znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 195/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť E. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. V. Z., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   –   okolie v exekučnom   konaní   o návrhu   na   zastavenie   konania   a odklad   exekúcie   vedenom pod sp. zn. 12 Er 643/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2013 doručená   sťažnosť   E.   B.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená   písomným   podaním doručeným   5.   apríla   2013,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) v exekučnom konaní o návrhu na zastavenie konania a odklad exekúcie vedenom pod sp. zn. 12 Er 643/2006 (ďalej len „exekučné konanie“).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   v rámci   prebiehajúceho   exekučného   konania doručil 25. februára 2010 súdnemu exekútorovi návrh na zastavenie exekučného konania a návrh na odklad exekúcie. Podľa jemu dostupných informácií súdny exekútor tento jeho návrh doručil okresnému súdu 4. marca 2010. Sťažovateľ namieta a tvrdí, že okresný súd je nečinný, pretože   do   podania   tejto   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   o jeho návrhu nerozhodol, a to aj napriek tomu, že 7. februára 2013 podal sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú   predsedníčke   okresného   súdu,   na   ktorú   do   podania   tejto   sťažnosti   nedostal odpoveď. Sťažovateľ v doplnení svojho podania z 5. apríla 2013 uvádza, že okresný súd 20. marca 2013 doručil jeho právnemu zástupcovi uznesenie okresného súdu z 1. marca 2013,   ktorým   okresný   súd   rozhodol   o jeho   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   a návrhu na odklad exekúcie tak, že oba návrhy zamietol. Sťažovateľ k doplneniu svojej sťažnosti taktiež pripojil   aj odpoveď   predsedníčky   okresného súdu   na jeho sťažnosť   z 28.   marca 2013, ktorá mu bola doručená 5. apríla 2013. V odpovedi predsedníčka okresného súdu uviedla,   že   po   prešetrení   jeho   sťažnosti   sťažnosť   vyhodnotila   ako   opodstatnenú a sťažovateľovi   oznámila,   že   boli   prijaté   opatrenia   na   odstránenie   prieťahov   v konaní. Sťažovateľ   v doplnení   svojej   sťažnosti   zotrval   na   svojom   stanovisku,   že   sťažnosť   bola podaná   dôvodne,   pretože   okresný   súd   začal   vo   veci   konať „až   po   obdŕžaní   sťažnosti sťažovateľa zo dňa 07.02.2013“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo B. E. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 odsek 2/ Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 odsek 1/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní č. 12 Er/643/2006, porušené bolo.

2. E. B. priznáva finančné zadosťučinenie 6.000 Eur / slovom: Šesť tisíc Eur/, ktoré mu Okresný súd Košice - okolie je povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. E. B. priznáva úhradu trov konania vo výške 328 Eur, ktorú sumu Okresný súd Košice   -   okolie je povinný   uhradiť na účet   advokáta JUDr.   V.   Z.,   do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   ide   vtedy,   keď   namietaným postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa smerujúcej proti postupu okresného súdu v exekučnom konaní v súvislosti s jeho návrhom na   zastavenie   exekučného   konania   a návrhom   na   odklad   exekúcie,   čím   malo   dôjsť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní vedenom pred okresným súdom.

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   a jej   príloh   dospel   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavne neopodstatnenosti.

K tomuto záveru ústavný súd dospel po zhodnotení všetkých relevantných okolností prípadu. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je potrebné mať na zreteli špecifický charakter   exekučného   konania,   ktorého   predmetom   nie   je   rozhodovanie   o právach a povinnostiach ako takých, tak ako to je v civilnom prípadne trestnom konaní, ale ide o vykonávacie   konanie,   ktorému   predchádzalo   rozhodovanie   o právach   a povinnostiach, ktorého výsledkom je spravidla rozhodnutie, ktoré sa má vykonať v exekučnom konaní.

Pokiaľ   ide   o časový   rámec   rozhodovania   o návrhoch   v exekučnom   konaní,   tak v prípade návrhu na zastavenie konania, ako aj návrhu na odklad exekúcie zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) neustanovuje lehotu na rozhodnutie súdu, čo však ešte neznamená, že v exekučnom konaní nemôže dochádzať k zbytočným prieťahom v dôsledku nečinnosti všeobecného súdu.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z priložených   dokumentov   k sťažnosti   konštatuje,   že sťažovateľ 7. februára 2013 podal sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedníčke okresného súdu, na ktorú nedostal odpoveď v zákonnej lehote podľa § 65 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pretože z dátumu vyhotovenia odpovede predsedníčky okresného súdu je zrejmé, že   nebola   dodržaná   jednomesačná   zákonná   lehota.   Na   druhej   strane   z kópie   uznesenia okresného   súdu,   ktorým   okresný   súd   rozhodol   o návrhoch   sťažovateľa,   je   zrejmé,   že predmetné uznesenie bolo vydané ešte pred uplynutím jednomesačnej lehoty na odpoveď predsedníčky okresného súdu na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojej   odpovedi   na   sťažnosť   z 28.   marca   2013 sťažnosť   sťažovateľa   vyhodnotila   za   dôvodnú   a vykonala   opatrenia   na   odstránenie prieťahov v napadnutom exekučnom konaní, o čom svedčí aj skutočnosť, že o návrhoch sťažovateľa sa rozhodlo ešte v rámci plynutia lehoty na odpoveď na sťažnosť predsedníčkou okresného súdu.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   adresovaná predsedníčke   okresného   súdu   splnila   svoj   účel,   bola   účinným   prostriedkom   nápravy porušovania   označených   práv   sťažovateľa   aj   napriek   tomu,   že   k doručeniu   označeného uznesenia   sťažovateľovi,   respektíve   jeho   právnemu   zástupcovi,   došlo   až   po   doručení sťažnosti ústavnému súdu. V tejto súvislosti vyvstáva tiež otázka, prečo sťažovateľ svoje námietky odôvodňujúce zastavenie konania alebo odklad exekúcie nepredniesol   v rámci lehoty na podanie námietok proti exekúcii, pre ktoré Exekučný poriadok stanovuje 60-dňovú   lehotu   na   rozhodnutie   o námietkach   (§   50   ods.   2   Exekučného   poriadku),   ale až po viac ako troch rokoch po začatí exekúcie (ako procesný návrh na zastavenie konania a návrh na odklad exekúcie), a prečo sťažovateľ svoje právo podať sťažnosť na prieťahy adresovanú predsedníčke   okresného súdu   využil až po troch   rokoch   od podania svojho procesného návrhu, pričom k podaniu tejto sťažnosti adresovanej ústavnému súdu pristúpil promptne po piatich týždňoch od podania sťažnosti na prieťahy adresovanej predsedníčke okresného   súdu.   Ústavný   súd   na   základe   uvedeného,   prihliadajúc   na   závažnosť rozhodovania   z hľadiska   toho,   čo bolo   v hre,   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   nedošlo   k takým   významným   prieťahom,   ktoré   by   mali   ústavnoprávnu relevanciu   a odôvodňovali   by   vyslovenie   porušenia   označených   práv   sťažovateľa v napadnutom exekučnom konaní.

V   prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel   (napr.   I.   ÚS   11/00)   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).

Ústavný   súd   v súlade   s uvedenou   judikatúrou   uzatvára,   že   hoci   doterajší   postup okresného   súdu   v   namietanom   konaní   nebol   celkom   bez   prieťahov,   ich   intenzita   však s prihliadnutím na ostatné okolnosti prerokúvanej veci nedosiahla úroveň, ktorá by mohla znamenať   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04).

Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   po   predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v   tejto   veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu namietaného konania dochádzalo k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013