znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 196/09-33

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2009 vo veci   prijatej   sťažnosti   Ľ.   Z.,   B.,   zastúpenej   advokátom   Mgr. V.   Š.,   Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní vedenom pod sp. zn. D 911/94, D not 9/95 a jeho uznesením z 28. mája 2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ľ. Z. podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. D   911/94,   D   not   9/95 a jeho uznesením   z 28.   mája 2007 v tomto konaní p o r u š e n é b o l i.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. D 911/94, D not 9/95 z 28. mája 2007 z r u š u j e   a   v r a c i a   v e c   Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť Ľ. Z. trovy právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. V. Š., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2008 doručená sťažnosť Ľ. Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k dohovoru (ďalej len „dodatkový   protokol“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D   911/94,   D   not   9/95   a jeho   uznesením   sp.   zn. D 911/94, D not 9/95 z 28. mája 2007.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   196/09-19   zo 7.   júla   2009   prijal   sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   v dedičskom   konaní   týkajúcom   sa poručiteľa   –   starého   otca   sťažovateľky   (ďalej   len   „poručiteľ“)   bývalé   Štátne   notárstvo Bratislava – mesto v Bratislave (ďalej len „štátne notárstvo“) uznesením sp. zn. D 1976/64 z 12. januára 1966 schválilo dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva, na základe ktorej „predmet   dedičstva   prevzali   v rovnakom   podiele   maloletí   vnuci   poručiteľa   M.   a J.   P.“ (ďalej len „vnuci druhej manželky poručiteľa“).

Účastníkom   dedičského   konania   bola   ako   jedna   z dedičov   zo   zákona   aj   dcéra poručiteľa   –   matka   sťažovateľky,   ktorá   v tom   čase   nebola   spôsobilá   samostatne   konať pre duševnú poruchu, na základe ktorej bola obmedzená v spôsobilosti na právne úkony a bol   jej   ustanovený   opatrovník uznesením „bývalého   Ľudového   súdu   v Bratislave“ č. k. L 229/54-7   z   29. júna 1955.   V predmetnom   dedičskom   konaní   však   matka sťažovateľky   nebola   zastúpená   ustanoveným   opatrovníkom   a uzavrela   v ňom   dohodu, ktorou sa vzdala svojho dedičského podielu týkajúceho sa nehnuteľnosti – domu, v ktorom ako   jediná   z dedičov   bývala.   Všetkým   účastníkom   dedičského   konania   bola   pritom skutočnosť obmedzenia spôsobilosti matky sťažovateľky známa.

Sťažovateľka   17.   augusta   1992   doručila   bývalému   Štátnemu   notárstvu Bratislava I žiadosť   o doručenie   uznesenia   sp.   zn.   D   1976/64   z 12.   januára   1966,   proti ktorému   následne   9. októbra   1992   podala   odvolanie.   Bývalý   Mestský   súd   v Bratislave (ďalej   len   „mestský   súd“)   rozhodol   uznesením   č.   k.   11 Co   35/93-144,   11   Co   60/93 z 8. decembra 1993, ktorým odvolanie sťažovateľky a ďalšieho účastníka odmietol. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 14. februára 1994 dovolanie, na základe ktorého Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom   sp.   zn. 1 Cdo 85/94 z 31. augusta 1994 napadnuté uznesenie zrušil. Dňa 2. novembra 1994 mestský súd   zrušil   rozhodnutie   bývalého   Štátneho   notárstva   Bratislava I   sp.   zn.   D   1976/64 z 12. januára   1966   a „vec   bola   vrátená   na   opätovné   prejednanie“. Prvostupňový   súd opätovne vykonal konanie o dedičstve a rozhodol uznesením sp. zn. D 911/94, D not 2/95 z 5.   marca   1996,   ktoré   však   bolo   uznesením   mestského   súdu   sp.   zn.   11   Co   43/96 z 5. septembra 1996 zrušené.

Na základe právneho názoru mestského súdu   obsiahnutého v citovanom uznesení podala 23. decembra 1996 sťažovateľka „žalobu o určenie majetku patriaceho do dedičstva a jeho   zaradenie   do   aktív   dedičstva...“. Okresný   súd   rozsudkom   sp. zn.   8 C 324/96 z 11. marca   2005   žalobu   sťažovateľky   zamietol   a Krajský   súd   v Bratislave   toto prvostupňové rozhodnutie potvrdil svojím rozsudkom sp. zn. 6 Co 176/05 z 10. novembra 2005.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   D   911/94,   D   not   9/95   z 28.   mája   2007   konanie o dedičstve zastavil.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala, že okresný súd zastavil konanie z dôvodu v zmysle § 175h ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), teda z dôvodu, že poručiteľ nezanechal žiadny majetok. Podľa jej   názoru „Súd   však   ignoroval   opakované   námietky   sťažovateľky,   ktorá   v konaní o dedičstve od počiatku poukazovala na skutočnosť, že do konania by mali byť zahrnuté aj nehnuteľnosti patriace poručiteľovi v čase jeho smrti a to v celosti. Súd však na tieto námietky a procesné návrhy sťažovateľky vôbec v odôvodnení uznesenia nereagoval a iba stroho   skonštatoval,   že   z LV   č.   535   zistil,   že   poručiteľ   nie   je   vedený   ako   vlastník nehnuteľnosti,   nemá   preto   žiaden   majetok.   Takéto   odôvodnenie   uznesenia   o zastavení konania však ignoruje doterajší priebeh konania a námietky sťažovateľky. Z odôvodnenia uznesenia je možné nadobudnúť mylný dojem, že ide o skutkovo aj právne nesporný prípad dedičstva, kedy poručiteľ žiaden majetok nenadobudol, prípadne ho pred svojou smrťou platne previedol.“.

Ďalej   sťažovateľka   v záujme   ozrejmenia   skutkového   stavu   uviedla,   že   po   smrti poručiteľa došlo k vyvlastneniu „sporných nehnuteľností“ osobám, ktoré boli považované za jediných dedičov. Neskôr tieto osoby v rámci reštitučného konania získali nehnuteľnosti späť a následne ich predali tretej osobe. Vzhľadom na to, že v „LV č. 535“ bola zapísaná poznámka o neukončenom dedičskom konaní, táto tretia osoba nemôže byť považovaná za dobromyseľného nadobúdateľa podľa § 486 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).

Podľa   názoru   sťažovateľky   bez   vydania   rozhodnutia   o tom,   že   sťažovateľka je dedičkou a že zdedila príslušný podiel na nehnuteľnostiach, sa nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva. Až po meritórnom skončení konania o dedičstve by sa mohla domáhať žalobou o určenie   svojho   spoluvlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   vedeným na „LV č. 535“.

Sťažovateľka skonštatovala, že zastavením konania o dedičstve podľa § 175h ods. 1 OSP pritom stratili právny titul nadobudnutia majetku aj ostatní dedičia, pretože pôvodné rozhodnutie   bolo   napadnuté   odvolaním,   a preto   nikdy   nenadobudlo   právoplatnosť. O odvolaní   rozhodnuté nebude,   keďže konanie o dedičstve   bolo zastavené,   a uznesenie o schválení dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva tak nikdy nenadobudne právoplatnosť. Právny dôvod, na základe ktorého ostatní dedičia nadobudli im prináležiace podiely, tak odpadol,   čo   zakladá   neplatnosť   neskoršej   kúpnej   zmluvy,   ktorou   boli   nehnuteľnosti prevedené na tretiu osobu.

Podľa sťažovateľky „Súd svojím rozhodnutím porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to jednak tým, že zastavil konanie o dedičstve pre nemajetnosť poručiteľa, pričom tento vôbec nebol v čase svojej smrti nemajetný. Súd tak nesprávne a v príkrom rozpore so zákonom určoval stav majetku ku dňu svojho rozhodnutia, čo odporuje elementárnym zásadám dedičského práva. Súd   tak   postupoval   nezákonné   a   svojvoľne   a   dôsledkom   jeho   postupu   bolo   úplné znemožnenie   sťažovateľky   domáhať   sa   zdedeného   majetku,   ktorý   na   ňu   v   zmysle hmotnoprávnych ustavení prešiel smrťou poručiteľa.

Súd   porušil   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   tiež   tým,   že   v   odôvodnení rozhodnutia   vôbec   nereagoval   na   návrhy   a   prednesy   sťažovateľky   a   úplne   ignoroval základné   skutočnosti,   ktoré   boli   predmetom   konania   a   iba   formálne   skonštatoval   ako absolútne   nespornú   vec,   že   poručiteľ   nezanechal   majetok,   pričom   sa   ani   len   nepokúsil vysvetliť, ako k takejto úvahe dospel.

Súd tiež porušil právo sťažovateľky vlastniť majetok a právo dediť garantované čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Bez potvrdenia nadobudnutia dedičstva   sťažovateľka   nemá   možnosť   preukázať   svoje   vlastníctvo   a   majetok   užívať. Rozhodnutie súdu o zastavení konania pre nemajetnosť má pre ňu faktický dôsledok odňatia možnosti dediť a zbavenia majetku, napriek tomu, že v zmysle hmotnoprávnych predpisov je spoluvlastníčkou nehnuteľností.

Sťažovateľka sa tak dostala do patovej situácie, keď sa síce stala spoluvlastníčkou nehnuteľnosti   patriacich   poručiteľovi,   domáhať   sa   určenia   vlastníctva   a   vyslovenia neplatnosti   neskorších   dispozícií   z   nehnuteľnosťami   sa   nemôže,   nakoľko   nadobudnutie dedičstva   môže   deklarovať   iba   rozhodnutie   vydané   v   osobitnom   dedičskom   konaní. Domáhať sa vydania v dedičskom konaní však rovnako nemôže, nakoľko z nehnuteľnosťami bolo po smrti poručiteľa disponované.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 911/94, D not 9/95 a jeho uznesením z 28. mája 2007, predmetné   uznesenie   zrušil,   vrátil   vec   okresnému   súdu   na ďalšie   konanie   a   priznal   jej úhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný súd v zastúpení jeho predsedníčkou v liste sp. zn. Spr. 3591/09 doručenom ústavnému súdu 24. augusta 2009 hneď v úvode vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Okresný súd i napriek tomu, že mu bolo ústavným súdom doručené aj uznesenie o prijatí   sťažnosti,   ktorým   bol   vymedzený   predmet   konania   pred   ústavným   súdom špecifikáciou   sťažovateľkou   označených   základných   práv,   ktorých   porušenie   namietala v posudzovanom   konaní,   svoje   vyjadrenie   koncipoval   mimo   takto   vymedzený   predmet a vyjadril   sa   k otázke   plynulosti   konania   z hľadiska   garancie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   2.   septembra   2009   právny   zástupca sťažovateľky   poukázal   na   omyl   okresného   súdu   týkajúci   sa   predmetu   jeho   vyjadrenia k ústavnej sťažnosti a súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej.

Ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   od   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie   veci   a so   súhlasom   všetkých   účastníkov   konania   od   ústneho   pojednávania vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj zo súvisiaceho spisu zistil tieto skutočnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

V dedičskom   konaní,   predmetom   ktorého   bolo   prerokovanie   dedičstva po poručiteľovi,   bývalé   Štátne   notárstvo   Bratislava   I   uznesením   sp.   zn.   D   1976/64 z 12. januára 1966 schválilo dohodu   dedičov   o vyporiadaní   dedičstva,   na základe ktorej „predmet   dedičstva   prevzali   maloletý   vnuci   poručiteľa   M.   a J.   P.“ do spoluvlastníctva. Spolu s ostatnými účastníkmi dedičského konania dohodu uzavrela aj matka sťažovateľky.Dňa   17.   augusta   1992   sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne doručila   bývalému   Štátnemu   notárstvu   Bratislava   I žiadosť   o doručenie   rozhodnutia vydaného v dedičskom konaní vedeného pod sp. zn. D 1976/64, teda uvedeného uznesenia z 12. januára 1966 o schválení dohody dedičov. V žiadosti uviedla, že podľa jej názoru nie je toto rozhodnutie právoplatné, pretože po skončení dedičského konania nebolo doručené do   vlastných   rúk   účastníčke   dedičského   konania   –   matke   sťažovateľky,   ktorá   bola uznesením „Ľudového   súdu   v Bratislave“ č.   k.   L   229/54-7   z 29.   júna   1955 právoplatným 6. augusta 1955 „pozbavená čiastočne svojprávnosti pre duševnú poruchu zvanú   schizofrénia   katoténna,   na   základe   čoho   nemala   hmotnoprávnu   ani   procesnú spôsobilosť   byť   účastníčkou   konania   a teda   ani   k uzatváraniu   dohody   o vyporiadaní dedičstva“. Sťažovateľka   v žiadosti   uviedla,   že   má   v úmysle   podať   proti   tomuto rozhodnutiu odvolanie a že „z opatrnosti už pred doručením tohto žiadaného rozhodnutia nahlasuje odvolanie“ a navrhuje vydať predbežné opatrenie, ktorým by súd dedičom, ktorí predmetným uznesením dedičstvo nadobudli, zakázal nakladať s nehnuteľnosťami, ktoré boli predmetom dedičstva, a to až do právoplatného skončenia dedičského konania.Sťažovateľka   proti   doručenému   uzneseniu   sp.   zn.   D   1976/64   z 12.   januára   1966 podala 9. októbra 1992 odvolanie, v ktorom uviedla, že účastníkom dedičskej dohody bola aj jej matka, a to i napriek tomu, že bola uznesením „Ľudového súdu v Bratislave“ č. k. L 229/54-7   z 29.   júna   1955   čiastočne   pozbavená   spôsobilosti   na   právne   úkony a za opatrovníka jej bol ustanovený jej manžel a po jeho úmrtí v roku 1966 „uznesením Okresného súdu Bratislava - mesto č. k. 17 P 281/55-13 zo 6.4.1966“ sťažovateľka, pričom matke plná spôsobilosť na právne úkony nebola nikdy vrátená. Podľa podaného odvolania „Pri určení rozsahu obmedzenia jej spôsobilosti je potrebné vychádzať z ust. § 13 ods. 2 zák.   č.   141/50   Zb.,   podľa   ktorého   kto   je   pozbavený   svojprávnosti   len   čiastočne,   čo do spôsobilosti na právne úkony je rovný tomu, kto dovŕšil pätnásty rok. Ani za účinnosti nového O.z. z r. 1964 nemohla 15-ročná osoba uzatvoriť platnú dedičskú dohodu. Ak takúto dohodu matka uzatvorila, táto je podľa § 38 ods. 2 O.z. neplatná. Na uzavretie dedičskej dohody nebola A. V. ani procesne spôsobilá (§ 20 O.s.p.) a podľa § 14 Not. por. z r. 1963 jej malo štátne notárstvo ustanoviť opatrovníka. Keďže sa tak nestalo, aj rozhodnutie, ktoré jej bolo prípadne doručené, je neúčinné a nemohlo sa stať právoplatným.“. Sťažovateľka preto navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Mestský   súd   rozhodol   o podanom   odvolaní   uznesením   č.   k.   11   Co   35/93-144, 11 Co 60/93   z 8.   decembra   1993,   ktorým   odvolanie   sťažovateľky   a ďalšieho   účastníka konania   odmietol.   Svoje   dokazovanie   zameral   na   zistenie   skutočnosti,   či   napadnuté rozhodnutie bolo doručené účastníkom konania a či je právoplatné. Oprel sa o rozhodnutie bývalého Štátneho notárstva Bratislava I sp. zn. D 1976/64 zo 6. februára 1992 v spojení s uznesením mestského súdu sp. zn. 11 Co 34/92 z 30. júna 1992, ktorým bol právoplatne zamietnutý   návrh   sťažovateľky   na   obnovu   konania   o dedičstve,   a to   z dôvodu   jeho oneskorenosti.   Predmetná   skutočnosť   bola   v tomto   konaní   konštatovaná   po   vyriešení prejudiciálnej   otázky   o nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia   sp.   zn.   D   1976/64 z 12. januára   1966   (uznesenie   o schválení   dohody   dedičov   o vyporiadaní   dedičstva) k 12. januáru   1966.   Mestský   súd si   pri   svojom   rozhodovaní   osvojil   rozhodnutie   o   tejto prejudiciálnej   otázke   týkajúcej   sa   právoplatnosti   citovaného   uznesenia   a vychádzajúc z tohto   faktu   aj   on   posúdil   odvolanie   sťažovateľky   ako   podané   oneskorene súčasne   sa odvolávajúc na argument, že matka sťažovateľky sa na pojednávaní vzdala práva podať odvolanie, ako podané neoprávnenou osobou.

Proti uzneseniu mestského súdu č. k. 11 Co 35/93-144, 11 Co 60/93 z 8. decembra 1993 podala sťažovateľka 14. februára 1994 dovolanie, v ktorom poukázala na ustanovenie „§ 237 písm. c) a f) O.s.p.“ a uviedla, že postupom štátneho notárstva bola jej matke ako dcére   poručiteľa   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   v predmetnom   dedičskom   konaní, pretože hoci nebola procesne spôsobilá, nebola v konaní riadne zastúpená. Sťažovateľka tiež dôvodila, že aj jej ako právnej nástupkyni matky bola postupom odvolacieho súdu odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   pretože   odvolací   súd   ju   neupovedomil   o vykonaní výsluchov niekoľkých svedkov. Takisto namietala správnosť záverov odvolacieho súdu, že je viazaný spôsobom vyriešenia prejudiciálnej otázky o právoplatnosti uznesenia štátneho notárstva o schválení dohody dedičov v inom konaní. Podľa nej v dôsledku tohto záveru už odvolací súd neskúmal spôsobilosť jej právnej predchodkyne a z toho vyplývajúcu otázku, či   táto   mohla   preberať   doručované   meritórne   rozhodnutia.   Obmedzenie   spôsobilosti na právne   úkony   právnej   predchodkyne   a nedostatok   jej   riadneho   zákonného   zastúpenia považovala   sťažovateľka   za   vady   konania,   ktoré   bránili   vydaniu   rozhodnutia „právne relevantým spôsobom“.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   Cdo   85/94   z 31.   augusta   1994   napadnuté rozhodnutie   mestského   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Odvolávajúc   sa na relevantnú   právnu   úpravu   konštatoval,   že   právna   predchodkyňa   sťažovateľky   nebola v konaní o dedičstve procesne spôsobilá samostatne konať a nebola ani riadne zastúpená zákonným   zástupcom,   pretože   jej   pôvodný   opatrovník   zomrel   v roku   1961   a štátne notárstvo   nepodalo   súdu   ani   podnet   na   ustanovenie   opatrovníka.   Za   týchto   okolností sa nemohla „právne účinným spôsobom“ vzdať práva na podanie odvolania a rozhodnutie štátneho notárstva jej nemohlo byť doručené „s účinkami riadneho doručenia“. Vyslovil, že na   podanie   odvolania   za   takejto   situácie   je   procesne   legitimovaný   aj   právny   nástupca účastníka   prvostupňového   konania,   na   ktorého   toto   právo   prechádza   v rámci   zásady univerzálnej   sukcesie,   ktorá   sa   uplatňuje   v dedičskom   konaní.   Vzhľadom   na   uvedené k účinnému   doručeniu   dotknutého   uznesenia   štátneho   notárstva   podľa   neho   došlo   až 28. septembra   1992   sťažovateľke   ako   právnej   nástupkyni,   ktorá   podala   proti   tomuto rozhodnutiu odvolanie 9. októbra 1992, teda v zákonnej lehote. Odvolací súd preto nemal opravný   prostriedok   sťažovateľky   odmietnuť   ako   podaný   oneskorene   ani   ako   podaný neoprávnenou osobou. Svojím postupom tak odňal sťažovateľke právo konať pred súdom v zmysle ustanovenia „§ 237, písm. f/ O.s.p.“. Dovolací súd tiež vyslovil záver, že odvolací súd nebol viazaný rozhodnutím o prejudiciálnej otázke právoplatnosti rozhodnutia štátneho notárstva vydaným v konaní o povolení obnovy konania a mal túto otázku posúdiť sám.Mestský   súd   uznesením   sp.   zn.   11   Co   61/94   z 2.   novembra   1994   opierajúc   sa o záväzný právny názor dovolacieho súdu uznesenie štátneho notárstva sp. zn. D 1976/64 z 12. januára 1966 o schválení dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva zrušil a vrátil vec „obvodnému súdu“ na ďalšie konanie. V rozhodnutí uviedol, že „Nedostatok zastúpenia A. V.   v dedičskom   konaní   opatrovníkom   je   takým   nedostatkom   podmienky   konania,   pre ktorý nemalo dedičské konanie po poručiteľovi Ing. J. P. prebehnúť. Ide o taký nedostatok, pre ktorý bolo potrebné napadnuté rozhodnutie podľa § 221 ods. 1 písm. b/ O.s.p. zrušiť a podľa   ods.   2   cit.   zák.   ustanovenia   vrátiť   Obvodnému   súdu   Bratislava   1...   na   ďalšie konanie.“.

V závere uviedol, že „Úlohou obvodného súdu bude podľa rozvrhu poverovania, podľa § 38 ods. 1 O.s.p. poveriť úkonmi v konaní o dedičstve príslušného notára, ktorý vec prejedná za účasti dedičov, príp. ich právnych nástupcov a predloží vec obvodnému súdu s návrhom na vydanie konečného rozhodnutia“.

Obvodný súd Bratislava I (ďalej len „obvodný súd“) uznesením sp. zn. D 911/94, Dnot   2/95   z 5.   marca   1996   určil   všeobecnú   aj   čistú   hodnotu   dedičstva   a potvrdil nadobudnutie   dedičstva   „dedičom   zo   zákona“ (vnukom   druhej   manželky   poručiteľa). Z hľadiska otázky rozsahu dedičstva stanovil, že predmetom dedičstva je len jedna polovica domovej nehnuteľnosti a záhrady nachádzajúcich sa v Bratislave, katastrálne územie Staré Mesto, ktoré sú vedené na liste vlastníctva č. 535, keďže polovica predmetnej nehnuteľnosti so záhradou bola právoplatne prerokovaná v roku 1969 v dedičskom konaní po poručiteľke – druhej manželke poručiteľa a v dedičskom konaní po synovi uvedenej poručiteľky. V dedičskom   konaní obvodný   súd na dedičský   podiel   sťažovateľky   započítal   dar v sume 200 000 Sk s odôvodnením, že tento dar bol nadobudnutý počas života poručiteľa jej právnou predchodkyňou.

Sťažovateľka proti rozhodnutiu obvodného súdu podala odvolanie, v ktorom uviedla, že záver prvostupňového súdu považuje za nesprávny jednak z hľadiska stanovenia rozsahu predmetu   dedičstva, ako aj z hľadiska   vykonania zápočtu   na jej   dedičský   podiel.   Podľa sťažovateľky   postupom   obvodného   súdu   jej   bolo odňaté   právo dediť   v rozpore   s čl.   20 ústavy vykonávané „Občianskym zákonníkom“, ktorého výklad musí byť v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy. Dôvodila, že týmto interpretačným a aplikačným pravidlom je súd viazaný aj pri   výklade   ustanovenia „par.   484   OZ“ v súvislosti   s mimoriadnosťou   posudzovania konkrétne prerokúvanej veci súvisiacej s právnym stavom 40 a 50 rokov, keď došlo priamo zo zákona k strate akejkoľvek finančnej hodnoty tuzemských cenných papierov, ktoré boli jej právnej predchodkyni darované ako veno. Podľa sťažovateľky aj súdna prax v období smrti   poručiteľa   v záujme   spravodlivosti,   ak   šlo   napr.   o darovanie   peňazí,   sumy   skôr darované   prerátala   na   hodnotu   po   menovej   reforme   podľa   zásad   tejto   reformy. Tu sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že obvodný súd napriek takejto praxi vykonal zápočet darovaných, v čase smrti poručiteľa bezcenných papierov, do dedičského podielu sťažovateľky.   Uviedla,   že   nespravodlivosť   takéhoto   postupu   je   zvýraznená   aj   tým,   že vlastníci štátom znehodnotených cenných papierov nemali žiadne reštitučné, rehabilitačné ani iné nároky na odškodnenie za ujmu, ktorú utrpeli. V dôsledku historického a právneho vývoja   bez   akejkoľvek   miery   zavinenia   nepriniesli   právnej   predchodkyni   sťažovateľky darované   cenné   papiere   žiaden   majetkový   prospech.   Na   základe   dekrétov   prezidenta E. Beneša boli totiž v rokoch 1945 až 1953 znemožnené akékoľvek výnosy, resp. dividendy z titulu vlastníctva cenných papierov, pretože účastinné spoločnosti, v úschove ktorých sa cenné   papiere   nachádzali,   sa   stali   národným   majetkom,   pričom   následne „zákonom č. 41/1953 par. 7 ods. 1 písm. b/ boli zrušené pohľadávky a záväzky z tuzemských cenných papierov v povinnej úschove podľa dekrétu č. 95/1945 Zb.“. Veno právnej predchodkyne sťažovateľky tak neprekročilo rámec obvyklého darovania predpokladaného „v ustanovení § 484 ods.   1 OZ“, preto ide o mimoriadny prípad,   keď nie je spravodlivé takéto veno v dedičskom konaní započítať na jej dedičský podiel.

Sťažovateľka argumentovala, že náročnosť rozhodovania v predmetnom dedičskom konaní   je   zvýraznená   potrebou   aplikácie   viacerých   právnych   systémov   zohľadňujúcich obdobie rozhodné pre vznik toho-ktorého právneho vzťahu. Pre riešenie otázky predmetu a rozsahu dedičstva ku dňu   smrti poručiteľa je potrebné zaoberať sa právnym úkonom, ktorým   bolo   vlastníctvo   nadobudnuté,   a jeho   následkami.   Poručiteľ   nadobudol   aktívum dedičstva - nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy z roku 1940. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu   tohto   právneho   úkonu   treba   konštatovať,   že   na „Slovensku“ platilo do 31. decembra 1950 bývalé uhorské právo v oblasti občianskeho práva nekodifikované. „V   súlade   s hmotným   právom   účinným   v čase   smrti   poručiteľa   /zák.č.   40/1964/,   najmä s poukazom   na   jeho   prechodné   ustanovenia   –   par.498   vznik   právnych   vzťahov,   ako   aj nároky s ním vzniknuté pred 1. aprílom 1964 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.“ Vzhľadom   na   dátum   uzavretia   spomínanej   kúpnej   zmluvy   je nesporné,   že   na   prípadné nároky z tohto právneho úkonu treba aplikovať uhorské obyčajové právo, ktoré vychádzalo z inštitútu   koakvizície   –   zákonného   majetkového   spoločenstva   manželov,   ktorý   však neplatil   okrem   iných   prípadov   aj   u tzv.   honoraciorov   –   osôb   živiacich   sa   prevažne intelektuálnou prácou, a v prípade ktorých sa za hlavného nadobúdateľa majetku považoval muž, ktorému prislúchalo právo majetok spravovať a voľne s ním nakladať medzi živými i pre prípad smrti. Poručiteľ podľa sťažovateľky patril práve do tejto skupiny, a predmetná nehnuteľnosť nebola teda vecou z majetkového spoločenstva manželov, ale predstavovala samostatný   majetok   poručiteľa.   V dedičskom   konaní   boli   predložené   rozhodnutia z dedičského   konania   po   poručiteľke   (po   druhej   manželke   poručiteľa)   a neskôr   po   jej právnom   nástupcovi,   v zmysle ktorých   bola do   aktív   dedičstva   zahrnutá jedna   polovica predmetnej nehnuteľnosti. Štátne notárstvo v rozpore s neplatným právnym stavom posúdilo samostatný   majetok   poručiteľa   ako   BSM,   a tak   jednu   polovicu   nehnuteľnosti   pojalo do dedičstva po jeho druhej manželke. „Týmito skutočnosťami však nemôže byť ovplyvnené rozhodovanie   v tomto   konani,   ktoré   musí   vychádzať   zo   skutkového   stavu   a právneho posúdenia majetku poručiteľa v čase jeho smrti. Až konečné vyporiadanie medzi dedičmi a následné rozhodnutie o tom, čo ktorý z dedičov po nebohom Ing. J. P. nadobudne v tomto konaní   môže   ovplyvniť   prípadné   domáhanie   sa   svojho   práva   v občianskom   súdnom konaní.“

Sťažovateľka   uplatnila   tiež   relatívnu   neplatnosť   závetu   poručiteľa   s poukazom na „par.   479   OZ“,   ktorý   by   vo   svojich   dôsledkoch   predstavoval   vydedenie   právnej predchodkyne sťažovateľky, keďže v čase spísania závetu už poručiteľ vedel o prepadnutí predmetných   cenných   papierov   (jej   vena) v prospech   štátu,   v dôsledku   čoho by nemala do budúcnosti   zabezpečenú   právnu   istotu   z hľadiska   miesta   trvalého   bydliska   v dome   – v závetnom   predmete   dedičstva,   kde   ako   jediná   z detí   poručiteľa   bývala.   Sťažovateľka upozornila   na   citový   vzťah   poručiteľa   k jej   právnej   predchodkyni,   na   základe   čoho konštatuje dôvodnú pochybnosť o slobode vôle poručiteľa obsiahnutej v závete.

Sťažovateľka opierajúc sa o svoju argumentáciu žiadala, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie   obvodného   súdu   tak,   že   okrem   iného   potvrdí   nadobudnutie   dedičstva   – predmetnej nehnuteľnosti a cenných papierov sťažovateľke v rozsahu jednej tretiny. Na   základe   podaného   odvolania   mestský   súd   uznesením   č.   k.   11   Co   43/96-251 z 5. septembra 1996 uznesenie obvodného súdu sp. zn. D 911/94, Dnot 2/95 z 5. marca 1996 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Mestský súd v rozhodnutí predostrel túto argumentáciu.   Poukázal,   že   účastníci   dedičského   konania   sa   nezhodli   na   rozsahu nehnuteľných aktív dedičstva. V zmysle § 175k ods. 3 OSP nebol súd v dedičskom konaní oprávnený   uvedený   spor   medzi   dedičmi   riešiť,   teda   rozhodnúť   a špecifikovať   aktíva dedičstva. Dedičovi nemožno uložiť povinnosť podať žalobu pre účely vyriešenia tohto sporu v osobitnom konaní. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia sa súd v dedičskom konaní obmedzí len na „zistenie tejto spornosti“ a pri výpočte čistého majetku poručiteľa na sporné aktíva alebo pasíva dedičstva neprihliada. Vychádzajúc z ustanovenia „§ 856 OZ“ a odvolávajúc sa na judikatúru k tomuto ustanoveniu mestský súd konštatoval, že ak sa preukáže, že nehnuteľnosti v čase ich nadobudnutia tvorili samostatný majetok poručiteľa, nestali   sa   po   nadobudnutí   účinnosti   Občianskeho   zákonníka,   teda   po   1.   apríli   1964 majetkom   v BSM,   ale   zostali   vo   výlučnom   vlastníctve   poručiteľa.   Mestský   súd   ďalej uviedol, že „Sporným sa tak javí celý rozsah nehnuteľností evidovaných na liste vlastníctva č.   535   kat.   úz.   Bratislava-Staré   mesto.   V dedičskom   konaní   po   poručiteľovi   nateraz nemožno   vyporiadať   len   určitú   ich   časť-podiel,   čím   by   sa   pred   vyriešením   spornej skutočnosti   predčasne   a neodôvodnene   vytvorilo   podielové   spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam.   Bude   preto   potrebné   v dedičskom   konaní   na   tieto   sporné   aktíva neprihliadať.

Neznamená to však, že sa dedičia ohľadne tohto majetku nemôžu domáhať svojich práv žalobou, podanou podľa § 175y ods. 1 O.s.p., mimo dedičského konania a to aj pred jeho skončením o nesporných aktívach a pasívach dedičstva. V prípade, že sa spor takto vyrieši,   možno   začať   na   návrh   podaný   podľa   §   175x   O.s.p.   konanie   o takomto   tzv. novoobjavenom majetku.“.

Mestský súd sa vo svojom rozhodnutí vyjadril aj k otázke spornosti týkajúcej sa započítaniu hodnoty, ktorá bola darovaná právnej predchodkyni sťažovateľky, na dedičský podiel   sťažovateľky.   Odkazujúc   na   relevantnú   judikatúru   a právnu   úpravu   mestský   súd vyjadril právny názor, podľa ktorého bude úlohou prvostupňového súdu prostredníctvom povereného   súdneho   komisára   pokúsiť   sa   o dosiahnutie   dohody   medzi   účastníkmi dedičského konania v otázke predmetného započítania. V opačnom prípade bude potrebné ustáliť   skutkový   stav   odstránením   rozporných   tvrdení   účastníkov   o   otázke započítania a na základe   takéhoto   skutkového   zistenia   odkázať   účastníkov   konania   (vnukov   druhej manželky poručiteľa) na podanie žaloby proti ostatným účastníkom dedičského konania pre účely rozhodnutia o tejto spornej otázke. Ak v určenej lehote nebude žaloba podaná, súd započítanie nevykoná. K otázke namietanej relatívnej neplatnosti závetu poručiteľa mestský súd uviedol, že je nadbytočné ju riešiť vzhľadom na to, že závetný dedič dedičstvo odmietol a nastúpilo dedenie zo zákona.

Odvolací súd teda v závere skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu bolo vydané predčasne, bez náležitého zistenia skutkového stavu, a preto rozhodol o jeho zrušení a vrátení na ďalšie konanie v prvom stupni.

Dňa 23. decembra 1996 podala sťažovateľka na okresnom súde žalobu o určenie, že sťažovateľkou špecifikované nehnuteľnosti – evidované na liste vlastníctva č. 535, kat. úz. Bratislava   – Staré Mesto   patria   v „celosti   do dedičstva   po poručiteľovi   Ing.   J.   P.  ...“. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 324/1996 z 11. marca 2005 podanú žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľky smerujúcom proti tomuto rozsudku rozhodol odvolací súd tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil.

Sťažovateľka   zároveň   23.   decembra   1996   podala   v dedičskom   konaní   sp.   zn. D 911/94 okresnému súdu návrh na jeho prerušenie do právoplatného skončenia konania vedeného   na   okresnom   súde   na   základe   žaloby   o určenie,   že   nehnuteľnosti   evidované na liste vlastníctva č. 535, kat. úz. Bratislava – Staré Mesto patria v „celosti do dedičstva po poručiteľovi Ing. J. P....“, ktorý okresný súd uznesením sp. zn. D 911/94 z 13. mája 1997 zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 28. mája 1997 odvolanie, o ktorom odvolací súd rozhodol uznesením sp. zn. 33 Co 80/97 zo 17. septembra 1997 tak, že napadnuté uznesenie potvrdil.

Uznesením sp. zn. D 911/94 z 15. mája 1997 okresný súd účastníkov dedičského konania   (vnukov   druhej   manželky   poručiteľa)   odkázal   na   podanie   žaloby   o určenie,   že právna predchodkyňa sťažovateľky „bola v rokoch 1941 – 1942 obdarovaná poručiteľom darom v podobe vena v cenných papieroch v nominálnej hodnote 221 400,-Sk, pričom nešlo o obvyklé darovanie, dar priniesol obdarovanej tomu zodpovedajúci prospech a možno ho započítať   na   dedičský   podiel   obdarovanej“,   pričom   im   na   podanie   žaloby   určil   lehotu 30 dní od právoplatnosti predmetného uznesenia, dedičské konanie zároveň prerušil a určil, že pokiaľ takáto žaloba v určenej lehote podaná nebude,   bude súd v dedičskom   konaní pokračovať.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   D   911/94,   Dnot   9/95   z 28.   mája   2007   konanie vo veci dedičstva po poručiteľovi podľa § 175h ods. 1 OSP zastavil. Odôvodnil to tým, že na „LV č. 535“, ktoré predložila Správa katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu, poručiteľ nie je vedený ako vlastník nehnuteľností, a teda nemá žiaden majetok.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

V rámci svojej judikatúry ústavný súd vyslovil, že „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (napr. IV. ÚS 115/03).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak i právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   v sebe   okrem   iných   práv   a záruk   (právo   na   rovnosť   zbraní,   kontradiktórnosť konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   „právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so   zreteľom   na   konkrétny   prípad.“   (Georgidias   v.   Grécko   z 29.   mája   1997,   Recueil III/1997).

„Právo   na   spravodlivý   súdny   proces   nevyžaduje,   aby   súd   v rozsudku   reagoval na každý   argument   prednesený   v súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty),   ktorý   je   z hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný za rozhodujúci.“ (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire č. 303 – B).

Vo vedenom dedičskom konaní sa potom, ako došlo na základe univerzálnej sukcesie k procesnoprávnemu   nástupníctvu   sťažovateľky,   ako   sporná   objavila   otázka   procesnej spôsobilosti   právnej   predchodkyne   sťažovateľky   z hľadiska   splnenia   tejto   podmienky konania ako predpokladu pre možnosť súdu konať. Táto relevantná otázka bola vyriešená na základe záväzného právneho názoru dovolacieho súdu (rozsudok sp. zn. 1 Cdo 85/94 z 31. augusta   1994)   rozhodnutím   mestského   súdu   (uznesenie   sp.   zn.   11   Co   61/94 z 2. novembra   1994),   ktorý   konštatoval,   že   nedostatok   riadneho   zastúpenia   procesne nespôsobilej   právnej   predchodkyne   sťažovateľky   ako   jednej   z podmienok   konania   bol dôvodom, v dôsledku ktorého nebolo možné dedičské konanie vykonať. Na základe tohto konštatovania bolo pôvodné uznesenie sp. zn. D 1976/64 z 12. januára 1966 o schválení dohody   dedičov   o vyporiadaní   dedičstva   zrušené   a vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie obvodnému súdu.

Následne v odvolaní proti rozhodnutiu obvodného súdu (uznesenie sp. zn. D 911/94, Dnot   2/95   z 5.   marca   1996)   bola   sťažovateľkou   predostretá   argumentácia   (bližšie konkretizovaná v bode I odôvodnenia) týkajúca sa v podstate dvoch sporných otázok, a to stanovenia rozsahu predmetu dedičstva a otázky vykonania započítania na dedičský podiel sťažovateľky.

K uvedeným   sporným   otázkam   zaujal   stanovisko   mestský   súd   rozhodujúci o podanom odvolaní sťažovateľky, a to v uznesení sp. zn. 11 Co 43/96 z 5. septembra 1996, ktorým zrušil uznesenie obvodného súdu sp. zn. D 911/94, Dnot 2/95 z 5. marca 1996 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Mestský súd poukazujúc na relevantnú právnu úpravu (§ 175k ods. 3 OSP) dôvodil, že konajúci súd nie je oprávnený riešiť spor účastníkov dedičského konania, čo sa týka rozsahu aktív dedičstva, pretože mu zákon ukladá obmedziť sa len na konštatovanie takejto spornosti, a je na uvážení účastníkov konania, či pre účely špecifikácie aktív, resp. rozsahu predmetu dedičstva podajú žalobu v osobitnom konaní.

V ďalšom   vyslovil   záver,   že   ak v prípade   otázky   započítania   na   dedičský   podiel nedôjde   k dohode   účastníkov   konania,   je   potrebné   odstrániť   rozpory   v tvrdeniach účastníkov   v súvislosti   s   touto   otázkou   a na   základe   takto   ustáleného   skutkového   stavu odkázať   účastníkov   konania   (dedičov   podľa   pôvodného   uznesenia   o schválení   dohody dedičov, sp. zn. D 1976/64 z 12. januára 1966) na podanie žaloby proti ostatným dedičom pre účely rozhodnutia o predmetnej otázke. V prípade, že takáto žaloba podaná nebude, započítanie na dedičský podiel sa v dedičskom konaní nevykoná.

Tento vyslovený právny názor odvolacieho súdu bol pre prvostupňový súd v ďalšom konaní záväzný.

Po vrátení spisu odvolacím súdom okresný súd odkázal uznesením sp. zn. D 911/94 z 15.   mája   1997   účastníkov   konania   (vnukov   druhej   manželky   poručiteľa)   na podanie žaloby proti ostatným dedičom pre účely rozhodnutia otázky spomínaného započítania na dedičský   podiel   v lehote   30   dní   od   právoplatnosti   uznesenia,   konanie   prerušil   a poučil účastníkov, že v prípade nepodania žaloby v určenej lehote bude v konaní pokračovať.

Odvolací   súd   zaviazal   okresný   súd   vysporiadať   sa   v dedičskom   konaní so spomenutými   relevantnými   otázkami   pri   rešpektovaní   ním   prezentovaného   právneho názoru.

Okresný súd v namietanom uznesení sp. zn. D 911/94, Dnot 9/95 z 28. mája 2007 stroho   konštatoval   zistenie,   že na liste   vlastníctva   k nehnuteľnosti,   v súvislosti   s ktorou existoval spor dedičov týkajúci sa rozsahu, v akom mala byť táto nehnuteľnosť poňatá do aktív dedičstva, nie je poručiteľ vedený ako vlastník nehnuteľnosti, teda nezanechal žiaden majetok, na základe čoho bolo potrebné dedičské konanie zastaviť podľa § 175h ods. 1 OSP.

V uznesení spomínané sporné otázky okresný súd vôbec neriešil, neuviedol, či bolo, alebo nebolo o určení rozsahu aktív dedičstva rozhodnuté v osobitnom konaní, resp. okresný súd   vôbec   nekonštatoval „zistenie   takejto   spornosti“.   Nevysporiadal   sa   ani   s ďalšou namietanou   okolnosťou   a s ňou   súvisiacou   argumentáciou   sťažovateľky   týkajúcou   sa započítania   na   dedičský   podiel   sťažovateľky.   Z jeho   uznesenia   totiž   nie   je   zrejmé,   či účastníci špecifikovaní v uznesení o prerušení konania sp. zn. D 911/94 z 15. mája 1997 podali v osobitnom konaní žalobu pre účely rozhodnutia otázky započítania na dedičský podiel,   a   aký   bol   postup   súdu   po   jej   prípadnom   rozhodnutí   v osobitnom   konaní, resp. prípadný postup okresného súdu, ak takáto žaloba v určenej lehote podaná nebola.

Keď sa   konajúci súd nevysporiada s právne relevantnou argumentáciou účastníka konania   adekvátne   a preskúmateľne,   alebo   nekonštatuje   irelevantnosť   jeho   právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V danom   prípade   okresný   súd   k vysporiadaniu   sa   s podstatnými   argumentmi sťažovateľky ani nepristúpil, a preto ústavný súd dospel k záveru, že z dôvodu nedostatku odpovede súdneho rozhodnutia v namietanom uznesení došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V   závere   treba   zdôrazniť,   že   ústavný   súd   nie   je   ďalšou   inštanciou   v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.   Z tohto   postavenia   mu   preto   v okolnostiach   tohto   prípadu   ani   neprislúchalo vyvodiť skutkové a s nimi korešpondujúce právne závery v merite prerokúvanej dedičskej veci. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či odôvodnenie konajúceho súdu, o ktoré   sa   mali   závery   jeho   rozhodnutia   opierať,   spĺňalo   požiadavku   ústavnosti (odôvodnenie   majúce   požadovanú   kvalitu   v zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru).

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   slovné   spojenie   „právo na ochranu“,   ktoré   je   použité   aj   v   čl.   20   ods.   1   ústavy,   implikuje   v   sebe   aj   potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01).

Ak   nepriaznivé   rozhodnutie   všeobecného   súdu   o návrhu   sťažovateľa,   ktorým   sa domáha ochrany svojho vlastníckeho práva, je výsledkom konania, v ktorom bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, znamená to tiež porušenie jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím   boli   porušené   práva   alebo   slobody,   takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe toho, že ústavný súd rozhodol o porušení označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutým   uznesením   okresného   súdu,   v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy toto zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, v ktorom bude   okresný   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu   (§   56   ods.   6   zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, a to za dva úkony právnych služieb vykonané v roku 2008 a jeden úkon vykonaný v roku 2009, teda náhradu trov v celkovej sume 288,42 €.

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) s tým, že predmet konania pred   ústavným   súdom   (konanie   o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy)   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo   s   hodnotou   predmetu   sporu,   o ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2008 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 105,42 € a hodnota režijného paušálu je 6,31 €.

Sťažovateľka v danom prípade mohla požadovať náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť), teda 2 x 105,42 € + 2 x   6,31   €,   spolu   223,46   €.   Náhradu   trov   za   tretí   úkon   právneho   zastúpenia   (vyjadrenie k predloženému stanovisku okresného súdu, poskytnutie súhlasu s prerokovaním veci bez ústneho   pojednávania   a špecifikácia   trov   konania)   ústavný   súd   sťažovateľke   nepriznal, pretože ho nepovažoval za taký, ktorý by prispel k objasneniu veci.

Ústavný súd preto priznal sťažovateľke podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 €.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009