znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 196/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A., B. B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. Š., B. B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupmi Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob 187/2007 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 20/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2010 doručená sťažnosť A. (ďalej len „sťažovateľka), ktorou namietala porušenie čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) a základného práva podľa čl. 48 ústavy postupmi Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob 187/2007 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 20/2008. Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 1. apríla 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že „sťažovateľ bol účastníkom konania na strane odporcu v   konaní   vedenom   navrhovateľom   S.   s.   r.   o....   o   zaplatenie   1.390.091,-   Sk.   Podaním zo 7. júna 2005 vzal svoj návrh v časti späť...“.

Okresný   súd   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom   sp.   zn. 62 Cb 96/2003 zo 7. apríla 2006 o návrhu rozhodol tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť navrhovateľovi sumu 639 794,60 Sk... Konanie v časti o zaplatenie sumy 97 075,52 Sk okresný súd zastavil a vo zvyšku súd návrh zamietol. Proti uvedenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie.

Sťažovateľka v ňom okrem iného uviedla, že „pokiaľ sa týka priznaných úrokov z omeškania... nesúhlasí s názorom prvostupňového súdu, že z dodatku k faktúre č. 4/99, ktorý účastníci konania podpísali dňa 15. 6. 1999 nevyplýva skutočnosť, že týmto dodatkom bola upravená splatnosť faktúry č. 04/99“.

Podľa   sťažovateľky „z   obsahu   predmetnej   listiny   jednoznačne   vyplýva, že navrhovateľ...“ súhlasil   s   tým,   že „uhradí   časť   ceny   za   dielo   ihneď   po   uvoľnení kapitálových výdavkov zo štátneho rozpočtu Ministerstva školstva SR...“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že všeobecným súdom predložila „protokol o výsledku kontroly vykonanej Najvyšším kontrolným úradom SR“, z ktorého vyplýva, „že uzavretím zmluvy o dielo č. 6/98 boli porušené ustanovenia § 20 ods. 1 pís. c) zákona č. 120/1996 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady SR č. 263/1993 Z.z. o verejnom obstarávaní tovarov, služieb, a verejných prác...“.

Krajský súd   uznesením sp. zn. 43 Cob /399/2006 z 24. novembra 2006 rozsudok okresného súdu zo 7. apríla 2006 sp. zn. 62 Cb 96/2003 zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu   na   ďalšie   konanie „a   to   aj   napriek   skutočnosti,   že...   prejednával   len   odvolanie... sťažovateľky. Keďže navrhovateľ nezaplatil súdny poplatok za odvolanie, mal odvolací súd v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov konanie o odvolaní navrhovateľa zastaviť.

Okresný   súd   opätovne   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   62   Cb   96/2003 zo 7. februára 2007 tak, že „sťažovateľ je povinný zaplatiť navrhovateľovi S. s. r. o. sumu 639.794,60 Sk..., konanie v časti o zaplatenie 97.075,52 Sk a 40.608,60 Sk s 20 % ročným úrokom z omeškania od 1. 5. 2002 zastavil, vo zvyšku súd návrh zamietol, o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania“.

Proti   tomuto   rozsudku   prvostupňového   súdu   podali   účastníci   konania   odvolanie. Krajský súd o veci vydal 13. novembra 2007 opravné uznesenie sp. zn. 43 Cob/187/07, ktorým   opravil   výrok   tak,   že   sťažovateľka   je   povinná   zaplatiť   navrhovateľovi 636 794,60 Sk, a následne rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu zo 7. februára 2007 v spojení   s   opravným   uznesením   z   13.   novembra   2007   potvrdil   v   časti   týkajúcej sa zaplatenia tejto sumy a vo zvyšnej časti a vo výroku o trovách konania rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   podala   proti   rozhodnutiam   okresného   súdu   aj   krajského   súdu dovolanie.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Obdo/20/2008   z   11.   novembra   2009   jej dovolanie sťažovateľky odmietol pre neprípustnosť. Skutočnosť, že odvolací súd o odvolaní navrhovateľa vôbec nepojednával a aj napriek tejto skutočnosti zrušil rozsudok aj v časti napadnutej   navrhovateľom, nepovažoval „dovolací súd za takú z ktorej by bolo možné vyvodiť záver, že v tejto časti už bolo právoplatne rozhodnuté 7. 4. 2006 prvostupňovým súdom a preto sa jedná o prekážku právoplatne rozsúdenej veci.

V tomto prípade Krajský súd Banská Bystrica uznesením č. k. 43 Cob/ 399/2006-339 zo dňa 7. 2. 2007 zrušil rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 7. 4. 2006 aj napriek tej skutočnosti, že odvolací súd prejednával len odvolanie sťažovateľa..., pričom neprejednával odvolanie navrhovateľa..., teda sťažovateľ... nemal možnosť sa k odvolaniu navrhovateľa... verejne vyjadriť, pretože táto vec sa verejne neprerokovala a aj napriek tomu odvolací súd zrušil rozsudok aj v tejto časti. Pričom sa sťažovateľ... domnieva, že pokiaľ chcel odvolací súd   zrevidovať   výrokovú   časť   rozsudku   prvostupňového   súdu   na   takéto   konanie   bolo postačujúce opravné uznesenie...

... žiaden z konajúcich súdov neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľ na zaplatenie faktúr používal finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu... a, ani k neplatnosti Zmluvy o dielo a jej dodatku č. 1, ktorého neplatnosť vyslovil Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky.   Z   uvedeného   dôvodu   vznikla   sťažovateľovi   majetková   ujma   636.794,50   Sk (21.137,70 EUR.)

V súčasnosti prebieha na Okresnom súde Banská Bystrica pod č. k. 62 Cb 96/03 konanie medzi navrhovateľom... a odporcom sťažovateľom o zaplatenie sumy 576.320,40 Sk s 20 % ročným úrokom z omeškania od 1. 5. 2002. Podľa názoru navrhovateľa o tejto časti návrhu   navrhovateľ...   už   súdy   nemali   konať,   pretože...   prvostupňový   súd   návrh navrhovateľa...   zamietol,   ale   odvolací   súd   aj   napriek   skutočnosti,   že   o   odvolaní navrhovateľa... nejednal zrušil rozsudok prvostupňového súdu aj v tejto časti. K dnešnému dňu v tejto veci nebolo právoplatne rozhodnuté preto sťažovateľovi pokiaľ bude v konaní neúspešný vznikne povinnosť zaplatiť navrhovateľovi... sumu 576.320,40 Sk istinu, sumu približne 1.000.000,- Sk úroky zmeškania a sumu približne 400.000,- Sk trovy konania spolu 1.976.000,-Sk   (65.591.18   EUR).   Sťažovateľ   sa   dlhodobo   nachádza   v   stave   právnej neistoty...“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1)   Základné   právo   A.   upravené   v   článku   2   ods.   3   a čl.   48   Ústavy   Slovenskej republiky v konaní vedenom na Krajskom súde Banská Bystrica č. k. 43 Cob 187/2007 a v konaní na Najvyššom súde Slovenskej republiky v konaní č. k. 2 Obdo 20/2008 porušené bolo.

2)   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.k   2   Obdo   20/2008 a rozhodnutie Krajského   súdu Banská   Bystrica   č.k.   43 Cob 187/2007 sa   zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.

3)   A.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   86.728,88   EUR  ,   ktoré   je   Okresný   súd Banská Bystrica, Krajský súd Banská Bystrica, Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní A. spoločne a nerozdielne zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4) A. priznáva trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia JUDr. D. Š., advokátky... vo výške 245,70 EUR, ktoré sú Okresný súd Banská Bystrica, Krajský súd Banská Bystrica, Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne do 15 dní od právoplatnosti nálezu...“.II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho „základného práva podľa čl. 2 ods. 3 ústavy“, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, „svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Okresný   súd,   ale   najmä   krajský   súd,   a   tiež   najvyšší   súd   (ktorých   sťažovateľka   ako porušovateľov uviedla v petite sťažnosti) nepostupovali v súlade so zákonom, keď nebrali do úvahy   jej tvrdenia o tom, že je iba rozpočtovou organizáciou, ktorá nemohla splácať finančné prostriedky podľa uzavretej zmluvy o dielo v dohodnutých termínoch splatnosti, ale až po ich uvoľnení zo štátneho rozpočtu, a tiež v tom, že krajský súd „o dovolaní navrhovateľa... vôbec nepojednával a aj napriek tomu zrušil rozsudok aj v časti napadnutej navrhovateľom“, ako aj to, že v tejto časti už „bolo právoplatne rozhodnuté prvostupňovým súdom 7. 4. 2006“.

Ďalej porušenie   svojich   označených   práv   podľa   ústavy   vidí   sťažovateľka   v   tom, že krajský súd jej vec neprerokovával verejne, a tiež v tom, že sa nemala možnosť vyjadriť k odvolaniu navrhovateľa.

1. Čo sa týka namietaného porušenia jej základných práv podľa ústavy postupmi okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažnosť sťažovateľky nespĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti. I keď z odôvodnenia návrhu na   začatie   konania   čiastočne   vyplýva,   akej   veci   sa   týka,   kto   ho   podáva   a   proti   komu smeruje,   sťažovateľkino   podanie   neobsahuje   najmä   jasný   a   zrozumiteľný   návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde),   vymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne,   teda   takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci.

Návrh na rozhodnutie predložený sťažovateľkou nie je ani vykonateľný (neobsahuje označenie   napadnutého   konania   okresného   súdu   a   dátumov   rozhodnutí   krajského   súdu a najvyššieho súdu, ktoré požaduje zrušiť, ani presnú konkretizáciu jej základného práva zakotveného v čl. 48 ústavy, ktoré mali byť v príslušnom konaní porušené).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podaní   sťažovateľky,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup slúži inštitút   povinného   právneho zastúpenia v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   z   uvedených   dôvodov   odmietol   pri   jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný   súd   okrem   toho   z   odôvodnenia   sťažnosti   a   jej   príloh   tiež   zistil, že rozhodnutie   okresného   súdu   sp.   zn.   62   Cb/96/2003   zo   7.   februára   2007   v   spojení s opravným   uznesením   13.   novembra   2007   a   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 43 Cob/187/2007   zo 6. februára 2008 nadobudlo v podstatnej   časti,   v ktorej   súd uložil povinnosť   sťažovateľke   zaplatiť   navrhovateľovi   úrok   z   omeškania   v   sume 636 794,60 Sk, právoplatnosť ešte 3. marca 2008.

Zákonnou podmienkou prijatia sťažnosti na ďalšie konanie podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je, že sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Keďže sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany   ústavnosti,   s   prihliadnutím   na   deň   nadobudnutia   právoplatnosti   namietaného konania pred okresným súdom a krajským súdom (resp. namietanú nezákonnosť postupu všeobecných súdov), ktorými mali byť porušené označené základné práva podľa ústavy, a deň   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (23.   február   2010),   je   možné   konštatovať, že lehota   ustanovená   pre   tento   druh   konania   pred   ústavným   súdom   sťažovateľke   bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, ako bola doručená sťažnosť ústavnému súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   a   keďže   vo   zvyšnej   časti   predmetného   konania sa na okresnom súde koná, musel ju odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

2.   Z   odôvodnenia   sťažnosti   a   jej   príloh   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   časti sťažnosti   namieta   porušenie   označených   práv   aj   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Obdo 20/2008 (a to jeho uznesením z 11. novembra 2009, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky z 20. marca 2008).

Ústavný   súd   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obdo   20/2008 z 11. novembra 2009, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky, a dospel k záveru, že týmto rozhodnutím   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48 (pravdepodobne ods. 2) ústavy v spojení s čl. 2 ods. 3 ústavy pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti.

Ústavný súd k tomu uvádza, že sťažovateľka v doručenej sťažnosti predovšetkým bližšie   neuviedla,   v   čom   vidí   porušenie   označených   základných   práv   rozhodnutím najvyššieho súdu. Jej námietky smerovali najmä ku konaniu krajského súdu v tom smere, že ten   odvolanie   navrhovateľa   nemal   vôbec   posudzovať,   pretože   za   podané   odvolanie nezaplatil súdny poplatok, čím vo vzťahu k časti nároku navrhovateľa o zaplatenie zmluvnej pokuty malo byť konanie zastavené, a tiež k tomu, že sa sťažovateľka nemala možnosť v odvolacom konaní verejne vyjadriť k odvolaniu navrhovateľa.

Ústavný   súd   sa   napriek   tomu   oboznámil   s   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ktorý v ňom   okrem   iného   uviedol: „Keďže   dovolateľ   neoznačil   ustanovenie,   o   ktoré   opiera prípustnosť dovolania a z enunciátu napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací   súd   dovolanie   proti   rozsudku   súdu   1.   stupňa   v   potvrdzujúcej   časti   svojho rozsudku podľa § 238 ods.   3   nepripustil,   dovolací   súd zo   záveru jeho podania usúdil, že dovolateľ   je   presvedčený,   aj   po   zohľadnení   odôvodnenia   odvolacieho   súdu   v   tomto smere,   že   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   v   uznesení   zo   dňa   7.   2.   2007   pochybil,   keď rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie namiesto toho, aby zastavil konanie o odvolaní žalobcu pre nezaplatenie súdneho poplatku za odvolanie podľa § 10 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. a zrušil len časť rozsudku napadnutého žalovaným a len v tejto časti   vec   vrátil   súdu   1.   stupňa   na   ďalšie   konanie.   Vychádzajúc   z   tohto   úsudku   potom dovolateľ   uzavrel,   že   prvostupňový   súd   o   návrhu   žalobcu,   ktorým   žiadal   zaplatenie zmluvnej   pokuty,   už   právoplatne   rozhodol   rozsudkom   zo   dňa   7.   4.   2006   a   vzhľadom na prekážku právoplatne rozsúdenej veci už súd o tejto časti návrhu nemal konať.

Z tohto vyjadrenia žalovaného dovolací súd vyvodil, že prípustnosť dovolania opiera o   ust.   §   237   písm.   d/   O.   s.   p.,   podľa   ktorého,   dovolanie   je   prípustné   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v tejto istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.

Podľa mienky dovolateľa uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 7.   2.   2007 je totiž rozhodnutím   vo   veci   samej   nie   len   rozhodnutím   procesným,   ako   ho   výslovne   označil odvolací súd v odôvodnení tohto uznesenia a v súlade s týmto odôvodnením sa s touto mienkou žalovaného vysporiadal odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, pretože žalovaný ju uviedol aj ako jeden z dôvodov odvolania.

Na tomto základe dovolací súd dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 5 v spojení s   ust.   §   218   ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p.   ako   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému dovolanie nie je prípustné, odmietol. V časti, ktorou napadol neprávoplatnú časť výroku odvolacieho súdu z dôvodu nesplnenia náležitostí podľa § 236 ods. 1 O. s. p., pretože dovolaním možno napadnúť len právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu a v napadnutej právoplatnej časti pre nesplnenie podmienok § 237 písm. d/ O. s. p. stanovujúcej, že musí ísť o právoplatné rozhodnutie vo veci...“.

Z   uvedeného   rozhodnutia   vyplýva,   že   po   preskúmaní   dovolania   sťažovateľky najvyšší súd usúdil, že jej námietky nezakladajú prípustnosť dovolania podľa Občianskeho súdneho   poriadku.   Ústavný   súd   tiež   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd k tomu uvádza, že aj keď najvyšší súd neposudzoval všetky námietky sťažovateľky   uvedené   v   dovolaní,   z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   vyplýva, že sa zaoberal a vysporiadal s podstatnými dôvodmi sťažovateľky, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné.   Z jeho konštantnej judikatúry vyplýva, že povinnosťou súdu nie je uviesť v odôvodnení rozhodnutia podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (obdobne napr. II. ÚS 106/05, III. ÚS 302/09). Všeobecný súd tiež nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich   uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07 a III. ÚS 75/2010).Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   preto   konštatoval,   že   nezistil   relevantnú súvislosť   medzi   postupom   a   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   právami   označenými sťažovateľkou. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   k   tomu   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľke   bolo   umožnené predniesť svoje návrhy nielen v rámci prvostupňového konania pred okresným súdom, ale i prostredníctvom svojho odvolania, v rámci ktorého mohla uviesť všetko, čo považovala za potrebné,   a   pred   odvolacím   súdom   sa   už   nevykonávalo   žiadne   dokazovanie.   Preto nemohlo byť ich postupom porušené jej procesné právo vyjadriť sa k dokazovaniu, resp. jej základné právo verejne sa vyjadriť k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr. IV. ÚS 236/05), a tým nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 2 ods. 3 ústavy, keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   základných   procesných   záruk   vyplývajúcich z čl. 48 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2010