znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 196/08-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   októbra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   JUDr.   P.   P.,   Ž,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   T.   P.,   Ž.,   vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 19   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo 6. marca 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 301/07 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   JUDr.   P.   P.   podľa čl.   19   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   19   Co   301/2007   zo   6.   marca   2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 301/2007 zo 6. marca 2008 z r u š u j e   a   p r i k a z u j e   mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

3. JUDr. P. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk (slovom sedemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu je Krajský   súd   v   Trenčíne   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Krajský   súd v   Trenčíne j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr.   P.   P. trovy   konania v sume   6   732   Sk   (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských   korún)   do   dvoch mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   advokátky JUDr. T. P., Ž.

5. Vo zvyšnej časti návrhu JUDr. P. P.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 1. júla 2008 sp. zn. III. ÚS 196/08 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   na   konanie   sťažnosť   JUDr.   P.   P. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) zo 6. marca 2008 sp. zn. 19 Co 301/2007, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 207/2003 z 10. augusta 2007 vo veci týkajúcej sa zamietnutia časti jeho žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy v konaní o ochranu osobnosti.

Po   prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie krajský   súd   v písomnom   vyjadrení sp.   zn. Spr 211/08 z 15. júla 2008, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 21. júla 2007, uviedol:„V predmetnej veci Okresný súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 10. 08. 2007 pod sp. zn. 11 C 207/2003 v dôsledku späťvzatia návrhu zastavil konanie v časti uloženia povinnosti   odporcovi   verejne   sa   ospravedlniť   navrhovateľovi   (sťažovateľovi).   V   časti týkajúcej sa uloženia povinnosti odporcom v 1. a 3.rade zaplatiť navrhovateľovi z titulu nemajetkovej   ujmy   sumu   200.000,-   Sk,   súd   návrh   zamietol.   Súčasne   prvostupňový   súd rozhodol,   že   navrhovateľ   je   povinný   zaplatiť   odporcovi   v I.   rade   náhradu   trov konania v sume 16.050,- Sk a že odporcovi v 3.rade sa náhrada trov konania nepriznáva. Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ JUDr. P. P. odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia rozsudku Okresného súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie, resp. aby odvolací   súd   rozsudok   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   odporca   v I   rade   je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy 200.000,- Sk v lehote 3 dní. Rovnako odporca v I. rade napadol rozsudok súdu I. stupňa vo výroku o trovách konania a žiadal, aby   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   zmenil   v   časti   priznaných   trov   konania   a odporcovi v I. rade priznal náhradu trov konania v sume 37.016,- Sk.

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 06. 03. 2008 sp. zn. 19 Co 301/2007 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil. Súčasne rozhodol, že navrhovateľ je povinný   zaplatiť   odporcovi   v   1.rade   náhradu   trov   prvostupňového   konania   v   sume 34.896,50 Sk a náhradu trov odvolacieho konania v sume 20.908,- Sk do rúk Mgr. I. K., PhD. Podľa vyjadrenia predsedníčky senátu uvedené rozhodnutie považuje za správne a na tomto v celom rozsahu trvá. Pretože prvostupňový súd nesprávne vyčíslil výšku trov konania, krajský súd ako súd odvolací výrok o trovách zmenil a rozhodol v prospech odporcu, pretože tento ako v konaní pred súdom I. stupňa, mal plný úspech ohľadne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 200.000,- Sk. V rámci odvolacieho konania mal odporca v I. rade pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej plný úspech, a preto mu súd priznal aj náhradu trov odvolacieho konania.

Mám   za   to,   že   súdy   rozhodli   v   danej   veci   v   zmysle   zákona   a   neprináleží   mi hodnotiť, čí mali alebo nemali nemajetkovú ujmu sťažovateľovi priznať. V prípade, že túto nemajetkovú škodu nepriznali, v súlade s ustanoveniami § 142 ods. 1, 3, § 151 ods.1 a§ 224 ods. 1 O. s. p. správne rozhodli aj o trovách konania.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 25. júla 2008 k stanovisku krajského súdu okrem iného uviedla:

„Vyjadrenie predsedu Krajského súdu v Trenčíne č.   Spr.   211/08 z 15.   07.   2008 neobsahuje   žiadne   relevantné   stanovisko   k   podstate   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľa. Rozhodnutia   všeobecných   súdov   o   trovách   konania,   ktorým   je   vo   vyjadrení   venovaná podstatná pozornosť sú až sekundárne a vyjadrenie neobsahuje žiadne podstatné stanovisko k sťažnosti z ústavnoprávneho hľadiska vo vzťahu k namietanému porušeniu ľudských práv a základných slobôd. Z tohto dôvodu nieje možné zaujať k vyjadreniu ďalšie stanovisko. Sťažovateľ trvá na podanej sťažnosti a týmto podaním ju nedoplňuje.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva zaručeného v čl. 19 ods. 1 ústavy.

II.

Predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva zaručeného v čl. 19 ods. 1 ústavy, podľa ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a ochranu   mena,   rozsudkom   krajského   súdu   zo 6. marca 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 301/07, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu z 10. augusta 2007 sp. zn. 11 C 207/2003.

Porušenie svojho základného práva videl v tom, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 207/2003-179 z 10. augusta 2007, ktorým mu nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy od žalovaného JUDr. P. H., ktorý vo funkcii predsedu Okresného súdu Žilina na pracovnej porade sudcov a justičných čakateľov 7. mája 2002 použil na adresu sťažovateľa výraz „chrapúň“, napriek tomu, že na základe podaného odvolania „dospel k iným názorom ako súd prvého stupňa. Odporca v napadnutom rozsudku potvrdil, že došlo zo strany žalovaného k zásahu do práv na občiansku česť a dôstojnosť sťažovateľa. Oproti názoru   súdu   prvého   stupňa   ustálil,   že   nedošlo k   účinnému   ospravedlneniu   zo   strany žalovaného,   pretože   sťažovateľovi   sa   nedostalo   morálneho   zadosťučinenia   vo   forme ospravedlnenia.

Krajský   súd   však   v rozsudku   ďalej   vyslovil,   že požadovaná   nemajetková   ujma v zmysle §   13   ods.   2   Občianskeho zákonníka   je   nedôvodná,   „pretože   intenzita   zásahu nebola vysoká vzhľadom k tomu, že jedna svedkyňa použitý výraz nepočula.

Sťažovateľ   považuje   skutkové   a   právne   závery   krajského   súdu   za   zjavne neodôvodnené a arbitrárne najmä z týchto dôvodov:

„Prvostupňové   konanie   pred   všeobecnými   súdmi   bolo   od   29.   07.   2002   (podanie žaloby) do 10. 07. 2007 (vyhlásenie rozsudku súdu prvého stupňa), teda bez zavinenia sťažovateľa takmer 5 rokov. V tomto období došlo v živote sťažovateľa, žalovaného a v pracovnom kolektíve Okresného súdu Žilina k takým zmenám, že morálna satisfakcia pred kolektívom, ktorý   bol   prítomný   na   pracovnej   porade   dňa   07.   05.   2002   bol   vylúčený. Sťažovateľ dňom 31. 12. 2005 prestal vykonávať funkciu sudcu na Okresnom súde Žilina, žalovaný JUDr. P. H. bol v roku 2006 uvoľnený z funkcie predsedu Okresného súdu Žilina a pracovného kolektívu sudcov, ktorí boli prítomní na pracovnej porade 07. 05. 2002 už viacerí sudcovia nepôsobia na tomto súde.

Sťažovateľ v tejto situácií nemohol zotrvávať na nevykonateľnom petite žaloby vo forme morálnej satisfakcie ospravedlnením sa žalovaného na pracovnej porade. Žalovaný už nemohol v čase rozhodnutia súdov zvolať žiadnu poradu a už sa nemohli žiadnej porady zúčastniť všetci sudcovia prítomní dňa 07. 05. 2002 vrátane sťažovateľa.

Arbitrárny je názor odporcu o prijateľnosti spôsobu morálnej satisfakcie vo forme ospravedlnenia pred pracovným kolektívom, keď vnucuje sťažovateľovi nevykonateľný petit. Naviac je potrebné zvýrazniť, že plynutím času stráca význam a opodstatnenosť morálna satisfakcia a vystupuje do popredia práve peňažné zadosťučinenie, ktorého účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou.

Za arbitrárne považuje sťažovateľ aj odôvodnenie intenzity neoprávneného zásahu do jeho práv spojených s jeho osobnosťou, intenzitu zásahu posudzuje podľa sily hlasu! Tento názor je v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi. Podľa sťažovateľa výsluch svedkov preukázal značnú intenzitu zásahu tak z hľadiska dĺžky jeho trvania ako i negatívneho dopadu   v   spoločnosti,   hlavne   v   okruhu   známych   a   priateľov   sťažovateľa,   ale   i   pre sťažovateľa v okruhu neznámych osôb. K takto preukázanej intenzite zásahu objektívnymi dôkazmi nevenoval odporca ani slovo a tak jeho právne závery sú v absolútnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami.

Možno   teda   zhrnúť,   že   podľa   napadnutého   rozhodnutia   odporcu   došlo   k neoprávnenému zásahu zo strany žalovaného do sťažovateľovej občianskej cti a dôstojnosti, nedostalo   sa   mu morálnej   satisfakcii,   ale   napriek   tomu   nemá   na   nič   nárok   a   naopak pôvodcovi neoprávneného zásahu má zaplatiť trovy konania presahujúcu sumu 55. 000,-Sk. Je takéto rozhodnutie v právnom štáte spravodlivé a slušné? (...)

Čl. 19 ods. 1 zakotvuje ochranu významných hodnôt osobnosti človeka ako ľudskej individuality.

Odporca ako všeobecný súd je primárnym ochrancom základných ľudských práv a slobôd. V napadnutom rozsudku zjavne neuniesol ťarchu primeranej a proporcionálnej ochrany ľudskej dôstojnosti a cti sťažovateľa. Sťažovateľovi vnucoval nevykonateľný petit morálnej satisfakcii a intenzitu zásahu posudzoval podľa sily hlasu žalovaného a nie podľa skutočne   preukázaných   následkov   výpoveďami   objektívnych   svedkov.   Súdne   konanie,   v ktorom išlo o ochranu základného ľudského práva priznaného čl. 19 ods. 1 Ústavy SR dôsledne nerešpektovalo ústavné princípy právnej istoty, rovnosti a zákazu diskriminácie. Ak je nepriaznivé rozhodnutie všeobecného súdu o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáhal ochrany svojej ľudskej dôstojnosti a osobne cti, nepreskúmateľné, znamená to porušenie jeho práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy SR...“

Sťažovateľ   v závere   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   rozsudkom zo 6. marca 2008 krajský súd v konaní vedenom pod sp. 19 Co 301/07 porušil jeho základné právo podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.

Zároveň   sa   domáha   aj   priznania primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 150 000 Sk a úhrady trov konania.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie podala 25. septembra 2008 právna zástupkyňa sťažovateľa na ústavnom súde návrh na pripustenie zmeny petitu návrhu, v ktorom okrem iného uviedla:

«Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   rozsudok   odvolacieho   súdu   napadnutý   sťažnosťou v časti jeho odôvodnenia trpí vadou, ktorá je v podstate porušením základného práva účastníka   súdneho konania   na   spravodlivý proces,   ktoré právo priznáva čl.   46   a   nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva napr. (Ruiz Torija c/a Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-A) a Ústavného súdu SR (napr. Nález sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12.   05.   2004)   treba   za   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   považovať   aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku v konaní pred všeobecným súdom stanovuje § 157 ods. 2 O. s. p. podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca ) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník   konania,   stručne   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, dbá pri tom   aj   na   to,   aby   odôvodnenie   rozsudku   bolo   presvedčivé.   Korektným   a   i   ústavne konformným výkladom citovaného ustanovenia O. s. p. pritom treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nieje úplný či čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej   interpretácii   nevyplývajú   a   napokon   i   len   všeobecné   súhrnné   zistenia   bez špecifikácie jednotlivých dôkazov z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane   druhej   sa   účastníkovi   konania   odníma   možnosť   náležité   skutkovo   i   právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov. Nedostatok riadneho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   je   porušením   práva   na   spravodlivé   súdne konanie.

Odvolací súd pri svojom rozhodnutí úplne ignoroval právne argumenty sťažovateľa. Napadnutý rozsudok je z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia vlastných právnych úvah a   z dôvodu absencie argumentov,   ktorými   by   sa   vysporiadal   s právnou   argumentáciou sťažovateľa nepreskúmateľný, nejasný, nezrozumiteľný a preto nezákonný.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   zásada   spravodlivosti   sa   vzťahuje   na   celé   súdne konanie. Spravodlivosť znamená aj povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   t.   j.   s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. (IV. ÚS 115/03 z 03. 07. 2003) Rozhodnutie   všeobecného   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   je založené( III. ÚS 119/03 zo 16. 09. 2003). Jasne a jednoznačne odôvodnené meritórne rozhodnutie, alebo rozhodnutie procesnej povahy tvorí súčasť základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 6/03 z 13. 03. 2006).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len Súd) v prípade Haljanastssiou vs. Grécko povedal:   „Zmluvné   strany   (Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd) požívajú širokú možnosť voľby primeraných prostriedkov, aby zaistili, že ich súdne systémy spĺňajú požiadavky čl. 6 Dohovoru. Vnútroštátne súdy musia však dostatočne jasne uviesť dôvody, na ktorých sa zakladajú ich rozhodnutia."

Čl. 6 ods. 1 Dohovoru súdy zaväzuje, aby svoje rozhodnutia odôvodňovali a Súd vo veci Garcia Ruiz vs. Španielsko pripomenul, že podľa jeho ustálenej judikatúry týkajúcej sa zabezpečenia spravodlivého súdneho procesu, musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené.

Absencia   jasného   a   zrozumiteľného   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   vedie   k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a vedie k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods.1 Dohovoru.

Sťažovateľ   s   poukazom   na   ust.   §   31a   zák.   č.   38/1993   Z.   z.   v   znení   neskorších predpisov podľa § 95 ods. 1 O. s. p. navrhuje, aby Ústavný súd SR pripustil zmenu petitu nálezu v bode 1/, ktorý bol navrhnutý v sťažnosti z 12. 06. 2008 takto:

1/Základné právo sťažovateľa JUDr. P. P. priznané čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne č. k. 19 Co/301/2007-224 zo 06. 03. 2008 porušené bolo.»

III.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   124   ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Neoddeliteľnou   súčasťou   ochrany   ústavnosti   je   ochrana   základných   práv a slobôd,   ktoré fyzickým a právnickým osobám zaručuje ústava a medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné   aj   v danej   veci.   Vychádzajúc   z nich   ústavný   súd   predovšetkým   skúmal,   či napadnutým rozhodnutím krajského súdu (ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu) mohlo dôjsť   k porušeniu (resp.   zásahu) do   základného práva sťažovateľa a či   toto rozhodnutie možno z ústavného hľadiska ospravedlniť a v konečnom dôsledku akceptovať.

Aj keď krajský súd konštatoval v rozsudku sp. zn. 19 Co 301/2007 zo 6. marca 2008, že   žalovaný   v prvom   rade „neoprávnene   zasiahol   do   práva   na   ochranu   osobnosti navrhovateľa, do jeho práva na občiansku česť a dôstojnosť...“ tým, že „na porade sudcov a justičných čakateľov Okresného súdu v Žiline dňa 7. 5. 2002“ použil na jeho adresu slovo „chrapúň“, na   druhej   strane vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považoval   morálne zadosťučinenie“ za dostačujúce, pričom mu nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy.

Sťažovateľ v konaní pred krajským súdom tvrdil, že «Neobstojí záver súdu prvého stupňa o tom, že odporca 1) sa navrhovateľovi ospravedlnil a táto forma satisfakcie je dostatočná. Ak by bolo vôbec možné uvažovať o ospravedlnení odporcu 1) navrhovateľovi, musela byť osobná účasť dostupnej osoby pri takomto spôsobe satisfakcie. Navrhovateľovi sa žiadnej satisfakcie nedostalo. Od predmetnej pracovnej porady nastali také zmeny v živote   účastníkov,   ktoré   morálnu   satisfakciu   uplatnenú   navrhovateľom   spravili nevykonateľnou.   Navrhovateľ   nepôsobí   na   Okresnom   súde   Žilina   a   odporca   1)   nie   je predsedom Okresného súdu   Žilina,   rovnako   nie   všetci sudcovia,   ktorí boli prítomní na kritickej pracovnej porade, pôsobia na Okresnom súde Žilina. Tieto okolnosti boli dôvodom pre   späťvzatie   morálnej   satisfakcie   uplatnenej   v   žalobe.   Namietal   tiež   postup prvostupňového   súdu   pri   vykonávaní   dokazovania,   pokiaľ   ide   o   dôkaz   „oboznámenie vyšetrovacieho   spisu   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   Ž.   východ".   Uviedol,   že pokiaľ by okresný súd tento dôkaz vykonal riadnym spôsobom, nemohol by vyvodiť záver, že došlo k účinnému ospravedlneniu sa, nakoľko sám odporca 1) vo svojom vysvetlení uviedol, že sa síce ospravedlnil, ospravedlnil sa sudcom, nie navrhovateľovi a za svojím výrokom si stojí, čím ponechal urážlivý výrok v platnosti.»

Takisto sa zmieňuje o tom, že krajský súd sa nezaoberal pri svojom rozhodovaní tvrdeniami   iných   svedkov   JUDr.   H.,   MUDr.   O.   a Ing.   T.,   ktorí   podľa   neho   svojimi výpoveďami   preukázali   dlhodobý   negatívny   dopad   predmetného   konania   žalovaného v prvom rade do osobnostnej sféry sťažovateľa.

V   konaniach   o ochranu   osobnosti   má   fyzická   osoba   v súlade   s   §   13   ods.   2 Občianskeho zákonníka právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to najmä v prípadoch,   ak došlo   k zníženiu   jej   dôstojnosti,   či   vážnosti   v spoločnosti.   Pri   určení jej výšky   prihliada   všeobecný   súd   hlavne   na   závažnosť   vzniknutej   ujmy,   ako   aj na okolnosti, za akých k porušeniu jeho práv došlo.

Posúdenie   týchto   okolnosti   ponecháva   na   úvahu   súdu,   ktorá   však   nemôže   byť bezbrehá,   ale   musí   spočívať   na   logických   a legitímnych   faktoch.   Je   nepochybné,   že mantinely, v rámci ktorých by sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom   dané,   pričom   táto   ich danosť   je   závislá   od   individuality   každého   prípadu a zároveň musí byť podmienená dôvodmi, na ktorých sa priznanie zakladá. Podstatná je jedinečnosť prípadu a s tým spojená konkrétna intenzita zásahu a jej následky. Na základe toho potom   všeobecný   súd rozhodne o návrhu na priznanie náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch za porušenie práv a v odôvodnení svojho rozhodnutia predstaví dôvody, ktoré ho k vyslovenému záveru viedli.

Krajský súd v rozsudku uviedol, že „okresný súd správne zistil skutkový stav a vec správne   právne   posúdil.   Nakoľko   pri   vykonávaní   dokazovania   oboznámením   spisu Obvodného oddelenia Policajného zboru Žilina východ postup prvostupňového súdu nebol v   súlade   s   ustanovením   §   122   a   nasl.   O.   s.   p.,   súd   opakoval   toto   dokazovanie,   a   to prečítaním úradného záznamu o podaní vysvetlenia JUDr. E. H., Mgr. N. T. a odporcu 1). Ani po zopakovaní dokazovania odvolací súd nedospel k iným skutkovým zisteniam, než súd prvého stupňa. (...)

Možnosť priznania primeraného peňažného zadosťučinenia predpokladá, že morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nedostatočné alebo nepostačujúce. Musí ísť pritom o takú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby, ktorú táto osoba vzhľadom k intenzite,   k   trvaniu,   najmä   širokému   verejnému   ohlasu   nepriaznivého   následku spočívajúceho   v   znížení   jej   ľudskej   dôstojnosti,   či   vážnosti   v   spoločnosti,   pociťuje   ako závažnú.   Zadosťučinenie   v   peniazoch   totiž   nemožno   používať   k   vyvažovaniu   a   k zmierňovaniu   bežnej   alebo   len   krátkodobo   pôsobiacej   nemajetkovej   ujmy   na   osobnosti fyzickej osoby.

S ohľadom na uvedené je odvolací súd toho názoru, že okresný súd v súlade so zákonnou   úpravou   z   vykonaného   dokazovania   správne   vyvodil,   že   odporca   1)   ako predstaviteľ   štátnej   správy   súdov   vo   funkcii   predsedu   okresného   súdu   použitím   výrazu chrapúň na pracovnej porade Okresného súdu v Žiline dňa 7. 5. 2002 zasiahol do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, do jeho práva na občiansku česť a dôstojnosť. Pokiaľ sa aj odporca 1) na nasledujúcej pracovnej porade pred tým istým pracovným kolektívnom za použitie   tohto   výrazu   ospravedlnil,   nedošlo   k   účinnému   ospravedlneniu,   nakoľko navrhovateľovi   sa   z   dôvodu   jeho   neprítomnosti   na   tejto   pracovnej   porade   morálneho zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia nedostalo.“

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, rozsudku krajského súdu a vyjadrení účastníkov je viac menej zrejmé, že tvrdenia sťažovateľa sa úzko dotýkali nielen ľudskej dôstojnosti, ale najmä osobnej cti sťažovateľa (čo konštatoval aj krajský súd), a preto ústavný súd nemohol akceptovať jeho vyjadrenie k sťažnosti, že rozhodoval na základe predložených dôkazov a v súlade   so   zákonom.   Naopak   dal   za   pravdu   sťažovateľovi,   ktorý   v sťažnosti   uviedol konkrétne a jasné dôvody, prečo nepovažuje rozhodnutie krajského súdu za „spravodlivé a slušné“.

Krajský súd totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia na jednej strane konštatoval, že žalovaný „použitím výrazu chrapúň na pracovnej porade Okresného súdu v Žiline dňa 7. 5. 2002 zasiahol do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, do jeho práva na občiansku česť   a dôstojnosť...“, a tiež   uviedol, že „nedošlo   k   účinnému   ospravedlneniu,   nakoľko navrhovateľovi sa z dôvodu jeho neprítomnosti na tejto pracovnej   porade morálneho zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia nedostalo... Objektívnym spôsobom posudzované, navrhovateľ nemohol s ohľadom na intenzitu a trvanie zásahu túto ujmu pociťovať za tak závažnú,   aby   bola   opodstatnená   náhrada   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch...“, a   preto zamietol jeho žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy a priznal žalovanému v prvom rade, ktorý   svojím   výrokom   spôsobil   vznik   samotného   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   aj náhradu trov konania. Rozsudok krajského súdu je preto vo vzťahu k sťažovateľovi v tomto smere značne vnútorne rozporný a súčasne nelogický.

Takisto krajský súd pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy podstatné argumenty sťažovateľa uvedené v sťažnosti (i jeho odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu), že výpoveďami ďalších svedkov došlo aj k dlhodobému negatívnemu zásahu do jeho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, a to v meste, kde v súčasnosti žije, a kde predtým pôsobil ako sudca.

S prihliadnutím na uvedené závery, ktoré potvrdzujú svojvoľnosť a neodôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu (v bode 1).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy) a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy), obnovil stav pred porušením.

Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu zo 6. marca 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 301/07 došlo k porušeniu označeného práva sťažovateľa, ústavný súd toto rozhodnutie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu   (§   56   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde),   aj   keď   o to   sťažovateľ   v petite   sťažnosti nežiadal.

Povinnosťou krajského súdu v ďalšom konaní bude v rámci pôsobnosti, ktorú mu umožňuje Občiansky   súdny   poriadok,   zabezpečiť,   aby boli   zisťované   a   vyhodnocované všetky skutočnosti uvedené v odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu tak, aby   rozhodnutie   a odôvodnenie   krajského   súdu   bolo   jasné,   zrozumiteľné   a spravodlivé, a nezasahujúce do základného práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk, ktoré odôvodnil dôvodmi uvedenými v sťažnosti.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o   priznanie   finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk, ktoré odôvodnil vo svojej sťažnosti. V danom prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na to, že rozhodnutím krajského súdu bolo zasiahnuté do jeho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, berúc do úvahy priebeh a výsledok súdneho konania, ústavný súd považoval priznanie sumy   70 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľom požadovanú výšku finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú, preto jeho žiadosti nevyhovel.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd zaviazal krajský súd uhradiť trovy konania jeho právnej zástupkyni advokátke JUDr. T. P.

Pri   určení   sumy   náhrady   trov   konania   ústavný   súd   vychádzal   v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk, a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2008 patrí odmena pre každého sťažovateľa v sume 3 176 Sk a k tomu režijný paušál v sume 190 Sk. Podľa tejto vyhlášky bola   priznaná   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   (prevzatie   zastupovania a podanie sťažnosti) spolu v sume 6 732 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Ústavný   súd   v závere   k podaniu   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   z 19.   septembra 2008 (doručenému 25. septembra 2008), obsahom ktorého bol „návrh na pripustenie zmeny petitu návrhu nálezu“, poukazuje na svoju judikatúru, že zvláštnosť konania pred ústavným súdom vyplýva z toho, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrh (sťažnosť) neodloží alebo neodmietne, prijme ho podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie „v rozsahu,   ktorý   sa   vymedzí   vo výroku   uznesenia   o prijatí   návrhu“.   Uvedené vylučuje možnosť navrhovateľa (sťažovateľa) meniť po prijatí sťažnosti návrh na začatie konania   (napr.   I. ÚS 36/02,   I. ÚS 109/02,   I. ÚS 196/03).   Ústavný   súd   je   viazaný   iba predmetom konania, ktorý bol vymedzený petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) v uznesení o jej prijatí na ďalšie konanie z 1. júla 2008. Preto sa uvedeným návrhom právnej zástupkyne sťažovateľa nezaoberal.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2008