znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 195/08-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   septembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti D. S., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 323/03 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 323/03   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e,   aby   v konaní vedenom   pod   sp. zn. 11 C 323/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3. D.   S.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume 50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť D. S. trovy konania v sume 6 732 Sk (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti D. S.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS   195/08   z   1.   júla   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť D. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   o návrhu   na   zvýšenie výživného vedenom pod sp. zn. 11 C 323/03.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp.   zn.   1   SprV/390/2008   doručeným   ústavnému   súdu   22.   júla 2008,   v ktorom sa uvádza:

„Sťažovateľka podala návrh na zvýšenie výživného na tunajšom súde 27. 10. 2003. Po zabezpečení prípravy pojednávania súd nariadil pojednávanie vo veci na 27. 10. 2004, 7. 12. 2004, 1. 2. 2005, 15. 3. 2005, 17. 5. 2005, 22. 6. 2005, 13. 12. 2005, 10. 1. 2006, 7. 3. 2006, 2. 5. 2006, 20. 6. 2006, 3. 10. 2006, 5. 12. 2006, 14. 3. 2007, 30. 5. 2007, 4. 12. 2007, 4. 6. 2008 a 11. 6. 2008, kedy vo veci meritórne rozhodol.

Z 18 pojednávaní sa odporca zúčastnil iba na jednom a to 10. 1. 2006. Súd, aby zabezpečil na pojednávaní účasť odporcu musel niekoľkokrát zisťovať jeho pobyt,   doručovať   mu   predvolania   prostredníctvom   policajných   orgánov,   ukladať   mu poriadkové pokuty a dávať ho predvádzať.

Aj   keď   vec   nie   je   právne   náročná,   súd   musel   veľa   času   venovať   zisťovaniu finančných a majetkových pomerov odporcu.

K dĺžke konania prispeli aj samotní účastníci, nedostavovali sa na pojednávania, nepreberali zásielky, menili právnych zástupcov a pod.

Zo strany Okresného súdu Košice I k zbytočným prieťahom v konaní nedošlo, a preto sťažnosť hodnotím vo vzťahu k súdu za nedôvodnú.“

Rovnaké   skutočnosti   týkajúce   sa   uvedenej   chronológie   procesných   úkonov okresného súdu zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 323/2003.

Navyše   zistil,   že   okresný   súd   10.   novembra   2003   zaslal   návrh   na   vyjadrenie odporcovi, ktorý mu ho zaslal 17. februára 2004, a zisťoval tiež jeho príjmy za rok 2002 prostredníctvom Daňového úradu K.

Dňa   18.   augusta   2004   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   27.   október   2004 a 30. septembra 2004 sťažovateľka rozšírila petit návrhu (žiadala, aby jej od 1. septembra 2004 odporca prispieval na výživné v sume 4 500 Sk).

Prvé   pojednávanie   27.   októbra   2004   bolo   po   vypočutí   právneho   zástupcu sťažovateľky odročené z dôvodu neprítomnosti odporcu na 7. december 2004. Zároveň bol určený termín informatívneho výsluchu sťažovateľky na 19. november 2004, na ktorom sa vyjadrila k návrhu na zvýšenie výživného. Okresný súd zároveň opätovne zisťoval príjmy odporcu prostredníctvom Daňového úradu K. I, III a V, Daňového úradu K. a Daňového úradu B. (ďalej len „daňové úrady“).

Dňa   5.   januára   2005   okresný   súd   zisťoval   prostredníctvom   orgánov   Policajného zboru v K. pobyt odporcu a 1. februára 2005 uznesením nariadil, aby bol odporca 15. marca 2005 predvedený na pojednávanie. Odporcovi uznesenie nebolo doručené.

Okresný súd uznesením zo 6. apríla 2005 určil, aby si odporca zvolil zástupcu na prijímanie písomností. Odporca 11. augusta 2005 okresnému súdu oznámil, že 15. februára 2005 podal návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti voči sťažovateľke, a preto žiadal, aby konanie o zvýšenie výživného bolo prerušené. Dňa 21. novembra 2005 okresný súd žiadal opätovne od daňových úradov daňové priznania odporcu a matky sťažovateľky za rok 2003 a 2004.   Dňa   13.   decembra   2005   okresný   súd   uznesením   pre   neúčasť   odporcu   a jeho zástupcu opätovne nariadil, aby bol odporca predvedený na pojednávanie, a súčasne mu uložil pokutu v sume 5 000 Sk.

Prvýkrát okresný súd odporcu vypočul až na pojednávaní konanom 10. januára 2006.

Proti rozhodnutiu okresného súdu z 11. júna 2008 bolo jedným z účastníkov konania podané   24.   júla   2008   odvolanie   a spis   bude   po   vrátení   z ústavného   súdu   predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 323/03.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II.   ÚS   157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľku (napr. I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 111/04). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú   zložitosť veci, predmetom konania je posúdenie podmienok   zmeny   výšky   už   určeného   výživného.   Ide   o konanie,   ktoré   právne   zložité obyčajne   nie   je,   metodika   všeobecných   súdov   je   dostatočne   jasná   a podopretá   ich stabilizovanou judikatúrou. Navyše, otec sťažovateľky si už plnil vyživovaciu povinnosť voči   nej   na   základe   právoplatného   rozhodnutia   okresného   súdu   z 18.   septembra   2001 sp. zn. P 136/00.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 11 C 323/03, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho   konania.   Ústavný   súd   zo   spisu   nezistil,   že   by   vo   vyhodnocovanom   konaní existovali   také   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   byť   osobitne   zohľadnené   v neprospech sťažovateľky, ako to tvrdil okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti. Sťažovateľka bola v konaní aktívna a súčinnostná, už po 10 mesiacoch od začatia konania (30. augusta 2004) žiadala   okresný   súd   o nariadenie   termínu   pojednávania   a taktiež   podala   aj   sťažnosť   na zbytočné prieťahy v apríli 2008. Okrem toho na výzvy všeobecného súdu reagovala vždy včas   a jej   právni   zástupcovia   sa   zúčastňovali   nariadených   pojednávaní,   kde   navrhovali vykonanie dokazovania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.

Hoci okresný súd od podania návrhu vykonal viac procesných úkonov (nariadil viac pojednávaní, zisťoval pobyt a majetkové pomery odporcu a podobne) a vo veci aj meritórne rozhodol   v júni   2008, v konaní   bol   nečinný   viac   ako   9   mesiacov   už   v období od 10. novembra 2003, keď zaslal návrh na vyjadrenie odporcovi, až do 18. augusta 2004, keď nariadil pojednávanie na 27. október 2004. Ďalšia nečinnosť bola zistená aj v období od 30. mája   2007,   keď   odročil   pojednávanie   na   18.   september   2007   za   účelom   doplnenia dokazovania, ktoré bolo však z dôvodu neprítomnosti odporcu a jeho zástupcu preročené na 4. december 2007 (nečinnosť viac ako 6 mesiacov).

Činnosť okresného súdu však bola okrem toho najmä neefektívna, pretože nariadené pojednávania (18-krát) odročoval väčšinou pre neprítomnosť odporcu, a i keď boli prítomní obidvaja   právni   zástupcovia   účastníkov   konania,   nevykonal na nich   dokazovanie   (napr. 4. decembra   2007).   Prvé   relevantné   pojednávanie,   na   ktorom   vypočul   odporcu,   bolo vykonané až v januári 2006, teda po 26 mesiacoch od podania návrhu.

Nesústredenosť   jeho   postupu   vyplýva   aj   z toho,   že   v zápisnici   z pojednávania konaného 4. júna 2008 je zaznamenaná omylom prítomnosť ešte prvého právneho zástupcu sťažovateľky   v konaní   -   JUDr.   K.,   a nie   JUDr.   H.,   ktorý   bol   v tom   čase   jej   právnym zástupcom a ktorý prevzal aj predvolanie na toto pojednávanie.

Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd neakceptoval vyjadrenie všeobecného súdu,   že zo   strany   Okresného   súdu   Košice   I   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní nedošlo“.

V tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   viackrát   uviedol,   že   ak   sú   predmetom   konania vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi, konaniam o týchto vzťahoch majú príslušné súdy venovať mimoriadnu starostlivosť, pretože dĺžka napadnutého konania závažne ovplyvňuje zabezpečenie základných životných potrieb týchto detí (napr. I. ÚS 194/03).

Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že tento súd medzi veci, pri ktorých sa zohľadňuje aj predmet konania, zaraďuje aj vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi,   preto   konaniu   o týchto   vzťahoch   príslušné   súdy   majú   venovať   „mimoriadnu starostlivosť,   pretože   procesné   omeškanie   v takejto   veci   môže   mať   za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu“ (H. v. Spojené kráľovstvo z 8. júla 1987, séria 120-A, § 85).

Z tohto   aspektu   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   vo   svojom   postupe v dostatočnej miere nezohľadnil, o čo ide sťažovateľke v tejto veci. Do dňa prerokovania sťažnosti ústavným súdom konanie ešte nie je právoplatne skončené (takmer 5 rokov), teda stav právnej neistoty sťažovateľky odstránený nebol.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc z postupu okresného súdu podľa troch analyzovaných kritérií a berúc do úvahy aj to, o čo sťažovateľke v konaní ide, dospel ústavný súd k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní o návrhu na zvýšenie výživného, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 11 C 323/2003, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Podľa odseku 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 300 000 Sk, ktoré odôvodnila vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu prichádza v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania o návrhu sťažovateľky na zvýšenie výživného vedeného   pod sp. zn. 11 C   323/2003   a berúc   do   úvahy   skutočnosť,   že konanie   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy 50 000 Sk pre sťažovateľku za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Preto vo zvyšnej časti jej žiadosti nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. H. Pri určení   náhrady   trov   vychádzal   ústavný   súd   z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk, a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2008 patrí odmena pre sťažovateľku v sume 3 176 Sk. Spolu s režijným paušálom v sume 190 Sk tvorí táto náhrada trov za jeden úkon 3 366 Sk. Úhradu sťažovateľke priznal za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v celkovej sume 6 732 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2008