znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 196/06-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti K. T., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. D., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 134/97, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 457/01, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 134/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo K. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 457/01 p o r u š e n é   n e b o l o.

3. Okresnému   súdu   Trenčín p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 T 134/97 konal bez zbytočných prieťahov.

4. K. T. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trenčín p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Trenčín j e   p o v i n n ý   uhradiť K. T. trovy právneho zastúpenia v sume   5 788 Sk   (slovom   päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún)   na účet jej právneho zástupcu JUDr. P. D., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. III. ÚS 196/06 z 21. júna 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť K. T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom   JUDr.   P.   D.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 134/97, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 457/01.

Z obsahu podaní sťažovateľky a ich príloh vyplýva, že okresným súdom bolo začaté konanie   vo   veci   obžaloby   proti   Ing.   F.   Š.,   B.   (ďalej   len   „obžalovaný“),   pre   spáchanie trestného   činu   ublíženia   na   zdraví   podľa   § 224   ods. 1   a 2   Trestného   zákona   platného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej   látky   podľa   § 201   písm. d)   Trestného   zákona,   ktorého   sa   mal   obžalovaný dopustiť 18. septembra 1996.

Trestným   rozkazom   sp. zn.   2 T 134/97   zo   14. mája 1997   okresný   súd   uznal obžalovaného   za   vinného   zo   spáchania   trestných   činov   špecifikovaných   v   obžalobe a poškodených s ich nárokom na náhradu škody odkázal na konanie vo veciach občiansko-právnych. Sťažovateľka je v tomto konaní v procesnom postavení poškodenej.

Dňa   30. júna 1999   bol   okresným   súdom   v   tejto   veci   vydaný   rozsudok,   ktorým bol obžalovaný   spod   obžaloby   oslobodený.   Krajský   súd   následne   uznesením sp. zn. 3 To 160/99 z 12. októbra 1999 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol.

Okresný   súd   opätovne   rozsudkom   z   1. júna 2001   obžalovaného   spod   obžaloby oslobodil.   Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   2 To 457/01   z   24. októbra 2003   rozsudok okresného súdu z 1. júna 2001 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   požiadala,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol, že jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 T 134/97, ako aj v odvolacom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 To 457/01 porušené, prikázal okresnému súdu   v uvedenej   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenie   v   sume   120 000 Sk   a   zaviazal   okresný   súd   uhradiť   jej   trovy   právneho zastúpenia.

Predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   z   5. septembra 2006 uviedol, že podľa neho k namietanému porušeniu v sťažnosti označeného základného práva sťažovateľky   v posudzovanom   konaní nedošlo.   Ďalej vo vyjadrení   chronologicky   opísal priebeh   odvolacieho   konania   začatého   na   základe   odvolania   podaného   okresným prokurátorom proti rozsudku z 1. júna 2001 a následne uviedol: „Rozhodnutie krajského súdu považujem za   rozhodnutie   v   primeranej lehote,   keďže   v tom čase boli prednostne vybavované veci väzobné, resp. veci, ktoré z hľadiska dátumu nápadu odvolaciemu súdu danej   veci   predchádzali.“ V závere   svojho   vyjadrenia   predseda   krajského   súdu   stručne opísal stav konania v uvedenej veci, ktorý zistil na okresnom súde.

Okresný súd sa k sťažnosti sťažovateľky vyjadril podaním č. Spr 1089/06 doručeným ústavnému   súdu   12. decembra 2006   prostredníctvom   svojej   predsedníčky,   ktorá chronologicky opísala priebeh posudzovaného konania:

„Dňa 6. 5. 1997 bola na tunajší súd doručená prokurátorom Okresnej prokuratúry v T. pod sp. zn. Pv 274/97 obžaloba na obžalovaného Ing. F. Š. pre trestný čin ublíženia na zdraví   podľa   §   224   ods.   1,   2   Tr.   zákona   a   trestného   činu   ohrozenia   pod   vplyvom návykovej   látky   podľa   §   201   písm.   d)   Tr.   zákona   na   skutkovom   základe   uvedenom v obžalobe. Sťažovateľka K. T. má v konaní postavenie poškodenej.

Okresný súd Trenčín vydal v predmetnej veci dňa 14. 5. 1997 trestný rozkaz pod sp. zn.   2 T/134/1997,   ktorým   uznal   obžalovaného   vinným   v   zmysle   podanej   obžaloby a poškodení boli s nárokom na náhradu škody odkázaní na občiansko-právne konanie. Okresný prokurátor v T.   podal v zákonnej lehote proti trestnému rozkazu zo dňa 14. 5. 1997 odpor a vo veci bol vytýčený termín hlavného pojednávania na deň 18. 9. 1997. Hlavné   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z   dôvodu   nemožnosti   doručenia predvolania na hlavné pojednávanie obžalovanému.

Ďalší   termín   hlavného   pojednávania   bol   určený   na   deň   20. 11. 1997.   Hlavné pojednávanie bolo odročené na deň 22. 1. 1998 z dôvodu neprítomnosti obžalovaného. Termín   hlavného   pojednávania   dňa   22. 1. 1998   bol   zrušený   z   dôvodu   dlhodobej práceneschopnosti obžalovaného.

Hlavné pojednávanie konaní dňa 26. 1. 1999 bolo odročené na neurčito z dôvodu, že sa   nedostavil   obžalovaný,   obhajca   ospravedlnil   jeho   neúčasť   z   dôvodu   absolvovania operácie jeho klienta v čase od 1. 2. 1999 do 5. 2. 1999.

Uznesením zo dňa 26. 1. 1999 samosudkyňa pribrala do konania znalca z odboru dopravy Ing. J. M. za účelom doplnenia pôvodného znaleckého posudku.

Podľa   vyjadrenia   obhajcu   a   predloženia   lekárskej   správy,   obžalovaný bol hospitalizovaný od 17. 1. 1999 vo Fakultnej nemocnici B. za účelom vykonania operácie s predbežnou dobou ukončenia práceneschopnosti na konci apríla 1999.

Hlavné   pojednávanie   konané   dňa   21. 5. 1999   bolo   odročené   z   dôvodu   trvania práceneschopnosti obžalovaného a bolo odročené na neurčito.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 30. 6. 1999 bol vyhlásený rozsudok, ktorým bol obžalovaný Ing. F. Š. podľa § 226 písm. b) Tr. poriadku spod obžaloby oslobodený a podľa § 229 ods. 3 Tr. poriadku boli poškodení odkázaní s nárokom na náhradu škody na konanie vo veciach občiansko-právnych.

Proti predmetnému rozsudku podal prokurátor Okresnej prokuratúry v T. odvolanie, pričom spis bol predložený na Krajský súd v Trenčíne dňa 3. 9. 1999. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 160/1999 zo dňa 12. 10. 1999 bol zrušený rozsudok sp. zn. 2 T/134/1997   zo   dňa   30. 6. 1999,   pričom   vec   bola   vrátená   na   Okresný   súd   Trenčín, aby ju v predmetnom   rozsahu   znovu   prejednal   a   rozhodol.   Trestný   spis   bol   vrátený z Krajského súdu v Trenčíne na Okresný súd Trenčín dňa 6. 12. 1999.

V zmysle pokynu Krajského súdu v Trenčíne pribrala samosudkyňa uznesením zo dňa 15. 2. 2000   znalca   z   odboru   zdravotníctva   -   toxikológie   MUDr. F. J.   za účelom vypracovania znaleckého posudku.

Trestný spis bol prevzatý znalcom dňa 19. 6. 2000 z dôvodu nemožnosti doručenia uznesenia   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   3 To 160/1999   zo   dňa   12. 10. 1999 poškodenému M. S.

Dňa   6. 9. 2000   bol   doručený   Okresnému   súdu   Trenčín   vypracovaný   znalecký posudok znalca MUDr. F. J., ktorý bol obratom odoslaný na vyjadrenie obžalovanému a jeho obhajcovi.

Dňa   26. 9. 2000   požiadal   obhajca   obžalovaného   o   stanovenie   ďalšieho   termínu hlavného pojednávania až na mesiac december 2000 z dôvodu, že obžalovaný sa v mesiaci október podrobí dvom operáciám kolena.

Termín   hlavného   pojednávania   určený   na   deň   31. 1. 2001   bol   zrušený   z   dôvodu ospravedlnenia sa obhajcu obžalovaného, ktorý bol v čase konania hlavného pojednávania práceneschopný, utrpel zlomeninu dolnej končatiny.

Po otvorení hlavného pojednávania dňa 14. 3. 2001 súd zistil, že sa nedostavil znalec MUDr.   J.,   ktorému   bolo   riadne doručené   predvolanie na hlavné   pojednávanie.   Hlavné pojednávanie bolo preto odročené na deň 2. 5. 2001.

Dňa   2. 5. 2001   bolo   vykonané   hlavné   pojednávanie   výsluchom   znalca,   súdu sa nepodarilo   zabezpečiť   prítomnosť   svedkov,   ktorí   mali   byť   vypočutí   v   zmysle   pokynu Krajského súdu v Trenčíne. Preto bolo hlavné pojednávanie odročené na deň 1. 6. 2001. Dňa   1. 6. 2001   sa   konalo   hlavné   pojednávanie,   súdu   sa   nepodarilo   zabezpečiť prítomnosť svedkov D. J., o ktorej súd zistil, že býva dlhodobo v zahraničí a svedka V. T., na ktorého   bol   v   inom   konaní   vydaný   príkaz   na   zatknutie,   nakoľko   sa   zdržiaval na neznámom mieste mimo územia Slovenskej republiky.

Bol   vyhlásený   rozsudok,   podľa   ktorého   sa   obžalovaný   v   zmysle   § 226   písm. b) Tr. zákona   oslobodil   spod   obžaloby   a   poškodení   boli   v   zmysle   §   229   ods.   3   Tr.   por. odkázaní   s nárokom   na   náhradu   škody   na   konanie   vo   veciach   občiansko-právnych. Z dôvodu podaného odvolania prokurátorom Okresnej prokuratúry v T. bola vec opätovne predložená na Krajský súd v Trenčíne dňa 6. 11. 2001. Spis nebolo možné skôr predložiť z dôvodu, že poškodenej spoločnosti G., a. s., O., sa podarilo rozsudok Okresného súdu Trenčín doručiť až dňa 29. 10. 2001.

Krajský súd v Trenčíne uznesením pod sp. zn. 2 To 457/2001 zo dňa 24. 10. 2003 napadnutý   rozsudok   Okresného   súdu   Trenčín   zo   dňa   1. 6. 2001   zrušil   a   vec   vrátil okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Trestný   spis   bol   z   Krajského   súdu   v   Trenčíne   vrátený   9. 12. 2003,   pričom samosudkyňa určila termín hlavného pojednávania na deň 28. 1. 2004.

Obhajca obžalovaného požiadal písomne o zmenu termínu hlavného pojednávania z dôvodu   kolízie   jeho   účasti   na   inom   pojednávaní.   Zároveň   sa   z   neúčasti   na   hlavnom pojednávaní   ospravedlnil   aj   znalec   MUDr.   J.   Hlavné   pojednávanie   bolo   odročené na neurčito a zároveň samosudkyňa pribrala do konania Ústav súdneho inžinierstva Ž. univerzity za účelom vypracovania znaleckého posudku.

Obhajca   obžalovaného   písomne   dňa   29. 1. 2003   požiadal   o   vytýčenie   hlavného pojednávania   až   po   16. 4. 2004,   pretože   obžalovaný   po   operácii   kolena   sa   podrobí rehabilitačnému pobytu.

Dňa 29. 6. 2004 bolo Ústavom súdneho inžinierstva Ž. univerzity v Ž.   oznámené, že pre   stanovenie   technickej   príčiny   dopravnej   nehody   je   potrebné   vykonať   vyšetrovací pokus so zabezpečením porovnateľného pracovného stroja.

Dňa   6. júla 2004   bol   vrátený   spisový   materiál   Okresného   súdu   Trenčín sp. zn. 2 T/134/1997 zo Ž. univerzity Ústav súdneho inžinierstva.

V   období   od   12. 7. 2004   do   24. 5. 2005   samosudkyňa   zabezpečovala   podklady a prostriedky na vykonanie vyšetrovacieho pokusu.

Dňa 15. 8. 2005 požiadala samosudkyňa Ústav súdneho inžinierstva Ž. univerzity Ž. o vypracovanie znaleckého posudku bez toho, aby bol predtým zrealizovaný vyšetrovací pokus - rekonštrukcia dopravnej nehody.

V nasledovných   dňoch   boli   zasielané   urgencie   Ústavu   súdneho   inžinierstva   Ž. univerzity v Ž. aj pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty:

- 14. 11. 2005

- 6. 2. 2006

- 29. 5. 2006

- 6. 7. 2006. Dňa 28. 7. 2006 oznámil Ústav súdneho inžinierstva Ž. univerzity v Ž., že znalecký posudok bude vypracovaný do 15. 9. 2006.

Dňa   1. 12. 2006   bol   Okresnému   súdu   Trenčín   doručený   vypracovaný   znalecký posudok spolu so spisovým materiálom.

Samosudkyňa určila termín hlavného pojednávania na deň 9. 2. 2007.“

Podľa predsedníčky okresného súdu v posudzovanom konaní „nemožno konštatovať zvýšenú skutkovú alebo právnu zložitosť veci“.

Vo   vzťahu   k správaniu   sťažovateľky   predsedníčka   okresného   súdu   uviedla, že zo spisu   v   tejto   veci   nezistila „žiadne   prieťahy,   ktoré   by   spôsobila   sťažovateľka. Čiastočné   prieťahy   v   konaní   boli   spôsobené   nepriaznivým   zdravotným   stavom obžalovaného, z dôvodu jeho podrobenia sa viacerým operačným zákrokom a následnej rehabilitačnej liečbe, v dôsledku ktorého bolo viac krát hlavné pojednávanie odročované“.

Postup   okresného   súdu   v tomto   konaní   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom vyjadrení hodnotila nasledovne: „Som toho názoru, že v predmetnom konaní samosudkyňa Okresného súdu Trenčín konala plynule, bez zbytočných prieťahov, nezistila som žiadne prieťahy v konaní pred Okresným súdom Trenčín.

Značný   časový   priestor   si   vyžiadalo   vypracovanie   znaleckého   posudku   Ústavom súdneho   inžinierstva   Ž.   univerzity   v Ž.,   ktorý   požadoval   ako   podklad   k   riadnemu vypracovaniu   znaleckého   posudku   realizáciu   vyšetrovacieho   pokusu   -   rekonštrukcie nehodového   deja   za   súčasného   zabezpečenia   totožných   dopravných   prostriedkov a pracovného   stroja   (frézy).   Vzhľadom   na   nemožnosť   zabezpečenia   predmetného pracovného   stroja,   nebolo   možné   vyšetrovací   pokus   zrealizovať.   Napriek   opakovaným urgenciám aj pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty bol znalecký posudok doručený Okresnému súdu Trenčín až dňa 1. 12. 2006, pričom samosudkyňa obratom vytýčila termín hlavného pojednávania na deň 9. 2. 2007.“

V závere   svojho   vyjadrenia   predsedníčka   okresného   súdu   uviedla,   že   netrvá na verejnom pojednávaní v predmetnej veci, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Obsah   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   vo   vyjadrení   jeho predsedníčky z 5. decembra 2006, a preto ústavný súd poukazuje vo vzťahu k procesným úkonom všeobecných súdov len na tie úkony, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľky   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s ich   stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

Sťažnosť   v tejto   veci   pôvodne   prijal   21. júna 2006   na   ďalšie   konanie   III. senát ústavného súdu. Dňa 22. januára 2007 skončilo funkčné obdobie sudcovi spravodajcovi, ktorému   bola   vec   pridelená.   Po   schválení   Rozvrhu   práce   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky   na   rok 2007   a   prerozdelení   vecí   novovymenovaným   sudcom   sa   sudkyňou spravodajkyňou   v tejto   veci   stala   Marianna   Mochnáčová,   ktorá   je   členkou   IV. senátu. Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol IV. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného   práva   upraveného   v čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II. ÚS 61/98),   pričom   „k naplneniu   práva   na   súdnu ochranu   v rozhodovaní   o veci   samej   dochádza   zásadne   právoplatným   rozhodnutím...“ (I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48   ods. 2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel o všeobecnú   zásadu   uznávanú   aj   v judikatúre   ESĽP,   podľa   ktorej   sa   primeraná   lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (II. ÚS 32/03). Nemožno pochybovať o tom, že aj povaha predmetných závažných trestných činov   si   vyžaduje   osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má   povinnosť   organizovať   svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty obžalovaného ako aj poškodenej strany (m. m. I. ÚS 80/06).

Predmetom   konania   vedeného   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 T 134/97   a   postupom   krajského   súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 To 457/01   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky, v procesnom postavení poškodenej, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Predmetom   posudzovaného   konania   vedeného   okresným   súdom   je   konanie o obžalobe pre trestný čin ublíženia na zdraví proti obžalovanému podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona a trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. d)   Trestného   zákona   na   skutkovom   základe   uvedenom v   obžalobe,   pričom sťažovateľka má v konaní postavenie poškodenej.

Okresný súd vo svojom vyjadrení v súvislosti s hodnotením kritéria zložitosti veci uviedol,   že   v posudzovanom   konaní „nemožno   konštatovať   zvýšenú   skutkovú   či   právnu zložitosť   tejto   veci“. Ústavný   súd   sa   s týmto   hodnotením   zložitosti   predmetnej   veci okresným súdom v zásade stotožňuje. Z uvedených dôvodov ústavný súd doterajšiu dĺžku konania   nepovažuje   za   dôsledok   vyvolaný   skutkovou   alebo   právnou   zložitosťou   tejto trestnej veci.

2. Pri skúmaní veci podľa kritéria správanie sťažovateľa dospel ústavný súd k záveru, že v napadnutom konaní sa nevyskytli také okolnosti, ktoré by mali byť pripísané na vrub sťažovateľke v súvislosti s prieťahmi v konaní.

3. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu i krajského súdu v predmetnej veci.

K postupu okresného súdu v konaní sp. zn. 2 T 134/97

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 2 T 134/97 bol poznačený nielen nečinnosťou, ale aj neefektívnou činnosťou, v dôsledku čoho došlo k neúmernému predĺženiu konania.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   12. decembra 2006   uviedol, že „Čiastočné   prieťahy   v konaní   boli   spôsobené   nepriaznivým   zdravotným   stavom obžalovaného, z dôvodu jeho podrobenia sa viacerým operačným zákrokom a následnej rehabilitačnej liečbe, v dôsledku ktorého bolo viac krát hlavné pojednávanie odročené“.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   dĺžka   tohto   konania   bola   ovplyvnená   aj   zlým zdravotným stavom   obžalovaného, bez účasti   ktorého   hlavné pojednávanie okresný   súd podľa § 202 Trestného poriadku nemohol uskutočniť. V období od 6. mája 1997 (podanie obžaloby) do 30. júna 1999 (vydanie prvého rozsudku) okresný súd nariadil spolu päťkrát hlavné pojednávanie, ktoré bolo v dôsledku neprítomnosti obžalovaného štyrikrát odročené alebo zrušené (dvakrát obžalovaný svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní neospravedlnil a dvakrát   svoju   účasť   ospravedlnil   zo   zdravotných   dôvodov   prostredníctvom svojho obhajcu).   Počas   obdobia   trvajúceho   viac   ako   dva   roky   sa   teda   okresný   súd pri zabezpečovaní účasti obžalovaného na hlavnom pojednávaní obmedzil v predmetnom konaní na akceptáciu oznámení o jeho zdravotnom stave zaslaných advokátom a v období od   júla 1998   (keď   sa   mal   podľa   oznámenia   obhajcu   doručeného   okresnému   súdu

17. apríla 1998   končiť   sťažovateľov   rehabilitačný   pobyt)   až   do   11. januára 1999 (keď vo veci konajúci sudca nariadil pojednávanie) nevykonal žiadny procesný úkon.

Uvedený benevolentný postoj okresného súdu pri zabezpečovaní účasti obžalovaného na   hlavnom   pojednávaní   možno   podľa   názoru   ústavného   súdu   označiť   za   neefektívny postup,   v dôsledku   ktorého   došlo   k predĺženiu   posudzovaného   konania.   Podľa   názoru ústavného   súdu   mal okresný   súd   v záujme plynulého postupu   vykonať procesné   úkony smerujúce   k   prevereniu   zdravotného   stavu   obžalovaného   a k   zabezpečeniu   jeho   účasti na hlavnom pojednávaní, t. j. mal overiť pravdivosť skutkových okolností týkajúcich sa jeho neschopnosti dostaviť sa na hlavné pojednávanie, predovšetkým v čase jeho rehabilitačných pobytov, resp. po nich, ktoré avizoval advokát.

V súvislosti s hodnotením postupu okresného súdu ústavný súd pripisuje pri skúmaní namietaných   zbytočných   prieťahov   v posudzovanom   konaní   podstatný   význam aj skutočnosti, že po odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku z 30. júna 1999 krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa uznesením z 12. októbra 1999 podľa § 258 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku zrušil a vec mu vrátil podľa § 259 ods. 1 Trestného poriadku, aby ju znovu prejednal a rozhodol. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že „Napadnutý rozsudok je totiž chybný pre neúplnosť jeho skutkových zistení, tiež preto, že okresný súd sa nevyrovnal   so   všetkými   okolnosťami   významnými   pre   rozhodnutie   a v dôsledku   toho sú pochybnosti o správnosti skutkových zistení a na objasnenie veci treba niektoré dôkazy opakovať   a vykonať   i ďalšie,   ktorých   vykonanie   pred   odvolacím   súdom   by   znamenalo nahrádzať činnosť súdu prvého stupňa“.

Krajský   súd   na   základe   odvolania   podaného   okresným   prokurátorom   uznesením z 24. októbra 2003 podľa § 258 písm. b) a c) Trestného poriadku zrušil aj druhý rozsudok okresného   súdu   v tejto   veci   z 1. júna 2001,   pretože „skutkový   stav   veci   nebol   náležite zistený a pritom zistenia a závery okresného súdu nemajú oporu ani v doteraz vykonaných dôkazoch“.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil (II. ÚS 167/02), že doba, ktorá je potrebná na rozhodnutie vo veci samej po opakovanom zrušení prvostupňového rozhodnutia   odvolacím   súdom,   nemôže   ísť   na vrub   účastníkov   konania, naopak ak   ide o zrušenie rozhodnutia z tých istých dôvodov, je to prejav nedôslednosti v konaní okresného súdu, čo v konečnom dôsledku je možné považovať za jeho neefektívnu činnosť.

Z uvedeného   vyplýva,   že   výsledkom   konania   okresného   súdu   vedeného pod sp. zn. 2 T 134/97 bolo vydanie dvoch rozhodnutí, ktoré však v dôsledku nedôsledne vykonaného   dokazovania,   resp.   zisťovania   skutkového   stavu   veci   a   jeho   následného vyhodnotenia,   nemohli   ani   po   odvolacom   konaní   nadobudnúť   právoplatnosť,   a   tým odstrániť stav právnej neistoty sťažovateľky. Uvedeným postupom nebolo v tomto konaní zabezpečené efektívne rozhodnutie a ústavný súd ho započítal na ťarchu okresného súdu.

Okresný   súd   v   rámci   svojho   vyjadrenia   doručeného   12. decembra 2006   poukázal aj na   znalecké   dokazovanie,   ktoré   si   podľa   neho   vyžiadalo „Značný   časový   priestor“ z dôvodu zabezpečovania požiadaviek Ústavu súdneho inžinierstva Ž. univerzity týkajúcich sa realizácie vyšetrovacieho pokusu.

Ústavný súd zo spisového materiálu zistil, že k predĺženiu posudzovaného konania došlo   aj   pri   realizácii   znaleckého   dokazovania   nariadeného   na   pojednávaní   konanom 28. januára 2004, a to nielen z dôvodu zabezpečovania požiadaviek ustanoveného znalca za účelom   vykonania   vyšetrovacieho   pokusu,   ale   aj   z dôvodu   neefektívneho   postupu okresného súdu, v dôsledku ktorého došlo k oddialeniu vydania meritórneho rozhodnutia. V období   od   6. júna 2005   až do   1. decembra 2006   okresný   súd   obmedzil   svoju   činnosť len na zasielanie výziev ustanovenému znalcovi. Prvou výzvou z 15. augusta 2005 požiadal okresný súd ustanoveného znalca o urýchlenie konania. V ďalších troch výzvach (podania zo 6. februára 2006, 29. mája 2006 a 27. novembra 2006) už ustanoveného znalca upozornil na možnosť uloženia poriadkovej pokuty v prípade nepredloženia znaleckého posudku.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   okresný   súd   mohol   dôraznejším   postupom, predovšetkým využitím všetkých procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje vo vzťahu k súdnemu znalcovi (napr. ustanovením nového znalca v predmetnej veci alebo   využitím   poriadkovej   pokuty   podľa   § 70   Trestného   poriadku   na   zabezpečenie súčinnosti znalca), konanie urýchliť.

Všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o   rozhodnutie,   zodpovedá za adekvátne   a   účelné   využitie   procesných   prostriedkov,   ktoré   mu   na   tento   účel   zákon zveruje aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca vrátane správneho, vecného a zrozumiteľného vymedzenia jeho úlohy (m. m. III. ÚS 111/01).

Z ústavnoprávneho hľadiska je potrebné tiež zdôrazniť, že s ohľadom na uvedené okolnosti prípadu je neakceptovateľné a ničím neospravedlniteľné, aby konanie v trestnej veci nebolo ani po viac ako 9 rokoch trvania právoplatne skončené.

V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej vyslovil, že základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynulo smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. II. ÚS 40/97).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 T 134/97 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy.

K postupu krajského súdu v konaní vedenom sp. zn. 2 To 457/01

Zo spisu vzťahujúceho sa na posudzované konania ústavný súd zistil, že odvolacie konanie   vedené   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   2 To 457/01   začalo   na   základe   odvolania podaného   okresným   prokurátorom.   Spisový   materiál   bol   krajskému   súdu   doručený

6. novembra 2001.   Krajský   súd   v tejto   veci   rozhodol   uznesením   z   24. októbra 2003 a spisový materiál bol doručený späť okresnému súdu 9. decembra 2003.

Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 16. marca 2006, t. j. v čase, kedy už spis nebol k dispozícii krajskému súdu.

Vydaním rozhodnutia krajského súdu a jeho doručením spolu so spisom v tejto veci okresnému súdu, vykonal krajský súd všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony alebo postupy už krajský súd nemohol vykonávať, a preto možno posudzovať záležitosť so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha krajského súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľky skončila rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu uplatnená v čase,   keď   k namietanému   porušeniu   označeného   práva   ešte   dochádza   alebo porušenie v tom   čase   ešte   trvá   (I. ÚS 34/99,   III. ÚS 20/00,   II. ÚS 204/03,   IV. ÚS 102/05). Sťažovateľka namietala prieťahy v konaní krajského súdu, ktorý vo veci samej v okamihu podania sťažnosti už nekonal.

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažovateľkine   základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 457/01 porušené nebolo.

III.

Sťažovateľka   ďalej   žiadala,   aby   ústavný   súd   okrem   vyslovenia   porušenia jej základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   prikázal   okresnému   súdu   konať a prerokovať   vec   vedenú   pod   sp. zn.   2 T 134/97   bez   zbytočných   prieťahov.   Domáhala sa tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 120 000 Sk.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal   v zmysle   § 56   ods. 3   písm. a)   zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby v označenej trestnej veci konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods. 5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci najmä s prihliadnutím   na to,   že o nároku   sťažovateľky   uplatnenom v adhéznom   konaní nebolo okresným súdom právoplatne rozhodnuté ani po viac ako 9 rokoch od začatia trestného konania.   S   ohľadom   na   túto   skutočnosť   priznal   ústavný   súd   sťažovateľke   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. D. Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I. polrok 2005,   ktorá   bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   v sume   2 730 Sk   (za   jeden   úkon   právnej   služby) a 2 x 164 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu činí 5 788 Sk.

Ústavný súd preto právnemu zástupcovi sťažovateľky priznal úhradu trov konania v sume 5 788 Sk.

Priznanú   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľky   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2007