SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 195/2016-21
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenéhoadvokátkouJUDr.EmíliouKorčekovou,advokátskakancelária,Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na verejné prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávanýmdôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdnekonanie a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok podľačl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduBratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1/2011, rozsudkom Krajského súduv Bratislave sp. zn. 3 Co 303/2012 z 24. apríla 2014 a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 436/2014 a jeho uznesenímz 29. septembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola10. decembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na verejnéprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdnekonanie a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinnýopravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalejlen „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1/2011, rozsudkom Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 303/2012 z 24. apríla 2014 (ďalej len„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 436/2014 a jeho uznesenímz 29. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“)
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konanío zaplatenie nemajetkovej ujmy vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 16 C 1/2011,v ktorom sa domáhal proti žalovanému zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 15 000 €z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednostiza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon č. 514/2003 Z. z.“) v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súduBratislava III vo veci sp. zn. PK 2 T39/2001 v súvislosti s nečinnosťou Okresného súduBratislava III v danej veci. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol rozsudkom z 12. apríla2012 tak, že návrh sťažovateľa zamietol, keď dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázalvznik ním uplatnenej nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi ním vytýkanýmnesprávnym úradným postupom a nemajetkovou ujmou. Sťažovateľ nesúhlasiacs rozsudkom okresného súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd svojímnapadnutým rozsudkom, ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil. Proti napadnutémurozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. V dovolaní sťažovateľ tvrdil, že mupotvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu, ktorý považoval za arbitrárny, bola odňatámožnosť konať pred súdom. Zároveň namietal aj nesprávne právne posúdenie veciokresným súdom aj krajským súdom. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľanapadnutým uznesením, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne neprípustné.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza argumenty v prospech vyslovenia porušeniaoznačených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1/2011,napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom najvyššieho súdu ako súdudovolacieho a jeho napadnutým uznesením. Sťažovateľ tvrdí, že splnil všetky podmienky napriznanie nemajetkovej ujmy, pričom okresnému súdu vytýka svojvoľné záveryo nepreukázaní vzniku nemajetkovej ujmy a tvrdí, že nebol povinný preukázať vznik nárokuna zaplatenie nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti poukazuje na„stanovisko občanskoprávního a obchodnoprávního kolegia Nejvyššího soudu ČR zo dňa 13.4.2011, sp. zn. Cpjn 206/2010 dľa ktorého sa pri odškodňovaní prieťahov vychádza zo silnej domienky, že neprimeraná dĺžka konania spôsobuje nemajetkovú ujmu/morálnu ujmu a žiadne dôkazy sa v tomto ohľade v zásade nevyžadujú“.Vo vzťahu k napadnutémurozsudku krajského súdu sťažovateľ okrem arbitrárnosti tam uvedených záverov vyčíta,že o verejnom vyhlásení rozsudku sťažovateľ nemal v rozhodnom čase z dôvodu pobytuvo väzbe žiadnu vedomosť. Z uvedeného dôvodu je sťažovateľ toho názoru, že krajský súdodňalsťažovateľovimožnosťzúčastniťsaverejnéhovyhláseniarozsudku,pričom oznámenie súdu na úradnej tabuli o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudkusťažovateľ považoval za nedostačujúce. V uvedenom postupe krajského súdu videl ajodňatie možnosti konať pred súdom, ktorým odôvodnil prípustnosť svojho dovolania.Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie, považujesťažovateľ taktiež za arbitrárne a ústavne neobhájiteľné. V sťažnosti sťažovateľ ďalejpoukazuje na to, že krajský súd mu odňal možnosť konať pred súdom aj tým, že v rámciodvolacieho konania sťažovateľ nemal možnosť byť oboznámený a vyjadriť sa k podaniužalovaného, ktorým sa žalovaný vyjadril k jeho odvolaniu. Podľa sťažovateľa najvyšší súdsvoje závery nedostatočne odôvodnil a de facto odmietol právo sťažovateľa na súdnuochranu. Sťažovateľ nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu uvedeným v odôvodnenínapadnutého uznesenia, že nebola preukázaná existencia dovolateľom namietanej vadykonania v zmysle § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V petite svojej sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu a na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym súdom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vydaním uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4Cdo 436/2014 zo dňa 29.09.2015 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Cdo 436/2014 zo dňa 29.09.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu a na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie a prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vydaním rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.04.2014 č.k. 3Co/303/2012-103 porušené boli.
4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.04.2014 č.k. 3Co/303/2012-103 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
5. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a právo aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie a prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod č.k. 16C/1/2011 porušené boli.
6. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- Eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
7. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- Eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
8. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4.000,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
9. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov konania v sume 303,04 Eur, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. JUDr. Emília Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
10. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov konania v sume 303,04 Eur, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. JUDr, Emília Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
11. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov konania v sume 303,04 Eur, ktorú je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. JUDr. Emília Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konaniapred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadomna uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petitesvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv(čl. 2 ods. 2 ústavy). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpenýzvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
1. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu okresného súdu namietal porušeniesvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho argumentáciespočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudkuokresného súdu. Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právana prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
1.1 V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislostiultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že jehopostup bol zavŕšený vydaním rozsudku vo veci samej a ďalej poukazuje na skutočnosť, žeproti rozsudku, ako aj predchádzajúcemu postupu okresného súdu bolo možné podaťodvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľ aj využil. Sťažovateľomnamietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol teda predmetom súdnehoprieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnostiodmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.
1.2 Sťažovateľ tiež namietal postup okresného súdu a tvrdil, že v napadnutom konanídochádza k prieťahom, a tým aj porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie jehozáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právona prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednouzo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je požiadavkasmerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktoréhosťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sav porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavneneopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutiavšeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosťporušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebnépreskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,II. ÚS 104/04).
Ústavný súd s poukazom na skutočnosť, že rozsudok okresného súdu vo vecisťažovateľa v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosťdoručením napadnutého rozsudku krajského súdu sťažovateľovi 22. augusta 2014,vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a právazaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti posúdilako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdepo jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07,III. ÚS 300/08).
2. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu namietalporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ajpráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jehoargumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutéhorozsudku krajského súdu. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil odvolanímnapadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľa,ktorým sa sťažovateľ domáhal zaplatenia 15 000 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmyv zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresnéhosúdu Bratislava III.
Ústavný súd sa musel v tejto časti sťažnosti v prvom rade zaoberať otázkou včasnostijej podania ako jednou z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. V tejto súvislostiústavný súd bral do úvahy svoju pravidelnú judikatúru vychádzajúcu z rozsudku ESĽPz 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,body 51, 53 a 54, z ktorej vyplýva, že v prípade podania dovolania proti rozhodnutiuodvolacieho súdu a jeho procesného odmietnutia najvyšším súdom je lehota na podaniesťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu považovaná za zachovanú.V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počítaod právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu. Ústavný súd v okolnostiachprípadu (včas podaná sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie najvyššieho súduako súdu dovolacieho) nepovažoval predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnutérozhodnutie krajského súdu za oneskorene podanú, preto preskúmal jej dôvodnosť v rámcipredbežného prerokovania sťažnosti.
Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajskéhosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vecodlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totižsama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorejodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdudospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súdzrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o splnení zákonnýchpodmienok pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a právne závery,na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľanázoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danomprípade návrhu sťažovateľa nevyhovel. Poukázal na to, že bolo povinnosťou sťažovateľav zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. preukázať vznik a rozsah nemajetkovej ujmy, ktorá jev príčinnej súvislosti s vytýkaným nesprávnym úradným postupom. Krajský súd zdôraznil,že„nečinnosť orgánu verejnej moci či zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy“. V nadväznosti na tieto úvahy krajský súd konštatoval, že„navrhovateľ v konaní nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náležite nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali, v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vzniknúť a jeho tvrdenia v tomto smere zostali v konaní dôkazne nepodložené. Navrhovateľ neuviedol ani v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom.“. Odôvodnenienapadnutého rozsudku krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu presvedčivéa zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že túto námietkusťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.
2.2 Sťažovateľ tiež namietal postup krajského súdu a tvrdil, že v napadnutom konanídochádza k prieťahom, a tým aj k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie jehozáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislostipoukazuje na svoje závery uvedené v bode 1.2 odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktoré súrelevantné aj pre posúdenie postupu krajského súdu z hľadiska porušenia označených práv,a konštatuje zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa aj v tejto jej časti.
2.3 K namietanému porušeniu základného práva na verejné prerokovanie vecia práva, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom, ústavný súd konštatuje, že tietootázky boli predmetom dovolacieho konania, preto bolo potrebné túto časť sťažnostis poukazom na princíp subsidiarity odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdupodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3.1 Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdunamietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jehoargumentácie spočíva v námietke nedostatočného, formalistického a arbitrárnehoodôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru ústavný súd zdôrazňuje, že vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdombol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výkladealebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak bysa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ichúčel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolaciehosúdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdeniaprípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesťk záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02). Prvoradou úlohouústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, ževšeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdovvykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04,IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
Aj túto námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenianajvyššieho súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdukonštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť akoarbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobomzdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod prípustnostijeho dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, a teda že mu postupom súdu nebola odňatámožnosť konať pred súdom, a to arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou odôvodneniarozhodnutia prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu, ktoré na rozdiel od sťažovateľapovažoval za zákonné a riadne odôvodnené. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu, ktorý konštatoval neexistenciu dovolateľom tvrdeného dôvoduprípustnosti dovolania, za súčasného konštatovania neexistencie vád v zmysle § 237 OSPústavný súd dospel k záveru, že nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že odôvodnenienapadnutého uznesenia ako celok je nepreskúmateľné, arbitrárne, respektíve že nie je riadneodôvodnené. Najvyšší súd sa ústavne súladným spôsobom vysporiadal so všetkýminámietkami sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľanázoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súddospel k záveru, že aj túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.
Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľa, že napadnuté rozsudky spočívajúna nesprávnom právnom posúdení veci, najvyšší súd poukazujúc na svoju judikatúruv napadnutom uznesení uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci ako relevantnýdovolací dôvod možno uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní, samotné neprávneprávne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľa, že nemal možnosť oboznámiť sas argumentáciou žalovaného uvedenú v replike k jeho odvolaniu a reagovať na ňu, ústavnýsúd pod preskúmaní sťažovateľom podaného dovolania konštatuje, že sťažovateľ námietkuprocesného pochybenia krajského súdu spočívajúceho v nedoručení vyjadrenia žalovanéhok odvolaniu sťažovateľovi v dovolacom konaní neuplatnil.
Ústavný súd opätovne poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecnýmsúdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musísťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenejuplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretožev opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejtoargumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04). Pretože sťažovateľ uplatnilnámietku nedoručenia vyjadrenia účastníka konania až v konaní pred ústavným súdom, hociju mohol efektívne uplatniť v dovolacom konaní pred najvyšším súdom, ústavný súd na jejposúdenie nemá právomoc.
Ďalšou námietkou sťažovateľa bolo, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlotým, že krajský súd ho neupovedomil„do väzby“o mieste a čase verejného vyhláseniarozsudku, čím mu znemožnil byť prítomný pri vyhlásení rozsudku. Ústavný súd k tejtonámietke sťažovateľa konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť požiadať krajský súdo doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami podľa § 214 ods. 3 OSP, ktorýmby krajský súd oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku aj do ústavu na výkonväzby, pokiaľ tak neurobil, postačoval postup podľa § 156 ods. 3 OSP, teda oznámeniena úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Keďže sťažovateľnetvrdil, že krajský súd nepostupoval podľa § 156 ods. 3 OSP, a zároveň netvrdil, žepožiadal krajský súd o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami, nebolv okolnostiach prípadu postup krajského súdu zaťažený vadou podľa § 237 písm. f) OSP.Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je dôkazomo jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názorvšeobecného súdu svojím vlastným.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názoromúčastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02,resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, považujúc ho za arbitrárneodmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
3.2 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal, že napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13dohovoru.
Rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravypodľa čl. 13 dohovoru.
Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovorumusí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení inéhopráva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenémukráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sajednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušeniapráv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudokz 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010,sp. zn. IV. ÚS 325/2011 a sp. zn. I. ÚS 538/2013). Účinnosť právneho prostriedku nápravynie je závislá ani na istote na priaznivom výsledku konania a samotná skutočnosť, žev konkrétnom prípade sťažovateľovi nebola vôbec, resp. v dostatočnej miere na základeinak účinného prostriedku nápravy poskytnutá náprava, ešte nie je dostatočná pre záver, žesťažovateľovi nebol daný k dispozícii účinný prostriedok nápravy porušenia daného práva(rozsudok ESĽP Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87,bod 122, alebo rozsudok ESĽP Gordon-Krajcer proti Poľsku zo 7. 7. 2009, č. 5943/07,body 32 – 34).
Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil, žek porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani k záveru,že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoruústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavne konformnýmspôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa, nemôže predstavovať porušenie zákazuodmietnutia spravodlivosti v takom zmysle, ako to sťažovateľ namietal. Ústavný súduvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právona účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sadovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedoknápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobneIII. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2016