znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 196/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátom   JUDr.   Milanom   Šulvom,   AS   Legal   s. r. o.,   advokátska   kancelária,Hlučínska 1/11, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právapodľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   konaníKrajského súdu v Nitre vedeného pod sp. zn. 18 Cb 31/98, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súduSlovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola7. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   Milanom   Šulvom,   AS   Legal   s. r. o.,   advokátskakancelária, Hlučínska 1/11, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   konaním   a rozhodnutímKrajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 18 Cb 31/98 (ďalej len „napadnutékonanie a rozhodnutie“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že sťažovateľ   do   roku   1997   ako   jedenzo spoločníkov a konateľ viedol obchodnú spoločnosť AGROCONTRACT Ltd. spol. s r. o.,ktorá úspešne podnikala v oblasti poľnohospodárstva, vlastnila hnuteľné a nehnuteľné veciznačnej hodnoty a príjmy z tejto spoločnosti boli sťažovateľovým jediným príjmom. Dňa8. júla 1997 však boli na základe zmluvy o postúpení práv a prevzatí záväzkov vlastníckepráva k všetkým nehnuteľnostiam a hnuteľným veciam spoločnosti prevedené zvyšnýmispoločníkmi na im spriaznenú novozaloženú spoločnosť AGROCONTRACT Mikuláš, a. s.Dňa 21. júla 1998 preto sťažovateľ podal na krajskom súde návrh na určenie neplatnostitejto zmluvy. Od podania návrhu uplynulo už 16 rokov a dosiaľ nebolo vo veci právoplatnerozhodnuté.

Podľa   názoru   sťažovateľa   konanie   na   krajskom   súde   bolo   poznačené   jednaknečinnosťou a jednak nesprávnou činnosťou súdu. V dôsledku tohto nezákonného postupu sasťažovateľ fakticky nemôže domôcť svojich práv. Na druhej strane žalovaný v dôsledkutohto   postupu   môže   naďalej   neobmedzene   nakladať   s   majetkom,   ktorý   bol   predmetomzmluvy napádanej v tomto konaní. Sťažovateľ z uvedeného dôvodu 3. júna 2014 vzniesolnámietku zaujatosti proti predsedovi senátu JUDr. Jánovi Bzdúšekovi.

Sťažovateľ v námietke z 3. júna 2014 uviedol: „Žalobca je toho názoru, že vyššie uvedené   pochybenia,   vedúce   k   neprimeranej   dĺžke   konania   sú   zo   strany   sudcu JUDr. Bzdúšeka účelové, v snahe čo najviac predĺžiť konanie tak, aby bol zachovaný stav platnosti napádanej zmluvy, ktorý vyhovuje žalovanému v I. rade. Rovnako je podľa názoru žalobcu   neprípustné   konanie   sudcu   v   súvislosti   s   oznámeným   nátlakom   na   znalkyňu pri vypracovaní   znaleckého   posudku.   Takýto   postup   sudcu   objektívne   vzbudzuje pochybnosti o jeho nezaujatosti a nestrannosti a sudcu diskvalifikuje na rozhodovanie vo veci.“ Dňa 13. júna 2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) akosúd nadriadený vec vrátil bez rozhodnutia o podanej námietke zaujatosti podľa § 15a ods. 5zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„OSP“)   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   namietal   okolnosti,   ktoré   spočívajú   v   postupe   sudcuv konaní o prejednávanej veci.

Následne ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 356/2014 z 1. októbra 2014 vyslovil, žekrajský   súd   svojím   postupom   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   čl.   38   ods.   2 listiny a   právona prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na rozhodnutie ústavného súdu bol sťažovateľ toho názoru, že nezákonnýpostup   krajského   súdu   je   spoľahlivo   preukázaný,   a preto   vzniesol   námietku   zaujatosti,tentoraz   nielen   proti   predsedovi   senátu   JUDr.   Bzdúšekovi,   ale   proti   celému   senátu.Sťažovateľ pritom poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 356/2014 z 1. októbra2014,   ktorým   bol   preukázaný   nezákonný   postup   senátu   a   zároveň   výslovne   upozornilna nález   ústavného   súdu   č. k.   II.   ÚS 153/08-32   z   1.   júla   2008   publikovaný   v Zbierkenálezov   a   uznesení   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   pod   č.   38/2008.   V   zmysleuvedeného nálezu mal krajský súd podľa názoru sťažovateľa predložiť spis nadriadenémusúdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti zákonného sudcu (senátu), ale neurobil tak.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   nepredloženie   spisu   nadriadenému   súdu   maloza následok porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd zaujal názor: „Po posúdení vznesenej námietky zaujatosti žalobcom senát konštatuje, že dôvody uvádzané v podanej námietke sú totožné s dôvodmi, ktoré už boli   vznesené   žalobcom   v   podaní   zo   dňa   03.   06.   2014   a   teda   jednalo   sa   o   okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní, resp. v prieťahoch v konaní. Ide teda o procesný postup sudcu, na ktorý reagoval NS SR svojim podaním zo dňa 16. 06. 2014, ktorým vrátil vec   tunajšiemu   súdu   bez   rozhodnutia   o   podanej   námietke   zaujatosti   s   poukazom na ustanovenie § 14 ods. 3 a § 15a ods. 5 OSP. Vychádzajúc z názoru NS SR, že žalobca namietal   okolnosti   spočívajúce   v   postupe   sudcu   v   konaní   senát   prijal   záver,   že   vec nadriadenému súdu nepredloží. Tento záver oznámil účastníkom konania.“

Podľa sťažovateľa krajský súd vôbec nereflektoval skutočnosť, že sťažovateľ namietalnielen zaujatosť predsedu senátu, ale zaujatosť celého senátu a na rozdiel od predchádzajúcejnámietky zaujatosti nezákonný postup senátu bol preukázaný, a to nálezom ústavného súdu.

V závere   sťažnosti   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhuje,   aby   po   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 18Cb/31/98 porušil základné právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd nepredložením spisu sp. zn. 18Cb/31/98 nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti zákonného sudcu uplatnenej podaním z 21. októbra 2014 doručeným Krajskému súdu v Nitre 21. októbra 2014.

2. Krajskému súdu v Nitre prikazuje predložiť spis sp. zn. 18Cb/31/98 nadriadenému súdu   na   rozhodnutie   o   námietke   zaujatosti   zákonného   sudcu   uplatnenej   podaním z 21. októbra 2014 doručeným Krajskému súdu v Nitre 21. októbra 2014.

3. Krajskému súdu v Nitre prikazuje uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inúprávnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti, z ktorýchpri svojom rozhodovaní vychádzal.

Sťažovateľ   podal   na   krajskom   súde   21.   júla   1998   žalobu   o   určenie   neplatnostizmluvy. Počas konania namietal sťažovateľ neprimeranú dĺžku konania na ústavnom súde,čoho následkom bol nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 356/2014-33 z 1. októbra 2014.Sťažovateľ   počas   konania   namietal   aj   zaujatosť   sudcu   JUDr.   Jána   Bzdúšeka   námietkouzaujatosti   z 3.   júna   2014   a zaujatosť   celého   senátu   18 Cb   námietkou   zaujatostiz 21. októbra 2014.

V námietke   zaujatosti   z 3.   júna   2014   sťažovateľ   tvrdil,   že   k neprimeranej   dĺžkekonania prispela aj nesústredená činnosť sudcu, ktorý sa opakovane dopustil chýb, ktorémali za následok následné konanie na odvolacom súde, pričom spočívali v tom, že sudcaneskúmal naliehavý právny záujem žalobcu, neumožnil žalovaným vyjadriť sa k právnemuposúdeniu veci a napriek včasnému ospravedlneniu neúčasti žalobcu na pojednávaní sudcapojednávanie uskutočnil a vyniesol rozsudok. Upozornil tiež na nečinnosť sudcu v súvislostis nariadením znaleckého dokazovania. Sudca svoju osobu podľa sťažovateľa diskreditoval ajtým, že neoznámil skutočnosť, že na znalkyňu bol vyvíjaný nátlak.

Najvyšší   súd   predloženú   vec   na   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   protiJUDr. Bzdúšekovi vrátil bez rozhodnutia o námietke zaujatosti, pretože bol toho názoru, žežalobca vo vznesenej námietke zaujatosti voči predsedovi senátu JUDr. Bzdúšekovi namietaokolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.

V námietke   zaujatosti   z 21.   októbra   2014   sťažovateľ   poukázal   na   zaujatosťsudcu JUDr.   Jána Bzdúšeka,   ako aj celého   senátu 18   Cb.   Poukázal   v nej   na   nečinnosťa nesprávnu   činnosť   zákonného   sudcu,   čo   bolo   potvrdené   aj   nálezom   ústavného   súdusp. zn. I. ÚS 356/2014. Sťažovateľ bol toho názoru, že nálezom bol preukázaný nezákonnýpostup senátu, ktorý je spôsobilým skutkovým dôvodom námietky zaujatosti. Svoje názoryopieral aj o nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 153/08-32 z 1. júla 2008,v zmysle ktorého:„taká skutková okolnosť spočívajúca v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, ktorú treba   považovať   (v   prípade,   že by   bola   preukázaná)   za   nezákonnú   alebo   za   svojvoľnú z dôvodu nejednoznačnosti či protirečivosti z hľadiska zákona, je spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa   § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku“.Na základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   vzniesol   námietku   zaujatosti   proti   sudcoviJUDr. Jánovi   Bzdúšekovi   a senátu   18   Cb,   ktorý   rozhoduje   v právnej   veci   vedenejpod sp. zn. 18 Cb 31/98, a navrhol ich vylúčenie z prerokovania a rozhodovania tejto veci.

Krajský súd na pojednávaní 21. októbra 2014 prijal záver, že vec nadriadenému súdunepredloží: „Po   posúdení   vznesenej   námietky   zaujatosti   žalobcom   senát   konštatuje, že dôvody   uvádzané   v   podanej   námietke   sú   totožné   s   dôvodmi,   ktoré   už   boli   vznesené žalobcom v podaní zo dňa 03. 06. 2014 a teda jednalo sa o okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní, resp. v prieťahoch v konaní. Ide teda o procesný postup sudcu, na ktorý reagoval NS SR svojim podaním zo dňa 16. 06. 2014, ktorým vrátil vec tunajšiemu súdu bez rozhodnutia o podanej námietke zaujatosti s poukazom na ustanovenie § 14 ods. 3 a § 15a ods.   5   OSP.   Vychádzajúc   z   názoru   NS   SR,   že   žalobca   namietal   okolnosti   spočívajúce v postupe sudcu v konaní senát prijal záver, že vec nadriadenému súdu nepredloží. Tento záver oznámil   účastníkom konania.“ Sťažovateľ k rozhodnutiu namietal, že krajský súdvôbec nereflektoval skutočnosť, že uvedeným podaním namietal sťažovateľ nielen zaujatosťpredsedu senátu, ale zaujatosť celého senátu. Podľa názoru sťažovateľa dôvody námietkyzaujatosti   boli   formulované   v inom   rozsahu   a najmä   nezákonný   postup   senátu   bolpreukázaný nálezom ústavného súdu.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenúsťažnosť, resp. nedostatok právomoci ústavného súdu.

Pokiaľ   ide   o   základné   práva   a slobody   alebo   ľudské   práva   a základne   slobodyvyplývajúce   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ústava rozdeľuje ich ochranu medzi všeobecnésúdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určujeaj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným   právama slobodám,   resp.   ľudským   právam   a základným   slobodám   vo   vzťahu   k   právomocivšeobecných súdov (čl. 127 ods. 1, čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy súprimárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základnýchpráv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4ústavy). To znamená, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, aleaj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie jedaná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Z obsahu argumentácie sťažovateľom predloženej sťažnosti je zrejmé, že podstatasťažovateľom namietaného porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.36   ods.   1   listiny   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   dohovoru   spočívav postupe   krajského   súdu,   ktorý   odmietol   predložiť   sťažovateľom   podanú   námietkuzaujatosti na rozhodnutie nadriadenému súdu.

Ústavný súd vzal pri posudzovaní sťažnosti do úvahy v prvom rade skutočnosť, žekonanie a rozhodnutie, ktorým mali byť porušené uvedené práva sťažovateľa, má procesnýcharakter, netýka sa veci samej a predmetom tohto konania a rozhodnutia neboli práva,ktorých   sa   sťažovateľ   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   Cb   31/98   domáha.   O právachsťažovateľa sa rozhodne rozsudkom krajského súdu. Na základe rozhodnutia vo veci samejbude mať sťažovateľ možnosť zvážiť uplatnenie svojich ďalších procesných práv vrátanevyužitia možnosti podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že sťažovateľom namietané skutočnosti, ktorépodľa jeho názoru svedčia o zaujatosti zákonného sudcu a celého senátu 18 Cb, bude možnépoužiť ako odôvodnenie pre podanie odvolania, a to v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) OSP.

Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásadepreskúmavania   právoplatne   skončených   vecí   (m.   m.   IV.   ÚS   187/09).   V danej   vecinepovažoval   za   potrebné   obšírnejšie   sa   zaoberať   argumentáciou   sťažovateľa,   pretože   ajv prípade   opodstatnenosti   jeho   tvrdení   existujú   možnosti   nápravy   v ďalšom   priebehukonania v merite veci.

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   to,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu„je výsledkové“,   to   znamená,   musí   mu   zodpovedať   proces   ako   celok,   a   skutočnosť,   činapadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   od pokračujúceho   konaniaa rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,II. ÚS 155/08).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná jeho právomocprerokovať sťažnosť proti napadnutému konaniu a rozhodnutiu krajského súdu a rozhodnúť onej, pretože proti napadnutému konaniu a rozhodnutiu krajského súdu bude mať možnosťsťažovateľ   brániť   sa   opravnými prostriedkami v zmysle   Občianskeho súdneho   poriadku.Skutočnosť, že napadnuté konanie a rozhodnutie bude môcť byť predmetom preskúmaniav odvolacom   konaní,   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   vo   veci   rozhodnúť,   pretožeochranu   práv,   porušenia   ktorých   sa   sťažovateľ   domáha,   si   bude   môcť   uplatniťna všeobecnom súde využitím odvolania ako riadneho opravného prostriedku (čl. 127 ods. 1ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosťodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015