znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 195/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. R., S., toho času Ústav na výkon väzby B., zastúpenej advokátom   JUDr.   S.   J.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Malacky   v   konaní   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   a   jej   nahradenie   zárukou a písomným sľubom podanej 12. februára 2010 vedenom pod sp. zn. 0 Tp 408/10 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2010 doručená sťažnosť A. R., S., toho času Ústav na výkon väzby B. (ďalej len „sťažovateľka“), v   ktorej   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   namieta   porušenie   svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Malacky   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby a jej nahradenie zárukou a písomným sľubom podanej 12. februára 2010 vedenom pod sp. zn. 0 Tp 408/10.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 12. februára 2010 okresnému súdu   žiadosť o prepustenie z väzby na základe nahradenia väzby ponúknutou zárukou a písomným sľubom. Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 408/2010 z 24. februára 2010 podľa § 79 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) žiadosť sťažovateľky zamietol a podľa § 80 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku záruku a písomný sľub neprijal.

Proti   uvedenému   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   sťažnosť,   ktorú následne 2. marca 2010 písomne odôvodnila.

Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   odvolací   súd   o   podanej   sťažnosti   dosiaľ nerozhodol, pričom podľa vyjadrenia sťažovateľky mu bol spisový materiál s podaným opravným prostriedkom predložený až 24. marca 2010.   Podľa vyjadrenia sťažovateľky bol následne spisový materiál okresnému súdu vrátený, pretože sa mal dopustiť chyby, ktorá znemožnila odvolaciemu súdu o sťažnosti rozhodnúť.

V   doplnení   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   27.   apríla   2010   sťažovateľka uvádza,   že   ani   dosiaľ   k   predloženiu   spisového   materiálu   pre   účely   rozhodovania odvolacieho súdu o podanej sťažnosti zo strany okresného súdu nedošlo, a teda odvolací súd o podanej sťažnosti doteraz nerozhodol.

V takomto „vadnom“   postupe okresného súdu vidí sťažovateľka porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedenej   argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o   jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   bolo   porušené   postupom   Okresného   súdu   Malacky   pod   sp.   zn. O Tp 408/10.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Malacky, aby pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby, ktoré je vedené pod sp. zn. O Tp 408/10 bez zbytočných prieťahov v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi A. R. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 303,30 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť okrem iného aj vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ   pre   nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo.   Za   zjavne neopodstatnený   návrh   preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby a jej nahradenie zárukou a písomným sľubom.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   právo   na   osobnú   slobodu   je garantované čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených   prípadoch   podmieniť   zárukou.   Obsah   označeného   ustanovenia   ústavy korešponduje   právam   vyplývajúcim   z   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (napr.   III.   ÚS   7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného)   na   rýchlosť   tohto   preskúmania.   Rovnako   to   platí   aj   v   prípade   osobitného   typu väzobného   konania,   predmetom   ktorého   je   preskúmanie   žiadosti   o   nahradenie   väzby zárukou [záruka subjektu, písomný sľub, peňažná záruka (napr. III. ÚS 424/08)].

Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“) a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace   s   trestným   stíhaním,   ktorých   predmetom   nie   je   rozhodovanie   o   oprávnenosti obvinenia,   t.   j.   rozhodovanie   o   vine   a   treste.   Vychádzajúc   z   uvedeného   režimu   čl.   6 dohovoru   nepodlieha   (okrem   iného)   rozhodovanie   o   väzbe   (Neumeister   c.   Rakúsko z 26. júna   1968   a   Matznetter   c.   Rakúsko   z   10.   novembra   1969).   Procesné   garancie pri súdnej kontrole väzby poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Obdobne   na   to   poukazuje   judikatúra   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže   túto   oblasť   ochrany   práv   upravuje   vo   svojich   ustanoveniach   čl.   5   dohovoru (napr. I. ÚS   200/06,   III.   ÚS   277/07).   Ustanovenie   čl.   6   dohovoru   pritom   predstavuje z hľadiska   jeho   pôsobnosti,   výkladu   a   aplikácie   jeden   celok.   Procesnoprávne   garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a ods. 3 dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy upravujúceho základné právo na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   a   ustanovení   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, vrátane práva na urýchlene konanie (čo platí aj vo vzťahu k uvedenému čl. 5 ods. 4 dohovoru), a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej   slobode,   a   nie   všeobecné   ustanovenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   (analogicky napr. III. ÚS 68/08, III. ÚS 383/09).

V závere ústavný súd zdôrazňuje, že s prihliadnutím na skutočnosť kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľky, z hľadiska vymedzenia sťažnostnej námietky príslušným článkom ústavy a dohovoru prihliadal vychádzajúc z princípu viazanosti návrhom na začatie konania v zmysle ustanovenia § 20 ods.   3 zákona o ústavnom súde na petit sťažnosti, v ktorom sťažovateľka subsumovala svoje námietky pod čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   týchto   skutočností   odmietol   ústavný   súd   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   sťažnosťou   napadnutým   postupom   okresného   súdu   v   konaní o väzbe a obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2010