znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 196/2012-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2012 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka o prijatej sťažnosti maloletého R. D. S., N., zastúpeného zákonnou zástupkyňou V. S., N., právne   zastúpeného   advokátom   JUDr.   A.   S.,   Advokátska   kancelária,   D.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Námestovo   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 C   44/2008   (pôvodne   vedenom   na   Okresnom   súde   Dolný   Kubín   pod sp. zn. 9 C/234/02) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo maloletého R. D. S. na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 44/2008 (pôvodne vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 9 C/234/02) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Námestovo   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 C 44/2008 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. R. D. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume   3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Námestovo p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Námestovo j e   p o v i n n ý uhradiť R. D. S. trovy konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. A. S., Advokátska kancelária, D., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 196/2012-8 z 2. mája 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   maloletého   R.   D.   S.,   N.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného zákonnou zástupkyňou V. S., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 44/2008.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom podaným prostredníctvom svojho   kolízneho   opatrovníka   28.   mája   2002   Okresnému   súdu   Dolný   Kubín   domáhal určenia otcovstva voči odporcovi, štátnemu občanovi Spojených štátov amerických (ďalej len   „USA“).   Právna   vec   sťažovateľa   bola   na   Okresnom   súde   Dolný   Kubín   vedená pod sp. zn. 9 C/234/02.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   sa   Okresný   súd   Dolný   Kubín   pokúsil   doručiť odporcovi   predmetný návrh a príslušným justičným orgánom USA   žiadosť o vykonanie dôkazu – výsluchu odporcu, a to prostredníctvom   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“). Pokusy o doručenie súdnych zásielok odporcovi však boli neúspešné.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že k 1. januáru 2008 došlo k zmene miestnej príslušnosti okresných súdov a jeho vec bola z uvedeného dôvodu pridelená okresnému súdu.Podľa   názoru   sťažovateľa   doterajší   postup   konajúcich   súdov   vo   veci,   v   ktorej od podania samotného návrhu uplynulo už takmer 10 rokov, vykazuje zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/44/2008, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom   svojej   predsedníčky.   List   okresného   súdu   zo   4.   júna   2012   obsahoval podrobný chronologický prehľad vykonaných procesných úkonov a okresný súd v ňom uviedol, že nejde o spor skutkovo či právne zložitý za predpokladu aktívnej spolupráce justičného orgánu štátu, ktorého je odporca občanom. Podľa vyjadrenia zákonnej sudkyne problematickou v posudzovanej veci je okolnosť, že návrh smeruje voči odporcovi, ktorý je štátnym občanom USA, a nemožno mu preto ustanoviť pre účely konania opatrovníka. Okresný súd ďalej poukázal na skutočnosť prechodu výkonu súdnictva vo veci sťažovateľa z Okresného súdu   Dolný Kubín na okresný súd   na základe zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov   v znení   neskorších   predpisov   a   dopĺňa   zákon   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1992 Zb.   o súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/2007 Z. z.“), pričom k etape konania tohto súdu   sa   nevyjadril   a vo vzťahu   k   etape   konania   vykonávaného   pred   okresným   súdom argumentoval, že meritórne rozhodnutie veci sťažovateľa je priamo závislé od vybavenia žiadosti o právnu pomoc adresovanej justičným orgánom USA, na stav vybavenia ktorej sa okresný súd v primeraných časových intervaloch informuje a uvedená okolnosť je jediným dôvodom majúcim podstatný vplyv na dĺžku posudzovaného konania.

V závere   listu   predsedníčka   okresného   súdu   oznámila, že netrvá   na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   vyjadril   k   stanovisku   okresného   súdu   v   liste doručenom   ústavnému   súdu   20.   júna   2012,   v   ktorom   odvolávajúc   sa   aj   na judikatúru štrasburských   orgánov   ochrany   práva   uviedol,   že   zákonnú   zmenu   príslušnosti   súdov vo svojej veci (prechod výkonu súdnictva z Okresného súdu Dolný Kubín na okresný súd) nemohol sťažovateľ nijakým spôsobom ovplyvniť, a preto je toho názoru, že predmetom konania   pred   ústavným   súdom   by   mali   byť   aj   prípadné   zbytočné   prieťahy   spôsobené Okresným súdom Dolný Kubín.

V   závere   listu   právny   zástupca   oznámil,   že   sťažovateľ   súhlasí   s   upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu súdneho spisu ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti týkajúce sa priebehu a stavu posudzovaného konania:

Okresný súd Dolný Kubín predvolal a vypočul 7. mája 2002 zákonnú zástupkyňu sťažovateľa,   ktorá   označila   ako   otca   sťažovateľa   občana   USA   a   zároveň   oznámila konajúcemu súdu identifikačné údaje odporcu, ktoré jej boli známe, a zároveň sa vyjadrila, že sa domnieva, že odporca nebude chcieť uznať svoje otcovstvo k maloletému dieťaťu.Kolízny   opatrovník   sťažovateľa   podal   28.   mája   2002   na   Okresnom   súde   Dolný Kubín návrh na určenie otcovstva. Zákonná zástupkyňa sťažovateľa 14. septembra 2005 žiadala   o   určenie   termínu   pojednávania,   žiadosť   zopakoval   aj   kolízny   opatrovník 20. septembra 2005.

Okresný súd Dolný Kubín uzneseniami z 24. a 25. januára a 2006 vyzval odporcu na vyjadrenie sa k podanému návrhu, predvolal ho na pojednávanie určené na 12. júl 2006 a ustanovil vo veci tlmočníka a prekladateľa z jazyka anglického do jazyka slovenského a opačne.

Okresný   súd   Dolný   Kubín   3.   apríla   2006   požiadal   Veľvyslanectvo   Slovenskej republiky v USA (ďalej len „veľvyslanectvo“) o doručenie písomností odporcovi, pretože ich predchádzajúce doručenie nebolo úspešné.

Okresný   súd   Dolný   Kubín   9.   mája   2006   zaslal   prostredníctvom   ministerstva Ministerstvu   spravodlivosti   Českej   republiky   žiadosť   o   spoluprácu,   v   ktorej   ho   žiadal o zistenie, či odporca označený zákonnou zástupkyňou sťažovateľa za otca má aj české štátne občianstvo; ak áno, aká je jeho posledná známa adresa v Českej republike, pretože podľa tvrdenia zákonnej zástupkyne sťažovateľa je odporca pôvodom Čech (Ministerstvo spravodlivosti Českej republiky odpovedalo na žiadosť 3. júla 2006 a oznámilo, že odporca nie je evidovaný v ústrednej štátnoobčianskej evidencii Českej republiky).

Veľvyslanectvo 12. mája 2006 konajúcemu súdu oznámilo, že jeho podanie bolo odstúpené   na   priame   vybavenie   Generálnemu   konzulátu   Slovenskej   republiky   v   Los Angeles (ďalej len „generálny konzulát“). Generálny konzulát oznámil konajúcemu súdu 10. júla 2006, že odporcovi sa nepodarilo zásielku doručiť, pretože odporca si ju na pošte nevyzdvihol. Konajúci súd žiadal 20. júla 2006 generálny konzulát o zistenie skutočnosti, či sa odporca na adrese, na ktorú mu bola písomnosť doručovaná, reálne zdržiava.

Konajúci súd výzvou z 2. augusta 2006 žiadal zákonnú zástupkyňu sťažovateľa, aby oznámila, či je jej známa aktuálna adresa odporcu. Táto reagovala na výzvu 9. augusta 2006 zápornou odpoveďou.

Generálny   konzulát   5.   augusta   2006   konajúcemu   súdu   oznámil,   že   opätovne doručovanú zásielku odporca odmietol prevziať.

Okresný súd Dolný Kubín 8. januára 2007 spracoval „Žiadosť o vykonanie dôkazu podľa Dohovoru o vykonávaní dôkazov v cudzine v občianskych a obchodných veciach podpísaného v Haagu 18. marca 1970“ adresovanú príslušným justičným orgánom USA (ďalej   len   „žiadosť   o   vykonanie   dôkazu“)   a   26.   marca   2007   ju   zaslal   prostredníctvom ministerstva príslušným justičným orgánom USA.

Urgencie vo veci predmetnej žiadosti o vykonanie dôkazu vypracoval okresný súd 10.   marca   2008   a   26.   augusta   2008.   Odpoveď   na   urgencie   bola   okresnému   súdu ministerstvom   doručená   9.   októbra   2008;   ministerstvo   mu   oznámilo,   že   urgencie   boli príslušným justičným orgánom USA zaslané 26. marca 2008 a odpoveď nebola ministerstvu zatiaľ   doručená.   Ministerstvo   tiež   oznámilo,   že   novembri   2008   požiada   o   súčinnosť veľvyslanectvo; pre tieto účely požiadalo 20. novembra 2008 okresný súd o zaslanie kópie žiadosti o vykonanie dôkazu, ktorý ju ministerstvu zaslal 14. januára 2009.

Vybavenie   žiadosti   o   vykonanie   dôkazu   urgoval   okresný   súd   prostredníctvom ministerstva   2.   marca   2009.   Ministerstvo   zaslalo   17.   marca   2009   okresnému   súdu oznámenie veľvyslanectva z 26. februára 2009 o tom, že Ministerstvu spravodlivosti USA bola 26. februára 2009 zaslaná žiadosť o oznámenie stavu vybavenia žiadosti o vykonanie dôkazu.

Okresný súd prostredníctvom ministerstva urgoval vybavenie žiadosti o vykonanie dôkazu priebežne, a síce 30. júla 2009, keď následne mu bola doručená negatívna odpoveď o   stave   jej   vybavenia   19.   augusta   2009,   28.   októbra   2009   a   28.   apríla   2010;   potom 3. mája 2010, keď následne opäť dostal negatívnu odpoveď 26. mája 2010 a 21. júla 2010; ďalej   29. októbra   2010,   keď   následne   mu   bola   doručená   negatívna   odpoveď 19. novembra 2010;   takisto   16.   marca   2011,   keď   následne   dostal   negatívnu   odpoveď 5. mája 2011 a 30. júna 2011, a napokon 29. decembra 2011, keď mu opäť bola doručená negatívna odpoveď 11. januára 2012 a 6. marca 2012.

Okresný súd 3. januára 2012 predvolal zákonnú zástupkyňu sťažovateľa pre účely vykonania   výsluchu   na   13.   január   2012;   zákonná   zástupkyňa   sťažovateľa   sa   vopred ospravedlnila   a   uviedla,   že   sa   nachádza   mimo   územia   Slovenskej   republiky,   pričom požiadala   o   určenie   iného   termínu.   Okresný   súd   určil   nový   termín   výsluchu na 20. apríl 2012,   zákonná   zástupkyňa   sťažovateľa   vopred   ospravedlnila   neprítomnosť pobytom mimo územia Slovenskej republiky a oznámila, že sa vráti v máji 2012, čo vopred konajúcemu   súdu   oznámi.   Okresný   súd   vykonal   23.   mája   2012   výsluch   zákonnej zástupkyne sťažovateľa, ktorá uviedla, že nemá vedomosť o pobyte odporcu.

Konanie vo veci sťažovateľa nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu meritórne skončené.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov,   ako aj práva   na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu   základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (ako   aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,   IV.   ÚS   272/04)   ústavný   súd   zohľadnil   tri základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považoval aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom posudzovaného konania je určenie otcovstva k maloletému dieťaťu. Základnými   kritériami   hodnotenia   zložitosti   veci   je   aj   v   tomto   prípade   skutkový   stav a relevantná   právna   úprava   vzťahujúca   sa   na   danú   vec.   Ústavný   súd   konštatuje,   že zo skutkového hľadiska nemožno hovoriť o veci osobitne zložitej, pretože spomínaný návrh smeroval proti jednému mužovi, ktorého miesto pobytu bolo zistené už v počiatočnej fáze konania. Keďže za otca dieťaťa bol označený americký štátny občan žijúci mimo územia Slovenskej republiky, právna úprava relevantná na rozhodovanie je v porovnaní s prípadmi určovania   otcovstva   muža,   ktorý   je   občanom   Slovenskej   republiky,   o   niečo komplikovanejšia,   rozhodne   však   nie   mimoriadne   zložitá.   Ustanovenia   zákona č. 97/1963 Zb.   o   medzinárodnom   práve   súkromnom   a   procesnom   v   znení   neskorších predpisov   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prerokovávanej   veci   jednoznačne   v   tomto prípade   odkazujú   na   použitie   slovenského   právneho   poriadku   (§   23,   §   24   a   §   24a citovaného zákona). Relevantná právna úprava je teda obsiahnutá v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (resp. predchádzajúca   právna   úprava   zákona   č.   94/1963   Zb.   o   rodine   v   znení   neskorších predpisov). Cudzí, resp. medzinárodný prvok v konaní (odporca, ktorý je cudzím štátnym príslušníkom) môže mať (a v prípade sťažovateľa aj má) za následok zdĺhavosť konania, pretože vykonávanie všetkých   úkonov si   vyžaduje súčinnosť   s orgánmi cudzieho štátu, preklady písomností do cudzieho jazyka a určovanie termínov pojednávaní s dostatočným predstihom.   Doručovanie   súdnych   písomnosti   a   dožiadaní   na   vykonanie   dôkazov sa v súdnych konaniach s medzinárodným prvkom realizuje na základe medzinárodných zmlúv, ku ktorým pristúpila aj Slovenská republika.

Právna úprava, ktorú v predmetnom konaní bolo potrebné aplikovať, predstavovala teda ustanovenia vnútroštátneho práva aj medzinárodných zmlúv. Uplatnenie tejto právnej úpravy   však   nie   je   natoľko   zložité,   aby   ním   bolo   možné   ospravedlniť   dlhé   obdobie nečinnosti Okresného súdu Dolný Kubín v počiatočnej fáze konania (v období od r. 2002 až do r. 2006).

Ústavný   súd   tiež   zdôrazňuje,   že   povaha   prerokúvanej   veci,   ktorou   je   určenie otcovstva k maloletému dieťaťu, a úprava práv a povinnosti rodičov k tomuto dieťaťu, je osobitne citlivou statusovou záležitosťou spojenou s osobou maloletého dieťaťa (otázka určenia otcovstva a následná otázka výživného pre maloleté dieťa) a ako taká   si vyžaduje osobitný dôraz na rýchly a efektívny postup okresného súdu.

2. V správaní sťažovateľa, resp. jeho zákonnej zástupkyne neboli zistené momenty, ktoré   by   mali   negatívny   vplyv   na   rýchlosť   a   plynulosť   konania,   zákonná   zástupkyňa sťažovateľa rešpektovala predvolania konajúcich súdov a dostavila sa na oba vykonané výsluchy, kde poskytla konajúcim súdom všetky jej známe relevantné informácie.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup konajúcich súdov.

Ústavný súd v postupe Okresného Dolný Kubín zistil rozsiahle obdobie nečinnosti, keď tento nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka. Išlo o etapu konania od 28. mája 2002, keď kolízny opatrovník sťažovateľa podal návrh na určenie otcovstva do 24. januára 2006, keď vydal Okresný súd Dolný Kubín uznesenie obsahujúce výzvu k vyjadreniu   adresovanú   odporcovi,   v   rámci   ktorej   sa   nečinnosť   súdu   premietla do zbytočných prieťahov v celkovom rozsahu približne 3 rokov a 6 mesiacov.

Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   v   nasledujúcej   fáze   konania   oba   súdy   v   súčinnosti so zainteresovanými   orgánmi   Slovenskej   republiky   konali   plynulo   postupujúc   v   súlade s relevantnou   právnou   úpravou,   avšak bez poskytnutia   súčinnosti   príslušných   justičných orgánov USA,   ktoré   na jeho žiadosť   o   vykonanie dôkazu   nereagovali. Z   tohto dôvodu nemohli úkony konajúcich súdov priniesť požadovaný efekt.

Ústavný súd konštatuje, že neprimeraná (doterajšia) dĺžka posudzovaného konania vedeného pred konajúcimi súdmi nebola závislá od skutkovej či právnej zložitosti veci a ani nebola   vyvolaná   správaním   zákonnej   zástupkyne   sťažovateľa.   Rozhodujúcimi   faktormi, ktoré mali vplyv na túto neprimeranú dobu konania, boli v prvotnej etape konania zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu Dolný Kubín, ktorých sa dopustil v dôsledku zisteného obdobia   nečinnosti,   a   v   druhej   etape   konania   (od   r.   2007)   nedostatočná   súčinnosť príslušných justičných orgánov USA, ktorú však nemožno   pripísať na vrub konajúcim súdom.

Na   základe   týchto   zistených   skutočností   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že v napadnutom konaní v právnej veci sťažovateľa došlo postupom konajúcich súdov jednak ku zbytočným prieťahom (čl. 48 ods. 2 ústavy), ale predovšetkým z objektívneho hľadiska, ktoré   akcentuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemožno   v   žiadnom   prípade   dobu   doterajšieho trvania   konania   pred   všeobecnými   súdmi   na   jednom   stupni   (10   rokov)   považovať za primeranú. Ústavný súd preto rozhodol, že označené práva sťažovateľa porušené boli (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd pripomína, že pri posudzovaní postupu   konajúcich   súdov vychádzal z toho, že k 1. januáru 2008 prešiel na základe zákona č. 511/2007 Z. z. výkon súdnictva vo veci sťažovateľa z Okresného súdu Dolný Kubín na okresný súd. Z uvedeného dôvodu v zmysle ustanovení § 18a v spojení s § 18b ods. 1   zákona č. 511/2007 Z. z. a v súlade s doterajšou   rozhodovacou   činnosťou   ústavného   súdu   nesie   okresný   súd   zodpovednosť za porušenie označených práv sťažovateľa aj za obdobie, v ktorom vo veci konal Okresný súd Dolný Kubín.

III.

Pretože   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádza (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal   vzhľadom   na   osobitný   charakter   konania   a   jeho neprimeranú dĺžku o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €.Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 3 000   €.   Táto   suma   zohľadňuje   doterajšiu   dĺžku   konania,   rozsah   zbytočných   prieťahov v konaní a s tým spojenú ujmu sťažovateľa, ako aj osobitný charakter posudzovanej veci, vrátane   faktorov   spojených   s   medzinárodným   prvkom   uplatňovaným   v   konaní,   ktoré nemohli konajúce súdy ovplyvniť.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 323,50 €.

Pri určení výšky náhrady trov právneho zastúpenia vychádzal ústavný súd z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).   Podľa   §   11   ods.   3   v   spojení   s   §   1   ods.   3   vyhlášky   je   odmena   advokáta (základná   tarifa)   v   konaní   pred   ústavným   súdom   za   jeden   úkon   právnej   služby   1/6 z výpočtového základu.

Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2011, ktorej výška prestavovala sumu 763 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 127,16 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,63 € za dva úkony vykonané v roku 2012. Advokát je zároveň platcom DPH, preto sa (podľa § 18 ods. 3 vyhlášky)   odmena   a   náhrady   zvyšujú   o   DPH.   Takto   vypočítaná   náhrada   trov   konania predstavuje sumu 269,58 € zvýšenú o DPH, čiže spolu 323,50 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia neodporuje platným právnym   predpisom,   a   preto   priznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   rozsahu uplatnenom právnym zástupcom sťažovateľa v sume 323,50 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012