SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 196/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Milanom Šulvom, AS Legal s. r. o., advokátska kancelária,Hlučínska 1/11, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaníKrajského súdu v Nitre vedeného pod sp. zn. 18 Cb 31/98, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súduSlovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola7. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Milanom Šulvom, AS Legal s. r. o., advokátskakancelária, Hlučínska 1/11, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) konaním a rozhodnutímKrajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 18 Cb 31/98 (ďalej len „napadnutékonanie a rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ do roku 1997 ako jedenzo spoločníkov a konateľ viedol obchodnú spoločnosť AGROCONTRACT Ltd. spol. s r. o.,ktorá úspešne podnikala v oblasti poľnohospodárstva, vlastnila hnuteľné a nehnuteľné veciznačnej hodnoty a príjmy z tejto spoločnosti boli sťažovateľovým jediným príjmom. Dňa8. júla 1997 však boli na základe zmluvy o postúpení práv a prevzatí záväzkov vlastníckepráva k všetkým nehnuteľnostiam a hnuteľným veciam spoločnosti prevedené zvyšnýmispoločníkmi na im spriaznenú novozaloženú spoločnosť AGROCONTRACT Mikuláš, a. s.Dňa 21. júla 1998 preto sťažovateľ podal na krajskom súde návrh na určenie neplatnostitejto zmluvy. Od podania návrhu uplynulo už 16 rokov a dosiaľ nebolo vo veci právoplatnerozhodnuté.
Podľa názoru sťažovateľa konanie na krajskom súde bolo poznačené jednaknečinnosťou a jednak nesprávnou činnosťou súdu. V dôsledku tohto nezákonného postupu sasťažovateľ fakticky nemôže domôcť svojich práv. Na druhej strane žalovaný v dôsledkutohto postupu môže naďalej neobmedzene nakladať s majetkom, ktorý bol predmetomzmluvy napádanej v tomto konaní. Sťažovateľ z uvedeného dôvodu 3. júna 2014 vzniesolnámietku zaujatosti proti predsedovi senátu JUDr. Jánovi Bzdúšekovi.
Sťažovateľ v námietke z 3. júna 2014 uviedol: „Žalobca je toho názoru, že vyššie uvedené pochybenia, vedúce k neprimeranej dĺžke konania sú zo strany sudcu JUDr. Bzdúšeka účelové, v snahe čo najviac predĺžiť konanie tak, aby bol zachovaný stav platnosti napádanej zmluvy, ktorý vyhovuje žalovanému v I. rade. Rovnako je podľa názoru žalobcu neprípustné konanie sudcu v súvislosti s oznámeným nátlakom na znalkyňu pri vypracovaní znaleckého posudku. Takýto postup sudcu objektívne vzbudzuje pochybnosti o jeho nezaujatosti a nestrannosti a sudcu diskvalifikuje na rozhodovanie vo veci.“ Dňa 13. júna 2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) akosúd nadriadený vec vrátil bez rozhodnutia o podanej námietke zaujatosti podľa § 15a ods. 5zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„OSP“) z dôvodu, že sťažovateľ namietal okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcuv konaní o prejednávanej veci.
Následne ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 356/2014 z 1. októbra 2014 vyslovil, žekrajský súd svojím postupom porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a právona prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na rozhodnutie ústavného súdu bol sťažovateľ toho názoru, že nezákonnýpostup krajského súdu je spoľahlivo preukázaný, a preto vzniesol námietku zaujatosti,tentoraz nielen proti predsedovi senátu JUDr. Bzdúšekovi, ale proti celému senátu.Sťažovateľ pritom poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 356/2014 z 1. októbra2014, ktorým bol preukázaný nezákonný postup senátu a zároveň výslovne upozornilna nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 153/08-32 z 1. júla 2008 publikovaný v Zbierkenálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 38/2008. V zmysleuvedeného nálezu mal krajský súd podľa názoru sťažovateľa predložiť spis nadriadenémusúdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti zákonného sudcu (senátu), ale neurobil tak.
Sťažovateľ je toho názoru, že nepredloženie spisu nadriadenému súdu maloza následok porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Krajský súd zaujal názor: „Po posúdení vznesenej námietky zaujatosti žalobcom senát konštatuje, že dôvody uvádzané v podanej námietke sú totožné s dôvodmi, ktoré už boli vznesené žalobcom v podaní zo dňa 03. 06. 2014 a teda jednalo sa o okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní, resp. v prieťahoch v konaní. Ide teda o procesný postup sudcu, na ktorý reagoval NS SR svojim podaním zo dňa 16. 06. 2014, ktorým vrátil vec tunajšiemu súdu bez rozhodnutia o podanej námietke zaujatosti s poukazom na ustanovenie § 14 ods. 3 a § 15a ods. 5 OSP. Vychádzajúc z názoru NS SR, že žalobca namietal okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní senát prijal záver, že vec nadriadenému súdu nepredloží. Tento záver oznámil účastníkom konania.“
Podľa sťažovateľa krajský súd vôbec nereflektoval skutočnosť, že sťažovateľ namietalnielen zaujatosť predsedu senátu, ale zaujatosť celého senátu a na rozdiel od predchádzajúcejnámietky zaujatosti nezákonný postup senátu bol preukázaný, a to nálezom ústavného súdu.
V závere sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby po prijatí sťažnostina ďalšie konanie vo veci rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 18Cb/31/98 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepredložením spisu sp. zn. 18Cb/31/98 nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti zákonného sudcu uplatnenej podaním z 21. októbra 2014 doručeným Krajskému súdu v Nitre 21. októbra 2014.
2. Krajskému súdu v Nitre prikazuje predložiť spis sp. zn. 18Cb/31/98 nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti zákonného sudcu uplatnenej podaním z 21. októbra 2014 doručeným Krajskému súdu v Nitre 21. októbra 2014.
3. Krajskému súdu v Nitre prikazuje uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti, z ktorýchpri svojom rozhodovaní vychádzal.
Sťažovateľ podal na krajskom súde 21. júla 1998 žalobu o určenie neplatnostizmluvy. Počas konania namietal sťažovateľ neprimeranú dĺžku konania na ústavnom súde,čoho následkom bol nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 356/2014-33 z 1. októbra 2014.Sťažovateľ počas konania namietal aj zaujatosť sudcu JUDr. Jána Bzdúšeka námietkouzaujatosti z 3. júna 2014 a zaujatosť celého senátu 18 Cb námietkou zaujatostiz 21. októbra 2014.
V námietke zaujatosti z 3. júna 2014 sťažovateľ tvrdil, že k neprimeranej dĺžkekonania prispela aj nesústredená činnosť sudcu, ktorý sa opakovane dopustil chýb, ktorémali za následok následné konanie na odvolacom súde, pričom spočívali v tom, že sudcaneskúmal naliehavý právny záujem žalobcu, neumožnil žalovaným vyjadriť sa k právnemuposúdeniu veci a napriek včasnému ospravedlneniu neúčasti žalobcu na pojednávaní sudcapojednávanie uskutočnil a vyniesol rozsudok. Upozornil tiež na nečinnosť sudcu v súvislostis nariadením znaleckého dokazovania. Sudca svoju osobu podľa sťažovateľa diskreditoval ajtým, že neoznámil skutočnosť, že na znalkyňu bol vyvíjaný nátlak.
Najvyšší súd predloženú vec na rozhodnutie o námietke zaujatosti protiJUDr. Bzdúšekovi vrátil bez rozhodnutia o námietke zaujatosti, pretože bol toho názoru, žežalobca vo vznesenej námietke zaujatosti voči predsedovi senátu JUDr. Bzdúšekovi namietaokolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.
V námietke zaujatosti z 21. októbra 2014 sťažovateľ poukázal na zaujatosťsudcu JUDr. Jána Bzdúšeka, ako aj celého senátu 18 Cb. Poukázal v nej na nečinnosťa nesprávnu činnosť zákonného sudcu, čo bolo potvrdené aj nálezom ústavného súdusp. zn. I. ÚS 356/2014. Sťažovateľ bol toho názoru, že nálezom bol preukázaný nezákonnýpostup senátu, ktorý je spôsobilým skutkovým dôvodom námietky zaujatosti. Svoje názoryopieral aj o nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 153/08-32 z 1. júla 2008,v zmysle ktorého:„taká skutková okolnosť spočívajúca v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, ktorú treba považovať (v prípade, že by bola preukázaná) za nezákonnú alebo za svojvoľnú z dôvodu nejednoznačnosti či protirečivosti z hľadiska zákona, je spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku“.Na základe týchto skutočností sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti proti sudcoviJUDr. Jánovi Bzdúšekovi a senátu 18 Cb, ktorý rozhoduje v právnej veci vedenejpod sp. zn. 18 Cb 31/98, a navrhol ich vylúčenie z prerokovania a rozhodovania tejto veci.
Krajský súd na pojednávaní 21. októbra 2014 prijal záver, že vec nadriadenému súdunepredloží: „Po posúdení vznesenej námietky zaujatosti žalobcom senát konštatuje, že dôvody uvádzané v podanej námietke sú totožné s dôvodmi, ktoré už boli vznesené žalobcom v podaní zo dňa 03. 06. 2014 a teda jednalo sa o okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní, resp. v prieťahoch v konaní. Ide teda o procesný postup sudcu, na ktorý reagoval NS SR svojim podaním zo dňa 16. 06. 2014, ktorým vrátil vec tunajšiemu súdu bez rozhodnutia o podanej námietke zaujatosti s poukazom na ustanovenie § 14 ods. 3 a § 15a ods. 5 OSP. Vychádzajúc z názoru NS SR, že žalobca namietal okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní senát prijal záver, že vec nadriadenému súdu nepredloží. Tento záver oznámil účastníkom konania.“ Sťažovateľ k rozhodnutiu namietal, že krajský súdvôbec nereflektoval skutočnosť, že uvedeným podaním namietal sťažovateľ nielen zaujatosťpredsedu senátu, ale zaujatosť celého senátu. Podľa názoru sťažovateľa dôvody námietkyzaujatosti boli formulované v inom rozsahu a najmä nezákonný postup senátu bolpreukázaný nálezom ústavného súdu.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenúsťažnosť, resp. nedostatok právomoci ústavného súdu.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody alebo ľudské práva a základne slobodyvyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ústava rozdeľuje ich ochranu medzi všeobecnésúdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určujeaj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právama slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám vo vzťahu k právomocivšeobecných súdov (čl. 127 ods. 1, čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy súprimárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základnýchpráv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4ústavy). To znamená, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, aleaj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie jedaná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
Z obsahu argumentácie sťažovateľom predloženej sťažnosti je zrejmé, že podstatasťažovateľom namietaného porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru spočívav postupe krajského súdu, ktorý odmietol predložiť sťažovateľom podanú námietkuzaujatosti na rozhodnutie nadriadenému súdu.
Ústavný súd vzal pri posudzovaní sťažnosti do úvahy v prvom rade skutočnosť, žekonanie a rozhodnutie, ktorým mali byť porušené uvedené práva sťažovateľa, má procesnýcharakter, netýka sa veci samej a predmetom tohto konania a rozhodnutia neboli práva,ktorých sa sťažovateľ v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb 31/98 domáha. O právachsťažovateľa sa rozhodne rozsudkom krajského súdu. Na základe rozhodnutia vo veci samejbude mať sťažovateľ možnosť zvážiť uplatnenie svojich ďalších procesných práv vrátanevyužitia možnosti podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že sťažovateľom namietané skutočnosti, ktorépodľa jeho názoru svedčia o zaujatosti zákonného sudcu a celého senátu 18 Cb, bude možnépoužiť ako odôvodnenie pre podanie odvolania, a to v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) OSP.
Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásadepreskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. IV. ÚS 187/09). V danej vecinepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľa, pretože ajv prípade opodstatnenosti jeho tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehukonania v merite veci.
Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, činapadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konaniaa rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,II. ÚS 155/08).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná jeho právomocprerokovať sťažnosť proti napadnutému konaniu a rozhodnutiu krajského súdu a rozhodnúť onej, pretože proti napadnutému konaniu a rozhodnutiu krajského súdu bude mať možnosťsťažovateľ brániť sa opravnými prostriedkami v zmysle Občianskeho súdneho poriadku.Skutočnosť, že napadnuté konanie a rozhodnutie bude môcť byť predmetom preskúmaniav odvolacom konaní, vylučuje právomoc ústavného súdu vo veci rozhodnúť, pretožeochranu práv, porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha, si bude môcť uplatniťna všeobecnom súde využitím odvolania ako riadneho opravného prostriedku (čl. 127 ods. 1ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosťodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2015