znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 196/2011-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť D. R., Ž., zastúpeného advokátkou Mgr. A. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 T 5/2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 T 5/2004   p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 5/2004 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici   j e   p o v i n n ý   uhradiť D. R. trovy konania v sume   254,88   €   (slovom   dvestopäťdesiatštyri   eur   a   osemdesiatosem   centov)   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet advokátky Mgr. A. T., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn. III. ÚS 196/2011 z 3. mája 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť D. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upraveného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a základného práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 5/2004.

K veci sa vyjadril podaniami predseda senátu krajského súdu doručenými ústavnému súdu 6. apríla 2011 a 20. mája 2011, z ktorých vyplýva, že krajský súd vo veci rozhodol 9. septembra 2010 tak, že sťažovateľa odsúdil pre trestný čin „sprenevery podľa § 248 ods. 1, 5 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. k trestu odňatia slobody na 3 roky a 6 mesiacov, a to za použitia   zmierňovacieho   ustanovenia   §   40   ods.   1   Tr.   zák.   č.   140/1961   Zb.   Pre   výkon uloženého trestu zaradil obžalovaného podľa § 39a ods. 2 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. uložil obžalovanému R. aj peňažný trest vo výmere 5.000,- € a pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradný trest odňatia slobody na jeden rok.

Ďalší spoluobžalovaný bol spod obžaloby oslobodený. Proti   tomuto   rozsudku   podali   do   zápisnice   o   hlavnom   pojednávaní   odvolanie obžalovaný D. R., a to do výroku o vine a treste a tiež krajský prokurátor do trestu u obžalovaného R. a do oslobodzujúcej časti týkajúcej sa spoluobžalovaného. Toto odvolanie prokurátor zobral späť.

Vzhľadom   na   značnú   pracovnú   zaťaženosť   a   samotnú   náročnosť   veci,   som   ako predseda senátu v zmysle § 129 ods. 2 Tr. por. č. 141/1961 Zb., požiadal predsedu súdu o predĺženie   lehoty   na   spracovanie   rozsudku   do   31.   12.   2010.   Tejto   mojej   žiadosti   bolo vyhovené. Rozsudok bol následne vypracovaný a expedovaný jednotlivým stranám, avšak doposiaľ nebol doručený všetkým oprávneným, preto sa trestný spis nachádza na Krajskom súde v Banskej Bystrici. Potom, ako sa podarí doručiť rozsudok všetkým zo zákona určeným stranám, vec bude neodkladne predložená odvolaciemu súdu k rozhodnutiu.

...na doplnenie uvádzam, že v tejto trestnej veci krajský súd zobral do úvahy určité prieťahy v konaní, ktoré išli k ťarche sťažovateľa a to pri ukladaní trestu. Z toho dôvodu aplikoval   zmierňovacie   ustanovenie   a   uložil   mu   trest   pod   spodnou   hranicou   zákonom určenej trestnej sadzby za trestný čin, pre ktorý bol uznaný vinným.

Trestná vec sťažovateľa sa v súčasnosti nachádza na Najvyššom súde SR v rámci odvolacieho konania.“

K stanovisku krajského súdu sa právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovenej lehote nevyjadrila.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zo spisu krajského súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Konanie   v   trestnej   veci   sťažovateľa   sa   začalo   podaním   obžaloby   Krajskou prokuratúrou v Banskej Bystrici 19. mája 2003 na sťažovateľa a ďalšieho obžalovaného Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“), ktorý 17. septembra 2003 trestnú vec proti obvineným zastavil, lebo trestné stíhanie je neprípustné.

Dňa 19. septembra 2003 Okresná prokuratúra Žiar nad Hronom (ďalej len „okresná prokuratúra“) podala proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, o ktorej 12. novembra 2003 krajský súd rozhodol tak, že sťažnosť okresného prokurátora zamietol.

Dňa 14.   júla 2004 Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (ďalej len „najvyšší   súd“) rozsudkom sp. zn. 4 Tz 17/04 na základe sťažnosti generálneho prokurátora Slovenskej republiky rozhodol, že právoplatným uznesením krajského súdu bol porušený zákon.

Dňa   8.   septembra   2004   okresný   súd   uznesením   vec   postúpil   na   prejednanie krajskému súdu. Proti tomuto uzneseniu podal 30. septembra 2004 sťažovateľ sťažnosť. Krajský súd následne 30. novembra 2004 jeho sťažnosť zamietol a 18. marca 2005 krajský súd vyslovil svoju nepríslušnosť vo veci konať [§ 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku platného v relevantnom čase] a vec postúpil najvyššiemu súdu 9. mája 2005 na rozhodnutie sporu o príslušnosť.

Dňa   27.   októbra   2005   najvyšší   súd   rozhodol,   že   podľa   §   24   ods.   1   Trestného poriadku je vo veci príslušný konať krajský súd a 11. novembra 2005 vec vrátil krajskému súdu.

Dňa 2. novembra 2007 krajský súd podal informáciu o stave konania na krajskú prokuratúru a 19. marca 2009 zisťoval pobyt sťažovateľa.

Dňa 11. januára 2010 krajský súd oznámil krajskej prokuratúre, že nariadi termín hlavného pojednávania v prvom štvrťroku. Dňa 7. apríla 2010 bolo hlavné pojednávanie odročené na 17. máj 2010 pre nedodržanie lehoty na prípravu pojednávania voči druhému obžalovanému.   Dňa 17. mája 2010 sťažovateľ predniesol návrh nahradiť výšku škody, ktorú spôsobil,   krajský súd vypočul obhajcov a obžalovaných, ako aj svedkov a hlavné pojednávanie odročil na 9. až 10. september 2010, na ktorom uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody na 3 roky a 6 mesiacov so zaradením do 1. nápravno-výchovnej skupiny, peňažný   trest   5   000   €,   a   v   prípade,   že   by   výkon   tohto   trestu   bol   úmyselne   zmarený, náhradný   trest   odňatia   slobody   na   jeden   rok.   Druhého   obžalovaného   spod   obžaloby oslobodil.

Dňa 25. marca 2010 bol vypracovaný rozsudok, ktorý bol sťažovateľovi doručený 31. marca 2011. Dňa 4. mája 2011 krajský súd zaslal spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáhal   vyslovenia   porušenia   jeho   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...“.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je   integrálnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces.   Podmieňuje   priamo   spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prejednaná, je pojem   primeraná   lehota   relatívny.   Neexistuje   žiadna   absolútne   stanovená   doba,   ktorej prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby konania... sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. júna 1978).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 813/00), pričom „k naplneniu práva na súdnu ochranu v rozhodovaní o veci samej dochádza zásadne právoplatným rozhodnutím...“ (IV. ÚS 68/02).

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného konania   sa   posudzuje   prísnejšie   než   doba   konania   v   občianskoprávnych   veciach,   a   to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv na   povesť,   postavenie   v   zamestnaní   a   pod.   (napr.   rozsudok   ESĽP   vo   veci   Bagetta v. Taliansko z 25. júna 1987)].

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   111/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria   považuje   ústavný   súd   aj   povahu prerokovávanej veci.

Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd súčasne berie do úvahy, že ich aplikácia je   oveľa   jednoduchšia   v   prípadoch,   v   ktorých   zistil,   že   súd   bol   celkovo   nečinný a neuskutočnil vo veci žiadne úkony (napr. m. m. II. ÚS 4/03, II. ÚS 177/03, IV. ÚS 82/04 a IV. ÚS 246/05). Ako zo sťažnosti, tak aj z vyžiadaného súdneho spisu vyplynulo, že v ňom ide práve o takýto prípad, keďže krajský súd vo veci samej neurobil žiaden relevantný úkon, ktorý by smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, v období od 11. novembra 2005 (keď mu bol spis vrátený z najvyššieho súdu), až do 7. apríla 2010, keď sa uskutočnilo hlavné   pojednávanie.   Dňa   9.   septembra   2010   vydal   síce   rozsudok,   ale   do   dňa   prijatia sťažnosti   ústavným   súdom   nepredložil   spisový   materiál   najvyššiemu   súdu   pre   účely rozhodnutia o tomto odvolaní. Vytknúť krajskému súdu možno i to, že od 8. septembra 2004,   keď   okresný   súd   uznesením   vec   postúpil   na   prerokovanie   krajskému   súdu,   ten vyslovil svoju nepríslušnosť v marci 2005 a vec postúpil najvyššiemu súdu 9. mája 2005 na rozhodnutie sporu o príslušnosť. I tento úkon ústavný súd vyhodnotil ako neefektívny, pretože jeho vecná príslušnosť bola napokon   určená   najvyšším   súdom.   Z   obsahu spisu ústavný súd nezistil, že by sťažovateľ prispel k predĺženiu konania.

Ďalej   treba   uviesť,   že   hoci   krajský   súd   v   septembri   2010   rozhodol,   do   dňa prejednania   sťažnosti   ústavným   súdom   konanie   nebolo   právoplatne   skončené.   Z   toho vyplýva,   že   krajský   súd   počas   takmer   sedemročného   obdobia   nedokázal   organizovať procesný postup plynulo a efektívne tak, aby odstránil stav právnej neistoty sťažovateľa.

Ústava vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu ochranu   osobitný   význam   pripisuje   tomu,   aby   sa   spravodlivosť   nevykonávala   s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým ohroziť aj dôveryhodnosť justície. Ústava takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí bez   zbytočných   prieťahov,   a   tým   aj   vykonanie   spravodlivosti   v   primeranej   lehote (I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, IV. ÚS 26/02).

S poukazom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v konaní vedenom na krajskom   súde   pod   sp.   zn.   5   T   5/2004   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde   krajskému súdu, aby v označenej trestnej   veci   sťažovateľa konal bez zbytočných prieťahov aj bez toho, aby sťažovateľ o to v sťažnosti žiadal. Urobil tak aj napriek tomu, že v čase rozhodovania o sťažnosti sa vec nachádza na najvyššom súde, pretože krajský súd bude aj po jeho rozhodnutí a vrátení spisu vykonávať ďalšie úkony podľa Trestného poriadku.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou Mgr. A. T. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania spolu v sume 254,88 €, ktoré bližšie nešpecifikoval.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania za dva úkony právnej služby urobené v roku 2010 a režijný paušál je totožná so sumou   vypočítanou   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto mu ju priznal v sume 254,88 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej   zástupkyne   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011