znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 196/2014-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť F. R., zastúpeného advokátom JUDr. Zoltánom Ludikom, Cukrová 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a zákazu   diskriminácie   podľa   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Sp/8/2012 a jeho rozsudkom z 25. mája 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr/114/2012 a jeho rozsudkom z 21. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21. novembra 2013 doručená sťažnosť F. R. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia   základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“),   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ústavy   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   a zákazu   diskriminácie   podľa   čl.   14   dohovoru   postupom Krajského   súdu   v Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní   vedenom pod sp. zn. 22 Sp/8/2012 a jeho rozsudkom z 25. mája 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 10   Sžr/114/2012   a jeho   rozsudkom   z   21.   augusta   2013 (ďalej   aj   „rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Obvodný pozemkový úrad v Martine (ďalej len „obvodný úrad“)   rozhodnutím   sp.   zn.   ObPÚ-2012/00139-SIM   z 12.   januára   2012   (ďalej   aj „rozhodnutie obvodného úradu“) podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o navrátení   vlastníctva“)   sťažovateľovi   nevrátil vlastníctvo   k pozemkom,   ktorých   vydanie   žiadal,   a nepriznal   mu   ani   právo   na   náhradu za pozemky,   na   ktoré   si   uplatnil   nárok   z dôvodu   uvedeného   v   §   1   zákona   o navrátení vlastníctva.   Na   základe   opravného   prostriedku   uplatneného   sťažovateľom   krajský   súd rozhodnutie obvodného úradu potvrdil a sťažovateľa zaviazal na zaplatenie trov konania. Na odvolanie   sťažovateľa   najvyšší   súd   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil   a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   nezákonnosť   rozsudku   krajského   súdu a rozsudku   najvyššieho   súdu   argumentujúc   znením   §   1   zákona   o navrátení   vlastníctva a skutočnosťou, že aj keď o predmetných nehnuteľnostiach už správne orgány podľa iného zákona raz rozhodovali, konali s „úplne odlišnými osobami. O nároku sťažovateľa teda rozhodli fakticky ako o res iudicata, pričom tu neexistovala totožnosť v osobe žiadateľa, ani totožnosť v požadovaných a už právoplatne vydaných nehnuteľnostiach. Totožnosť v danom prípade spočívala iba v nehnuteľnostiach, o ktorých už bolo rozhodované v prípade žiadosti M. R., avšak ktoré neboli doposiaľ nikdy vydané.“. Nesúhlasí tiež s názorom súdov, že reštitučný nárok M. R. vo vzťahu k rovnakým nehnuteľnostiam ako v reštitučnom nároku sťažovateľa   už   bol   v celosti   kladne   posúdený   podľa   zákona   č. 229/1991   Zb.   o úprave vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“) tvrdiac, že samotné konštatovanie splnenia podmienok na vydanie   ešte   nie   je rozhodnutím   o vydaní   alebo nevydaní   nehnuteľnosti.   Sťažovateľ súčasne uvádza, že výklad poskytnutý súdmi v jeho právnej veci umožňuje, aby si identická osoba nárokovala 250 ha pozemku podľa zákona o pôde a neskôr aj iných 250 ha pozemku podľa zákona o navrátení vlastníctva, a preto by mala byť podľa jeho názoru akceptovateľná aj   možnosť   uplatnenia   takéhoto   reštitučného   nároku   rozdielnymi   osobami.   Zákonné ustanovenie   brániace   vydaniu   tej   istej   nehnuteľnosti   ako   základná   podmienka   aplikácie zákona o navrátení vlastníctva mala len chrániť povinnú osobu pred povinnosťou vydať identickú nehnuteľnosť dvakrát. Poukazujúc na skutočnosť, že „v určitom rozsahu... nebolo v prípade   reštitučnej   žiadosti   rod.   R.   rozhodované   o všetkých   sťažovateľom   žiadaných parcelách“,   podľa   sťažovateľa „neobstojí   ani   argument   porušovateľov,   že   v prípadoch uvedených   reštitučných   žiadostí...   existuje   totožnosť   v predmete“.   Sťažovateľ   v tejto súvislosti namieta aj zavádzajúci charakter poukazu konajúcich orgánov na skutočnosť, že rodine R. mala byť poskytnutá finančná náhrada ujmy v rámci zmierneho riešenia sporu so Slovenskou   republikou   vedeného   pred   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“).   Vzhľadom   na   uvedené   považuje   za jediný   orgán,   ktorý   môže   podať   ústavne konformný výklad ustanovení zákona o pôde a zákona o navrátení vlastníctva, len ústavný súd, keďže výklad vykonaný v jeho právnej veci považuje za arbitrárny, a je toho názoru, « že v situácii, keď všeobecné súdy arbitrárne interpretujú zákonné ustanovenia v rozpore s ich gramatickým a lexikálnym významom, jedine Ústavný súd Slovenskej republiky môže zodpovedať jednak otázku, či vydaniu nehnuteľností bráni skutočnosť, že o nich v inom prípade pri inom subjekte (a podľa ustanovení iného zákona) bolo už rozhodované, ako aj otázku, čo znamená v danom prípade „tá istá nehnuteľnosť“, teda či prekážku predstavuje nehnuteľnosť   uplatnená   v   žiadosti   (označená   v   návrhu)   alebo   tá,   ktorá   bola   aj   reálne vydaná, t. j. bolo rozhodnuté o jej vydaní v reštitučnom konaní».

V ďalšej   časti   sťažnosti   sa   sťažovateľ   zaoberá   inštitútom   zverenstva   (rodinný fideikomis), právnym spôsobom jeho zrušenia zákonom č. 179/1924 Sb. z. a n. o zrušení zverenstva a s prihliadnutím na to aj obsahom sťažovateľom predloženej listiny označenej ako „Pokonanie“,   ktorá   mala   byť   svojím   obsahom   dohodou   jednotlivých   čakateľov zverenstva riešiacou otázku majetku rodu R. Sťažovateľ uvádza, že výsledkom uvedeného pokonania mala byť „dohoda, na základe ktorej po smrti L. R. mal ako následný dedič sporné nehnuteľnosti zdediť J. R. (a následne jeho potomkovia)“. Konajúce štátne orgány sa pritom   mali   dopustiť   retroaktívnej   aplikácie   zákonov „s odôvodnením   založeným   na súčasnej   interpretácii   právnych   princípov   a inštitútov   aplikovaných   v minulosti“,   keď vychádzali „v hodnotení následkov pokonania z pohľadu inštitútov občianskeho práva po r. 1950   (a   1964),   bez   prihliadnutia   k osobitostiam   historických   právnych   inštitútov   typu zverenectva“.   Napadnuté   rozsudky   majú   bezdôvodne   popierať „skutočnosti   uvedené v autentickej,   súdne   potvrdenej   a do   pozemkovej   knihy   zapísanej   listine   (pokonanie)“, porušujúc   tak   princíp   právnej   istoty.   Sťažovateľ   prízvukuje,   že obsah   pokonania   nie   je možné spochybňovať, „nakoľko celý proces započatý dohodou o pokonaní bol zavŕšený konštitutívnym zápisom do pozemkovej knihy, pričom len z uvedeného titulu sa stal L. R. vlastníkom sporných nehnuteľností a len vďaka pokonaniu si mohla aj M. R. uplatňovať reštitučný nárok“. V konečnom dôsledku má z neho vyplývať adopcia právneho predchodcu sťažovateľa L. R. ako vlastníka majetkovej podstaty zverenstva zapísaného v pozemkovej knihe.   Sťažovateľ   vychádzajúc   z obsahu   pokonania   argumentuje,   že nástupnícke   nároky všetkých ďalších čakateľov okrem tých, ktoré boli v pokonaní vyhradené, mali zaniknúť a dedičia   po   H.   J.   a následne   M.   R.   sa   nemohli   považovať   za   oprávnené   osoby,   keďže o nehnuteľnom   majetku   bolo   už   platne   rozhodnuté   v pokonaní.   Namieta   oprávnenie krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   preskúmavať   rozhodnutia   iných   štátnych   orgánov spochybňovaním platnosti a účinnosti dohody o pokonaní, ktorú mal s konečnou platnosťou schváliť Krajský súd v Banskej Bystrici v roku 1929.

Sťažovateľ následne   namieta   diskrimináciu   v otázke   obdobia   rozhodného pre reštitučnú legislatívu spochybňujúc záver súdov o strate vlastníckeho práva L. R. 1. marca 1945 na základe nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Zb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov   slovenského   národa   (ďalej   len   „nariadenie   o konfiškovaní   majetku nepriateľov“), keďže v takom prípade by neprichádzala do úvahy žiadna oprávnená osoba. Na základe zápisov v pozemkových knihách v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie   o právoplatnosti   a vykonateľnosti   konfiškácie   ako   individuálny   správny   akt bolo   vydané   až   v roku   1959   a vlastnícke   právo   československého   štátu   do pozemkovej knihy vložené 11. januára 1960.

Sťažovateľ napokon namieta aj nedostatočnosť odôvodnenia napadnutých rozsudkov, keďže ani jeden zo súdov sa nemal vyporiadať s ním predloženou argumentáciou a najvyšší súd   iba   konštatoval   správnosť   rozsudku   krajského   súdu   bez   náležitého   odôvodnenia. Rozhodnutia oboch súdov považuje sťažovateľ za porušujúce zásady materiálnej ochrany zákonnosti,   arbitrárne   a   nenáležite   zdôvodnené.   V záveroch   sťažnosti   tvrdí,   že   jeho „základné práva (t. j. najmä právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo na nedotknuteľnosť vlastníctva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   1   Protokolu   č.   1   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd)   boli   negatívne   dotknuté   aj   vyššie   spomínanou   arbitrárnosťou rozsudku KS a rozsudku NS a tým, že sa stotožnili s chybným, nesprávnym a nezákonným záverom   správneho   orgánu   v   štádiu   správneho   konania   a   nesprávne   aplikovali   a interpretovali právne normy obsiahnuté v zákonoch č. 229/1991 Zb. a 503/2003 Z. z... Máme   za   to,   že   v   danom   prípade   došlo   nesprávnou   interpretáciou   zákonov č. 229/1991   Zb.   a   503/2003   Z.   z.   a   nesprávnym   právnym   posúdením   porušovateľov k neopodstatnenému   zásahu   do   vlastníckeho   práva   sťažovateľa,   odopretiu   navrátenia majetku sťažovateľovi   ako aj k porušeniu princípov dedičského práva,   kedy štát umelo zasiahol do práv sťažovateľa a v rozpore s vôľou rodiny a predkov sťažovateľa vytvoril stav, v ktorom sťažovateľ nemá možnosť ujať sa vlastníctva rodinného majetku.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje   ústavnému   súdu   vydať   vo   veci samej rozhodnutie,   ktorým   vysloví,   že   najvyšší   súd svojím   postupom   a   rozsudkom sp. zn. 10 Sžr/114/2012   z   21.   augusta   2013,   ako   aj   krajský   súdu   svojím   postupom a rozsudkom č. k 22 Sp/8/2012-48 z 25. mája 2012 porušili „základné právo F. R... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 Ústavy... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, ako aj zákaz diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru“, rozsudok krajského súdu a rozsudok najvyššieho súdu zruší, vec sa vráti na ďalšie konanie krajskému súdu, sťažovateľovi prizná „finančné zadosťučinenie vo výške 5 000,- EUR, ktoré mu vyplatia spoločne a nerozdielne Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Žiline do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu“, a zaviaže najvyšší súd a krajský súd sťažovateľovi nahradiť „trovy konania vo výške 331,13 EUR na účet právneho zástupcu JUDr. Zoltána Ludika,... do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu   v prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

2.1   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozsudkom krajského súdu.

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   postupom (a rozsudkom)   krajského súdu   ústavný   súd poukazuje na princíp   subsidiarity   zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti   a nebude   môcť ani v budúcnosti   domáhať ochrany svojich   práv pred iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje. Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

V danom prípade namietaný postup krajského súdu vrátane jeho rozsudku podliehali revíznej právomoci najvyššieho súdu v konaní o odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc, čo sťažovateľ aj využil. Preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu obvodného úradu by bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo   do právomoci   najvyššieho   súdu.   Preto   je   v súvislosti   s namietaným   porušením označeného základného práva z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie postupu   najvyššieho   súdu   (obdobne   III. ÚS 135/04,   IV. ÚS 405/04,   III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný   súd   sťažnosť v časti   smerujúcej   proti   postupu   krajského súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru niet   zásadných   odlišností   a prípadné   porušenie   týchto   práv   je   potrebné   posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého   patrí   právo   na   prístup   k súdu.   K nemu   sa   pridávajú   záruky   ustanovené čl. 6 ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu   a   zloženie   súdu   a   vedenie   konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie ESĽP z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   II.   ÚS   209/04,   III.   ÚS   95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu vo veci samej a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V relevantnej časti odôvodnenia po uvedení § 1 zákona o navrátení vlastníctva najvyšší súd uviedol:

„V zmysle § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. pôdu, ktorá prešla na štát alebo inú právnickú osobu podľa odsekov 1 a 2 a podľa osobitného predpisu,... možno vydať každej oprávnenej osobe vo výmere najviac 150ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250ha všetkej pôdy.   Obdobne   sa   postupuje   aj   v prípadoch,   ak   oprávnenej   osobe   vznikol   ďalší   nárok na vydanie   nehnuteľnosti   po   oprávnenej   osobe,   ktorá   zomrela   alebo   bola   vyhlásená za mŕtvu.

Reštitučné zákony č. 229/1991 Zb. a č. 503/2003 Z. z. boli prijaté s cieľom zmierniť následky   niektorých   majetkových   krívd,   ku   ktorým   došlo   voči   vlastníkom poľnohospodárskeho   a   lesného   majetku   v   období   rokov   1948   až   1989.   Ich   vzťah   je vyriešený v ustanovení § 1 zákona č. 503/2003 Z. z. tak, že zákon č. 503/2003 Z. z. upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu, t. j. zákona č. 229/1991 Zb., príp. § 37 - § 39 zákona č. 330/1991 Zb. Ide teda o dva právne predpisy   rovnakej   právnej   sily,   ktoré   nemožno   posudzovať   podľa   vzťahu   všeobecný   - osobitný zákon.

Účelom   zákona   č.   503/2003   Z.   z.   bolo   umožniť   oprávneným   osobám,   ktoré neuplatnili svoj nárok v lehote do 31. decembra 1992 (podľa zákona č. 229/1991 Zb.), aby tento nárok mohli uplatniť v novej jednoročnej lehote do 31. decembra 2004. Predmetom vydania podľa zákona č. 503/2003 Z. z. sú pozemky, na ktoré neboli uplatnené reštitučné nároky alebo boli uplatnené po zákonom stanovenej lehote. V reštitučnom konaní podľa zákona č. 503/2003   Z. z. v nadväznosti na konanie podľa zákona č. 229/1991 Zb.   sa zohľadňuje totožnosť predmetu, t. j. nehnuteľnosti, na ktorú je uplatnený reštitučný nárok, nezohľadňuje sa totožnosť subjektu žiadateľa...

Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu   k   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   a   vo   vzťahu   k   obsahu   súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 v spoj. s § 2501 ods. 2 a § 246c ods. 1 OSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických   argumentov   a   relevantných   právnych   záverov   spolu   so   správnou   citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   stotožnil   s   názorom   krajského   súdu, že reštitučný nárok M. R. vo vzťahu k rovnakým nehnuteľnostiam, ako v reštitučnom konaní o nároku F. R., už bol v celosti kladne posúdený podľa Zákona o pôde, t. j. vo vzťahu ku všetkým nehnuteľnostiam boli dedičia po oprávnenej osobe M. R. deklarovaní, že spĺňajú podmienky Zákona o pôde uvedené v § 6 ods. 2. Je nepochybné, že rozhodnutím zo dňa 22. februára   1999   im   bolo   priznané   vlastníctvo   k nehnuteľnostiam   v   rozsahu   250ha   a rozhodnutím zo dňa 22. septembra 1999 bolo rozhodnuté, že dedičia po oprávnenej osobe M. R. spĺňajú podmienky uvedené v § 6 ods. 2 Zákona o pôde, avšak nepriznáva sa im vlastníctvo k nehnuteľnostiam, pretože vydanie nehnuteľností nad výmeru 250ha by bolo v rozpore s § 6 ods. 3 Zákona o pôde. Teda skutočnosť, že dedičom nebola vydaná časť pozemkov súvisí len s účinnou právnou úpravou, ktorá to neumožňovala.

Podstatnou bola v konaní totožnosť predmetu konania. Navrhovateľ preto v konaní podľa   §   503/2003   Z.   z.   už   nebol   legitimovaný   na   získanie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam, o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté podľa zákona č. 229/1991 Zb. Ako   uviedol   krajský   súd,   s   názorom   ktorého   sa   odvolací   súd   v   plnom   rozsahu stotožňuje   a   na   zdôraznenie   opakuje,   nie   je   podstatné,   že   nad   výmeru   250ha   nebolo oprávneným   osobám   vrátené   vlastnícke   právo   ani   priznané   právo   na   náhradu,   pretože správny orgán postupoval len v intenciách Zákona o pôde, v zmysle ktorého ani pri splnení podmienok im právo na fyzické vrátenie alebo právo na náhrady neprislúchalo. Dedičia po M.   R.   splnili   podmienky   podľa   Zákona   o   pôde,   a   preto   nemohli   byť   nehnuteľnosti predmetom rozhodovania podľa zákona č. 503/2003 Z. z. Pre vec je podstatné, že v konaní podľa Zákona o pôde bolo rozhodnuté o všetkých nehnuteľnostiach, na ktoré si uplatnil právo navrhovateľ v konaní podľa zákona č. 503/2003 Z. z...

V konaní bolo preukázané, že pôvodný vlastník L. R. zomrel v roku 1954. Listinou o pokonaní (ku NcII. 23/25 zo dňa 26. decembra 1924) bolo dohodnuté, že jeho vlastnícke právo k pozemkom je obmedzené právom následného dedenia J. R. Takto bol vykonaný zápis v pozemnoknižných vložkách. Dedičom podľa uvedeného pokonania po L. R. bol J. R.

- otec navrhovateľa. J. R. zomrel v roku 1953, teda ešte pred smrťou L. R. - pôvodného vlastníka. Nebolo preukázané, že by L. R. opätovne zriadil závet a ustanovil by nového testamentárneho   dediča.   Nebolo   taktiež   preukázané,   žeby   L.   R.   osvojil   J.   R.   alebo   inú osobu...

V danom prípade bolo potrebné preukázať dokladovanie adoptovanie J. R. L. R. na preukázanie   postavenia   oprávnenej   osoby   F.   R.   v reštitučnom   konaní.   V čase   smrti pôvodného vlastníka L. R. neexistovala osoba uvedená v § 2 ods. 2 písm. a/, b/ zákona č. 503/2003 Z. z. (dedič zo závetu) a teda nemohla existovať ku dňu 31. decembru 2004. Osoby uvedené v § 2 ods. 2 písm. c/ citovaného zákona neexistovali ku dňu 31. decembru 2004,   pretože   deti   podľa   pokonania   z roku   1924   pôvodný   vlastník   nemal   a   nebolo preukázané, žeby došlo k adopcii J. R.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   uvedenej   právnej   veci   konštatuje,   že právny názor krajského súdu je správny. Krajský súd sa v plnom rozsahu vyporiadal s dôvodmi opravného prostriedku. Dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu odvolací súd   považuje   za   úplné   a   presvedčivé.   Nevidí   na   nich   nič   doplňovať   ani   na   základe odvolania   navrhovateľa,   keďže   len   zopakoval   svoje   tvrdenia   uvedené   v   opravnom prostriedku,   s ktorými   sa   krajský   súd   podrobne   zaoberal.   Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s dôvodmi rozsudku krajského súdu a tieto si osvojuje ako svoje vlastné.“

Vzhľadom na to, že krajský súd sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu v celom rozsahu stotožnil, ústavný súd pre posúdenie ústavnej konformity rozhodnutia najvyššieho súdu považuje za potrebné poukázať aj na niektoré podstatné časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý konštatoval nedôvodnosť odvolacích dôvodov sťažovateľa z dôvodu, že „o totožných nehnuteľnostiach, ktoré boli uplatnené týmto reštitučným nárokom už bolo rozhodnuté podľa zák. č. 229/1991 Zb. tak, že dedičia po oprávnenej osobe M. R. spĺňajú podmienky uvedené v § 6 ods. 2 Zákona o pôde. Prvým rozhodnutím v poradí zo dňa 22. 02. 1999 im bolo priznané vlastníctvo k nehnuteľnostiam v rozsahu 250ha a rozhodnutím zo dňa 20. 09. 1999 bolo rozhodnuté, že dedičia po oprávnenej osobe M. R. spĺňajú podmienky uvedené v § 6 ods. 2 Zákona o pôde, avšak nepriznáva sa im vlastníctvo k nehnuteľnostiam, pričom z odôvodnenia vyplýva, že vydanie ďalších nehnuteľností nad výmeru 250ha by bolo v rozpore s § 6 ods. 3 Zákona o pôde. Z uvedeného teda vyplýva, že bolo deklarované, že dedičia po oprávnenej osobe M. R. spĺňajú podmienky Zákona o pôde a teda uvedené znamená,   že   bola   kladne   posúdená   ich   žiadosť   v   tom   ohľade,   že   splnili   hmotnoprávne podmienky v Zákone o pôde na priznanie reštitučného nároku.... Nie je podstatné, že nad výmeru 250ha im vlastnícke právo ani právo na náhradu priznané nebolo, pretože správny orgán postupoval len v intenciách účinného zákona o pôde, v zmysle ktorého ani pri splnení podmienok im právo na fyzické vrátenie alebo právo na náhradu neprislúchalo (zákon o pôde   právo   vydanie   pozemkov   jednej   oprávnenej   osobe   obmedzil   maximálnou   výmerou 250ha - § 6 ods. 3 a právo na náhradu viaže len na dôvody nevydania pozemkov podľa § 11, nie podľa § 6 ods. 3). Súd teda mal za to, že o tých istých nehnuteľnostiach už bolo rozhodnuté podľa osobitného zákona (Zákon o pôde), a to v súlade s platným a účinným zákonom v čase vydania vyššie uvedených reštitučných rozhodnutí (bez ohľadu na zmier uzavretý v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva o ich odškodnení).

Účelom   zákona   č.   503/2003   Z.   z.   bolo   umožniť   oprávneným   osobám,   ktoré neuplatnili svoj nárok v lehote do 31. decembra 1992 podľa Zákona o pôde, aby tento návrh mohli uplatniť v novej jednoročnej lehote do 31. decembra 2004. Predmetom vydania podľa zák. č. 503/2003 Z. z. sú pozemky, na ktoré neboli uplatnené reštitučné nároky alebo boli uplatnené po zákonom stanovenej lehote. V reštitučnom konaní podľa zák. č. 503/2003 Z. z., v nadväznosti na konanie podľa zák. č. 229/1991 Zb. sa zohľadňuje totožnosť predmetu, t. j. nehnuteľnosti, na ktorú je uplatnený reštitučný nárok, nezohľadňuje sa totožnosť subjektu

-žiadateľa. Totožnosť predmetu konania je prekážkou konania podľa zák. č. 503/2003 Z. z. bez   ohľadu   na   to,   či   ide   o   rovnakých   účastníkov   konania   alebo   nie;   inak   povedané, právoplatné rozhodnutie o konkrétnej nehnuteľnosti vydané podľa zák. č. 229/1991 Zb. vylučuje konanie, predmetom ktorého je tá istá nehnuteľnosť podľa zák. č. 503/2003 Z. z. (rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 2Sžo/82/2009 zo dňa 27. januára 2010). Z uvedeného teda vyplýva, že ak sa jedná o totožné nehnuteľnosti, čo v danom prípade nebolo sporné, o ktorých bolo kladne rozhodnuté podľa zák. č. 229/1991 Zb. tak, že dedičia po oprávnenej osobe M. R. spĺňajú podmienky podľa Zákona o pôde, nemôžu byť tieto nehnuteľnosti už predmetom rozhodovania podľa zák. č. 503/2003 Z. z. Táto námietka navrhovateľa je teda v celom rozsahu nedôvodná a súd na ňu neprihliadol...

Čo sa týka ďalšej námietky navrhovateľa, že on je oprávnenou osobou podľa zák. č. 503/2003 Z. z., a to v zmysle pokonania zo dňa 26.12.1924, súd uvádza, že táto námietka nie je dôvodná z týchto dôvodov: Oprávnenými osobami v zmysle § 2 zák. č. 503/2003 Z. z. sú buď pôvodní vlastníci odňatých nehnuteľností (§ 2 ods. 1), alebo v prípade, ak takáto osoba zomrela pred 31. decembrom 2004, sú oprávnenými osobami osoby uvedené v § 2 ods. 2 písm. a) až e) zákona v záväznom poradí podľa jednotlivých písmen. V konkrétnom prípade   bolo   preukázané,   že   pôvodný   vlastník   L.   R.   zomrel   v   roku   1954.   Listinou   o pokonaní z roku 1924 bolo dohodnuté, že jeho vlastnícke právo k pozemkom je obmedzené právom   následného   dedenia   J.   R.   Takto,   bol   vykonaný   zápis   v   príslušných   pozemnom knižných vložkách. Z uvedeného vyplýva, že dedičom v zmysle uvedeného pokonania po L. R. (obdoba testamentárneho dedenia) bol J. R. (otec navrhovateľa). Bolo tiež preukázané, že J. R. zomrel v roku 1953, t. zn. ešte pred smrťou pôvodného vlastníka pozemkov L. R. Nebolo   preukázané,   žeby   L.   R.   opätovne   zriadil   závet   a   ustanovil   by   nového testamentárneho dediča. Tiež nebolo preukázané, žeby L. R. bol osvojil J. R. alebo inú osobu. Zápis v pokonaní o tom, že L. R. už predtým prijal do svoje rodiny čo syna čakateľa zverenectva v treťom stupni J. R. a zaopatruje ho vo svojej domácnosti a zaopatrovať ho bude aj budúcnosti, keď by sa oženil a založil by si samostatnú domácnosť bude ho dľa svojich dôchodkov podporovať, nepreukazuje tú skutočnosť, že by došlo k osvojeniu J. R. L. R., ale len tú skutočnosť, že L. R. sa zaviazal finančne podporovať J. R., ktorý býval s nim v spoločnej domácnosti. Zo strany navrhovateľa nebol predložený žiaden relevantný dôkaz o tom, že by J. R. bol adoptovaným synom L. R. Čo sa týka preukazovania osvojenia J. R. L. R., navrhovateľ na pojednávaní, prostredníctvom právneho zástupcu, výslovne uviedol, že svoje   postavenie   oprávnenej   osoby   si   odvodzuje   od   dedičskej   postupnosti   v   zmysle pokonania z roku 1924, pričom nie je podstatné, či došlo alebo nedošlo k adopcii J. R. L. R. Krajský súd sa nestotožnil s týmto názorom, pretože podľa názoru súdu bolo potrebné práve dokladovať adoptovanie J. R. L. R. v zmysle rodinného práva, čo však nebolo preukázané. Samotné pokonanie z 26. 12. 1924 sa týka len úpravy majetkových a dedičských právnych pomerov zvereneckého majetku podľa zák. č. 179/1924 Sb. a netýka sa úpravy rodinných pomerov medzi L. R. a J. R. (napr. zmluva o synovskej adopcii).

V čase smrti pôvodného vlastníka L. R. teda neexistovala osoba uvedená v § 2 ods. 2 písm. a), b) zák. č. 503/2003 Z. z. (dedič zo závetu) a teda nemohla existovať ani ku dňu 31. 12. 2004. Osoby uvedené v § 2 ods. 2 písm. c) citovaného zákona neexistovali ku dňu 31. 12.   2004,   pretože   deti   podľa   pokonania   z roku   1924   pôvodný   vlastník   nemal   a nebolo preukázané, žeby došlo k adopcii J. R. Vo vzťahu k ostatným osobám uvedeným v tomto zákonnom ustanovení ani nebolo zo strany navrhovateľa tvrdené; žeby navrhovateľ alebo jeho otec boli niektorou z takýchto osôb. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že výpočet oprávnených osôb podľa zák. č. 503/2003 Z. z. ako aj v z. č. 229/1991 Zb. je daný priamo zo zákona a je taxatívny, pričom nejde o dedičskú postupnosť podľa OZ. Tu ide o zákonom novo   konštituované   reštitučné   práva   konkrétnych   osôb,   bez   ohľadu   na   iné   právne skutočnosti,   ktoré   vznikli   pred   účinnosťou   reštitučných   zákonov.   Ak   teda   navrhovateľ argumentuje tým, že jeho otec bol jediným dedičom po L. R. a z toho mu vyplýva postavenie oprávnenej osoby podľa zák. č. 503/2003 Z. z., uvedená argumentácia nie je správna. Jeho postavenie oprávnenej osoby by muselo vyplývať priamo zo splnenia právnych skutočnosti uvedených v § 2 ods. 2 citovaného zákona a nie z toho, že jeho otec bol pokonaním z roku 1924 určený za dediča po J. R. Je tiež nesporné, že takto určený dedič J. R. zomrel skôr, ako samotný poručiteľ L. R., teda jeho smrťou zaniklo toto jeho oprávnenie dediť a L. R. vo vzťahu k navrhovateľovi   neurobil   žiaden právny   úkon,   ktorým   by navrhovateľ dosiahol postavenie oprávnenej osoby v zmysle § 2 ods. 2 z. č. 503/2003 Z. z..

Keďže nebolo v správnom konaní žiadnym dôkazom preukázané, že by F. R. bol sám dedičom zo závetu, ani osobou uvedenou v § 2 ods. 2 písm. c), d), e) citovaného zákona, nie je   oprávnenou   osobou   po   pôvodnom   vlastníkovi   L.   R.,   i   toto   je   dôvod,   pre   ktorý   bolo potrebné nevyhovieť reštitučnému nároku F. R...

Vo vzťahu k odvolacej námietke, že k skutočnému odňatiu vlastníctva nehnuteľností došlo   až   po   smrti   L.   R.,   súd   uvádza,   že   uvedené   je   pre   posúdenie   tejto   právnej   veci irelevantné z toho dôvodu, že či už k odňatiu došlo počas života L. R. alebo po jeho smrti, v každom prípade následný dedič J. R., od ktorého si postavenie oprávnenej osoby odvodzuje F. R., predzomrel pôvodného vlastníka L. R., teda po L. R. J. R. nikdy nededil. Nebol teda nikdy vlastníkom predmetných nehnuteľností a preto, hoci by i k odňatiu došlo až po smrti L. R., neodňalo by sa vlastnícke právo J. R. Preto si navrhovateľ od jeho postavenia nemôže odvodzovať postavenie oprávnenej osoby...

K poslednej námietke navrhovateľa na procesný postup správneho orgánu, ktorého dôsledkom mala byť náhla zmena argumentácie správneho orgánu v samotnom rozhodnutí, súd   uvádza,   že   uvedené   tvrdenie   je   zavádzajúce.   Správny   orgán   v   priebehu   správneho konania   oznámeniami   zo   dňa   11.   03.   2009   a   02.   04.   2009   dostatočne   jasne   ozrejmil navrhovateľovi   jeho   právny   názor,   a   to   nielen   čo   sa   týka   nemožnosti   vyhovenia   jeho reštitučného nároku z dôvodu, že už o totožných nehnuteľnostiach bolo rozhodnuté podľa Zákona o pôde, ale i z dôvodu, že navrhovateľ nie je oprávnenou osobou v zmysle zák. č. 503/2003   Z.   z.   Nie   je   teda   dôvodné   tvrdenie   navrhovateľa,   že   šlo   o   prekvapujúce rozhodnutie   alebo   o   náhlu   zmenu   argumentácie   správneho   orgánu   až   v   konečnom rozhodnutí. Naopak, správny orgán zaujal v napadnutom rozhodnutí stanovisko, ktoré bolo totožné s tým, ktoré bolo dané na vedomie právnemu zástupcovi navrhovateľa v priebehu správneho konania viackrát. Navrhovateľovi teda neboli odňaté žiadne jeho procesné práva napríklad   predkladať   dôkazy   na   svoje   tvrdenia   alebo   právne   argumentovať,   a   to   ani v odvolaní   voči   napadnutému   rozhodnutiu,   keďže   správny   orgán   zotrval   na   svojom pôvodnom právnom názore. To, že navrhovateľ v priebehu správneho konania predkladal dôkazy,   ktoré   v   konečnom   dôsledku   správny   orgán   nepoužil,   napr.   listinné   dôkazy smerujúce k identifikácii predmetných pozemkov alebo preukazujúce jeho štátne občianstvo, nie je procesnou vadou správneho orgánu.“

Podstata   námietok sťažovateľa spočíva   v jeho nesúhlase s rozsudkom   najvyššieho súdu,   ktorý   v zhode   s rozsudkom   krajského   súdu   zastáva   názor,   že   vydanie   niektorých pozemkov   na   základe   reštitučného   nároku   uplatnenému   podľa   zákona   o pôde,   prípadne podľa § 37 až § 39 zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, okresných úradoch, pozemkovom fonde a o   pozemkových   spoločenstvách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o pozemkových úpravách“) oprávneným osobám po L. R. bráni tomu, aby boli vydané pozemky   v reštitučnom   nároku   uplatnenom   sťažovateľom   podľa   ustanovení   zákona o navrátení vlastníctva. Inými slovami, sťažovateľ namieta predovšetkým výklad právnych noriem použitých najvyšším súdom v jeho právnej veci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej   všeobecný   súd   musí   vykladať   a   používať   ustanovenia   na   vec   sa   vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu a prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom   účastníkov   konania   (obdobne   napr.   III.   ÚS   271/05,   III. ÚS 78/07).   Princíp spravodlivosti   a   požiadavka   materiálnej   ochrany   práv   sú   totiž   podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu. Nevyhnutnou súčasťou   rozhodovacej činnosti súdov, ktorá zahŕňa   aplikáciu   abstraktných   právnych   noriem   na   konkrétne   okolnosti   individuálnych prípadov, je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho   výkladu.   Ide   vždy   o   metodologický   postup,   v   rámci   ktorého   nemá   žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho   predpisu.   Aj   keď   pri   výklade   a   aplikácii   ustanovení   právnych   predpisov   je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia, súd nie je doslovným znením zákonného ustanovenia   viazaný absolútne. Môže,   ba dokonca   sa   od neho musí odchýliť   v   prípade,   keď   to   zo   závažných   dôvodov   vyžaduje účel   zákona,   systematická súvislosť   alebo   požiadavka   ústavne   súladného   výkladu   zákonov   a   ostatných   všeobecne záväzných   právnych   predpisov   (čl.   152   ods.   4   ústavy).   Samozrejme,   že   sa   v takýchto prípadoch   musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy   musí   založiť   na   racionálnej   argumentácii.   V   prípadoch   nejasnosti   alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie),   alebo   v   prípade   rozporu   tohto   znenia   so   zmyslom   a   účelom   príslušného ustanovenia,   o   ktorého   jednoznačnosti   niet   pochybnosti,   možno   uprednostniť   výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť   doslovného   gramatického   výkladu   aplikovaných   zákonných   ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07, III. ÚS 72/2010, III. ÚS 212/2011).

V danej   veci   najvyšší   súd   vyvodil   zo   znenia   §   1   zákona   o navrátení   vlastníctva v spojení s § 6 ods. 3 zákona o pôde prekážku konania o reštitučnom návrhu sťažovateľa. Ústavný   súd   realizujúc   ústavný   prieskum   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu konštatuje, že v danej veci nezaznamenal ústavne nekonformné vybočenie najvyššieho súdu pri použití a výklade uvedených relevantných právnych noriem, pričom súhlasí s názorom najvyššieho súdu, že § 1 zákona o navrátení vlastníctva umožňuje navrátenie vlastníctva k pozemkom len v takom prípade, ak nehnuteľnosti neboli už predtým vydané podľa zákona o pôde   alebo   zákona   o pozemkových   úpravách.   Účelom   prijatia   zákona   o navrátení vlastníctva   bolo   totiž   poskytnúť   oprávneným   osobám,   ktoré   z akýchkoľvek   dôvodov neuplatnili   svoj   reštitučný   nárok   na   vydanie   nehnuteľností   začiatkom   90-tych   rokov a ktorým   už   uplynula   lehota   na   uplatnenie   tohto   svojho   práva,   novú   šancu   na   jeho uplatnenie, na čo správne v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal aj najvyšší súd. Pokiaľ   však   o reštitučných   návrhoch   uplatnených   vo   vzťahu   ku   konkrétnej   majetkovej podstate   podľa   zákona   o pôde   bolo   príslušnými   orgánmi   kladne   rozhodnuté,   takéto rozhodnutie zakladá prekážku navrátenia vlastníctva návrhom uplatneným podľa zákona o navrátení vlastníctva. V okolnostiach prípadu bolo teda rozhodujúce, že už 8. decembra 1992 si M. R. ako oprávnená osoba na vtedajšom Okresnom úrade Martin uplatnila nárok na vydanie nehnuteľností (pozemkov) podľa zákona o pôde, ktoré boli skonfiškované L. R., a tento nárok bol podľa uvedeného zákona posúdený kladne. Právnym nástupcom M. R. boli vydané pozemky v maximálnej výmere, ktorú zákon o pôde v § 6 ods. 3 pripúšťal, t. j. v rozsahu   250   ha.   Z   uvedeného   princípu   obmedzujúceho   rozsah   navrátenia   vlastníctva k pozemkom, ktoré tvoria poľnohospodársky pôdny fond alebo lesný pôdny fond, pritom vychádza aj zákon o navrátení vlastníctva, ktorý v § 3 ods. 4 ustanovuje, že pozemky, pri ktorých prešlo vlastníctvo na štát alebo na inú právnickú osobu...,   možno vydať každej oprávnenej osobe vo výmere najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy.   Záver   najvyššieho   súdu,   že   sťažovateľ   v konaní   iniciovanom   podľa   zákona o navrátení   vlastníctva   už   nebol   legitimovaný   na   získanie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam, teda zodpovedá ústavne konformnému výkladu relevantných právnych noriem vyvodenému z ich vzájomnej súvislosti, ako aj podstate a účelu týchto právnych predpisov, ktorým bolo zmiernenie majetkovej krivdy spáchanej v minulosti na pôvodnom vlastníkovi   nehnuteľností   -   L.   R.,   pričom   uvedený   účel   bol   dosiahnutý   navrátením vlastníctva oprávneným osobám v rozsahu maximálne prípustnom podľa zákona o pôde.

Ústavnú   akceptovateľnosť   výsledkov   napadnutého   konania   nespochybňuje   ani námietka   sťažovateľa,   že   ním   žiadané   pozemky   o navrátenie   vlastníctva   neboli   úplne totožné s pozemkami, ktorých vydanie žiadala M. R. v konaní podľa zákona o pôde, pretože v   rozsudku   krajského   súdu,   s ktorým   sa   najvyšší   súd   stotožnil,   je   zrozumiteľne a z ústavného pohľadu dostatočne odôvodnené, prečo nebolo možné považovať sťažovateľa za osobu oprávnenú na navrátenie vlastníctva. Sťažovateľ síce vyvodzuje z obsahu ním predloženého   pokonania   dôkaz   o osvojení   svojho   právneho   predchodcu   L.   R.,   avšak   aj s týmito   tvrdeniami   sa   konajúce   všeobecné   súdy   vysporiadali   ako   s nedôvodnými   a ich závery nesignalizujú, že by boli založené na zjavných skutkových alebo právnych omyloch. Tieto   námietky   preto   ústavný   súd   vníma   len   ako   prejav   nespokojnosti   sťažovateľa s výsledkami konania a s právnym názorom krajského súdu, čo samo osebe nemôže viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   pripomína,   že   nie   je opravným   súdom   právnych názorov   všeobecných   súdov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do výkonu   tejto   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Napriek rozsiahlosti argumentácie sťažovateľa proti výsledkom napadnutého konania ústavný   súd   konštatuje,   že   v podstate   obdobnými   námietkami   týkajúcimi   sa   právneho posúdenia veci sa zaoberali krajský súd a následne aj najvyšší súd v konaní o sťažovateľom využitých opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu obvodného úradu a na tieto námietky sťažovateľ dostal aj ústavne akceptovateľné odpovede, ktoré jasne vysvetľujú, prečo bolo pre navrátenie vlastníctva v reštitučnom konaní podstatné, aby sťažovateľ preukázal, že je jednou z oprávnených osôb podľa § 2 ods. 2 zákona o navrátení vlastníctva a že obsah pokonania, na ktoré sa sťažovateľ odvoláva, bol do istej miery pre rozhodnutie vo veci irelevantný.   Neobstojí   preto   tvrdenie   sťažovateľa   o nedostatočnom   odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Z hľadiska limitov ústavného prieskumu a úloh ústavného súdu nie je preto nevyhnutné ďalej rozvádzať a doplňovať dôvody potvrdzujúce akceptovateľnosť   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu.   Keďže   závery,   ku   ktorým najvyšší súd (a pred ním krajský súd) dospel, nie sú zjavne neodôvodnené ani svojvoľné, a tak popierajúce obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé   súdne konanie zaručené čl.   6 ods.   1,   ktoré   účastníkovi konania nezaručujú   právo na rozhodnutie v súlade s jeho právnym názorom, ani právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), vyhodnotil ústavný súd sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

2.3 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu v spojení s namietaným zákazom diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dohovoru, ústavný súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny   názor,   podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   ani   čl.   6   ods.   1 dohovoru, nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označeného základného práva podľa čl. 20 ústavy ani práva zaručeného čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).Ako   už   bolo   v súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivý   proces   uvedené,   podľa   ústavného   súdu   vo   veci sťažovateľa nedošlo k svojvoľnej aplikácii zákona o navrátení vlastníctva. Vzhľadom na ústavne   udržateľné   právne   posúdenie   v   prípade relevantnej   právnej   okolnosti,   t.   j.   že vydanie pozemkov oprávneným osobám podľa zákona o pôde je prekážkou vydania ďalších pozemkov   sťažovateľovi   podľa   zákona   o navrátení   vlastníctva,   ako   aj   záveru o nepreukázaní   podmienok,   že   sťažovateľa   možno   považovať   za   oprávnenú   osobu, nemožno   v súvislosti   s napadnutým   rozhodnutím   dovodiť   ani   existenciu   takej   príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu   a základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, prípadne právom na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala možnosť vyslovenia ich porušenia.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 14 dohovoru v zhode s judikatúrou ESĽP uvádza, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05). Keďže ústavný súd nenachádza   žiadnu   vecnú   súvislosť   medzi   sťažovateľom   napadnutým   rozsudkom a označeným článkom dohovoru a podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu nezasahuje do sťažovateľom označených práv zaručených čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru či čl. 1 dodatkového protokolu, je potrebné považovať sťažnosť aj vo zvyšnej časti za zjavne neopodstatnenú.

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu dospel k záveru o nedostatku právomoci   na   prerokovanie   sťažnosti   a vo   vzťahu   k namietanému   postupu   a rozsudku najvyššieho súdu k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti. S poukazom na uvedené ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom   na   uvedené   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2014