SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 194/2016-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5,Bratislava, zastúpenej spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., advokátska kancelária,Pajštúnska 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a prokuristka JUDr. LenkaHeršková, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručenéhočl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkovv konaní pred súdom zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, právana spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkamiNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. apríla 2015 v konaniach vedených pod sp. zn.3 M Cdo 9/2014, sp. zn. 3 M Cdo 12/2014 a sp. zn. 3 M Cdo 14/2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 9830/2015, sp. zn. Rvp 9831/2015 a sp. zn. Rvp 9846/2015 s p á j a na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 194/2016.
2. Sťažnosti spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. júla 2015a 3. júla 2015 doručené tri sťažnosti spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5,Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného právavlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného právana rovnosť účastníkov v konaní pred súdom zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy, právana spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručenéhočl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalejlen „najvyšší súd“) z 21. apríla 2015 v konaniach vedených pod sp. zn. 3 M Cdo 9/2014,sp. zn. 3 M Cdo 12/2014 a sp. zn. 3 M Cdo 14/2014.
Z predložených sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v pozíciižalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12 C 186/2012,ako aj v konaniach vedených na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn.11 C 13/2012 a pod sp. zn. 3 C 99/2012. Predmetom všetkých konaní bolo zaplateniežalovanej sumy s príslušenstvom. Sťažovateľ sa na základe postúpenia pohľadávok stalveriteľom v zmluvných vzťahoch založených zmluvami o úvere, pričom žalovanými bolidlžníci, ktorí poskytnuté úvery nesplácali.
Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. 12 C 186/2012-125 z 25. apríla 2013,ako aj Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkami č. k. 3 C 99/2012-66 z 30. októbra 2012a č. k. 11 C 13/2012-71 z 10. apríla 2013 žaloby sťažovateľa zamietli. Na základežalovanými a vedľajším účastníkom vznesených námietok okresné súdy dospeli k záveru,že žalované dlhy sú premlčané. Súčasne sťažovateľom predložené dohody o uzavretísplátkového kalendára a o uznaní dlhu (takto podľa sťažovateľa malo dôjsť k začiatkuplynutia novej desaťročnej premlčacej doby) kvalifikovali ako zakladajúce právne vzťahyspotrebiteľského charakteru a po obsahovej stránke vyhodnotili ich ako neplatné pre rozporso spotrebiteľským právom a v konaní pred Okresným súdom Prešov sp. zn. 12 C 186/2012aj pre rozpor s dobrými mravmi.
Na základe odvolaní sťažovateľa Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)rozsudkami č. k. 16 Co 138/2013-174 z 30. septembra 2013, č. k. 11 Co 83/2013-123z 22. októbra 2013 a č. k. 4 Co 48/2013-96 z 19. júna 2013 napadnuté prvostupňovérozsudky okresných súdov potvrdil. Stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermiokresných súdov, poukázal na formálnu podobu dohôd o uzavretí splátkového kalendáraa o uznaní dlhu (formulárová podoba, mätúce začlenenie textu jednotlivých dojednanív systéme dohody ako celku) a skonštatoval ich rozpor s § 54 ods. 1 a s § 558 zákonač. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občianskyzákonník“). Zdôraznil pritom aj absenciu vedomosti o premlčaní dlhu na strane žalovaných(vo veci sp. zn. 4 Co 48/2013 a sp. zn. 16 Co 138/2013), resp. rozpor spornej dohodyo uznaní dlhu s dobrými mravmi.
Všetky predmetné rozsudky okresných súdov i krajského súdu napadol generálnyprokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadnymidovolaniami podľa štvrtej časti štvrtej hlavy zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), pretože nimi bol podľa jeho názoruporušený zákon.
Generálny prokurátor argumentoval nesprávnym právnym posúdením veci. Právnevzťahy založené zmluvami o úvere, ako aj s nimi súvisiace zabezpečovacie právne vzťahysú podľa § 261 ods. 3 písm. d) a § 261 ods. 4 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonníkv znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) absolútnymi obchodnýmizáväzkovými vzťahmi, a teda sa za každých okolností majú spravovať ustanoveniamiObchodného zákonníka. To platí aj v otázke premlčania dlhu podľa § 397 ods. 1Obchodného zákonníka.
Generálny prokurátor poukázal aj na rozdielnosť medzi inštitútom uznania právapodľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a inštitútom uznania dlhu podľa § 558Občianskeho zákonníka s tým, že„zatiaľ čo uznanie premlčaného práva z hľadiska účinkov spojených s § 110 ods. 1 OZ nie je viazané na vedomosť dlžníka o tom, že uznal premlčané právo, úprava obsiahnutá v § 558 OZ pre vznik domnienky trvania dlhu vyžaduje, aby ten, kto uznal premlčaný dlh, o premlčaní vedel. Ak dlžník o premlčaní nevedel, uznanie dlhu v podobe tejto domnienky nenastane. I tak však príde k založeniu behu novej premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 OZ.“. Podľa generálneho prokurátora„keďže súdy konajúce vo veci neskúmali dôvodnosť vznesenej námietky premlčania v súvislostiach uvedeného rozboru inštitútov premlčania a uznania dlhu, ich rozhodnutia sú v rozpore s platným právom“.
Napokon generálny prokurátor zdôraznil, že„účelom ochrany spotrebiteľa nemôže byť (zákon to neumožňuje) zbavenie spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti za záväzkové vzťahy, do ktorých vstúpil, ale zabezpečenie rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán“.
Najvyšší súd rozsudkami z 21. apríla 2015 v konaniach vedených pod sp. zn.3 M Cdo 9/2014, sp. zn. 3 M Cdo 12/2014 a sp. zn. 3 M Cdo 14/2014 mimoriadnedovolania generálneho prokurátora zamietol. V odôvodneniach rozsudkov v reláciik sporným dohodám o uznaní dlhu poukázal na„viazanosť najvyššieho súdu dôvodmi mimoriadneho dovolania“a zdôraznil, že„podané mimoriadne dovolanie konštatuje (len), že Dohoda mala všetky predpísané náležitosti, nespochybňuje však správnosť právneho záveru, podľa ktorého je Dohoda neplatná vzhľadom na jej rozpor s dobrými mravmi... Vo všeobecnosti pritom ale platí, že aj taký právny úkon, ktorý má všetky zákonom vyžadované náležitosti, môže byť neplatný vtedy, keď sa prieči dobrým mravom. Keďže správnosť právneho záveru o tomto dôvode neplatnosti Dohody (t. j. o jej rozpore s dobrými mravmi) nebola v mimoriadnom dovolaní spochybnená, najvyšší súd sa touto otázkou nezaoberal.“.
Následne najvyšší súd uviedol, že zrušením mimoriadnymi dovolaniami napadnutýchrozhodnutí„by sa nedosiahol účel mimoriadneho dovolania“. Podľa jeho názoru totiž„zrušenie rozhodnutia napadnutého dovolaním alebo mimoriadnym dovolaním nesmie byť... nikdy samoúčelné a vždy musí viesť k vytvoreniu stavu, v ktorom bude možné odstrániť nesprávnosť procesného alebo hmotnoprávneho charakteru, ktorá bola dôvodom pre kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu a nahradiť zrušené (nesprávne, nezákonné) rozhodnutie novým, zodpovedajúcim zákonu. Pokiaľ je však už pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že (napríklad v dôsledku zmeny v právnom poriadku, ku ktorej medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho rozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo iné rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t. j. ak súd po vrátení veci nebude môcť postupovať alebo rozhodnúť inak, ako pre zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu opodstatnenie.“.
Všeobecne formulovaný citovaný právny záver transformoval najvyšší súddo konkrétnej roviny prejednávaných mimoriadnych dovolaní poukazom na § 5b zákonač. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej radyč. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 102/2014Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvyuzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúcehoa o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (orgán rozhodujúcio nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatneniapráva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčaniaalebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznaťplnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľtýchto skutočností dovolával) a na § 52 ods. 2 tretiu vetu Občianskeho zákonníka v zneníúčinnom od 1. apríla 2015 (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, savždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiťnormy obchodného práva).
Z uvedených ustanovení najvyšší súd vyvodil, že«v preskúmavanom prípade je – aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie Občianskeho) zákonníka – zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z..., pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka,... Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.
Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť.».
V sťažnostiach doručených ústavnému súdu sťažovateľ po skutkovej stránkeakcentuje, že návrhy na začatie konania podal„2.7.2012, teda v čase, kedy ešte nebolo účinné ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa ani novelizované znenie § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka. S ohľadom na dĺžku konania na súde prvého stupňa, na odvolacom súde i na dovolacom súde a väčšie či menšie časové prestoje NS SR rozhodol o mimoriadnom dovolaní dňa 21.4.2015, teda v čase, kedy už nadobudol účinnosť ako § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, tak aj novelizované znenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka...
Ak by však NS SR rozhodoval o Mimoriadnom dovolaní o pár dní skôr (pred 1.4.2015), jeho rozhodnutie by bolo odlišné. Tak tomu bolo v obdobnej veci, kde sťažovateľ vystupoval ako navrhovateľ, sp. zn. 7 MCdo 9/2014, kedy NS SR rozhodol o obdobnom mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora 24.3.2015 (teda v čase, keď ešte nebolo účinné novelizované ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V tomto prípade NS SR rozsudok prvostupňového súdu a odvolacieho súdu na základe obdobne zdôvodneného mimoriadneho dovolania... zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“.
Podľa sťažovateľa«ak by sme pripustili názor, že § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa a novelizované znenie ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka je možné a potrebné aplikovať na všetky konania bez ohľadu na to, kedy sa súdne konania začali, mohli by obdobné, či identické žalobné návrhy, či mimoriadne dovolania, podané v tom istom čase, „dopadnúť“ úplne odlišne, a to len v závislosti od toho, kedy ten-ktorý sudca, či ten-ktorý senát dovolacieho súdu o príslušnom žalobnom návrhu, či mimoriadnom dovolaní rozhodne. Uvedené je podľa nášho názoru v právnom štáte neprípustné a nad prípustnú mieru zasahuje do legitímnych očakávaní účastníkov.».Sťažovateľ na podporu svojho názoru cituje rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky,rozhodnutie ústavného súdu (PL. ÚS 25/05) a stanovisko Útvaru dohľadu nad finančnýmtrhom Národnej banky Slovenska č. 1/2015 z 21. apríla 2015.
Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd„mal... iniciovať konanie o súlade právnych predpisov s Ústavou SR podľa jej článku 125 a konanie o mimoriadnom dovolaní prerušiť, resp. mal aplikovať právne normy tak, aby bola ich aplikácia v súlade s Ústavou SR...“. Zároveň podľa sťažovateľa„ak už však aj NS SR rozhodol bez toho, aby inicioval konanie o súlade predmetných ustanovení s Ústavou SR, resp. bez toho, aby uplatnil ústavne konformný výklad, mal sťažovateľa... vyzvať, aby sa k prípadnej aplikácii nových ustanovení... vyjadril. Princípom právnej istoty je totiž aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami. Postup NS SR a jeho rozhodnutie obsiahnuté v Rozhodnutí však sťažovateľ nemal možnosť predvídať. A to aj s ohľadom na to, že Mimoriadne dovolanie bolo podané v čase, keď novelizované ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka nenadobudlo účinnosť. NS SR však sťažovateľa na vyjadrenie sa nevyzval, čím mu odňal možnosť konať pred súdom a zapríčinil stav, kedy bolo pre neho napadnuté Rozhodnutie nezákonne prekvapivé a navyše, toto svoje konanie náležite neodôvodnil.“.
V ďalšej časti odôvodnenia svojich sťažností sťažovateľ argumentuje tvrdením,že sporné dohody o uznaní dlhu nemajú spotrebiteľský charakter a že„by aj pri aplikácii § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa a novelizovaného ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemal byť návrh zamietnutý z dôvodu premlčania“. Podľa názoru sťažovateľanajvyšší súd napadnutými rozsudkami„prekročil rozsah svojej právomoci a konal nezákonne, keď zamietol Mimoriadne dovolanie len z dôvodu jeho domnienky, že by aj tak nebol naplnený účinok Mimoriadneho dovolania... NS SR... zamietol Mimoriadne dovolanie bez toho, aby sa vôbec zaoberal dovolacími dôvodmi prezentovanými generálnym prokurátorom... a naopak, sa zaoberal dôvodmi, ktoré predmetom Mimoriadneho dovolania vôbec neboli“.
Napokon sťažovateľ v sťažnostiach zdôvodňuje aj tvrdené porušenie základnéhopráva vlastniť majetok, a to s ohľadom na predmet jeho podnikateľskej činnosti („odkup pohľadávok a ich následné vymáhanie“), a konštatuje, že„prijatím § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa došlo... k diskriminácii veriteľov vymáhajúcich pohľadávky zo spotrebiteľských zmlúv oproti iným veriteľom...“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosti prijal na ďalšie konaniea vo veci samej nálezmi takto rozhodol:
„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015(resp.„sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015“, resp.„sp. zn. 3 MCdo 9/2014 zo dňa 21.4.2015“)základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.
2. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015(resp.„sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015“, resp.„sp. zn. 3 MCdo 9/2014 zo dňa 21.4.2015“)základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.
3. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015(resp.„sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015“, resp.„sp. zn. 3 MCdo 9/2014 zo dňa 21.4.2015“)základné právo sťažovateľa na rovnosť v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.
4. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015(resp.„sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015“, resp.„sp. zn. 3 MCdo 9/2014 zo dňa 21.4.2015“)základné právo sťažovateľa na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.
5. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015(resp.„sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015“, resp.„sp. zn. 3 MCdo 9/2014 zo dňa 21.4.2015“)základné právo sťažovateľa na majetok podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.
6. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015(resp.„sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015“, resp.„sp. zn. 3 MCdo 9/2014 zo dňa 21.4.2015“)zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže ústavný súd v záujme hospodárnosti konania spojiťna spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zovšetkýchtrochsťažnostívyplýva,žesťažovateľnamietana súvisiacom skutkovom a právnom základe porušenie základných práv zaručených čl. 20ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právazaručeného čl. 1 dodatkového protokolu. V sťažnostiach sťažovateľ zhodne argumentuje,že najvyšší súd neinterpretoval relevantné ustanovenia právnych predpisov ústavnekonformným spôsobom v rovine ich časového pôsobenia, rozhodol nepredvídateľnea nezaoberal sa dôvodmi podaných mimoriadnych dovolaní generálneho prokurátora.
Súčasne napokon sťažovateľ vo všetkých troch sťažnostiach navrhuje, aby ústavnýsúd vyslovil porušenie jeho označených práv zaručených ústavou, dohovoroma dodatkovým protokolom, a žiada zrušenie namietaných rozsudkov najvyššieho súdu.
Ústavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť všetkých troch sťažností,rozhodol o ich spojení na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohtouznesenia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaníústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03,II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnomprerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženejnavrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručenýchústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosťexistencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javíako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobnézáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupomustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnúodlišnosť (II. ÚS 27/07).
1. Zásadná námietka predložená sťažovateľom v jeho sťažnosti sa odvíja od tvrdenejústavne nekonformnej interpretácie a následného uplatnenia § 5b zákona o ochranespotrebiteľa a § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vada napadnutých rozsudkov spočívav tom, že pri zamietnutí mimoriadnych dovolaní generálneho prokurátora vychádzalnajvyšší súd z potreby aplikácie zákonných právnych noriem, ktoré nadobudli účinnosťaž po začatí konaní o súdne uplatnených hmotnoprávnych nárokoch sťažovateľa.
Ústavný súd nie je orgánom ochrany zákonnosti, ale je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Netvorí ani súčasť sústavy všeobecných súdov,a preto do ich rozhodovacej činnosti je oprávnený mocensky zasiahnuť len v prípadepriameho negatívneho dopadu ich postupov a rozhodnutí do sféry jednotlivca chránenejzákladnými právami a slobodami. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy(I. ÚS 13/01).
Ústavný súd vo formovaní kriteriálneho nastavenia svojho prieskumu rozhodnutívšeobecných súdov (hlavne v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) dospel až do takej mierykonkrétnosti, že vyjadril názor, podľa ktorého aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonovvšeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názorvšeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisuvšeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade,ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ichúčel a význam (napr. I. ÚS 363/09, II. ÚS 463/2011, III. ÚS 188/2012). Nemožno tedaprijať záver, že ak ústavný súd pri prieskume v konaní o tzv. ústavnej sťažnosti dospejek právnemu názoru odlišnému v porovnaní s právnym názorom všeobecného súdu,ktorý v sťažovateľovej veci rozhodol, potom automaticky musí uplatniť svoju kasačnúprávomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy. K takémuto kroku môže pristúpiť len vtedy,ak rozhodnutie, ktoré je podľa presvedčenia ústavného súdu vo formálnom rozporeso zákonom, súčasne negatívne dopadá na základné právo, porušenie ktorého sťažovateľv petite svojej sťažnosti navrhuje vysloviť.
Z uvedenýchhľadískústavnýsúdkonštatuje,žeformálnehodnoteniesťažovateľových námietok spočívajúcich v tvrdenej nesprávnej aplikácii § 5b zákonao ochrane spotrebiteľa a § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže viesť ústavný súdku konštatovaniu porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46ods. 1 ústavy, ba ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1dohovoru.
Ústavný súd však neopomenul, že sťažovateľ do kritiky aplikácie menovanýchzákonných ustanovení „primiešal“ neprehliadnuteľný ústavno-právny aspekt. Ten je danýprepojením tvrdenej nezákonnosti na konštatovanie ústavnej nekonformnosti výkladua uplatnenia právnych noriem sily zákona, a tým v zmysle stabilizovanej judikatúryústavného súdu (IV. ÚS 77/02) aj na základné právo na súdnu ochranu.
Na tomto mieste odôvodnenia svojho uznesenia je však ústavný súd povolanýpripomenúť ďalší principiálny aspekt súdnej ochrany ním poskytovanej v konanípodľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ide o jej individuálno-právny rozmer. Ústavno-súdna ochranapodľa čl. 127 ods. 1 ústavy má charakter ochrany poskytovanej subjektívnym právamsťažovateľa, pretože základné práva a slobody majú charakter subjektívnych práv. Lenprostredníctvom nedovoleného ataku do individuálnej sféry chránenej základným právom,formálne zakotveným v ústave (alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve), sasťažnosťou namietaný mocenský zásah všeobecného súdu dostáva aj do rozporus objektívnym ústavným právom obsiahnutým v príslušnom ústavnom článku.
Práve popísaná črta súdnej ochrany poskytovanej ústavným súdom v konanípodľa čl. 127 ods. 1 ústavy je významná aj pri hodnotení sťažovateľových spojenýchsťažností.
Ťažisko sťažnostnej argumentácie sa venuje problému požiadavky retroaktívnehouplatnenia zákonných právnych noriem, ktorú podľa sťažovateľa najvyšší súd artikulovalvo svojich rozsudkoch zamietajúcich mimoriadne dovolania generálneho prokurátora.
Sťažovateľ opomína nezanedbateľnú právnu charakteristiku všetkých troch konaní.Je ňou fakt zistený ústavným súdom z príloh spojených sťažností spočívajúci v tom,že v základnom (nachádzacom) konaní všeobecné súdy konštatovali okrem iného aj rozporuzavretých dohôd o uzavretí splátkového kalendára a o uznaní dlhu s § 39 Občianskehozákonníka a v ňom zakotvenou požiadavkou súladu právneho úkonu s dobrými mravmi.
Aj právne úkony spravujúce sa režimom obchodného práva musia byť v súlades dobrými mravmi, hoci ústavný súd nespochybňuje, že obsah tejto právnej kategórie môžemať v obchodnoprávnych vzťahoch obsah odlišný od jeho chápania vo vzťahochobčianskoprávnych.
Je teda zreteľné, že aj v prípade, ak by najvyšší súd akceptoval dovolaciuargumentáciu generálneho prokurátora a došlo by k vráteniu veci do štádia základnéhokonania, nijako by sa to nedotklo právnych záverov okresných súdov i krajského súdukonajúcich vo veciach sťažovateľa o rozpore posudzovaných právnych úkonov s dobrýmimravmi, a tým aj o ich absolútnej neplatnosti. Napokon, aj najvyšší súd v napadnutýchrozsudkoch zdôraznil, že„správnosť právnych záverov súdov o tomto dôvode neplatnosti Dohody (t. j. o jej rozpore s dobrými mravmi) nebola v mimoriadnom dovolaní spochybnená...“.
Opätovnéprejednaniehmotnoprávnychnárokovsťažovateľauplatnenýchv podaných žalobách na plnenie by nebolo spôsobilé viesť k odlišnému rozhodnutiuv merite. Ak by ústavný súd zasiahol do právnych záverov všeobecných súdov týkajúcich sauplatnenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa a § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníkaa sformuloval v tomto smere pre najvyšší súd záväzný právny názor, mohol by tým azdadocieliť formálny súlad rozhodnutí najvyššieho súdu so zákonom, pre sťažovateľa by všaktento finálny výsledok konania o jeho spojených sťažnostiach nepriniesol v konečnomdôsledku odlišné rozhodnutia o jeho žalobách, s ktorými sa na všeobecné súdy obrátil.Práve týmto faktom je v okolnostiach sťažovateľových káuz determinovaný aj spomenutýindividuálno-právny charakter jeho základného práva na súdnu ochranu i jeho právana spravodlivé súdne konanie. Uplatnenie oboch týchto práv v zhode so sťažovateľovýmipožiadavkami a predstavami by nemalo formálno-právne vyústenie (meritórne výrokyrozsudkov) odlišné od toho, ktoré sťažovateľ sťažnosťami kritizuje.
Na podklade prezentovaných záverov je potrebné, aby ústavný súd rešpektoval svojuoddelenosť od sústavy všeobecných súdov a nezasahoval do ich právneho posúdeniasťažovateľových žalôb. Preto ústavný súd ani nebude zaujímať stanovisko k otázkamnastoleným najprv generálnym prokurátorom v jeho mimoriadnych dovolaniach a neskôrsťažovateľom v jeho sťažnostiach (povaha dohôd o uzavretí splátkového kalendáraa o uznaní dlhu z hľadiska ich zaradenia do právnych odvetví, eventuálny spotrebiteľskýcharakter týchto dohôd a z toho vyplývajúce súvislosti premlčania hmotnoprávnych nárokovsťažovateľa, aplikačný vzťah uznania práva podľa § 110 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníkaa uznania dlhupodľa§ 588 Občianskeho zákonníka), keďžev okolnostiachsťažovateľových prípadov ide o problémy zákonnosti, nie ústavnosti.
Ústavný súd tak dospel k záveru, že problém, na ktorom sťažovateľ v spojenýchsťažnostiach zakladá svoj návrh na vyslovenie porušenia základného práva na súdnuochranu i práva na spravodlivé súdne konanie, teda problém požiadavky prípadnejretroaktívnej aplikácie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa a § 52 ods. 2 Občianskehozákonníka, nedosahuje v perspektívne súdnej ochrany poskytovanej ústavným súdomsťažovateľovi ústavný rozmer. Mocenské presadenie právneho názoru forsírovanéhosťažovateľom by totiž samo osebe neviedlo k odlišnému hmotnoprávnemu posúdeniunárokov na plnenie uplatnených sťažovateľom v jeho žalobách.
2. Ani poukaz na rozhodnutie najvyššieho súdu v inej, skutkovo identickej vecisťažovateľa (uznesenie z 24. marca 2015 v konaní sp. zn. 7 M Cdo 9/2014) nie je spôsobilýviesť k odlišnému záveru pri predbežnom prerokovaní predložených sťažností.
Sťažovateľ sa v poslednom období na ústavný súd obrátil s viacerými sťažnosťamimajúcimi rovnaké skutkové pozadie (nadobudnutie pozície veriteľa pohľadávkyz poskytnutého spotrebiteľského úveru s následným súdnym uplatnením nárokuna zaplatenie dlžnej sumy). Z nich (napr. II. ÚS 729/2015), ale aj z ďalších rozsudkovzverejnených na webovom portáli www.supcourt.gov.sk (napr. rozsudok z 28. mája 2015vo veci sp. zn. 8 M Cdo 13/2014, rozsudok z 26. novembra 2015 v konaní sp. zn.4 M Cdo 17/2014) rezultuje, že mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátoravyhovujúce uznesenie, ktorým sťažovateľ argumentuje, je ojedinelým vybočením z inakstabilného sa vyvíjajúceho postoja najvyššieho súdu k argumentácii generálnehoprokurátora. Nemožno preto uvažovať o nastolení legitímnych očakávaní sťažovateľavo vzťahu k meritórnemu posúdeniu jeho hmotnoprávnych nárokov, ktorých narušenie byatakovalo právnu istotu sťažovateľa v miere dotýkajúcej sa neželaným spôsobom jehozákladného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.
Za týchto okolností sa potom odkaz sťažovateľa na odlišné rozhodnutie najvyššiehosúdu v skutkovo rovnakej veci dostáva skôr do polohy potreby zjednocovania výkladua používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Ústavnému súduvšak neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať takposlanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okreminých priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).
3. Napokon, nedôvodnou je aj námietka založená na kritike najvyššieho súdu,ktorý podľa sťažovateľa vec prekvapivo právne posúdil a nedal mu možnosť vyjadriť sak svojim právnym úvahám.
Ústavný súd k tomu zdôrazňuje, že sťažovateľom atakované rozsudky najvyššiehosúdu boli výsledkom konaní o mimoriadnych dovolaniach generálneho prokurátora.Prebiehali teda už v stave nastolenej právnej istoty o výsledku súdnej ochrany poskytnutejvšeobecnými súdmi prvého stupňa a druhého stupňa hmotnoprávnym nárokom,ktoré sťažovateľ uplatnil. Stabilne judikované názory o nedovolenosti prekvapivýchrozhodnutí, na ktoré poukazuje aj sťažovateľ, preto nie je možné na konanieo mimoriadnom opravnom prostriedku aplikovať tak, ako keby išlo o stále prebiehajúcezákladné konanie.
Formálnym dôkazom popísaného konceptu je skutočnosť, že § 213 ods. 2 OSP(garantujúci účastníkovi konania právo nebyť obeťou prekvapivého rozhodnutiaodvolacieho súdu) sa v konaní o mimoriadnom dovolaní nepoužije. Materiálne zdôvodnenieakceptovateľnosti postupu najvyššieho súdu zasa vychádza zo stabilne judikovanýchpostojov (I. ÚS 117/2016) o komplexne poňatej reštrikcii pri výklade a aplikácii ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátorapodporených aj rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva (Ryabykh protiRusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosťč. 20887/03).
V popísaných okolnostiach nezakladá odňatie možnosti konať pred súdomskutočnosť, že sťažovateľa, na podnet ktorého bolo mimoriadne dovolanie generálnehoprokurátora podané, najvyšší súd v konaní o tomto mimoriadnom opravnom prostriedkuneoboznámil s vlastnými právnymi názormi na prejednávanú vec a neumožnil sa mu k nimvyjadriť.
4. V tejto časti sú preto sťažnosti sťažovateľa na prvý pohľad zjavne neopodstatnené.
K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy
Rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postupzodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanoveníústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách(v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým v právena spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie(mutatis mutandis I. ÚS 230/03, II. ÚS 520/2010).
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda aj právo na určitú kvalitusúdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovaniekontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatoukontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania malireálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovaťna „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stojaproti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania(napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).
Ústavný súd formuloval požiadavku rovnosti zbraní tiež v tom zmysle, že žiadneustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konanípred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníkapri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaníveci (I. ÚS 59/00, III. ÚS 454/2011).
Porušenie základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľ nezakladána argumentácii odlišnej v porovnaní s namietaným porušením základného práva na súdnuochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Pokiaľ teda sťažovateľ dôvodí tým,že k porušeniu tohto článku malo dôjsť ústavne nekonformnou aplikáciou hmotného práva,takáto situácia v danom prípade nenastala (II. ÚS 71/2015).
Ústavný súd dodáva, že čl. 47 ods. 3 ústavy zabezpečuje rovnosť účastníkov konaniav konaní pred všeobecným súdom (sťažovateľa a žalovaných). K jeho porušeniu môže dôjsťnapr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní,v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku zvýhodní svojím postupompredchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor inéhoúčastníka konania. Takúto situáciu však ústavný súd vo veciach sťažovateľa nezistil.Preto aj v tejto časti sú predbežne prerokúvané spojené sťažnosti zjavne neopodstatnené.
K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základnýchpráv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1ústavy, ako aj z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho,že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavya čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda možné uvažovať v zásade len vtedy,ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základnýchpráv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy,resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkami najvyššieho súduo mimoriadnych dovolaniach generálneho prokurátora nemohlo dôjsť k porušeniuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ba ani základného práva na rovnosť účastníkovkonania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časťsťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní spojených sťažností nezistilžiadne ústavne relevantné signály, ktoré by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanieboli spôsobilé viesť k meritórnemu záveru o porušení niektorého z označených základnýchpráv sťažovateľa alebo jeho práv zaručených kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.Naplnili sa preto dôvody, ktoré vedú ústavný súd k odmietnutiu sťažností pre ich zjavnúneopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohtouznesenia). Následne už bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhochsťažovateľa formulovaných v sťažnostných petitoch (návrhy na zrušenie napadnutýchrozsudkov najvyššieho súdu, návrh na náhradu trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2016