znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 195/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť K. F., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj pre namietané porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 To 52/2006-203 z 12. marca 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. F. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2007 doručená   sťažnosť   K.   F.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   prostredníctvom splnomocneného   právneho   zástupcu   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 52/2006-203 z 12. marca 2007.  

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1T 170/2004-182 z 23. januára 2006 odsúdený za trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov   účinný   do   31.   decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“). O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 3 To 52/2006-203 z 12.   marca   2007,   ktorým   prvostupňový   rozsudok   zrušil   len   vo   výroku   o treste   zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá všetkého druhu a ostatné výroky ponechal nedotknuté.

Sťažovateľ je toho názoru, že   krajský súd   uvedeným rozhodnutím porušil čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru „tým, že sa s jeho obhajobou súd nedostatočne a v rozpore s vykonanými dôkazmi vysporiadal“.

Sťažovateľ sa takisto domnieva, že týmto rozhodnutím bol porušený aj „článok 50 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v ňom   vyjadrený   princíp   prezumpcie   neviny a článok 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadrené právo na obhajobu“.  

Sťažovateľ   argumentuje   nasledovne: „Rozsudok   Krajského   súdu   v Trenčíne vychádza zo záveru opretého iba o jeden dôkaz – znalecký posudok rakúskeho znalca a jeho záverom   prispôsobenú   výpoveď   svedkyne   V.   P.,   pričom   aj   túto   výpoveď   nehodnotí objektívne, ale vyvodzuje z nej záver, ktorý nemôže obstáť, t.j. že z jej výpovede vyplýva, že do vozidla sťažovateľa nemohlo naraziť iné vozidlo.

Súd poukazuje na závery znaleckého posudku rakúskeho znalca, ktorý ako jediný považuje za správny, hoci ho ako znalecký posudok ani nemožno brať, je len listinným dôkazom, nebola možnosť v konaní pred súdom tohto znalca vypočuť.

Súd   obchádza   obranu   sťažovateľa   a nevysporiadava   sa   s ňou,   obchádza   chyby rakúskych policajných orgánov a vyberá si len tie dôkazy, ktoré zapadajú do skutkovej verzie zvolenej súdom.

Takýto postup súdu, je možné považovať za postup, v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.  

Ak odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vysporiadanie sa s obranou obvineného, sú právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako i s čl. 46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd.“

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   v závere   sťažnosti   sťažovateľ   navrhuje,   aby ústavný súd vydal vo veci nasledovný nález:

„Rozhodnutím   Krajského   súdu   v Trenčíne   č.k.   3To   52/2006   zo   dňa   12.3.2007 v trestnej veci sťažovateľa, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkov 8 ods. 2 a 36 ods.   1 Listiny   základných   práv   a slobôd,   k porušeniu práva   sťažovateľa   na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadreného princípu prezumpcie neviny a ústavného práva na obhajobu podľa článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 3To 52/2006 zo dňa 12.3.2007 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu.“

II.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažovateľovej sťažnosti je tvrdenie, že k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru   malo dôjsť rozhodnutím krajského súdu   v   konaní   o odvolaní   vedenom   pod sp. zn. 3   To   52/2006   tým,   že   krajský   súd   sa v odôvodnení svojho rozhodnutia „nevysporiadal s obranou sťažovateľa a pri posudzovaní viny vychádzal z dôkazných prostriedkov svedčiacich v neprospech sťažovateľa – posudok rakúskeho znalca, ktorému prispôsoboval hodnotenie ostatných dôkazov“.

Sťažovateľ   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   tiež   konštatuje,   že   znalecký   posudok, ktorý   krajský   súd „ako   jediný   považuje   za   správny“,   nemožno   považovať   za   znalecký posudok, pretože „nebola možnosť v konaní pred súdom tohto znalca vypočuť“.

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   368   ods.   1   zákona   č.   301/2005   Trestný   poriadok   v znení   neskorších predpisov účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“) možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená dovolanie.

Podľa   §   369   ods.   2   písm.   b)   Trestného   poriadku   môže   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho   súdu   z dôvodu   uvedeného   v   §   371   ods.   1   dovolaním   napadnúť   obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa § 371 písm. c) Trestného poriadku je dôvodom dovolania porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom.

Podľa   § 371   písm. g)   Trestného   poriadku   je   dôvodom   dovolania   skutočnosť,   že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.  

Podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku pri výsluchu znalca na hlavnom pojednávaní sa použijú ustanovenia § 258 ods. 3 a ods. 4 a § 259 primerane. Namiesto výsluchu znalca možno čítať zápisnicu   o jeho výpovedi alebo jeho písomný znalecký posudok, ak znalec bol   pred   podaním   znaleckého   posudku   poučený   podľa   §   144,   nie   sú   pochybnosti o správnosti a úplnosti znaleckého posudku a prokurátor i obžalovaný s tým súhlasia.

Podľa   §   258   ods.   3   Trestného   poriadku   po   skončení   výsluchu   obžalovaného prokurátorom má právo vypočuť obžalovaného jeho obhajca.

Proti   namietanému   pochybeniu   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 3 To 52/2006 spočívajúcom v nevypočutí znalca na hlavnom pojednávaní, a tým aj v odňatí možnosti obhajoby vypočuť ho, disponuje sťažovateľ dostupným a účinným právnym prostriedkom nápravy - dovolaním. Sťažovateľ môže tento mimoriadny opravný prostriedok proti rozsudku krajského súdu č. k. 3 To 52/2006-203 z 12. marca 2007 uplatniť na   základe   zákona   (Trestného   poriadku).   Ochranu   sťažovateľovým   právam   je v tomto prípade oprávnený, ale aj povinný poskytnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní.  

Právomoc   najvyššieho   súdu   preskúmať   v   danom   prípade   v   rámci   dovolacieho konania   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   3   To   52/2006-203   z 12.   marca   2007   vylučuje právomoc ústavného súdu v uvedenej veci.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na procesno-právnu vadu postupu krajského súdu z dôvodov,   ktoré   sú   zároveň,   ako   sa   už   uviedlo,   prípustnými   dôvodmi   pre   podanie dovolania [§ 371 písm. c) a § 237 písm. g) Trestného poriadku].

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   za   danej   situácie   by   bolo   predčasné   a právne irelevantné hodnotiť namietané rozhodnutie izolovane, len z pohľadu požiadavky ústavne akceptovateľného odôvodnenia rozhodnutia. Úspech sťažovateľa v dovolacom konaní môže totiž priniesť následný zvrat v celej dôkaznej situácii a s tým spojené nové rozhodnutie vo veci.

Pokiaľ   teda   ide   o námietky,   ktoré   sťažovateľ   opísal   vo   svojej   sťažnosti   ako ťažiskové, a síce porušenie práva na spravodlivé súdne konanie postupom súdu, ktorý sa podľa   názoru   sťažovateľa   s jeho   obhajobou   vysporiadal   nedostatočne   a   ktorý   dôkaznú núdzu   pričítal   na   jeho   ťarchu,   v rozpore   s princípom   prezumpcie   neviny,   ústavný   súd vzhľadom   na   uvedené   konštatovanie   iba   rámcovo   pripomína,   že   podľa   konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00   mutatis   mutandis,   II.   ÚS   1/95,   II. ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

V tejto   súvislosti   ústavný súd   poukazuje tiež   na to,   že obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 17. júla 2007