znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 194/2013-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28. augusta 2013 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti MUDr. J. K., K., zastúpenej advokátom JUDr. C. S., Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/135/2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/135/2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. MUDr. J. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 800 € (slovom tisícosemsto   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Čadca p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý uhradiť trovy konania MUDr. J. K. v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet advokáta JUDr. C. S., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 194/2013 zo 14. mája 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. J. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/135/2003.

Na   základe   výzvy   sa   k   veci   vyjadrila   predsedníčka   okresného   súdu   podaním doručeným 10. júna 2013, v ktorom uviedla procesné úkony okresného súdu vykonané od marca 2012, a súčasne zaslala ústavnému súdu súdny spis.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že v označenej veci už ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 354/2010 z 2. marca 2011 vo vzťahu k iným účastníkom konania vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a   prikázal okresnému   súdu   v   napadnutom   konaní konať bez   zbytočných prieťahov. Prehľad podstatných procesných úkonov účastníkov konania a okresného súdu od podania žaloby až do 27. januára 2011 bol súčasťou už uvedeného nálezu ústavného súdu a predmetom posudzovania z hľadiska porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov iného účastníka konania ako sťažovateľa v tomto konaní. Ústavný   súd   aj napriek   uvedenému   je   vzhľadom   na   závery,   ktoré   už   vyslovil   v náleze sp. zn. III.   ÚS   354/2010 z 2.   marca   2011,   toho   názoru, že nie je potrebné sa opätovne zaoberať touto časťou napadnutého konania, keďže porušenie základného práva účastníkov konania bolo vyslovené jednak v súvislosti s neodôvodnenou nečinnosťou okresného súdu v napadnutom konaní (v trvaní 9 mesiacov), ale najmä v súvislosti s neefektívnou činnosťou okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd stotožnil s jeho skorším právnym názorom vysloveným v náleze sp. zn. III. ÚS 354/2010 z 2. marca 2011, čo sa týka časti konania od podania   žaloby   až   do   27.   januára   2011,   preto   sa   v   tomto   konaní   zaoberal už len procesnými úkonmi účastníkov konania a okresného súdu po 27. januári 2011.

Po   preštudovaní   súdneho   spisu   ústavný   súd   identifikoval   tieto   relevantné   úkony po 27. januári 2011:

- 7. marca 2011 ústavný súd doručil súdny spis okresnému súdu,

- 10.   marca   2011   okresný   súd   predložil   súdny   spis   Krajskému   súdu   v   Žiline (ďalej len   „krajský   súd“)   na   rozhodnutie   o   vznesenej   námietke   zaujatosti   žalovaným v 1. rade,

- 3. mája 2011 krajský súd vrátil súdny spis okresnému súdu spolu s uznesením sp. zn. 5 NcC 9/2011 z 25. marca 2011. Krajský súd nevylúčil zákonnú sudkyňu,

- 23. júna 2011 bol doručený návrh žalovaného v 1. rade na prikázanie veci inému súdu,

- 28. augusta 2011 opatrením podpredsedu okresného súdu bol súdny spis pridelený JUDr. J. V. z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti zákonnej sudkyne,

- 25.   októbra   2011   okresný   súd   uznesením   uložil   žalovanému   v   1.   rade   zaplatiť poplatok z návrhu z 23. júna 2011,

- od 2. novembra 2011 do 29. novembra 2011 bol súdny spis na ústavnom súde v súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn. Rvp 2736/2011,

- 19. decembra 2011 okresný   súd zrušil   uznesenie o vyrubení poplatku   za návrh (na prikázanie   veci   inému   súdu),   toho   istého   dňa   výzvou   vyzval   žalovaného   v   1.   rade na zaplatenie poplatku za ten istý návrh (č. l. 818 a č. l. 819 súd. spisu),

- 9. januára 2012 bol zaplatený poplatok,

- 19.   januára   2012   bol   predložený   spis   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako spoločne nadriadenému súdu, ktorý v zmysle § 12 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozhoduje o návrhu na prikázanie veci,

- 30. januára 2012 bol vrátený spis okresnému súdu spolu s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ndc 2/2012 z 26. januára 2012, ktorým návrhu nevyhovel,

- 6. marca 2012 bol doručený návrh žalovaného v 3. rade na prikázanie veci inému súdu,

- 7. marca 2012 výzva na zaplatenie poplatku z návrhu na prikázanie veci inému súdu,

- 20. marca 2012 zaplatený poplatok,

- 29. marca 2012 bol predložený spis najvyššiemu súdu,

- 28. mája 2012 bol okresnému súdu vrátený spis spolu s uznesením najvyššieho súdu o nevyhovení návrhu na prikázanie veci,

- 21. septembra 2012   žalovaná   v   III. rade   doručila   okresnému   súdu   námietku zaujatosti zákonnej sudkyne,

- 28. septembra   2012   pojednávanie,   námietka   posúdená   ako   opakovaná,   na   ktorú sa neprihliada, pojednávanie odročené pre účely vyžiadania zbierky listín príslušnej Správy katastra,

- 5. novembra 2012 žalovaná v III. rade doručila okresnému súdu námietku zaujatosti zákonnej sudkyne,

- 22. februára   2013,   pojednávanie,   odročené   pre ospravedlnenú neúčasť žalovanej v III.   rade,   napriek   uvedenému   uskutočnený   výsluch   svedkýň,   krátkou   cestou   doručená zmena návrhu,

- 25. februára 2013 výzva pre právneho zástupcu žalobcov,

- 5. marca 2013 doručená odpoveď právneho zástupcu žalobcov,

- 20. marca 2013 doručený znalecký posudok žalobcom,

- 9. apríla 2013 doručené vyjadrenie žalovanej v III. rade,

- 25. apríla 2013 výzva pre právneho zástupcu žalobcu na doručenie znaleckého posudku   v   ďalších   dvoch   kópiách,   výzva   pre   žalovaných   týkajúca   sa   návrhu   žalobcu na zmenu návrhu,

- 29. apríla 2013 odpoveď právneho zástupcu žalobcu,

- 21. mája 2013 doručené stanovisko žalovaného v I. rade k zmene návrhu.

V   závere   svojho   vyjadrenia   predsedníčka   okresného   súdu   súhlasila   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd navyše zistil, že od vrátenia spisu ústavným súdom (24. júla 2013) okresný súd nevykonal žiadny relevantný úkon a konanie pred okresným súdom ku dňu rozhodovania o sťažnosti nie je právoplatne skončené.

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení doručenom 27. júna 2013 súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny poriadok obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   v   rámci   prvého kritéria   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam pre sťažovateľov.

1. Predmetom namietaného konania vedeného okresným súdom je návrh na určenie neplatnosti   darovacej   zmluvy,   kde   sťažovateľka   je   v   procesnej   pozícii   žalovanej v II. rade. Ústavný   súd   sa   stotožňuje   so   svojím   názorom   vyjadreným   v   skoršom náleze (sp. zn. III. ÚS 354/2010 z 2. marca 2011),   podľa   ktorého spory   o takéto nároky nie sú právne   zložité   a   existuje   k   nim   aj   stabilizovaná   judikatúra   všeobecných   súdov. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšieho priebehu napadnutého konania nezistil ani žiadne skutočnosti,   ktoré   by   svedčili   o   mimoriadnej   faktickej   zložitosti   veci,   hoci   na   priebeh konania mohli mať nepochybne vplyv aj podávané námietky zaujatosti zákonných sudcov zo strany odporcov a návrhy na prikázanie veci inému súdu, resp. rozhodovanie o návrhoch predbežných   opatrení,   opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   okresného   súdu, ako aj iné okolnosti, ktoré súviseli na začiatku konania s častým odročovaním, resp. rušením pojednávaní z dôvodu neúčasti odporcov (aj sťažovateľky).

2. V   rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   správanie   sťažovateľky v predmetnom   konaní.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   sťažovateľka   svojou   opakovanou neúčasťou   (od   31.   októbra   2003   do   31.   októbra   2006)   na   viacerých   pojednávaniach čiastočne prispela k predĺženiu napadnutého konania. Od októbra 2006 sťažovateľka bola v konaní   riadne   zastúpená   advokátom,   ktorý   sa   zúčastňoval   nariadených   pojednávaní. Na výzvy okresného súdu reagovala sťažovateľka včas.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovateľka prispela k predĺženiu posudzovaného konania aj z dôvodu, že podala niekoľko procesných návrhov, o ktorých musel rozhodovať okresný súd, po podanom opravnom prostriedku aj Krajský súd v Trnave a po podanom mimoriadnom   opravnom   prostriedku   sťažovateľkou   aj   najvyšší   súd,   čím   sa   konanie predlžovalo.

Ústavný súd pri hodnotení jej postupu bral do úvahy i to, že ako účastníčka konania nesporne mala právo na procesné úkony, ktoré urobila. Za prieťahy vzniknuté v dôsledku uplatnenia procesných práv však nenesie zodpovednosť účastník konania, ktorý ich uplatnil, ale   zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   na   vrub   štátnemu   orgánu konajúcemu   vo   veci   (III.   ÚS   242/03).   V   súlade   s   touto   judikatúrou   preto   dobu potrebnú na rozhodnutie   o   sťažovateľkou   uplatnených procesných   návrhoch   ústavný súd nezapočítal do   doby   zbytočných   prieťahov   v   konaní   okresného   súdu   (obdobne III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).

3. Pri hodnotení doterajšieho postupu okresného súdu v namietanom konaní v časti konania od podania návrhu do 27. januára 2011 ústavný súd odkazuje na závery vyjadrené vo svojom skoršom náleze sp. zn. III. ÚS 354/2010 z 2. marca 2011, na základe ktorých ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   základného   práva   iných   sťažovateľov, pretože tieto závery sú aplikovateľné aj v prípade sťažovateľky (zbytočné prieťahy v trvaní deväť mesiacov a neefektívna činnosť okresného súdu). Ústavný súd k časti napadnutého konania po 27. januári 2011 konštatuje, že okresný súd ani po právoplatnosti uvedeného nálezu   nebol   schopný   si   organizovať   svoju   činnosť   efektívne   a   dopustil   sa   ďalších zbytočných   prieťahov,   ako   aj   nesústredenej   činnosti.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti poukazuje na časť konania po 3. máji 2011, keď krajský súd vrátil súdny spis okresnému súdu   do   predloženia   súdneho   spisu   najvyššiemu   súdu   19.   januára   2012   v   súvislosti s návrhom   žalovaného   v   I.   rade   (doručeným   okresnému   súdu   23.   júna   2011).   Počas uvedeného   vyše   osemmesačného   obdobia   okresný   súd   uznesením   z   25.   októbra   2011 vyrubil   nesprávne   poplatok   za   návrh,   následne   predmetné   uznesenie   zrušil   uznesením z 19. decembra 2011 a výzvou z toho istého dňa uložil navrhovateľovi úkonu (žalovanému v I. rade) zaplatiť príslušný poplatok za návrh. Pre úplnosť je potrebné dodať, že v rámci uvedeného obdobia   necelý mesiac sa   súdny   spis   nachádzal na ústavnom   súde.   Napriek uvedenému   ústavný   súd   konštatuje,   že   takúto   nesústredenú   činnosť   okresného   súdu (po príkaze ústavného súdu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov) nesmerujúcu k prerokovaniu veci a rozhodnutiu vo veci ústavný súd považoval za zbytočný prieťah. Dôkazom neefektívnej a nesústredenej činnosti je aj fakt, že prvé pojednávanie po vyslovení porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   ústavným súdom sa uskutočnilo až 28. septembra 2012, t. j. po roku a pol od doručenia súdneho spisu ústavným súdom.

Ústavný súd opätovne konštatuje, že je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné, aby právna neistota sťažovateľky v napadnutom konaní nebola odstránená ani po uplynutí takmer   desiatich   rokov   od   jeho   začatia   (m.   m.   napr.   IV.   ÚS   260/04,   IV.   ÚS   127/08, III. ÚS 152/08, IV. ÚS 251/08).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/135/2003 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd v súvislosti s porušením označeného základného práva iných sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   okresným   súdom   v   napadnutom   konaní už vo svojom   skoršom   náleze   prikázal,   aby   okresný   súd   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 10 C/135/2003   konal   bez zbytočných   prieťahov,   a   odstránil   tak   stav   právnej neistoty,   v   ktorej   sa   nachádzajú   účastníci   tohto   konania,   nebolo   potrebné   tento   príkaz opakovať.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu vo svojej sťažnosti žiadala priznať finančné   zadosťučinenie   v   sume 3 000 €, ktoré   odôvodnila   najmä intenzitou   porušenia označeného   základného   práva   a   dĺžkou   jej   trvania,   a   to   aj   napriek   existencii   nálezu sp. zn. III. ÚS 354/2010 z 2. marca 2011.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného   práva   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zistilo,   že   k   porušeniu   došlo   spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   zistený   stav   a   priebeh   konania   na   okresnom   súde   v   právnej   veci sťažovateľky   vedenej   pod   sp.   zn.   10   C/135/2003   (správanie   sťažovateľky   a   postup okresného súdu vyhodnotené v časti II tohto nálezu, ako aj v skoršom náleze ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 354/2010 z 2. marca 2011) ústavný súd považoval priznanie sumy 1 800 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľky trovy konania vyčíslil sumou 331,12 €, ktoré aj bližšie špecifikoval.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia nepresahuje sumu vypočítanú   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v   znení   neskorších   predpisov,   preto   ústavný   súd   zaviazal   okresný   súd   zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľky úhradu trov konania v celkovej sume 331,12 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013