ tvrdí,   že   menované súdy   „nesprávne hodnotili   vykonané dôkazy a na základe toho prijali zákonu odporujúce rozsudky“ a krajský súd pri rozhodovaní o jeho žalobe „nerozhodol s ohľadom na zákon a skutkový stav“. Súdom tiež vytýkal, že „pochybili, keď nerozhodli o mojich mzdových návrhoch“.

Iné dôvody   (ako sú vyššie uvedené) na podporu   svojho tvrdenia o porušení vyššie   označených   základných   práv   sťažovateľ   vo   svojom   podaní   (ďalej   len „sťažnosť“)   a jeho   doplnku   neuviedol.   Okrem   vyslovenia   porušenia   označených základných   práv   sťažovateľ   žiadal   zrušiť   podaním   napadnuté   rozsudky   vyššie menovaných súdov.

II.

Ústavný súd sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval podľa   § 25   ods.   1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom   predpísané   náležitosti   podľa   §   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   a či neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal z toho, že podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

V danej veci sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods.   1   a   4   Listiny   základných   práv   a slobôd   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   zdôvodňoval   porušenie   vyššie označených základných práv postupom menovaných súdov pri zisťovaní skutočného stavu   veci,   pri   hodnotení   nimi   vykonaných   dôkazov   a odôvodneniami   vo   veci vynesených   rozsudkov.   Na   tomto   skutkovom   a právnom   základe   sa   sťažovateľ domáhal   vyslovenia   neústavnosti   postupu   uvedených   súdov   v konaní   o jeho pracovnoprávnej veci a zrušenia vynesených rozsudkov. O využití možnosti domáhať sa   ochrany   svojich   práv   formou   dovolania,   prípadne   mimoriadneho   dovolania   sa sťažovateľ vo svojej sťažnosti a jej doplnku nezmienil.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 26/96, I. ÚS 62/97, II. ÚS 37/01, II. ÚS 88/01) účelom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je zaručiť prístup k súdu, t. j. každej osobe priznať možnosť byť účastníkom konania   po   splnení   podmienok   ustanovených   zákonom.   Už   samotné   konanie a rozhodovanie súdov je prejavom toho, že základné právo na súdnu ochranu bolo rešpektované.   Ústavné   právo   na   súdnu   ochranu   však   neznamená   právo   na   úspech v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom,   teda   za   porušenie   tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

Už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. I. ÚS 5/98, I. ÚS 57/97) ústavný súd vyslovil, že jeho ústavné postavenie (keďže nie je súčasťou všeobecných súdov) ho   vylučuje   z možnosti   preskúmavať   zákonnosť   konania   všeobecných   súdov   pri dodržiavaní a aplikácii takých ustanovení procesných predpisov, ktoré sú prejavom nezávislého   postavenia   súdu   z hľadiska   rozsahu   dokazovania,   preskúmavania a posudzovania jeho právnych názorov, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej.   Ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, a to nielen ich výrokovú časť, ale ani odôvodnenie rozhodnutia, nemá teda oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké skutkové a právne   závery   zo skutkového stavu tieto súdy vyvodili (II. ÚS 21/96).

V rozhodnutí   sp.   zn.   III.   ÚS   64/00   ústavný   súd   vyslovil,   že   v Slovenskej republike   pôsobia   súdy   na   základe   ústavy   a zákonov,   čiže   na   základe   právneho poriadku Slovenskej republiky, a sú teda povinné rozhodovať na základe aplikácie noriem tohto právneho poriadku alebo noriem, ktorých použitie tento právny poriadok zvlášť   umožňuje.   Je   vecou   všeobecného   súdu,   ktorú   normu   z právneho   poriadku Slovenskej   republiky   a z noriem,   ktorých   použitie   tento   právny   poriadok   zvlášť umožňuje, v danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. Súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj to, aby súd rozhodol o práve toho, kto sa naň obrátil, podľa práva platného v Slovenskej republike alebo podľa noriem, ktorých použitie právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje.

Z vyššie citovaných právnych názorov ústavného súdu je možné s ohľadom na posudzovanú vec vyvodiť, že sťažovateľom namietané nedodržanie procesnoprávnych noriem   týkajúcich   sa   procesu   dokazovania,   hodnotenia   vykonaných   dôkazov, odôvodnenia rozsudku a pod. a z toho vyplývajúci a tvrdený neúspech vo veci samej nie   je   dôvodom   na   poskytnutie   ústavnoprávnej   ochrany   (resp.   nie   je   možné   bez ďalšieho   založiť   právomoc   ústavného   súdu)   namietanému   porušeniu   označeného základného práva jednak pre nedostatok právomoci ústavného súdu na posudzovanie zákonnosti   postupu   súdov   vo   vyššie   označenom   smere,   jednak   aj   pre   nedostatok príčinnej súvislosti medzi výkladom a aplikáciou noriem platného právneho poriadku a namietaným porušením označeného základného práva.

Porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (v   rozsahu   upravenom sťažovateľom   označenými   právnymi   predpismi   a   medzinárodnými   zmluvami) by prichádzalo do úvahy len vtedy, keby podmienky na prístup k súdom ustanovené zákonom   č.   99/1963   Zb.   Občianskym   súdnym   poriadkom   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   súdny   poriadok“)   neboli   súdmi   rešpektované spôsobom   zjavne   neopodstatneným   a rozhodnutia   súdov   by   boli   v dôsledku   toho arbitrárne. Tvrdenia sťažovateľa použitie takéhoto záveru pri posudzovaní dôvodnosti jeho sťažnosti však nepodporujú.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   sa   ústavný   súd   už   nezaoberal   posudzovaním využitia   možností   (splnenia   zákonných   predpokladov)   sťažovateľa   domáhať   sa ochrany svojho práva v dovolacom konaní podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2002