znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 195/03-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 27. apríla 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka o sťažnosti Ing. I. M., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., K., vo veci porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným   súdom   Bratislava   I   v   konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 14/01 takto

r o z h o d o l :

1. Právo Ing. I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd Okresným súdom Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 14/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní sp. zn. 10 C 14/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. I. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. R. Ž., K., vo výške 13 200 Sk (slovom trinásťtisícdvesto slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2003 doručená   sťažnosť   Ing.   I.   M.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. R. Ž.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 14/01. Sťažovateľ doplnil predmetnú sťažnosť podaniami z 30. októbra 2003, 31. októbra 2003 a 23. marca 2004 obsahujúcimi   doplnené prílohy   ako   súčasť   spisovej   dokumentácie   týkajúcej   sa   súdneho konania vedeného pod sp. zn. 10 C 14/01.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval 10. septembra 2003 podľa § 25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a prijal ju na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 195/03-10.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa z 2. júna 2003 a jej neskorších doplnení vyplýva, že sťažovateľ trvá na ústnom prejednaní veci pred ústavným súdom.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 24. októbra 2003. Oznámila, že netrvá na ústnom prejednaní doručenej ústavnej sťažnosti.

Vo vyjadrení sa po podrobnom opísaní skutkového stavu veci dotkla aj skutočností uvádzaných   sťažovateľom   v sťažnosti,   pričom   konštatovala,   že   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 C 14/01 nedošlo podľa jej mienky k žiadnym zbytočným prieťahom. Poukázala na   tú   skutočnosť,   že   sťažovateľ   podal   dva   totožné   návrhy   Okresnému   súdu Bratislava I a Okresnému   súdu   v Prešove.   S poukazom   na   vyjadrenie   odporcu   došlo pravdepodobne k litispendencii (prekážke začatej veci), čo je potrebné v konaní v súlade s § 103 Občianskeho súdneho poriadku skúmať. Dĺžku jednotlivých časových úsekov medzi úkonmi   vo   veci   konajúcej   sudkyne   odôvodnila   aj   vysokým   počtom   pridelených   vecí v oddelení 10 C (cca 600 vecí) a nedostatkom administratívnych síl na tomto okresnom súde.   Z uvedených   dôvodov   podpredsedníčka   okresného   súdu   považuje   sťažnosť sťažovateľa v celom rozsahu za nedôvodnú.

Zo spisovej dokumentácie predloženej ústavnému súdu sťažovateľom, z vyjadrenia podpredsedníčky   okresného   súdu   a hlavne   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   14/01 vyplynulo nasledovné:

Sťažovateľ podal 26. januára 2001 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáha voči spoločnosti KORZÁR, spol. s r. o., Bratislava (ďalej len „odporca“) vyslovenia neplatnosti rozviazania   pracovného   pomeru   výpoveďou,   neoprávnenosti   použitia   názvu   právnickej osoby a poskytnutia primeraného zadosťučinenia ako ekvivalencie náhrady mzdy. Žaloba bola na okresnom súde zaregistrovaná pod sp. zn. 10 C 14/01.

Odporca výpoveďou zo 16. augusta 2000 rozviazal so sťažovateľom pracovný pomer z dôvodu nadbytočnosti podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. Sťažovateľ považuje toto rozviazanie pracovného pomeru na základe organizačných zmien za právne neúčinné a neplatné,   pretože   jeho   pracovný   pomer   vznikol   a naďalej   trvá   na   základe   pracovnej zmluvy s Prešovskými novinami, s. r. o., Prešov, a nie s odporcom. Z uvedených dôvodov

30. novembra 2000 oznámil svojmu zamestnávateľovi, teda spoločnosti Prešovské noviny, s. r. o., Prešov, že trvá na tom, aby bol naďalej zamestnávaný v zmysle pracovnej zmluvy.

Z   dôvodu   zistenia   právneho   postavenia   odporcu   a aktuálneho   zápisu   právnych skutočností   týkajúcich   sa   tejto   spoločnosti   v   obchodnom   registri   okresný   súd   listom z 15. marca 2001 vyžiadal z registrovaného súdu Bratislava I výpis z obchodného registra ohľadom odporcu. Uvedený výpis bol do spisu pripojený 4. mája 2001. Listom z 19. júna 2001   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby doplnil   návrh,   pretože   neobsahoval   dôvody, o ktoré opiera svoje tvrdenia, a neobsahoval ani špecifikáciu primeraného zadosťučinenia, ani dátum,   od   ktorého   by mal byť odporca   zaviazaný platiť   príslušenstvo   pohľadávky. Špecifikáciu   nároku   okresný   súd   považoval   za   potrebnú   aj   z hľadiska   vyčíslenia   výšky súdneho poplatku.

Sťažovateľ doplnil návrh podľa požiadaviek okresného súdu 16. júla 2001. Podaním z   15.   novembra   2001   upravil   a doplnil   dôvody   svojho   návrhu   a   upravil   a zmenil   aj navrhovaný   petit   svojho   návrhu   tak,   že   okrem   vyslovenia   neplatnosti   rozviazania pracovného pomeru výpoveďou žiada náhradu mzdy za mesiace december 2000 až október 2001 vo výške celkom 223 025 Sk s príslušenstvom.

Odporca   sa   k žalobe vyjadril   listom   doručeným   okresnému   súdu   15.   mája   2002, v ktorom uviedol, že sťažovateľ sa identickým podaním z 10. januára 2001 domáha proti nemu určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru aj na Okresnom súde v Prešove. Vec je vedená na tomto súde pod sp. zn. 17 C 7/01. Zdôraznil, že vo veci samej už bolo vykonaných   niekoľko   úkonov   a 28.   januára   2002   prebehlo   aj   pojednávanie.   Žiaden z účastníkov   nenamietal   v zmysle   §   105   Občianskeho   súdneho   poriadku   miestnu nepríslušnosť Okresného súdu v Prešove na predmetné konanie. Po poukázaní na existenciu neodstraniteľnej vady v konaní, tzv. prekážky litispendencie (o tej istej veci sú vedené dve súdne konania), a keďže rovnaký návrh na Okresnom súde v Prešove časovo predchádza podaniu   Okresnému   súdu   Bratislava   I,   navrhol   okresnému   súdu   uznesením   konanie sp. zn. 10 C 14/01 zastaviť.

Listom z 15. mája 2002 okresný súd požiadal Okresný súd v Prešove o zapožičanie spisovej   dokumentácie   sp.   zn.   17   C   7/01   na   nahliadnutie   z dôvodu,   že   sťažovateľ   sa identickým   podaním   z 10.   januára   2001   domáha   na   Okresnom   súde   v Prešove   proti odporcovi určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru.

Listom z 18. novembra 2002 okresný súd urgoval zaslanie spisovej dokumentácie z Okresného súdu v Prešove. Okresný súd v Prešove zaslal fotokópiu návrhu až 28. februára 2003 s oznámením, že vo veci nie je ešte rozhodnuté, termín pojednávania bol určený na 16. apríl 2003.

Dňa 6. augusta 2003 okresný súd vytýčil termín pojednávania na 22. september 2003. Zároveň v ten istý deň zaslal vyjadrenie odporcu sťažovateľovi na vyjadrenie sa k nemu. Sťažovateľ svoju povinnosť splnil 8. septembra 2003. Poukázal na irelevantnosť vyjadrenia odporcu, pretože žiadna prekážka litispendencie v danom konaní neexistuje vzhľadom na rôznosť jeho podaní, a navyše potvrdil, že Okresný súd v Prešove rozhodnutím zo 16. apríla 2003 konanie vedené pod sp. zn. 17 C 7/01 zastavil. Podľa jeho názoru mal Okresný súd v Prešove konať a rozhodnúť v právnej veci o neoprávnenosť zásahov do práva na ochranu osobnosti neoprávneným používaním názvu právnickej osoby „Prešovské noviny, s. r. o., Prešov alias Korzár, spol. s r. o., Bratislava (v súčasnosti v likvidácii...)“. Okresný súd Bratislava   I má   konať   a rozhodnúť   vo   veci   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru zo strany   premenovanej a presídlenej   spoločnosti   „Korzár,   spol.   s   r.   o.,   Bratislava   alias Prešovské noviny, s. r. o., Prešov“.

Na   pojednávaní   konanom   22.   septembra   2003   po   vypočutí   účastníkov   konania uznesením   z   tohto   istého   dňa   okresný   súd   pripustil   zmenu   petitu   návrhu   sťažovateľa z 26. januára   2001   na   základe   jeho   podania   z 15.   novembra   2001.   Pojednávanie   bolo odročené s tým, že bude vyžiadaný spis sp. zn. 17 C 7/01 od Okresného súdu v Prešove. Dňa   6.   novembra   2003   Okresný   súd   v Prešove   oznámil,   že   predmetný   spis   nemôže zapožičať, pretože z dôvodu odvolania žalobcu sa nachádza od 3. júla 2003 na Krajskom súde v Prešove.

Sťažovateľ 3. novembra 2003 doručil okresnému súdu sťažnosť na nesprávny prepis jeho výsluchu na pojednávaní 22. septembra 2003, na zbytočné prieťahy v konaní zo strany právneho   zástupcu   odporcu   a urgoval   odpoveď   na sťažnosť   na neodôvodnené prieťahy v konaní   z 24.   februára   2003,   na   ktorú   mu   súd   neodpovedal.   Túto   dôvodnú   sťažnosť kvalifikoval   ústavný   súd   ako   právny   prostriedok,   ktorého   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   deklaroval porušenie   jeho   práv,   prikázal   okresnému   súdu   konať   vo   veci   sp.   zn.   10   C   14/01   bez zbytočných prieťahov, zakázal mu pokračovať v porušovaní ústavy a dohovoru a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 525 000 Sk. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil psychickou ujmou, krajnými existenčnými problémami   a rozvrátením   rodinných   vzťahov   v dôsledku   neúnosnej   dlhodobej   právnej a existenčnej   neistoty.   Navyše,   odporca   vstúpil   v priebehu   konania   do   likvidácie,   čo ohrozuje vymožiteľnosť sťažovateľovho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

II.

Ústavný súd   nariadil   na 6. apríl   2004   verejné ústne   pojednávanie,   na ktorom   sa zúčastnil sťažovateľ a jeho právny zástupca JUDr. R. Ž.

Okresný súd ako odporca sa ústneho pojednávania nezúčastnil. V liste doručenom ústavnému   súdu   1.   apríla   2004   predseda   okresného   súdu   ospravedlnil   neúčasť   na pojednávaní   z dôvodu   pracovnej   zaneprázdnenosti.   Zároveň   oznámil,   že   trvá   na predloženom písomnom stanovisku podpredsedníčky okresného súdu z 20. októbra 2003.

Na ústnom pojednávaní sa sťažovateľ pridržiaval písomného znenia sťažnosti s tým, že opakovane zdôrazňoval, že v jeho veci ide o jednoduchý právny problém (neplatnosť rozviazania   pracovného   pomeru),   väčšina   dôkazov   je   verejne   prístupná   v obchodnom registri, žalovaný vstúpil do likvidácie, čím sa podstatne znižuje vymožiteľnosť práva, ako aj tú skutočnosť, že okresný súd v liste z 11. decembra 2003 pripustil prieťahy v konaní a ospravedlnil   sa   mu.   Požadovanú   výšku   primeraného   finančného   zadosťučinenia odôvodňoval svojou nezamestnanosťou a stavom krajnej núdze.

III.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   jeho   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   vyslovenia   porušenia   jeho   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prerokovanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   zohľadnil   tri   základné   kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. II. ÚS 813/00).

Z hľadiska prvého kritéria, t. j. či išlo o zložitú vec po právnej a skutkovej stránke, ústavný   súd   konštatuje,   že spor   o neplatnosť rozviazania   pracovného   pomeru   a náhradu ušlej mzdy je sporom pracovnoprávnym. Súdy majú s takými spormi dlhodobé skúsenosti a právna úprava obsiahnutá v Zákonníku práce je jasná a jej výklad a používanie sú súdnou praxou   ustálené.   K otázke   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru   a náhrady   mzdy existuje množstvo rozhodnutí publikovaných v oficiálnych zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk. Posudzovaný spor takéhoto druhu na okresnom súde podľa názoru ústavného súdu (ktorý sa opiera o obsah spisu) nie je sporom, ktorý by kládol osobitné nároky na dokazovanie   a na   právne   posúdenie   veci.   Ústavný   súd   preto   nepovažoval   vec   právne a fakticky za zložitú (II. ÚS 52/99).

Správanie sťažovateľa počas celej doby konania vo veci sp. zn. 10 C 14/01 možno hodnotiť ako aktívne a súčinnostné, v dôsledku čoho neprispel k jeho predĺženiu. Z obsahu vyžiadaného   súdneho   spisu   v tejto   veci   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   plnil   súdom uložené   povinnosti   (špecifikácia   a doplnenie   návrhu)   riadne   a včas,   opakovane písomne upozornil okresný súd na svoju nespokojnosť s pomalosťou konania vo veci a sťažnosťou na zbytočné prieťahy v konaní sa domáhal urýchlenia konania vo svojej veci.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa,   je   správanie   (postup)   samotného súdu.

Prvoradou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   organizovať   procesný   postup   v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak v § 6 Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými účastníkmi konania postupovali tak,   aby ochrana ich   práv   bola rýchla a účinná, jednak v § 100 citovaného zákona, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon v § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní.

O prieťahoch v súdnom konaní možno hovoriť vtedy, ak súd vôbec nevyužije tie procesné alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale taktiež rýchlej ochrany práv účastníkov súdneho konania, prípadne ak k ich použitiu siahne vtedy, keď je ich skutočný účinok na dosiahnutie tohto účelu súdneho konania vylúčený, prípadne značne minimalizovaný (I. ÚS 57/97).

Ústavný súd konštatuje, že konanie o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru od podania návrhu trvá bez rozhodnutia vo veci už vyše troch rokov.

Z konkrétnych okolností daného prípadu vyplýva, že okresný súd doteraz vykonal v predmetnom konaní aj napriek tomu, že žaloba bola podaná 26. januára 2001, len prvotné úkony a k zabezpečovaniu dôkazných prostriedkov, resp. k dokazovaniu samotnému a s tým spojenému právnemu posúdeniu skutkového stavu pre rozhodnutie v merite veci (aj napriek jednému vykonanému pojednávaniu) vôbec nepristúpil.

V samotnom postupe okresného súdu ústavný súd zistil zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 10 C 14/01 od 15. novembra 2001, keď sťažovateľ doručil okresnému súdu upravené a doplnené dôvody svojho návrhu, ako aj petit svojho návrhu, do 15. mája 2002 (v trvaní 6 mesiacov),   keď   okresný   súd   požiadal   Okresný   súd   v Prešove   o zapožičanie   spisovej dokumentácie sp. zn. 17 C 7/01. Deväť mesiacov (od 15. mája 2002 do 28. februára 2003) trvalo okresnému   súdu   vyžiadanie   predmetnej   spisovej   dokumentácie z Okresného   súdu v Prešove a hoci zo súdneho spisu je zrejmý dôvod vyžiadania, táto skutočnosť nemôže ísť na ťarchu účastníka súdneho konania. Vyžiadanie spisu iného súdu nie je totiž úkonom právne ani fakticky náročným, na vykonanie ktorého by bola potrebná doba presahujúca 9 mesiacov.   O operatívnom   a efektívnom   postupe   okresného   súdu   nemožno   hovoriť   ani v prípade   zabezpečovania   vyjadrení   účastníkov   konania   súdom   (odporca   sa   k návrhu sťažovateľa z 29. januára 2001 a doplneného 15. novembra 2001 vyjadril až 15. mája 2002, vyjadrenie odporcu z 15. mája 2002 súd zaslal sťažovateľovi až 6. augusta 2003).

Pri posudzovaní tohto postupu okresného súdu ústavný súd zobral do úvahy svoju predošlú   judikatúru,   v súlade   s ktorou   k porušeniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   môže   dôjsť   v dôsledku   nekonania všeobecného súdu (bez existencie relevantnej zákonnej prekážky), ako aj v dôsledku takého jeho postupu, ktorý nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa vo veci, s ktorou sa   obrátil   na   ústavný   súd   (II.   ÚS   9/01).   Nemožno   totiž   tolerovať,   aby   súd   skúmal a posudzoval   procesné   podmienky   konania   (prekážku   začatej   veci,   tzv.   litispendenciu) takmer celé doterajšie konanie.

Súčasťou hodnotenia zbytočných prieťahov v konaní je aj posudzovanie povahy veci. Z hľadiska povahy veci je pracovnoprávny spor mimoriadne citlivej povahy, pretože stav neistoty   ohľadom   trvania   pracovného   pomeru   závažne   ovplyvňuje   zabezpečovanie životných potrieb účastníka konania a jeho rodiny (II. ÚS 52/99, II. ÚS 32/02).

V okolnostiach prípadu ústavný súd taktiež konštatoval, že otázky množstva vecí, personálnych   a organizačných   problémov   súdu   nie   sú   v zásade   ústavne   významné   pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00).

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za   ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 14/01 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ   žiada   primerané finančné   zadosťučinenie,   a to   vo   výške   525   000   Sk. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje psychickou ujmou, krajnými existenčnými problémami a rozvrátením rodinných vzťahov v dôsledku neúnosnej dlhodobej právnej a existenčnej neistoty.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd v tejto súvislosti zohľadnil, že predmetom súdneho konania, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, je neplatnosť rozviazania pracovného pomeru sťažovateľa výpoveďou, pričom jeho výsledok sa silne dotýka existenčných záujmov sťažovateľa.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci ústavného súdu. V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o primeranom finančnom zadosťučinení. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, na rozsah zbytočných   prieťahov   v jej   rámci, zohľadňujúc   tiež   charakter   súdneho   konania,   možno sumu 20 000 Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľom požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

V.

Ústavný súd napokon rozhodoval aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré vznikli jeho právnemu   zástupcovi   JUDr.   R.   Ž.   Právny   zástupca   sťažovateľa   listom   doručeným ústavnému súdu 6. apríla 2004 vyčíslil trovy konania spolu vo výške 13 200 Sk, a to za tri úkony právnej pomoci.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z návrhu   právneho   zástupcu   sťažovateľa   priznal   trovy právneho zastúpenia vo výške 13 200 Sk (odmena za tri úkony spolu s náhradou výdavkov na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné).   Požadovaná   výška   trov neprekračuje sumu stanovenú citovanou vyhláškou pre odmenu za právne zastupovanie pred ústavným súdom.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2004