znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 195/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Jany Stachej, R. S., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   V   z   5.   augusta   2003   č.   k. 16 C 231/01-37   a rozsudkom   Krajského   súdu   Bratislava   z 3.   februára   2004   č.   k. 7 Co 214/03-55, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Jany Stachej o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2004 doručená   sťažnosť   Mgr.   Jany   Stachej,   R.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   z   5.   augusta   2003   č.   k.   16   C   231/01-37 a rozsudkom Krajského súdu Bratislava (ďalej len „krajský súd“) z 3. februára 2004 č. k. 7 Co   214/03-55.   Porušenie   svojich   základných   práv   vidí   sťažovateľka   v nasledovnom skutkovom stave.

Uvedenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu bola zamietnutá žaloba sťažovateľky   proti   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni   Bratislava   (ďalej   len   „VZP“) o uhradenie   istiny   v sume   621   834,50   Sk   s príslušenstvom   z   dôvodu   predčasnosti   jej podania. Citované rozsudky nadobudli právoplatnosť 30. marca 2004.

Sťažovateľka   je   prevádzkovateľkou   neštátneho   zdravotníckeho   zariadenia,   ktoré poskytovalo   zdravotnú   starostlivosť   aj   poistencom   Družstevnej   zdravotnej   poisťovne Perspektíva   (ďalej   len   „Perspektíva“).   Perspektíva   bola   povinná   sťažovateľke   uhradiť poskytnutú zdravotnú starostlivosť do tridsiatich dní odo dňa doručenia účtovného dokladu, pričom túto zákonnú povinnosť nesplnila.

Ministerstvo   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   vydalo   1.   júla   1999   rozhodnutie č. 3215/1999-A o zrušení povolenia na zriadenie poisťovne Perspektíva. Toto rozhodnutie nadobudlo   právoplatnosť   17.   júla   1999.   Krajský   súd   uznesením   z 20.   apríla   2001 č. k. 7 K 70/01-30 na návrh likvidátora vyhlásil konkurz na majetok Perspektívy.

Pretože u zrušenej poisťovne nastala právna skutočnosť predpokladaná zákonom, a to zistenie,   že   z majetku   Perspektívy   nie   je   možné uspokojiť   jej   záväzky,   sťažovateľka   si uplatnila uhradenie záväzkov zrušenej poisťovne vo VZP z dôvodu ich prechodu.

Z dôvodu,   že   VZP   odmietla   záväzky   zrušenej   poisťovne   uhradiť,   sťažovateľka podala na okresnom súde návrh, ktorý bol zamietnutý s odôvodnením, že je predčasný. Vychádzajúc   z   druhej   vety   §   34   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o zdravotnom poistení“) súd konštatoval, že záväzky zrušenej poisťovne doteraz (t. j. v čase vyhlásenia   rozsudku)   na   VZP   neprešli,   lebo   kým   nie   je   ukončený   súpis   aktív   a   pasív zrušenej   poisťovne,   nie   je   ukončená   účtovná   závierka   a vykonaný   audit,   nie   je   možné jednoznačne určiť, že záväzky nie je možné uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne. Táto skutočnosť   nebola   potvrdená   oficiálnym   rozhodnutím   konkurzného   súdu   a   Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky zatiaľ neschválilo účtovnú závierku zrušenej poisťovne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   tvrdenie   okresného   súdu,   podľa   ktorého   prechod záväzkov ešte nenastal, je potrebné považovať za nesprávne posúdenie veci po právnej stránke,   lebo   pred   účinnosťou   novelizácie   zákona   č.   233/2001   Z.   z.   (novela   zákona o zdravotnom poistení) nebola stanovená lehota na plnenie a pre VZP vznikla povinnosť plniť ihneď po prechode záväzku.

Sťažovateľka tvrdí,   že súd nemôže v dôsledku   prijatia novely dodatočne predĺžiť lehotu   na   plnenie   záväzku   vzniknutého   v čase   pred   účinnosťou   zákona,   pretože   právna norma   v podmienkach   demokratického   štátu   pôsobí   v zásade   do   budúcnosti,   a nie   do minulosti. Samotný zákon č. 233/2001 Z. z. neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia, v ktorých by bola stanovená výnimka z princípu zákazu retroaktivity.

Rozhodnutie súdu   vychádzajúce z ustanovenia § 34 ods.   6 zákona o zdravotnom poistení   je   podľa   názoru   sťažovateľky   diskriminačné,   pretože   zavádza   nerovnaké zaobchádzanie s určitou skupinou osôb (zdravotnícke zariadenia) a zvýhodňuje inú skupinu osôb (zdravotné poisťovne) bez zodpovedajúceho odôvodnenia, pričom táto úprava vytvára nerovnaké   podmienky   ochrany   vlastníckeho   práva.   Rozhodnutie   okresného   súdu a krajského súdu tak porušuje ústavne garantovanú rovnosť ochrany vlastníctva.

Sťažovateľka preto v návrhu výroku rozhodnutia (petite) svojej sťažnosti žiada, aby ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej   ústavných   práv,   zrušil   rozsudky   okresného   súdu a krajského súdu a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na takéto nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd predbežne preskúmal sťažnosť sťažovateľky, ako aj rozsudky okresného súdu a krajského súdu, ktorými mali byť porušené jej práva.

Oba všeobecné súdy zastávajú názor, že návrh sťažovateľky bolo potrebné odmietnuť ako predčasný, lebo pokiaľ nie je známa výška majetkového zostatku zrušenej poisťovne ani   rozsah   uspokojených   záväzkov   poisťovne   voči   zdravotníckym   zariadeniam,   nie   je možné konštatovať nemožnosť uspokojenia týchto záväzkov z majetku zrušenej poisťovne a tým nie je daný ani prechod záväzkov na inú poisťovňu. V danej situácii nie je VZP nositeľom úhrady týchto záväzkov a nie je na jej strane pasívna vecná legitimácia v spore.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok okresného súdu   alebo   krajského   súdu   bolo   potrebné   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo arbitrárny.   Bolo   nepochybne   v právomoci   okresného   súdu   aj   krajského   súdu   príslušné ustanovenie   zákona   vyložiť.   Rovnako   nemožno   dospieť   ani   k   záveru,   že   by   výklad všeobecných súdov bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Ústavný   súd   vychádza   z   prezumpcie   ústavnosti   všetkých   ustanovení   zákona o zdravotnom   poistení. Ústavný súd nemôže v rámci konania o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy skúmať ústavnosť zákonov ani ich častí, ale musí vychádzať z prezumpcie ústavnosti zákonov Slovenskej republiky.

Sťažovateľka ako fyzická osoba nepatrí k subjektom, ktoré sú aktívne legitimované na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou. Taxatívny výpočet týchto subjektov je uvedený v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy. Z uvedeného dôvodu   neskúmal   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľky   týkajúcu   sa   údajnej protiústavnosti niektorých ustanovení zákona o zdravotnom poistení.

V tejto súvislosti je nevyhnutné uviesť, že sťažovateľka nepreukázala, že by túto požiadavku uviedla v konaní pred všeobecným súdom, ktorý je subjektom legitimovaným podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy, a mohol požiadať ústavný súd o preskúmanie súladu citovaného zákona s ústavou.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách.   Z uvedeného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. rozhodnutia I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

Napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu nie sú zjavne svojvoľné ani neodôvodnené, súdy zistili skutkový stav a aplikovali naň relevantné ustanovenia platného práva, pričom svoj postup v odôvodnení riadne vysvetlili.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Z uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy,   keď   nie   je daná právomoc všeobecných súdov – napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 13/01.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2004