znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 196/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obaja

, zastúpených advokátom Mgr. Milanom Sadloňom, advokátska kancelária,V. Paulínyho - Tótha 30, Senica, vo veci namietaného porušenia základných práv podľačl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 412/2014 z 11. novembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obaja(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.8 Cdo 412/2014 z 11. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia ako žalovaní boli účastníkmikonania v právnej veci o určenie hraníc a vydanie veci vedenej na Okresnom súdu Senicapod sp. zn. 7 C 29/2004. Okresný súd Senica v predmetnej veci rozhodol rozsudkomz 21. novembra 2012 tak, že žalobe žalobcov vyhovel a určil hranicu pozemkovv neprospech sťažovateľov a zároveň nariadil sťažovateľom vypratať časť parcelyoznačenej v rozsudku. Na základe podaného odvolania sťažovateľov rozhodoval Krajskýsúd v Trnave, ktorý svojím rozsudkom sp. zn. 24 Co 22/2013 zo 14. mája 2014 rozsudoksúdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil. Sťažovatelia nespokojní s výsledkomodvolacieho konania podali dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutýmuznesením.

Sťažovatelia sa v sťažnosti nestotožňujú s právnym názorom dovolacieho súdu,predostierajú vlastné právne posúdenie veci a sú toho názoru, že najvyšší súd„porušil naše Ústavou Slovenskej republiky garantované právo, najmä právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“. Sťažovatelia uvádzajú, že„napriek jasne protirečivým záverom súdov s vykonanými dôkazmi a tvrdeniami účastníkov konania Najvyšší súd Slovenskej republiky skonštatoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa spĺňa uvedené kritériá prijateľnosti, racionálnosti, spravodlivosti a presvedčivosti“. Tento záver najvyššieho súdu považujúsťažovatelia za formalistický, povrchný a arbitrárny.

Sťažovatelia svoje dovolanie založili na dôvode prípustnosti podľa § 237 písm. f)zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj„OSP“), teda na tvrdení, že im bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Sťažovatelia na základe uvedenej argumentácie v sťažnosti žiadali, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 8 Cdo 412/2014 zo dňa 11.11.2015, ktorým odmietol dovolanie žalovaných sťažovateľov proti Rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/22/2013-283 zo dňa 14.5.2014, základné práva a slobody sťažovateľov vyplývajúcich z čl 20 ods. 1, 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky boli porušené.

2. Ústavný súd Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 8 Cdo 412/2014 zo dňa 11.11.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovatelia v závere svojej sťažnosti zároveň navrhli, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť povinnosti uloženej sťažovateľom upravenej v druhom odseku výrokovej časti rozsudku Okresného súduSenica sp. zn. 7 C29/2004 z 21. novembra 2012.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sasťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateliadomáhajú v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označiliza porušovateľa svojich práv. Preto ústavný súd námietky vo vzťahu meritórnemurozhodnutiu okresného súdu a krajského súdu považoval len za súčasť ich právnejargumentácie.

1. Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľov s napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorým najvyšší súd dovolanie odmietol.Sťažovatelia v ňom vidia porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd úvodom považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnenýpreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výkladea uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právnezávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Sťažovatelia odôvodňovali porušenie svojich označených práv napadnutýmuznesením najvyššieho súdu jeho arbitrárnosťou, pretože podľa ich názoru odôvodnenienapadnutého uznesenia je nedostatočné, nesprávne a tým aj ústavne neudržateľné.

Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súduvyplýva, že dôvodom odmietnutia dovolania bola skutočnosť, že najvyšší súd sa nestotožnils názorom sťažovateľov týkajúcim sa prípustnosti ich dovolania z dôvodu podľa § 237písm. f) OSP, čo aj primeraným spôsobom odôvodnil. Vzhľadom na to, že sťažovateliav dovolaní okrem uvedeného namietaného dôvodu prípustnosti dovolania uvádzali ďalej lendôvody dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c), ktoré samy osebe nezakladajúprípustnosť dovolania, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po preskúmaní vecikonštatoval nemožnosť vyvodiť prípustnosť dovolania zo žiadneho ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku, preto dovolanie odmietol.

Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutiaorgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušeniazákladného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmaťpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04,I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospelk záveru, že ho možno považovať za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje, žeodôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárneani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje dostatočný základpre jeho výrok. Úvahy najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické,vychádzajúce z namietaných vád uvedených v dovolaní a relevantných noriem procesnéhopráva, ktorých účel a význam nepopierajú. Ústavný súd tiež nezistil, že by relevancianámietok sťažovateľov smerujúcich proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súduz hľadiska posúdenia možného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavyumožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenie základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

2. Pokiaľ sťažovatelia namietali, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlok porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súdkonštatuje nedostatočné pomenovanie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Článok48 ods. 2 ústavy upravuje hneď niekoľko základných parciálnych práv účastníkov konania,preto sa štandardne vyžaduje, aby sťažovatelia označili základné právo nielen označenímpríslušného článku ústavy, ale aj ich slovným pomenovaním, čo sťažovatelia neurobiliv petite svojej sťažnosti. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že ani z odôvodnenia sťažnostinie je možné bez pochybností jednoznačne určiť, ktoré parciálne právo podľa označenéhočlánku ústavy mali sťažovatelia na mysli.

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti v tejto jej časti v spojenís jeho neurčitým petitom významné procesné dôsledky. Samotný subjektívny názorsťažovateľov o porušení ich neidentifikovaného základného práva podľa ústavy v spojenís nedostatočným odôvodnením sťažnosti v tejto jej časti, spôsobuje taký rozsah nedostatkovzákonných náležitostí sťažnosti v tejto časti, ktoré ústavný súd nie je povinný odstraňovaťz úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konanípred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavnýsúd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Pretože sťažnosť v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie právomociústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce jednoznačnéodôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s určitýmnávrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právnezastúpenie sťažovateľov ich sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonompredpísaných náležitostí.

3. Sťažovatelia ďalej namietali aj porušenie svojho základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súdv tejto súvislosti konštatuje, že najvyšší súd sa riadne zaoberal námietkami sťažovateľova ústavne konformným spôsobom vysvetlil, prečo ich dovolanie nie je procesne prípustné,preto v okolnostiach prípadu interpretácia a aplikácia na vec vzťahujúcich sa noriemsledovala ich zmysel a účel. Tento záver najvyššieho súdu považuje ústavný súdza dostačujúci pre konštatovanie, že neexistuje relevantná súvislosť medzi namietanýmporušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy na jednej strane a napadnutýmuznesením najvyššieho súdu na strane druhej.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkáchsťažovateľov nerozhodoval.

Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd dodáva, že sťažovatelia samistanovili rozsah a predmet svojej sťažnosti, pričom za porušovateľa svojich práv označililen najvyšší súd. Sťažovatelia konkrétne svojou sťažnosťou napádali len napadnutéuznesenie najvyššieho súdu ako výsledok dovolacieho konania. Rozsah prieskumu v rámcidovolacieho konania je však striktne limitovaný a viazaný na existenciu dôvodovzakladajúcich prípustnosť dovolania. Pokiaľ dôvody prípustnosti dovolania neexistujú, čov konkrétnom prípade konštatoval aj najvyšší súd, nemožno dovolaciemu súdu vyčítať toa vidieť v tom porušenie základných práv alebo slobôd, že najvyšší súd sa meritórnenezaoberal ďalšími namietanými skutočnosťami, ktorými možno odôvodniť dovolanie, alektoré prípustnosť dovolania samy nezakladajú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2016