znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 195/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. mája 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   R.   B.,   S.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   M.,   Advokátska kancelária, T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn. 14 C 160/2010   z 2. februára   2011   a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn. 11 Co 198/2011 z 12. októbra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2012 doručená sťažnosť R. B., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 14 C 160/2010 z 2. februára 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 198/2011 z 12. októbra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako odporca v konaní vedenom pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   14   C   160/2010   o rozvod   manželstva   a úpravu   práv a povinností   rodičov   k maloletým   deťom   bol   zaviazaný   rozsudkom   z   2.   februára   2011 okrem iného prispievať na výživu maloletej M. sumou 150 € mesačne a na výživu maloletej A.   sumou   100   €   mesačne.   Sťažovateľ   proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu z 2. februára   2011   podal   odvolanie,   v ktorom   namietal   nesprávne   skutkové   zistenia okresného   súdu,   ktoré   podľa   jeho   názoru   vyústili   do   nespravodlivého   a nesprávneho rozsudku v časti, v ktorej okresný súd rozhodol o jeho vyživovacej povinnosti k maloletým dcéram. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 198/2011 z 12. októbra 2011 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu v napadnutej časti výšky výživného potvrdil.

Sťažovateľ nesúhlasiac s napadnutým rozsudkom okresného súdu, ako aj krajského súdu v sťažnosti namieta, že okresný súd pri určení výživného zohľadnil jeho podiel, ktorý mal na hospodárskom výsledku dosiahnutom spoločnosťou „R. s. r. o. S.“ za rok 2009, ktorej je spoločníkom, ale nebral v úvahu skutočnosť, že uvedená spoločnosť „dosiahla v roku   2008   stratu   vo   výške   42.690,07   Eur   a následne   v roku   2009   dosiahla   obchodná spoločnosť R., s. r. o. hospodársky výsledok vo výške 30.975,80 Eur (základ dane 38.314,84 Eur) v zmysle ustanovenia § 30 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších   predpisov   bola   k 31.12.20009   odpočítaná   daňová   strata   z predchádzajúceho roka od dosiahnutého zisku výsledkom čoho bolo, že v zmysle článku X. spoločenskej zmluvy obchodnej spoločnosti R., s. r. o.   nedošlo k rozdeleniu zisku na základe ročnej účtovnej uzávierky, pretože tento podľa predloženej účtovnej uzávierky dosiahnutý nebol. Samotný výsledok   hospodárenia   za   rok   2009   v tomto   prípade   nepredstavuje   celkový   výsledok hospodárenia spoločnosti. Dosiahnutý zisk bol v tomto roku započítaný na daňovú stratu z predchádzajúceho zdaňovacieho obdobia.“. Sťažovateľ ďalej v tejto súvislosti tvrdí, že „v konaní nebolo preukázané, že by obchodná spoločnosť R., s. r. o. hospodárila so ziskom, a teda že by odporcovi ako spoločníkovi prináležal podiel na zisku“. Z uvedeného má podľa sťažovateľa vyplývať, že nedosahoval príjem vo výške 1 290,65 €, tak ako zistil okresný súd, ale jeho príjem dosahoval len výšku 200 – 300 € ako príjem z príležitostných brigád. Okresný súd preto nesprávne vychádzal pri stanovovaní výšky výživného z príjmov, ktoré v skutočnosti nemal.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie zastáva názor, že „prvostupňový súd rovnako tak súd odvolací v predmetnom konaní rozhodli vo veci podnecovateľa nesprávne a v rozpore s príslušnou zákonnou úpravou najmä ust. § 63 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine   v znení   neskorších   predpisov   a ust.   §   3   až   11   zákona   č.   595/2003   Z.z.   o dani z príjmov   v znení   neskorších   predpisov“, v dôsledku   čoho   malo   dôjsť   k porušeniu   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   v závere   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„Právo podnecovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky konaním a rozhodnutiami   Okresného   súdu   Trnava   zo   dňa   2.2.2011,   č.k.   14C/160/2010-131 a krajského súdu Trnava zo dňa 12.10.2011, č.k. 11Co/1981/2011 boli porušené.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutými   rozsudkami   okresného   súdu sp.   zn. 14 C 160/2010 z 2. februára 2011 a krajského súdu sp. zn. 11 Co 198/2011 z 12. októbra 2011. Jadrom jeho námietok je nesúhlas so skutkovými závermi   okresného súdu, ako aj krajského   súdu,   ktorý   podľa   názoru   sťažovateľa   nesprávne   stanovil   výšku   výživného, pretože vychádzal z nesprávnej výšky jeho príjmov za rok 2009, čím podľa jeho názoru došlo   k porušeniu   jeho   označeného   základného   práva.   Sťažovateľ   teda   namieta,   že   mu nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej označeným článkom ústavy.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

1. K namietanému porušeniu označeného základného práva sťažovateľa podľa ústavy napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   ústavný   súd   poukazuje   na   princíp   subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať   rozhodnutie   okresného   súdu,   keďže   ho   už preskúmal   na   základe   odvolania   krajský   súd,   ktorý   bol   oprávnený   a zároveň   povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval, že k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo tým, že okresný súd, ako aj krajský súd vychádzali z nesprávnych   skutkových   záverov,   čo   sa   týka   jeho   príjmov   za   rok   2009,   pretože hospodársky   výsledok   spoločnosti   (zisk,   pozn.)   za   rok   2009   sa   v konečnom   dôsledku nerozdelil,   keďže „dosiahnutý   zisk   bol   v tomto   roku   započítaný   na   daňovú   stratu z predchádzajúceho zdaňovacieho obdobia“.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   napadnutého   rozsudku   konštatoval,   že „po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru,   že súd   prvého   stupňa vykonal dokazovanie   v dostatočnom   rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozhodnutia, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam   a vec   i správne   právne   posúdil...   Vzhľadom   na   to,   že   súd   prvého   stupňa   sa dostatočným   spôsobom   vyporiadal   s námietkami   uplatnenými   zo   strany   odporcu a s poukazom na to, že odporca ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by bolo potrebné zhodnotiť, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na dôvody obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku.“.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej odôvodnenie   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   a odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane a tvorí jeden celok (II. ÚS 78/05).

Ústavný súd vzhľadom na obsah námietok sťažovateľa a odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu preto preskúmal aj odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, pričom sa zameral na tú časť odôvodnenia rozhodnutia, v ktorej okresný súd ustálil výšku   príjmov   sťažovateľa,   z ktorej   potom   vychádzal   pri   určovaní   výšky   výživného pre maloleté dcéry sťažovateľa. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia uvádza, že „Z výpisu z daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby, spoločnosti R. s.r.o. S. súd zisťuje, že spoločnosť dosiahla výsledok hospodárenia za účtovné obdobie roka 2009 v sume 30,976 eur.

Z článku IV. Spoločenskej zmluvy spoločnosti R. s.r.o. S. súd zistil, že spoločnosť má dvoch spoločníkov, R. Č.... a R. B.... Z článku X. Spoločenskej zmluvy spoločnosti R. s.r.o. S. súd zistil, že spoločníci sa dohodli, že na zisku sa budú podielať v nasledovnej miere, R. Č. 50%, a R. B. 50%. Zisk bude rozdelený na základe účtovnej závierky so splatnosťou do 30. apríla nasledujúceho kalendárneho roku...

Odporca   vykázal   za   rok   2009   vo   svojom   podnikaní   stratu,   súd   však   pri   určení výživného   zohľadnil   jeho   podiel   ktorý   má   na   hospodárskom   výsledku   dosiahnutom spoločnosťou R. s.r.o. S. z a rok 2009. Aj napriek tomu, že podľa tvrdenia odporcu nemá žiaden   príjem   z činnosti   tejto   spoločnosti,   podľa   zistení   súdu,   odporca   je   aj   naďalej spoločníkom,   a preto   by   sa   mal   podieľať   na   zisku   spoločnosti   spôsobom   upraveným v článku X. spoločenskej zmluvy, a to v podiele 50% zo zisku, čo predstavuje sumu 1.290,65 eur mesačne.“.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení   s odôvodnením   rozsudku   okresného   súdu   je   dostatočným   a presvedčivým základom   pre   jeho   výrok.   Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   preto nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutými rozsudkami všeobecných súdov nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označeného základného práva sťažovateľa.

Okresný   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   uviedol,   z akých   podkladov vychádzal pri určovaní výšky príjmov sťažovateľa a následne aj výživného pre maloleté dcéry. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že jediný argument sťažovateľa, že zisk bol započítaný na daňovú stratu z predchádzajúceho zdaňovacieho obdobia, neobstojí, pretože mu   chýba   relevantná   logická   súvislosť.   Odpočet   daňovej   straty,   na   ktorý   sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazoval, má síce vplyv na stanovovanie daňového základu, z ktorého sa vypočíta daň z príjmu, no nemožno tvrdiť, že zisk dosiahnutý nebol, pretože zisk účtovne nebol   vykázaný.   Odpočet   daňovej   straty   možno   využiť   na   účely   daňovej   optimalizácie v tom smere, že je možné započítať daňovú stratu z predchádzajúceho obdobia tak, aby daňový   subjekt   znížil   svoj   základ   dane,   aby   platil   menšiu,   prípadne   nulovú   daň z dosiahnutého zisku. Ústavný súd preto konštatuje, že závery týkajúce sa výšky príjmov sťažovateľa vychádzajú z relevantných podkladov, preto je akceptovateľný záver krajského súdu, že sťažovateľ v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by bolo potrebné zhodnotiť a na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť.

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu   ochranu,   ak súd   nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka   konania   a   jeho   návrhu nevyhovie, ak je takéto   rozhodnutie súdu   v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces, ako aj základného práva na súdnu   ochranu nepatrí právo účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces a základné právo na súdnu ochranu je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav   a   po   použití   relevantných   právnych   noriem   vo   veci   rozhodnú   za   predpokladu,   že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, respektíve základného práva na súdnu ochranu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu nesignalizuje porušenie sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 198/2011 z 12. októbra 2011, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá   ako celok,   rozhodovanie o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 2. mája 2012