znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 196/07-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť MUDr. P. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. G., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/08/06-K zo 4. septembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. P. M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozhodnutím Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií   sp. zn. VP/08/06-K zo 4.   septembra 2006   v časti   týkajúcej   sa uloženia pokuty p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií   sp. zn.   VP/08/06-K   zo 4.   septembra   2006   v časti   týkajúcej   sa   uloženia   pokuty v sume 155 466 Sk (slovom stopäťdesiatpäťtisícštyristošesťdesiatšesť slovenských korún) z r u š u j e   a v tejto   časti   vec v r a c i a   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky pre nezlučiteľnosť funkcií na ďalšie konanie.

3. Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií j e p o v i n n ý   prostredníctvom   Kancelárie   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   uhradiť MUDr.   P.   M.   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   11 238 Sk   (slovom jedenásťtisícdvestotridsaťosem   slovenských   korún)   na účet   jeho   právnej   zástupkyne JUDr. D. G., Advokátska kancelária, K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšku návrhu MUDr. P. M. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2007 doručená sťažnosť MUDr. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/08/06-K zo 4. septembra 2006.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je ako predseda predstavenstva spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „spoločnosť“), a ako štatutárny orgán tejto spoločnosti so stopercentnou majetkovou účasťou štátu na účely ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z.   (ďalej   len   „ústavný   zákon   o ochrane   verejného   záujmu“   alebo   „ústavný   zákon“) verejným   funkcionárom,   ktorému   citovaný   zákon   okrem   iného   ukladá   v   čl. 7   ods. 1 povinnosť   v určenej   lehote   predložiť   oznámenie   funkcií,   zamestnaní,   činností a majetkových pomerov (ďalej len „oznámenie“). Sťažovateľovi bolo 21. decembra 2006 doručené napadnuté rozhodnutie výboru, v ktorom výbor konštatoval, že porušil povinnosť vyplývajúcu z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a uložil mu podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona pokutu v sume 155 466 Sk.

Sťažovateľ podal 16. januára 2007 ústavnému súdu podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona   o ochrane   verejného   záujmu   návrh   na   preskúmanie   napadnutého   rozhodnutia výboru, o ktorom ústavný súd rozhodol uznesením č. k. IV. ÚS 3/07-18 z 8. marca 2007 tak, že   ju   odmietol.   Sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   namietal   aj   to,   že   výbor   v napadnutom rozhodnutí nesprávne určil výšku pokuty.

Sťažovateľ sa odvoláva na označené uznesenie ústavného súdu, ktorý v ňom vyslovil názor, že ústavný súd „v zmysle § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde, nie je oprávnený posudzovať sumu uloženej pokuty, i keď pozornosti ústavného súdu neušlo, že výbor pri určení   výšky   tejto   pokuty   nesprávne   aplikoval   príslušné   zákonné   ustanovenia,   ale   tieto otázky   podľa   citovaných   ustanovení   nemôžu   byť   predmetom   konania   o preskúmaní rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu,   mohli   by   byť   predmetom skúmania ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy, ako individuálna sťažnosť“.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas s výškou pokuty uloženej namietaným rozhodnutím výboru. V postupe výboru vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva zaručeného podľa   čl.   46   ods.   ústavy.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   argumentuje,   že   výbor   nebral do úvahy tú skutočnosť, že v kalendárnom roku 2005 nebol verejným funkcionárom, a teda nemal   príjem   za   výkon   verejnej   funkcie.   Domnieva   sa,   že   výbor   mal   pri rozhodovaní o výške   pokuty   aplikovať čl. 9   ods. 10   písm. a)   v spojení   s čl. 9   ods. 15   a 16   ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a uložiť mu pokutu v sume 17 274 Sk, ktorá zodpovedá priemernej   nominálnej   mesačnej   mzde   v hospodárstve   Slovenskej   republiky   za uplynulý kalendárny rok, t. j. rok 2005.

V závere sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v rozhodnutí o jeho sťažnosti vyslovil, že napadnutým rozhodnutím výboru bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby zrušil napadnuté rozhodnutie výboru a uložil výboru uhradiť mu trovy   právneho   zastúpenia,   ktoré   mu   vznikli   v konaní   pred   ústavným   súdom   v   sume 13 327 Sk, na účet jeho právnej zástupkyne.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. III. ÚS 196/07-12 zo 17. júla 2007 ju prijal na ďalšie konanie.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   vyjadril   výbor   prostredníctvom svojho   predsedu,   ktorý   v liste   z 15.   augusta   2007   okrem   iného   uviedol: „tvrdíme, že konajúci výbor v predmetnej veci rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne a úplne v súlade s príslušnými ustanoveniami upravujúcimi konanie vo veci ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov.   Keďže   konanie   je   upravené osobitným ústavným zákonom nemohlo dôjsť pri jeho aplikácii k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože ide o špeciálne konanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia výboru osobitným súdom (Ústavný súd Slovenskej republiky).

Nie je chybou konania výboru č. VP/08/06-K, že rozhodnutie nemožno podľa názoru Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   č. III. ÚS 196/07   vyjadrenom   v uznesení vyššie uvedeného čísla z 8. marca 2007 preskúmať Ústavným súdom Slovenskej republiky s ohľadom na § 73a a § 73b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, čo bude potrebné do budúcnosti riešiť novelizáciou tohto zákona.

Z vecného hľadiska poukazujeme na fakt, že nie je sporné, že pokuta v konaní výboru č. k. VP/06/06-K bola uložená na základe spoľahlivo preukázaného porušenia povinnosti sťažovateľa vyplývajúceho pre neho z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona a že pokuta bola určená podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) vo výške mesačného platu verejného funkcionára. Sťažovateľ za sporný považuje fakt, že pri určení výšky pokuty nebol použitý mechanizmus uvedený v čl. 9 ods. 15 ústavného zákona, keďže v uplynulom roku verejný funkcionár nevykonával verejnú funkciu a preto mala byť pokuta ustanovená vo výške priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky.

Výbor pri určovaní výšky pokuty vychádzal z faktu, že výška mesačnej mzdy bola spoľahlivo zistená na základe listu generálneho riaditeľa S, a. s. B. MUDr. P. M. zo dňa 26. 9. 2006   vo   výške   8-násobku   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy   v národnom hospodárstve Slovenskej republiky a to v sume 155.466,- Sk.

Keďže verejný funkcionár v uplynulom období nepracoval celých 12 mesiacov, nemal výbor možnosť použiť ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona a rozhodol pri znalosti výšky mesačného platu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona.

K námietkam sťažovateľa o tom, že výbor nerozhodoval vo veci do 60 dní od začatia konania   uvádzame,   že   skutkovo   ide   o pravdivé   tvrdenie,   avšak   bez   právnych   dopadov na výsledok   konania.   Je   nesporné,   že   zákonodarca   sledoval   v čl.   9   ods.   5   záujem na hospodárnosti   a rýchlosti   konania,   avšak   toto   ustanovenie   je   ťažko   realizovateľné. Rýchlosť konania ovplyvňuje systém práce výboru ako kolektívneho orgánu, ako i súvisiace úkony výboru podľa čl. 9 ods. 4, ods. 6 a ods. 14 ústavného zákona, ktoré nie vždy sa podarí v tejto lehote zrealizovať.

Výbor má záujem a snahu rozhodnúť v tejto lehote, avšak nie vždy je to s ohľadom na objektívne   okolnosti   možné.   Avšak   ani   prípadné   nesplnenie   tejto   lehoty   nie   je sankcionované   zánikom   zodpovednosti   za   porušenie   povinnosti   verejného   funkcionára alebo   zastavením   konania,   keďže   ide   o tzv.   poriadkovú   lehotu,   preto   rovnako   nevidíme dôvod, že by toto nesplnenie lehoty zo strany výboru malo dopad na uplatnenie práv občana podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a malo   byť   to   dôvodom   na   podanie sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky.

Pokiaľ   sa   týka   námietok   sťažovateľa,   že   výrok   rozhodnutie   nemá   podstatné náležitosti,   rovnako s týmto   tvrdením   nemôžeme   súhlasiť.   Keďže   na   postup podľa   čl.   9 ústavného   zákona   sa   nevzťahuje   zákon   o správnom   konaní,   je   pre   posúdenie   úplnosti a správnosti rozhodnutia v konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov ustanovenie čl. 9 ods. 6 ústavného zákona, kde sú uvedené náležitosti rozhodnutia v tomto   konaní.   Domnievame   sa,   že   výrok   rozhodnutia   v konaní,   ktoré   je   predmetom sťažnosti sťažovateľa je plne v súlade s týmito ustanoveniami a že rozhodnutím vydaným formou   podľa   čl.   9   ods.   6   ústavného   zákona   nemohlo   byť   porušené   ústavné   právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky.“

Sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne v stanovisku z 19. septembra 2007 k vyjadreniu predsedu výboru okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ trvá na podanej sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v celom rozsahu, ako opodstatnene podanej. Porušovateľ vo svojom vyjadrení vychádza z faktu, že výška mesačnej mzdy bola spoľahlivo zistená na základe listu generálneho riaditeľa S., a. s. zo dňa 26. 9. 2006 vo výške 8-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve v sume 155.466,- Sk, a keďže v uplynulom období sťažovateľ nepracoval celých 12 mesiacov ako verejný funkcionár, nemal výbor možnosť použiť ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona a rozhodol   pri znalosti   výšky   mesačného   platu   podľa   čl. 9   ods. 10   písm. a   )   ústavného zákona.

Porušovateľ   vo   vyjadrení   nesprávne   uvádza   8-násobok   priemernej   nominálnej mesačnej   mzdy   v hospodárstve   SR   a to   v sume   155.466,-Sk.   Uvedená   suma   zodpovedá 9-násobku, ktorý násobok mal porušovateľ nepochybne na mysli.

Sťažovateľ má zo to, že porušovateľom uvedené zdôvodnenie nemá oporu v ústavnom zákone   č.   357/2004   Z.   z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných funkcionárov v platnom znení.

Ústavný   zákon   č. 357/2004   Z. z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií verejných   funkcionárov   bol   zmenený   a   doplnený   ústavným   zákonom   č. 545/2005   Z. z. účinným od 01. 01. 2006. Uvedeným ústavným zákonom okrem iného došlo k rozšíreniu okruhu   verejných   funkcionárov   a precizovaniu   druhu   funkcií,   boli   doriešené   pôvodné procesné pravidlá, došlo k definovaniu spôsobu určenia výšky pokuty a špecifikácii pojmu čo   sa   rozumie   mesačným   platom   verejného   funkcionára,   ktorý   je   spájaný   s   výkonom verejnej funkcie. Konkrétne sporný spôsob určenia výšky pokuty podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) bol   doplnený   odsekmi 15   a 16,   ktoré   presne   vymedzujú   pojem   mesačný   plat   verejného funkcionára   za   výkon   verejnej   funkcie   a zároveň   nadväzujú   na   čl. 9   ods. 10   písm. a) ústavného   zákona   a   definujú   pojem   mesačného   platu   verejného   funkcionára   viažucim sa výlučne na výkon funkcie verejného funkcionára pre účely tohto ústavného zákona.“

Stanovisko   ďalej   obsahuje   doslovnú   citáciu   čl. 9   ods. 10   písm. a),   ods. 15   a 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a poukazuje na to, že «Citované ustanovenia presne definujú spôsob určenia výšky pokuty a tvrdenie porušovateľa, že nemal možnosť použiť ustanovenie čl. 9 ods. 15, 16 sú právne nepodložené. Zákon totiž nedáva možnosť výberu,   či   citované   ustanovenia   (ustanovenia   čl. 9   ods. 15   a   16)   sa   použijú   alebo   nie. Uvedené   ustanovenia   sa   naopak   použijú   vždy,   nakoľko   ako   už   bolo   spomenuté,   presne definujú   spôsob   určenia   výšky   pokuty,   ktorý   je   vždy   neodlučiteľne   spojený   s   pojmom za výkon verejnej funkcie, pričom ho definujú tak, že „na účely tohto ústavného zákona sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie...“.

Je   potrebné   pripomenúť,   že   citované   odseky   15   a   16   používajú   pojem   verejný funkcionár, nakoľko je to jediný subjekt, voči ktorému možno začať a viesť konanie vo veci ochrany verejného záujmu. Používanie tohto pojmu má teda základný procesný význam. Porušovateľ   konal   so   sťažovateľom   ako   s   verejným   funkcionárom,   na   ktorého sa v celom   rozsahu   vzťahuje   vyššie   uvedený   ústavný   zákon   a   preto   sa   na   sťažovateľa v celom rozsahu vzťahujú aj ustanovenia ústavného zákona o výške pokuty čl. 9 ods. 15 a 16.   Nie   je   možné   výšku   pokuty   verejných   funkcionárov   posudzovať   odlišne,   iným spôsobom len preto, že v uplynulom roku túto funkciu nevykonávali išlo by aj o porušenie zásady rovnosti, rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k iným verejným funkcionárom. Inak ako s verejným funkcionárom s ním porušovateľ konať nemohol.

Sťažovateľ   v   roku   2005   nebol   verejným   funkcionárom   a   teda   nemal   ani   príjem z výkonu verejnej funkcie, jeho mesačný plat, ako plat verejného funkcionára, bol 0 /nulový/ t. j. nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve SR. Z uvedených dôvodov mal   porušovateľ   uložiť   sťažovateľovi   pokutu   vo   výške   priemernej   nominálnej   mesačnej mzdy   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky   za   rok   2005   podľa   čl. 9   ods. 16   ústavného zákona.

Nesprávnosť aplikácie ústavného zákona porušovateľom je aj v tom, že vychádzal z 9-násobku priemernej nominálnej mzdy v národnom hospodárstve, nebral do úvahy, že 9-násobok   priemernej   nominálnej   mzdy   je   zložený   z   viacerých   zložiek   a to,   z   odmeny za výkon   funkcie   člena   predstavenstva   (čo   je   v skutočnosti   mesačný   plat   verejného funkcionára) a mzdy na základe pracovnej zmluvy ako generálny riaditeľ a mzdy na základe pracovnej zmluvy ako prácu vykonávanú v súbežnom pracovnom pomere ako primár, ktoré nie je   možné   započítať   do   odmeny   za   výkon   funkcie   verejného   funkcionára.   Príjem sťažovateľa   bol   takto   špecifikovaný,   rozdelený   a   zaslaný   porušovateľovi   aj   generálnym riaditeľom S., a. s.

Pre   úplnosť   je   potrebné   dodať,   že   ústavný   zákon   neumožňuje   považovať za spoľahlivé zistenie také zistenie, ktoré vyplýva na základe oznámenia, či inej písomnosti. Takéto ponímanie by zaiste viedlo až k absurdným záverom.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   porušovateľ   aj   pri   použití   jeho   mechanizmu   ukladania pokuty,   pokutu   neuložil   správne   pretože   do   nej   zahrnul   aj   mzdu   na   základe   pracovnej zmluvy. Porušovateľ ani z predmetného oznámenia nezistil správne skutkový stav, pretože do odmeny za výkon funkcie zahrnul aj mzdu na základe pracovnej zmluvy.

Porušovateľ v čase rozhodovania o uložení pokuty rozhodoval resp. mal rozhodovať už podľa zmeneného a doplneného ústavného zákona. Pri rozhodovaní použil iba znenie čl. 9   ods. 10   písm. a)   jednotlivo   bez   toho,   aby   aplikoval   ústavný   zákona   ako   celok, neaplikoval ho v súvislosti s ostatnými súvisiacimi ustanoveniami vzťahujúce sa na všetkých verejných   funkcionárov,   pričom   v   samotnom   ods. 10   písm. a)   je   uvedené,   že   pokuta sa ukladá   vo   výške   mesačného   platu   verejného   funkcionára   a   tento   je   uvedený   v   čl. 9 ods. 15, 16.

Porušovateľ   na   základe   toho,   že sťažovateľ   nebol   v   uplynulom   období   verejným funkcionárom   12   mesiacov,   pri   správnej   aplikácii   ústavného   zákona,   nemohol   vyvodiť záver, že výška pokuty sa rovná jeho mesačnému celému príjmu (odmena + mzda) v čase rozhodovania vzhľadom na doplnené znenie ústavného zákona, ktoré sa vzťahujú na účely celého ústavného zákona.

Takáto   aplikácia   ústavného   zákona   porušovateľom   je   nesprávna,   diskriminujúca voči   verejným   funkcionárom,   ktorí   nevykonávali   v   uplynulom   období   verejnú   funkciu resp. vykonávali ju bezplatne. Ak by postupoval podľa platného znenia ústavného zákona, musel by aplikovať čl. 9 ods. 10 písm. a) v spojitosti s ods. 15, 16 ako súvisiacimi, ktoré ustanovujú,   čo sa považuje za mesačný plat verejného funkcionára na účely ústavného zákona.

Čo   sa   týka   nesúhlasu   porušovateľa   s námietkou   voči   náležitostiam   rozhodnutia porušovateľa,   sťažovateľ   trvá   na   tom,   že   napadnuté   rozhodnutie   je   nezrozumiteľné, nedostatočne   odôvodnené,   nemá   oporu   v ústavnom   zákone.   Z rozhodnutia   nevyplýva zdôvodnenie použitého ustanovenia bez použitia novelizovaných článkov ústavného zákon pri   určení   výšky   pokuty,   absentuje   právna   argumentácia,   rozhodnutie   je   založené   len na strohom konštatovaní bez odôvodnenia.

Uvedené tvrdenie podporuje aj samotné vyjadrenie porušovateľa zo dňa 15. 8. 2007, pretože až v tomto vyjadrení sa nachádza určité vysvetlenie dôvodov uloženia pokuty týmto spôsobom.

V   tejto   súvislosti   si   sťažovateľ   dovoľuje   poukázať   aj   na   samotné   odôvodnenie Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 3/07 zo dňa 8. 3. 2007, v ktorom ústavný   súd   okrem   iného   uvádza,   že   nedostatky   rozhodnutia   porušovateľa,   v dôsledku ktorých   sa   cíti   navrhovateľ   poškodený   na   svojich   právach,   by   mohli   byť   predmetom skúmania   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Tieto   nedostatky   ústavný   súd nepreskúmal v uvedenom konaní s poukazom na § 73a a 73b zákona o ústavnom súde.»Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   a obsahom   súvisiaceho   spisu   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   rozhodnutím   výboru   sp. zn. VP/08/06-K zo 4. septembra 2006 bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby zrušil toto rozhodnutie výboru a priznal mu úhradu trov   právneho   zastúpenia.   Svoj   návrh   opiera   o tvrdenie,   že   výbor   mu   v označenom rozhodnutí   uložil   pokutu   v nesprávnej   výške,   pretože   nesprávne   aplikoval   príslušné ustanovenia ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Ústavný súd v zmysle svojej konštantnej judikatúry môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov (resp. rozhodnutia iných orgánov verejnej moci), ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím,   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu (resp. iného orgánu verejnej moci) môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00, III. ÚS 164/07).

Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1   ústavy   je   aj   právo   účastníka   konania   na   použitie   relevantnej   právnej   úpravy, ako aj taká interpretácia a aplikácia právnej normy, ktorá sleduje účel a význam právnej normy. Inými slovami povedané, ako arbitrárne treba kvalifikovať také rozhodnutie, ktoré vychádza z použitia právnej normy zjavne sa nevzťahujúcej na daný prípad, resp. ktoré vychádza z interpretácie a aplikácie popierajúcej zmysel a účel relevantnej právnej normy.

Úlohou   ústavného   súdu   bolo   posúdiť   kvalitu   rozhodnutia   výboru   z pohľadu uvedených garancií.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa pokuta ukladá v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide o porušenie povinnosti   podať   oznámenie   v   lehote   ustanovenej   v   čl. 7   ods. 1   citovaného   ústavného zákona.

Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa na účely tohto ústavného zákona mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie a v prípade uloženia pokuty v zmysle odseku 14 sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon funkcie štatutárneho orgánu alebo predsedu štatutárneho orgánu orgánov verejnej moci a orgánov právnických osôb.

Podľa   čl. 9   ods. 16   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   v   prípade, ak mesačný plat verejného funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a), je nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky   za   predchádzajúci   kalendárny   rok,   pri   výpočte   sumy   podľa   odseku 10 sa za mesačný   plat   považuje   priemerná   nominálna   mesačná   mzda   v   hospodárstve Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok.

Citované   ustanovenia   čl. 9   ods. 15   a 16   ústavného   zákona   o ochrane   verejného záujmu sa stali jeho súčasťou až po novelizácii vykonanej ústavným zákonom č. 545/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, a sú účinné od 1. januára 2006. Napadnuté rozhodnutie výbor vydal 4. septembra 2006. Z toho vyplýva, že bol povinný zohľadniť ich obsah aj v konaní a rozhodovaní proti sťažovateľovi.

V danom prípade bola pri rozhodovaní o výške pokuty podľa názoru ústavného súdu rozhodujúca skutočnosť,   že   predmetom   rozhodovania   výboru   bolo   porušenie   povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu za rok 2005,   počas ktorého sťažovateľ nebol verejným funkcionárom   v zmysle čl. 2 ústavného zákona, keďže, ako to vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia výboru, funkcie predsedu predstavenstva spoločnosti sa ujal 1. januára 2006. V roku 2005, za ktorý podával oznámenie,   nemal   žiadny   príjem   z výkonu   verejnej   funkcie.   Táto skutočnosť   na   jednej strane   nespochybňuje,   že   sťažovateľ   bol   povinný   podať   oznámenie   podľa   čl. 7   ods. 1 ústavného   zákona,   keďže   toto   ustanovenie   mu   ako   verejnému   funkcionárovi   ukladá povinnosť predložiť ho „do 30 dní odo dňa, keď sa ujal verejnej funkcie“, ale na druhej strane z nej zároveň vyplýva, že v danom čase už bol verejným funkcionárom, a preto sa naňho už vzťahovali všetky ustanovenia ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vrátane   ustanovení   čl. 9   ods. 15   a 16,   ktoré   ustanovujú,   čo   sa   považuje   v konkrétnych prípadoch za mesačný plat verejného funkcionára na účely ústavného zákona.

Keďže, ako už bolo uvedené, sťažovateľ v roku 2005, za ktorý podával dotknuté oznámenie,   nebol   verejným   funkcionárom,   a   teda   nemal   ani   žiadny   príjem   z   výkonu verejnej   funkcie   (jeho   príjem   bol   teda   nižší   ako   priemerná   mesačná   nominálna   mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok 2005), nebolo možné v danej veci aplikovať ustanovenie   čl. 9   ods. 15,   ale len   ustanovenie   čl. 9   ods. 16   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu, z ktorého možno vyvodiť, že v jeho prípade sa za mesačný príjem na účely ukladania pokuty podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona považuje priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky (v jeho prípade za rok 2005).

Ústavný   súd   teda   dospel   k záveru,   že   výbor   pri   ukladaní   pokuty   sťažovateľovi neaplikoval na zistený   skutkový   stav relevantnú právnu normu, čím   z pohľadu   garancií poskytovaných čl. 46 ods. 1 ústavy porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Nad rámec uvedeného ústavný súd k námietke sťažovateľa týkajúcej sa procesného postupu   výboru   v súvislosti   s nedodržaním   lehoty   na   vydanie   rozhodnutia   (čl.   9   ods.   5 ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu)   poznamenáva,   že   v danom   prípade v relevantnej   právnej   úprave   absentuje   úprava   následkov   prekročenia   tejto   lehoty,   jej uplynutie   sa   nespája   so   žiadnymi   sankčnými   účinkami,   ide   teda   o   poriadkovú   lehotu, prekročenie ktorej nemá za následok stratu oprávnenia výboru rozhodnúť vo veci (podobne IV. ÚS 3/07, III. ÚS 25/07, III. ÚS 165/07).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľ sa   svojou sťažnosťou   domáhal tiež zrušenia napadnutého rozhodnutia výboru.

Napadnuté rozhodnutie výboru má jednak výrokovú časť, v ktorej sa „konštatuje, že verejný funkcionár MUDr. P. M. (...) porušil povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.“, ako aj výrokovú časť, v ktorej sa sťažovateľovi ukladá pokuta „v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára a to vo výške 155.466,- Sk“.

Vzhľadom   na to,   že   časť   napadnutého   rozhodnutia   výboru   o porušení   povinnosti sťažovateľa   ustanovenej   v čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu zostáva   týmto   nálezom   v súlade   s predchádzajúcim   uznesením   ústavného   súdu č. k. IV. ÚS 3/07-18 z 18. marca 2007 ako ústavne komformná a nedotknutá, bolo potrebné zrušiť iba tú časť rozhodnutia výboru, ktorá sa týka uloženia pokuty, a v tejto časti zároveň vrátiť vec výboru na ďalšie konanie (2. bod výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľa nevyhovel (4. bod výroku nálezu).

V ďalšom konaní bude výbor viazaný právnymi názormi vyjadrenými v tomto náleze ústavného súdu [§ 56 ods. 7 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Výbor   je   tiež   viazaný   rozhodnutím   o vrátení   veci   na   ďalšie   konanie,   ktoré   je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastúpením pred ústavným súdom.

Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania pred ústavným súdom pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v sume 19 990,50 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk, keďže išlo o úkony urobené v roku 2007. Úhradu priznal ako odmenu advokátke za tri úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   spísanie   sťažnosti   a jej   podanie ústavnému súdu a ďalšie podanie na ústavný súd) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1   písm. a)   a c)   a s   § 16   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej „len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 970 Sk, t. j. spolu   8   910 Sk,   čo   spolu   s režijným   paušálom   3 x 178 Sk   (§ 16   ods. 3   vyhlášky) predstavuje sumu 9 444 Sk.

Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je platiteľkou DPH, úhrada bola po pripočítaní DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky priznaná v celkovej sume 11 238 Sk.

Ústavný súd teda priznal sťažovateľovi trovy konania v sume 11 238 Sk, ktoré mu je povinný výbor prostredníctvom Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky uhradiť na účet jeho právnej zástupkyne do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu (3. bod výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia potrebné rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2008