SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 194/2021-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2021 v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku a Martina Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 4 Tos 48/2020-3816 z 25. júna 2020 a takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a namietané porušenie základných práv, resp. práv
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Tos 48/2020-3816 z 25. júna 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) na hlavnom pojednávaní konanom 22. mája 2020 uznesením sp. zn. 4 Tk 3/2019 podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa a ďalších spoluobžalovaných o prepustenie z väzby. Okresný súd konštatoval, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku naďalej trvajú. Zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 Trestného poriadku väzbu u obžalovaných nenahradil ich písomným sľubom a ani dohľadom probačného a mediačného úradníka. Uznesenie okresného súdu bolo vyhlásené v prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu, a tak sťažovateľ, ako aj krajský prokurátor proti uzneseniu podali sťažnosť, ktorú následne aj písomne odôvodnili.
3. Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že sťažnosť krajského prokurátora je čiastočne dôvodná a sťažnosti obžalovaných sú neopodstatnené, preto ich zamietol.
4. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namieta, že krajský súd pri rozhodovaní o jeho žiadosti nekonal „s osobitným urýchlením, ktoré je nutné dodržiavať v trestných najmä väzobných veciach, keď sa jedná o rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby“. Sťažovateľ v rámci sťažnostnej argumentácie poukázal na časové súvislosti namietaného rozhodovania. Okresný súd o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podanej 16. apríla 2020 rozhodol až uznesením z 22. mája 2020 a následne krajský súd o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu rozhodol až 25. júna 2020. O žiadosti tak konajúce súdy oboch stupňov súdy rozhodovali spolu 69 dní. Túto dobu rozhodovania sťažovateľ považuje za neúnosne dlhú „aj s ohľadom na skutočnosť, že konanie o rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby nemôže byť excesívne vo vzťahu k jednému mesiacu na jednej inštancii od podania žiadosti o prepustenie z väzby“.
5. Sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 eur. Odôvodnil ju tým, že je potrebná na dovŕšenie ochrany porušených základných práv a práva.
6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozhodnutím Krajského súdu v Nitre, v konaní vedenom pod sp. zn. 4Tos/48/2020, porušené boli.
Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn.: sp. zn. 4Tos/48/2020-3816 zo dňa 25.06.2020 sa zrušuje u prikazuje, aby sťažovateľa ako obžalovaného prepustil neodkladne z väzby na slobodu.
Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- Eur, ktoré je Krajský súd v Nitre Slovenskej republiky povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
15. Napadnutým uznesením krajského súdu bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby. Sťažovateľ konkrétne vytýkal krajskému súdu, že o jeho sťažnosti rozhodoval neprimerane dlho.
III.A K námietke porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
16. Z obsahu ústavnej sťažnosti možno jednoznačne ustáliť, že sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv a práv zdĺhavým rozhodovaním konajúcich súdov o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.
17. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je garantované čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).
18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplývajú viaceré záruky, ktoré väzobne stíhaným obvineným (obžalovaným) poskytuje ústava a dohovor. Ustanovenie čl. 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (m. m. III. ÚS 7/00, I. ÚS 34/04).
19. Ústavný súd zároveň judikoval, že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú teda obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd, ale aj štrasburské orgány ochrany práv súčasne zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55). Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napríklad III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).
20. Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej námietke porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru v kontexte argumentácie obsiahnutej v danej časti ústavnej sťažnosti upriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej je čl. 5 ods. 3 dohovoru aplikovateľný na situáciu prvotnej súdnej kontroly zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“ (prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby), a teda na prípad sťažovateľa, u ktorého išlo o nasledujúcu previerku zákonnosti väzby – žiadosť o prepustenie na slobodu, aplikovateľný nie je (u takéhoto sťažovateľa tak prichádza do úvahy len aplikácia čl. 5 ods. 4 dohovoru). V tejto časti je preto ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená.
21. Z chronológie úkonov realizovaných krajským súdom pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa vyplýva, že krajský súd pri rozhodovaní postupoval plynule, bez akýchkoľvek prieťahov. Okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby (podanej podľa jeho tvrdenia 16. apríla 2020) na pojednávaní 22. mája 2020. Od tohto rozhodnutia okresného súdu do predloženia spisu krajskému súdu pre účel rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu uplynulo 20 dní (súdny spis bol predložený na rozhodnutie o sťažnosti krajskému súdu 12. júna 2020). Od predloženia spisu krajskému súdu do vydania napadnutého uznesenia uplynulo 13 dní.
22. Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste poukázať na § 45 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Zároveň ústavný súd pri vyhodnocovaní sťažovateľovo návrhu na začatie konania dôsledne postupoval aj podľa § 39 ods. 2 zákona o ústavnom súde, teda jeho rozsah posudzoval z hľadiska celkového obsahu. Na základe uvedeného postupu ústavný súd konštatuje, že tvrdenia o porušení základných práv v súvislosti s napadnutým postupom a rozhodnutím okresného súdu v sťažovateľovej veci, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo tzv. petitu, je potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (obdobne III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).
23. V danom prípade sťažovateľ, zastúpený advokátom, zrozumiteľne a jednoznačne označil za porušovateľa svojich základných práv a práv len krajský súd, preto sa ústavný súd v rámci viazanosti rozsahom a dôvodmi ústavnej sťažnosti mohol zaoberať iba dĺžkou rozhodovania krajského súdu (a nie aj postupom okresného súdu).
24. S prihliadnutím na citovanú judikatúru a priebeh konania na krajskom súde ústavný súd konštatuje, že konanie o sťažnosti sťažovateľa, ktoré trvalo na krajskom súde 13 dní, nevykazuje žiadne známky nečinnosti a zodpovedá požiadavke neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o väzbe. Postup krajského súdu preto ústavný súd hodnotí ako plynulý, bezprieťahový a urýchlený. Tvrdenie sťažovateľa, že konanie na krajskom súde presiahlo dobu jedného mesiaca, nie je pravdivé.
25. Vzhľadom na uvedené nie je možné dospieť k záveru, že by krajský súd v súvislosti s dĺžkou rozhodovania o väzbe porušil sťažovateľom označené práva.
III.B K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
26. Rozhodovacia činnosť ESĽP jednoznačne vymedzila záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia, a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného, režimu čl. 6 dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko z 26. 6. 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969). Procesné garancie pri súdnej kontrole väzby poskytuje čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.
27. Obdobne na to poukazuje judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07).
28. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde o odmietnutí ústavnej sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2021
Robert Šorl
predseda senátu