znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 195/06-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť B. P., H., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 13 S 411/2001-121 z 25. októbra 2004, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 So 241/2004 z 27. júna 2005 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo 11/2005 zo 14. decembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2006 doručená sťažnosť B. P., H. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojich základných   práv   a slobôd   podľa   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 S 411/2001-121 z 25. októbra 2004, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 So 241/2004 z 27. júna 2005 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 11/2005 zo 14. decembra 2005.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd vo veci preskúmania rozhodnutia správneho orgánu týkajúceho sa priznania invalidného dôchodku sťažovateľovi, ktorá bola na tomto súde vedená pod sp. zn. 13 S 411/2001, ustanovil sťažovateľovi advokátku JUDr. L. Z., Advokátska kancelária, (ďalej len „advokátka“). Táto advokátka podľa sťažovateľa porušila jeho základné práva podľa čl. 46 a čl. 47 ústavy tým, že ho odmietla zastupovať v konaní pred ústavným súdom.

Krajský   súd   v predmetnej   veci   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   13   S 411/2001-33 zo 16. septembra 2002 tak, že zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne (žalovaná v uvedenom konaní   ďalej   len   „žalovaná“),   podľa   sťažovateľa   na   základe   znaleckého   posudku vypracovaného znalkyňou MUDr. D. I..

Proti rozsudku krajského súdu zo 16. septembra 2002 podala žalovaná odvolanie. Krajský súd následne rozhodnutie žalovanej v tejto veci rozsudkom č. k. 13 S 411/2001-121 z 25. októbra 2004 potvrdil a v jeho odôvodnení sa odvolal na znalecký posudok Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Fakultnej nemocnice s poliklinikou akad. Ladislava Dérera.

Sťažovateľ sa proti rozsudku krajského súdu z 25. októbra 2004 odvolal a vo svojom odvolaní poukázal na jeho „kontradiktórnosť, zmätočnosť“. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 So 241/2004 z 27. júna 2005 rozsudok krajského súdu z 25. októbra 2004 potvrdil. Proti rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   So   241/2004   z 27.   júna   2005   podal   sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne dovolanie.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   mu   následne   doručila   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Sdo 11/2005 zo 14. decembra 2005, ktorým bolo jeho dovolanie zamietnuté.

V odôvodnení   svojho rozhodnutia   o odmietnutí   dovolania sťažovateľa sa   najvyšší súd podľa neho nevysporiadal s obsahom jeho dovolania, ako ani s obsahom všetkých jeho podaní   v spore   o invalidný   dôchodok,   v čom   sťažovateľ   vidí „veľké   pochybenie   tohto súdu“.

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej neperfektnej sťažnosti namietal, že k porušeniu jeho základných práv   a slobôd   podľa   ústavy   došlo   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   13   S 411/2001-121 z 25. októbra 2004, rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 So 241/2004 z 27. júna 2005 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 11/2005 zo 14. decembra 2005.

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti bližšie nešpecifikoval, ktoré jeho základné práva a slobody podľa ústavy boli napadnutými rozhodnutiami porušené. S prihliadnutím k obsahu sťažnosti však ústavný súd vyvodil, že v danom prípade mohlo ísť o porušenie práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a z tohto predpokladu aj vo svojom rozhodnutí vychádzal.

II.   1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   13   S 411/2001   z 25.   októbra   2004   a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 So 241/2004 z 27. júna 2005

V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie   je jej   podanie   v zákonom   stanovenej   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Podľa zistenia ústavného súdu   rozsudok   krajského súdu č. k. 13 S 411/2001-121 z 25. októbra 2004 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 So 241/2004 z 27. júna 2005 nadobudol právoplatnosť 16. augusta 2005.

Sťažnosť sťažovateľa z 1. marca 2006 bola daná na poštovú prepravu 2. marca 2006 (ústavnému súdu bola doručená 6. marca 2006).

Sťažovateľ sa teda ochrany svojich označených práv domáhal až po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

II.   2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 11/2005 zo 14. decembra 2005

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 11/2005 zo 14. decembra 2005 bolo dovolanie sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 So 241/2004 z 27. júna 2005 zamietnuté.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z priebehu   konania   v tejto   veci   je   zrejmé,   že   predmetná   vec   sťažovateľa   bola preskúmaná   vecne   prvostupňovým   i odvolacím   súdom   (dvakrát)   a taktiež   aj   súdom dovolacím.   Súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v tejto   veci   svoje   rozhodnutia   primerane odôvodnili a dospeli v nich v podstate k zhodným skutkovým a právnym záverom.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   krajský   súd   v predmetnej   veci   vykonal   rozsiahle dokazovanie   s cieľom   odstrániť   rozpory   vzniknuté   medzi   závermi   vyplývajúcimi   zo znaleckého   posudku   MUDr.   D.   I.   a závermi   príslušnej   posudkovej   komisie   sociálneho zabezpečenia   pri   hodnotení   zdravotného   postihnutia   sťažovateľa   a jeho   schopnosti vykonávať sústavné zamestnanie a bolo v tejto veci súdom nariadené aj kontrolné znalecké dokazovanie.   V rámci   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   sa   krajský   súd   odvolal   aj   na príslušné ustanovenia právnych predpisov, na základe ktorých zistený skutkový stav v tejto veci posúdil. Odvolací súd sa so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu vo veci samej stotožnil.

Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Sdo   11/2005 predmetnú vec preskúmal a dospel k záveru, že rozhodnutia súdov v tejto veci boli vydané v súlade so zákonom. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd poukázal na skutkové zistenia vyplývajúce z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom a dospel k záveru,   podľa   ktorého „po   stránke   medicínsko   –   odbornej   bolo   vykonané   dostatočné dokazovanie, ktoré poskytlo aj úplný obraz o zdravotnom stave navrhovateľa na vyvodenie záveru o charaktere jeho invalidity“. V rámci svojho rozhodnutia následne najvyšší súd poukázal aj na ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých predmetnú vec posúdil. V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol: „Dovolací súd vychádzajúc zo zisteného   skutkového   stavu   aký   bol   v čase   vydania   rozhodnutia,   dospel   k záveru,   že dokazovanie   bolo   vykonané   úplne.   Nebolo   zistené   ani   procesné   pochybenie   v súdnom konaní,   o ktorom   sa   navrhovateľ   v dovolaní   zmienil,   neboli zistené   ani iné pochybenia, ktoré by dovolací súd viedol k iným záverom.(...)

Za daných okolností však dovolací súd nezistil porušenie zákona, preto dovolanie navrhovateľa ako nedôvodné zamietol, postupujúc podľa ustanovenia § 243b ods. 1 OSP. (...)“

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 11/2005 zo 14.   decembra   2005   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   tento   svoje   rozhodnutie   náležite odôvodnil.   V rámci   odôvodnenia   uviedol,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   podstatné   pre svoje rozhodnutie, akými úvahami sa pri hodnotení uvedených skutkových zistení spravoval a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

Skutočnosť, že rozhodnutie dovolacieho súdu zo 14. decembra 2005 nezodpovedá právnemu názoru sťažovateľa, sama o sebe podľa ústavného súdu nepostačuje k vysloveniu záveru o porušení namietaného práva. Pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci je podstatná skutočnosť, že z predloženej sťažnosti, ani z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo   11/2005   zo   14.   decembra   2005   nevyplýva   nič,   čo   by   svedčilo   o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených najvyšším súdom, resp. o porušení základných zásad súdneho konania zo strany súdneho orgánu v tejto veci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II. 3.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a vzhľadom na túto skutočnosť bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2006