znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 196/2013-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   mesta   K.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   S., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Okresného súdu Košice II č. k. 38 Er 2664/2010-315 z 9. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mesta K. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2013 doručená sťažnosť mesta K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 38 Er 2664/2010-315 z 9. mája 2011. Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 27. marca 2013, ku ktorému pripojil splnomocnenie pre zvoleného kvalifikovaného právneho zástupcu.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v exekučnom   konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 38 Er 2664/2010 je sťažovateľ v procesnom postavení povinného. Sťažovateľ okresnému   súdu   navrhol   20.   decembra   2010   čiastočné   zastavenie   exekúcie   a odklad exekúcie,   25.   januára 2011   navrhol   odklad exekúcie   a   3. marca 2011   úplné zastavenie exekúcie, ako aj jej odklad.

Okresný súd uznesením č. k. 38 Er 2664/2010-315 z 9. mája 2011 zamietol návrh sťažovateľa   z 20.   decembra   2010   na   čiastočné   zastavenie   exekúcie,   zamietol   návrh sťažovateľa   z 20.   decembra   2010   na   odklad   exekúcie,   zamietol   návrh   sťažovateľa z 25. januára   2011   na   odklad   exekúcie,   zamietol   návrh   sťažovateľa   z 3.   marca   2011 na zastavenie exekúcie a zamietol i návrh sťažovateľa na odklad exekúcie z 3. marca 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti popisuje skutkové pozadie, ktoré predchádzalo začatiu predmetného exekučného konania, a konštatuje, že k porušeniu jeho označených práv došlo v dôsledku   nedostatočného odôvodnenia   napadnutého uznesenia, ako aj v dôsledku   jeho prekvapivosti.   Prekvapivé   je   napadnuté   uznesenie   preto,   lebo «súd   sa   bez bližšieho zdôvodnenia odchýlil od „stabilného“ právneho názoru, zastávaného právnou vedou, čo sa týka   posudzovania   skutočností,   s ktorými   relevantný   právny   predpis   spája   následok spočívania plynutia premlčacej doby, na ktoré sťažovateľ už v rámci námietkového konania, ako aj konania o zastavenie exekúcie výslovne poukazoval».

Podľa   sťažovateľa   sa   okresný   súd   náležite   nevysporiadal   s jeho   námietkou, že notárska zápisnica tvoriaca exekučný titul, „ako aj doložka vykonateľnosti nepokrýva povinnosť   sťažovateľa   platiť   akékoľvek   úroky   z omeškania“.   Sťažovateľ   tvrdí, že   „súd opomenul tú skutočnosť, že uznanie dlho a súhlas s vykonateľnosťou sú dva odlišné právne inštitúty.   Bez   ohľadu   na   uvedené   je   potrebné   povedať,   že   uznať   možno   len   ten   dlh, ktorý aj existuje. Povinnosť platiť akýkoľvek úrok z omeškania v čase uznania neexistovala. V čase uznania dlhu sťažovateľ nebol v omeškaní.“.

Ďalej   sa   podľa   sťažovateľa   okresný   súd „nevysporiadal   s argumentáciou sťažovateľa,   v rámci   ktorej...   uvádzal,   že   došlo   k premlčaniu   práva   uplatneného oprávneným v exekúcii, pretože oprávnený, ako ani žiaden z jeho právnych predchodcov neuskutočnili úkon za účelom určenia subjektívneho práva v zmysle §-u 402 Obchodného zákonníka“. V tejto súvislosti sťažovateľ formuluje názor, podľa ktorého „podanie žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu“, ktorá bola podaná 27. septembra 2004, „nie je úkonom, ktorým veriteľ určuje, resp., ktorý veriteľ uskutočňuje za účelom určenia svojho (subjektívneho)   práva“.   Spôsob,   akým   sa   okresný   súd   s touto   časťou   argumentácie sťažovateľa vysporiadal, podľa sťažovateľa „vôbec nereaguje na sťažovateľom uvádzané argumenty, ako ani na argumenty zastávané právnou vedou, na ktorú sťažovateľ v danej súvislosti poukazoval, predmetné odôvodnenie navyše postráda logickú a vecnú súvislosť a ako také je arbitrárne, pretože právne závery, ku ktorým súd dospel nevyplývajú z premís, na ktorých sú založené v žiadnej možnej rozumnej interpretácii“.

Nepreskúmateľný   je   podľa   sťažovateľa   aj   záver   okresného   súdu   v otázke „postúpenia v exekučnom konaní vymáhanej pohľadávky z S. na spoločnosť E. a následne... na   spoločnosť   D.   (oprávneného   v exekučnom   konaní).   Súd   sa   v tejto   súvislosti   nijakým spôsobom   nevysporiadal   s podstatnou   argumentáciou   sťažovateľa...,   že   k postúpeniu pohľadávky, ktorá je vymáhaná v exekučnom konaní vôbec nedošlo, pretože predmetom zmlúv   o postúpení   pohľadávok...   nebolo   postúpenie   pohľadávky   vo   výške,   ktorá   je predmetom exekúcie ale vo výške 0,-EUR“.

Okresný   súd   sa   podľa   sťažovateľa „nedostatočne   a...   aj   nesprávne   vysporiadal s námietkou...,   že   vymáhanie   práva   uplatneného   oprávneným   v exekúcii   je   neprípustné z dôvodu, že po vzniku exekučného titulu nastala právna skutočnosť (Dohoda o urovnaní), ktorá spôsobila jeho zánik...“.

Ani s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa neprípustnosti sumy vymáhaných úrokov z omeškania   pre   rozpor   s dobrými   mravmi   sa   okresný   súd „vôbec   nevysporiadal. Z... odôvodnenia,   a to   ani   po   preskúmaní   odkazu   na   dôvody   rozhodnutia   o návrhu na čiastočné zastavenie exekúcie nie je možné zistiť, aké dôvody súd uviedol na vyvrátenie tvrdenia sťažovateľa, že výška vymáhaných úrokov z omeškania je neprípustná“.

Sťažovateľ   sa   nestotožňuje   s dôvodmi   okresného   súdu   týkajúcimi   sa   otázky   trov exekučného konania a zdôrazňuje, že „trovy právneho zastúpenia neboli do dnešného dňa oprávneným   riadne   vyčíslené,   v otázke   trov   konania   nebolo   autoritatívne   rozhodnuté súdom.   Sťažovateľ   považuje   záver   súdu,   že   o trovách   konania   nebude   rozhodovať   za neprípustný. Súd je povinný rozhodnúť o každom návrhu uplatnenom účastníkom konania.“.

Napokon   sťažovateľ   kritizuje   aj   záver   okresného   súdu,   podľa   ktorého v posudzovanom prípade niet dôvodu na odklad exekúcie. Okresný súd totiž „vychádzal zo skutočností, o ktorých nesprávnosti bol upozornený zo strany sťažovateľa ešte v rámci konania   o námietkach   proti   exekúcii.   Súd   bez   akéhokoľvek,   nielen   právneho, ale aj racionálneho   podkladu,   vychádzal   zo   skutočnosti,   že   o odklade   vykonateľnosti exekučného titulu nebolo ku dňu 01.12.2010 rozhodnuté. Z Napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé prečo súd zisťoval okolnosti odkladu vykonateľnosti len ku dňu 01.12.2010 a nie aj ku dňu vydania Napadnutého rozhodnutia.“.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   prijal   na   ďalšie   konanie a následne vo veci nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, ktorým je mesto K., K., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II, č. k. 38Er/2664/2010-315 zo dňa 09.05.2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice II, č. k. 38Er/2664/2010-315 zo dňa 09.05.2011 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice II, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia   na   účet   advokáta   JUDr.   M.   S.,   so   sídlom   K.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ   požiadal   o anonymizáciu   svojich   údajov   pri   ich   publikovaní v rozhodnutiach ústavného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy, alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   návrhy   podané   oneskorene, ako aj návrhy   zjavne   neopodstatnené   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1.   Zo   svojej   predošlej   rozhodovacej   činnosti   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ už uznesenie okresného súdu č. k. 38 Er 2664/2010-315 z 9. mája 2011 napadol sťažnosťou doručenou   ústavnému   súdu   8.   júla   2011,   o   ktorej   ústavný   súd   rozhodol   uznesením č. k. II. ÚS 375/2011-29 zo 7. septembra 2011 tak, že ju odmietol. Aj napriek tomu, že v záhlaví uvedeného uznesenia ústavného súdu je ako predmet prieskumu označený postup okresného   súdu   v konaní   sp.   zn.   38   Er   2664/2010,   z petitu   predmetnej   skoršej sťažovateľovej   sťažnosti,   ale aj z obsahu   odôvodnenia   odmietavého   uznesenia   II.   senátu ústavného   súdu   bez pochybností   vyplýva,   že predmetom   prieskumu   vo   veci sp. zn. II. ÚS 375/2011   bolo   uznesenie   okresného   súdu,   ktoré   je   napadnuté   aj   teraz predbežne prerokúvanou sťažnosťou.

Ústavný   súd   vo   veci   sp.   zn.   II.   ÚS   375/2011   odmietol   sťažovateľovu   sťažnosť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie, a to v jej časti týkajúcej sa výrokov uznesenia   okresného   súdu,   ktorými   boli   zamietnuté   návrhy   sťažovateľa   na   čiastočné a na úplné   zastavenie   exekúcie.   Ústavný   súd   tu   poukázal   na   fakt,   že   sťažovateľ   podal proti napadnutému   uzneseniu   v tejto   časti   odvolanie,   a zdôraznil,   že „vzhľadom na ustanovenie § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 58 ods. 4 a § 57 ods. 1 Exekučného poriadku“ sa sťažovateľov názor o prípustnosti odvolania proti týmto zamietavým výrokom „nezdá... byť... celkom bez základu. Totiž podľa § 202 ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   odvolanie   nie   je   prípustné   proti   uzneseniu v exekučnom   konaní   podľa   osobitného   zákona   (ktorým   je   Exekučný   poriadok), ak tento osobitný   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   58   ods.   4   Exekučného   poriadku proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie. Uvedené ustanovenie   §   57   ods.   1   Exekučného   poriadku   vymedzuje   niektoré   skutkové   podstaty, v prípade ktorých má byť exekučné konanie zastavené. Prípustnosť odvolania nie je teda formulovaná tak, že by sa týkala iba kladných (vyhovujúcich) rozhodnutí, teda rozhodnutí, ktorými   súd   exekučné   konanie   zastaví,   ale   aj   negatívnych   (zamietajúcich)   rozhodnutí, teda takých rozhodnutí,   ktorými súd podľa   §   57 ods.   1 Občianskeho súdneho   poriadku návrh na zastavenie exekúcie zamietne. Aj takéto zamietajúce rozhodnutie je rozhodnutím podľa   § 57 ods.   1 Exekučného poriadku.“. Ústavný súd potom   uzavrel, že „vzhľadom na podané   odvolanie v rozsahu,   v akom   sťažovateľ   napadol   uznesenie okresného súdu, právomoc   poskytnúť ochranu označeným právam   sťažovateľa má   odvolací   súd   v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.“.

Vo vzťahu k ostatným výrokom napadnutého uznesenia okresného súdu (zamietnutie návrhov   na   odklad   exekúcie)   ústavný   súd   v uznesení   č. k.   II.   ÚS   375/2011-29 zo 7. septembra   2011   zhodnotil,   že „úvahy   okresného   súdu   (nie   dostatočne   presne, avšak vychádzajúc   z kontextu   predsa   len   zrozumiteľne   vyjadrené)   nemožno   považovať za arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené.   Niet   preto   ani   príčiny   na   to,   aby   ústavný   súd do týchto záverov zasiahol“. V tejto časti tak II. senát ústavného súdu odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov,   v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd na podklade citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde pristúpil k preskúmaniu,   či   odmietnutie   skoršej   sťažovateľovej   sťažnosti   v konaní sp. zn. II. ÚS 375/2011   zakladá   prekážku   právoplatne   rozhodnutej   veci   na   účel posudzovania   tu   predbežne   prerokúvanej   sťažnosti.   Ako   už   bolo   uvedené,   ústavný   súd odmietol   skoršiu   sťažnosť   sťažovateľa   z dvoch   dôvodov,   a   to   pre   nedostatok   svojej právomoci na jej prerokovanie a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2.1 Ústavný súd stabilne judikuje, že pokiaľ pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Na   podklade   citovaného   ustáleného   názoru   možno   konštatovať,   že   vo   veci sp. zn. II. ÚS 375/2011 ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal možnosť podať proti výrokom uznesenia okresného súdu, ktorými boli zamietnuté jeho návrhy na (čiastočné i úplné) zastavenie exekúcie, riadny opravný prostriedok – odvolanie. Tento záver vylučuje právomoc ústavného súdu prerokovať sťažnosť proti predmetným zamietavým výrokom uznesenia okresného súdu definitívne, teda bez možnosti dodatočného založenia právomoci v závislosti od splnenia akejkoľvek podmienky.

Ústavný   súd   neopomína,   že   sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   22.   marca   2013 ďalšiu   sťažnosť   (evidovaná   v   súčasnosti   pod   sp.   zn.   Rvp   11974/2013)   smerujúcu proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 16 CoE 66/2011-442 z 12. decembra 2012, ktorým bolo odvolanie sťažovateľa proti zamietavým výrokom uznesenia okresného súdu č. k. 38 Er 2664/2010-315 z 9. mája 2011 odmietnuté ako neprípustné práve na podklade reštriktívneho   výkladu   §   58   ods.   4   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995 Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov platného a účinného v rozhodnom čase (ďalej len „Exekučný poriadok“) regulujúceho prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu exekučného súdu podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Náznak sťažovateľa čitateľný z paralelného doručenia   dvoch   sťažností   (prvou   je   tu   prerokúvaná   sťažnosť   proti   prvostupňovému uzneseniu,   druhou   je   sťažnosť   proti   druhostupňovému   uzneseniu   vedená pod sp. zn. Rvp 11974/2013) o zachovaní lehoty na podanie sťažnosti proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu a súčasnej danosti právomoci ústavného súdu na podanie takejto sťažnosti je však v tomto prípade vyvrátený citovanou stabilnou judikatúrou ústavného súdu o otázke   jeho   právomoci   a právoplatným   záverom   ústavného   súdu   vo   veci sp. zn. II. ÚS 375/2011.   Ak   v tejto   veci   ústavný   súd   konštatoval   nedostatok   svojej právomoci   z   dôvodu   prípustnosti   odvolania   proti zamietavým   výrokom   uznesenia okresného   súdu,   potom   odmietnutie   takéhoto   odvolania   odvolacím   súdom   ako neprípustného   otvára   sťažovateľovi   priestor   na   ústavno-súdny   prieskum   odmietavého odvolacieho   rozhodnutia   (tak   ako   to   sťažovateľ   aj   robí   podaním   sťažnosti   vedenej pod sp. zn.   Rvp   11974/2013).   Tento   záver   však   súčasne   vylučuje   dodatočný   vznik právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti proti zamietavým výrokom uznesenia okresného   súdu   týkajúcim   sa   návrhov   na   zastavenie   exekúcie,   a preto   je   potrebné   tu predbežne   prerokúvanú   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   podľa   §   24   písm.   a)   zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

2.2 Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu vo výrokoch zamietajúcich sťažovateľom navrhovaný odklad exekúcie, ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 375/2011 skoršiu sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že jeho uznesenie v konaní   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorým   je   sťažnosť   odmietnutá   ako   zjavne neopodstatnená, je rozhodnutím v rámci neverejného predbežného prerokovania sťažnosti, na rozdiel od iných „odmietavých“ uznesení (pre nedostatok právomoci, pre neprípustnosť, pre zjavnú oneskorenosť, pre neoprávnenú osobu, pre nedostatok predpísaných náležitostí) sa   však   takéto   uznesenie   výrazne   blíži   úrovni   meritórneho   prerokovania   sťažnosti (III. ÚS 386/2012). Dosvedčuje to i ustálená judikatúra, podľa ktorej ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený,   pretože   jeho   úloha   pri   predbežnom   prerokovaní návrhu nespočíva síce v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia (I. ÚS 4/00).

Záver   II.   senátu   ústavného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   II.   ÚS   375/2011   o zjavnej neopodstatnenosti   skoršej   sťažnosti   sťažovateľa   proti   výrokom   napadnutého   uznesenia okresného   súdu,   ktorými   tento   zamietol   sťažovateľove   návrhy   na   odklad   exekúcie,   má charakter   rozhodnutia   vylučujúceho   možnosť   zistiť   pri   meritórnom   preskúmaní relevantných   sťažovateľových   námietok   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Naznačená   podstata   odmietnutia   sťažnosti smerujúcej proti rozhodnutiu všeobecného súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť nepripúšťa možnosť dodatočného splnenia akýchkoľvek podmienok, ktoré by po uplynutí určitého času spojeného s procesno-právne významnými skutočnosťami mohli viesť k prijatiu neskoršej sťažnosti na ďalšie konanie. Výnimka z prekážky rei iudicatae ustanovená v § 24 písm. a) zákona   o ústavnom   súde   tak   v prípade   sťažnosti   sťažovateľa   neprichádza   do   úvahy. Preto i v tejto časti ústavný súd posúdil sťažovateľovu sťažnosť ako neprípustnú podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde a následne ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

3.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutého uznesenia okresného súdu, požadovaná náhrada trov právneho zastúpenia). Z rovnakého   dôvodu   nebolo   potrebné   vyzývať   sťažovateľa   na   doplnenie   jeho   podania predložením   fotokópie   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   (uznesenie   navyše   tvorí súčasť spisového materiálu vo veci sp. zn. II. ÚS 375/2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013