znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 194/2012-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti   spoločenstva   U.,   T.,   a   Ing.   I.   Š.,   T.,   zastúpených   advokátkou   JUDr.   I.   B., Advokátska   kancelária,   P.,   pre   namietané   porušenie   ich   základného   práva   na   ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 100/2010 z 11. augusta 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. I. Š. na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   7   Co   100/2010   z   11.   augusta   2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 100/2010 z 11. augusta 2010 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. I. Š. trovy konania v sume 207,48   €   (slovom   dvestosedem   eur   a   štyridsaťosem   centov)   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   I.   B., Advokátska kancelária, P.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára 2011 doručená sťažnosť spoločenstva U., T. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a Ing. I. Š., T. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“; spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného   čl.   46   ods.   2   ústavy,   základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi zaručeného   čl.   48   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka konania zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 C 141/2008 z 15. februára 2010, jeho postupom v tomto konaní, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 11. augusta 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 100/2010 a jeho postupom v tomto konaní.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   návrhom   doručeným okresnému súdu domáhali určenia neplatnosti dvoch kúpnych zmlúv. Za odporcov označili Ž. (ďalej len „odporca v 1. rade“), spoločnosť S. (ďalej len „odporca v 2. rade“), a M. G., T. (ďalej len „odporca v 3. rade“). Prvou napadnutou zmluvou bola kúpna zmluva uzavretá 3. augusta 1994 medzi odporcom v 1. rade a odporcom v 2. rade, ktorej predmetom bol pozemok parc. č. 1696/2 nachádzajúci sa v katastrálnom území T. Druhá kúpna zmluva bola uzavretá 18. augusta 2000 (doplnok k nej bol uzavretý 26. marca 2001) medzi odporcom v 2. rade a odporcom v 3. rade a mala rovnaký predmet.

1. Okresný súd žalobu sťažovateľov zamietol, keď dospel k záveru, že nepreukázali splnenie podmienky naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), pretože „ak by aj vyslovil neplatnosť uvedených kúpnych zmlúv, právne postavenie navrhovateľov vo vzťahu   ku   katastru   nehnuteľností   by   sa   nezmenilo,   kde   by   sa   navrátil   stav   zápisu pre odporcu v rade 1/ (§ 34 ods. 2 Katastrálneho zákona), t. j. navrátil by sa stav, aký bol pred uzavretím jednotlivých kúpnych zmlúv“. Okresný súd sa zároveň nestotožnil s názorom sťažovateľov, že „pôvodná pozemnoknižná parcela č. 1693, zapísaná v pozemnoknižnom protokole č. 1 kat. úz. T. bola vydaná v celej pôvodnej výmere rozhodnutím Pozemkového úradu v Dolnom Kubíne č. R 194-1-A1/1995 zo dňa 24. 1. 1995. V tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 229/1991 Zb., podľa ktorého pozemky alebo ich   časti   nemožno   vydať   v   prípade,   že   pozemok   bol   po   prechode   alebo   prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavaný. Predmetom vydania rozhodnutia Pozemkového úradu v Dolnom Kubíne zo dňa 24. 1. 1995 nebola CKN parcela č. 1696/2 zapísaná na LV č. 2594, keďže táto už bola prevedená do vlastníctva odporcu v rade 2/ na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy zo dňa 3. 8. 1994, ktorej súčasťou bol aj geometrický plán z roku 1986, na základe ktorého CKN parcela č. 1696/2 bola vytvorená z pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. 1693. Vklad vlastníckeho práva v prospech odporcu v rade 2/ bol povolený pod č. V 1038/94 zo dňa 12. 8. 1994. Rozhodnutie pozemkového úradu bolo vydané neskôr, až dňa 24. 1. 1995.“.

Okresný súd takisto dospel k záveru o nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľa v 1. rade, pretože vzhľadom na ustanovenie § 4 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o   pozemkových   spoločenstvách“   alebo   „zákon   č.   181/1995   Z.   z.“) sťažovateľ   v   1.   rade „ako   právnická   osoba   –   pozemkové   spoločenstvo,   nemá k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu (parcela CKN č. 1696/2) žiaden vzťah, a teda nemá   ani   aktívnu   legitimáciu   v   tomto   konaní.   Aktívne   legitimovaní   by   mohli   byť   len jednotliví členovia – podielnici odporcu v rade 1/, ako oprávnené fyzické osoby.“.

Rozsudok okresného súdu napadli sťažovatelia odvolaním, v ktorom vyslovili názor, že uzavreté kúpne zmluvy sú absolútne neplatné. Totiž „Rozhodnutie Pozemkového úradu v Dolnom Kubíne R 194-1-1993 zo dňa 22. 6. 1993, v ktorom sa taktiež vydávala parcela 1693,   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   29.   7.   1993.   Toto   rozhodnutie   však   bolo   zrušené v rámci obnovy konania a to rozhodnutím zo dňa 24. 5. 1994, kedy sa reštitučné konanie dostalo opäť do stavu podania návrhu, o ktorom nebolo právoplatne rozhodnuté a teda ani povinná osoba ani oprávnená osoba nevedela aké pozemky a v akej výmere budú vydané, resp. ktoré vydané z dôvodu zastavanosti nebudú. V tomto štádiu reštitučného konania však žalobca   v   1/   rade   napriek   blokačnému   ust.   §   5   predal   časť   pozemku   1693   a to   KZ uzatvorenou dňa 3. 8. 1994. Tým jednoznačne porušil toto zákonné ust. pričom opätovne neobstojí argument žalobcov (správne má byť žalovaných, pozn.), že tento pozemok by sa nevydal oprávneným osobám z dôvodu, že bol zastavený. V tomto štádiu konania sa mohol povinný len domnievať, že tento pozemok alebo jeho časť vydané nebudú, pokiaľ to však nebolo   potvrdené   právoplatným   a   vykonateľným   rozhodnutím   správneho   orgánu   bol povinný rešpektovať ust. § 5 ods. 2 zákona o pôde... Tvrdíme, že družstvo nikdy nebolo, pretože   uvedenú   nehnuteľnosť   družstvo   nikdy   nevlastnilo,   neužívalo   ani neobhospodarovalo, pretože táto po celé obdobie t. j. po roku 1958 slúžila ako stavebný dvor   pre Stredoslovenské   stavby   za   účelom   uskladňovania   stavebných   materiálov,   kde na časti pozemku o výmere 50 m x 12,5 m bola umiestnená dočasná stavba na skladové a ním podobné priestory. Aj z uvedeného je evidentné, že nikdy nešlo o zastavanú plochu.“.V odvolaní sa taktiež zdôrazňuje, že návrh sťažovateľa v 2. rade na zmenu žalobného petitu prednesený na pojednávaní 25. januára 2010 okresný súd nepripustil „bez bližšieho odôvodnenia... a to napriek tomu, že by táto zmena nevyžadovala ďalšie dôkazy a výsledky dovtedajšieho dokazovania mohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu“.Nakoniec   sťažovatelia   v   odvolaní   nesúhlasili   ani   s   posúdením   naliehavosti   ich právneho záujmu na určení neplatnosti sporných zmlúv, „pretože ako to vyplýva zo zápisov PKV č. 1 sa nenachádza nijaký zápis o vlastníctve na družstvo, resp. na inú organizáciu, ku ktorému   bolo   potrebné   splniť   zákonné   predpoklady,   ktoré   sa   nikdy   na   urbár   v T. nevzťahovali (najmä zák. čl. X/1913 a nasl. Zák. č. 81/1949 Zb.)“.

Krajský   súd   rozsudkom   z   11.   augusta   2010   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 7 Co 100/2010   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil. Súhlasne   s   názorom   okresného   súdu   zdôraznil,   že „určením   neplatnosti   namietaných právnych úkonov (kúpnej zmluvy zo dňa 3. 8. 1994 a kúpnej zmluvy zo dňa 18. 8. 2000) sa právne postavenie navrhovateľov nezmení, t. j. neodstráni sa stav právnej neistoty v ich právnom   postavení.   Takýmto   typom   žaloby   nedôjde   k   zmene   zápisu   vlastníckeho   práva v katastri nehnuteľností (restitutio integrum) k C-KN parcele č. 1696/2 – zastavaná plocha o   výmere   2   889   m2,   vedenej   na   LV   č.   2594,   kat.   úz.   T.   v   prospech   navrhovateľov, nakoľko v zmysle podmienok uvedených § 34 ods. 2 katastrálneho zákona v platnom znení od   15.   10.   2008,   správa   katastra   by   vyznačila   stav   pred   prvým   neplatne   vykonaným právnym úkonom (kúpnou zmluvou zo dňa 3. 8. 1994), čím by sa stav právnej neistoty navrhovateľov neodstránil.“.

Na vysvetlenie krajský súd uviedol, že „určovacia žaloba by do úvahy prichádzala (s iným   žalobným   petitom)   len   v   prípade   spornosti   zápisu   viacerých   vlastníckych   práv v katastri nehnuteľností k totožnému predmetu, na rôzne subjekty, prípadne z obdobných dôvodov. Takýto stav navrhovatelia v návrhu na začatie konania alebo v priebehu konania netvrdili.“.

Z rozhodnutia krajského súdu ďalej vyplýva, že zmluvný prevod vlastníckeho práva k veci v čase prebiehajúceho reštitučného konania zakladá absolútnu neplatnosť takéhoto prevodu   podľa   §   39   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších predpisov v spojení s § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde   a   inému   poľnohospodárskemu   majetku   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon č. 229/1991 Zb.“), avšak v posudzovanom prípade „vzhľadom k tomu, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, z iných (vecných) dôvodov správnosť rozsudku okresného súdu... nepreskúmaval“.

2.   V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia tvrdia,   že k porušeniu ich základného   práva   na   súdnu   ochranu   došlo   tým,   že „súd   nevykonal,   resp.   nevyhodnotil dôkazy, ktoré navrhovatelia (sťažovatelia) počas konania produkovali, a taktiež preto, že odvolací súd nepripustil dovolanie, pričom toto svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Navrhovatelia   vo   svojom   odvolaní   žiadali   pripustiť   dovolanie,   nakoľko   otázka aktívnej   legitimácie   navrhovateľa   v   konaní   o   určenie   vlastníckeho   práva   k   urbárskym nehnuteľnostiam   a   v   konaní   o   určenie   vlastníckeho   práva   k   podielu   na   spoločnej nehnuteľnosti ako fyzickej osoby sa javí ako vec zásadného právneho významu a to aj s prihliadnutím na to, že prebiehajú iné obdobné konania na príslušných súdoch, v ktorých sa   navrhovatelia   domáhajú   určenia   vlastníckeho   práva   k   urbárskym   nehnuteľnostiam. Krajský   súd   dovolanie   nepripustil.   Tieto   rozhodnutia   však   bližšie   nekonkretizoval a navrhovatelia   len   všeobecné   konštatovanie   považujú   za   nedostatočné,   pretože   súdy nerešpektovali   predkladané   dôkazy,   kde   okrem   iného   jednak   urbárski   spolumajitelia v zastúpení svojho predsedu a podpredsedu, resp. Ing. I. Š. ako fyzická osoba- vlastník podielu na tejto urbárskej spoločnej nehnuteľnosti či ako zástupca všetkých spoluvlastníkov, ktorí ho poverili ešte v roku 1992 pre vysporiadanie spoluvlastníckych práv, ktoré boli žiadané   cestou   reštitúcie,   resp.   boli   žiadané   príslušné   orgány   o   vydanie   urbárskych nehnuteľností, ktoré mali byť v predchádzajúcom období zák. 50-tych rokov min. storočia odobraté, resp. dané do obhospodarovania štátnym lesom, družstvu či ďalším inštitúciám, ktoré počas tohto obdobia tento urbársky majetok užívali.“.

K otázke porušenia základného práva vlastniť majetok spätej podľa sťažovateľov s posúdením aktívnej legitimácie na podanie určovacej žaloby sa v sťažnosti uvádza, že „z dostupných   listinných   dôkazov   ako   i   z   právnej   úpravy   platnej   v   čase   založenia a existencie   spoločenstva   Bývalí   urbárnici   mesta   T.   je   nepochybné,   že   spoločenstvo zapísané v pkn. vl. č. 1,   k.   ú.   T.   bolo vlastníkom urbárskych pozemkov a malo právnu subjektivitu. Svoje tvrdenie sťažovateľ preukazoval stanovami, v ktorých bolo jednoznačne napísané, že ide o právnickú osobu.... Sťažovateľ v tomto konaní produkoval dôkazy, ktoré mali   preukázať   jeho   tvrdenie,   že   súčasné   pozemkové   spoločenstvo   –   U.   je právnym nástupcom bývalých urbárnikov obce T... Toto lesné spoločenstvo... bolo zrušené § 1 Zák. č. 2/1958 Z. z. Po... zmenách v roku 1989 začalo dochádzať k obnove pôvodných urbárov. Komplexná právna úprava bola prijatá až v roku 1995 a obnovu a zakladanie pozemkových spoločenstiev rieši zák. č. 181/1995 Z. z. Zámerne zdôrazňujem slovo obnova, pretože to bol zámer zákonodarcu obnoviť pôvodné spoločenstvá.“.

Sťažovatelia   namietajú   aj   nedostatočnosť   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu, v ktorom   predovšetkým „absentuje   právne   posúdenie   veci.   Strohé   konštatovanie,   že   sa stotožňuje v plnom rozsahu so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa neobstojí a je nedostatočné, preto je arbitrárne.“.

3. Sťažovatelia doručili 9. februára 2011 ústavnému súdu podanie, ktorým rozsiahlo prehĺbili svoju právnu argumentáciu vo veci posúdenia ich naliehavého právneho záujmu na určení   neplatnosti   sporných   zmlúv.   Uviedli,   že „na jednej   strane   je   pravda,   že vyhovením žalobe... bude ako vlastník v katastri nehnuteľností zapísané PD Ž., avšak bude naďalej vystupovať v postavení len a len povinnej osoby podľa príslušných reštitučných zákonov.   Reštitučné   konanie   nie   je   do dnešného   dňa   právoplatne   ukončené.“, preto „v prípade pozitívneho rozhodnutia o návrhu na určenie neplatnosti kúpnych zmlúv, by PD Ž. mohlo byť zapísané ako povinná osoba v katastri nehnuteľností, pričom o vydaní sporných pozemkov by sa rozhodlo v rámci reštitučného konania“.

Sťažovatelia rovnako podali pomerne podrobný historický vývoj urbárskeho práva na území   Slovenska   od   r.   1848,   ktorým   argumentujú   v   prospech   záveru   o   právnom nástupníctve sťažovateľa v 1. rade po pozemkovom spoločenstve zaniknutom podľa zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   2/1958   Sb.n.   SNR   o   úprave   pomerov   a   obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov, a tým   v konečnom   dôsledku   aj   v   prospech   záveru   o   existencii   aktívnej   legitimácie sťažovateľa   v 1. rade   na   podanie   žaloby o   určenie   neplatnosti   sporných   zmlúv.   V   tejto súvislosti   zdôrazňujú,   že   aj   podľa   zákona   o   pozemkových   spoločenstvách   sťažovateľ v 1. rade „pokračuje v činnosti zrušeného útvaru tak, ako keby k jeho zrušeniu nedošlo a je teda jeho právnym nástupcom“.

4.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 194/2012-23 z 2. mája 2012 prijal sťažnosť sťažovateľov v časti   namietajúcej   porušenie   ich   základného   práva   na   ochranu   vlastníctva   zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom a rozsudkom krajského súdu z 11. augusta v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 100/2010 na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

5. Následne ústavný súd 22. mája 2012 vyzval krajský súd, aby sa vyjadril k vecnej stránke sťažnosti, a zaslal dotknutý súdny spis a zaujal stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

6. Krajský súd doručil 18. júna 2012 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. K jej vecnej stránke uviedol:«Vychádzajúc z obsahu podanej sťažnosti sťažovateľov zo dňa 18. 1. 2011, doplnenej podaním zo dňa 31. 1. 2011 (doručenej Ústavnému súdu dňa 9. 2. 2011) sa podľa názoru krajského súdu jedná zo strany sťažovateľov o zrejmé nepochopenie významu naliehavého právneho   záujmu   na   určovacej   žalobe   podľa   §   80   písm.   c)   O.   s.   p.   a   tiež   významu uplatneného nároku na navrátenie vlastníctva k veci (v danom prípade k pozemkom) podľa zákona č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, v znení neskorších predpisov...

Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená, najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo...

Vychádzajúc   zo   skutkových   okolností,   že   navrhovatelia   doposiaľ   neboli   zapísaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci nehnuteľnosti, v spojení s podmienkami uvedenými v § 34 ods. 2 zákona č. 162/92 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálneho zákona“) by nedošlo k založeniu vlastníckych vzťahov v prospech žalobcov (sťažovateľov), na základe danej určovacej žaloby.

Okrem   uvedeného,   v   prejednávanej   veci   osobitne   je   dôležitou   skutočnosťou,   že sťažovatelia   odvodzujú   svoje   vlastnícke   právo   od   uplatnenia   nároku   na   vydanie nehnuteľností   podľa   zákona   č.   229/91   Zb.   Zo   súdnej   praxe   je   nesporné,   že   konanie o navrátenie vlastníctva na základe reštitučného zákona je konaním na základe právneho predpisu lex specialis. Uvedený právny predpis upravuje podmienky, na základe ktorých je dôvodné obnoviť vlastníctvo osobám, ktorým bolo vlastníctvo odňaté spôsobom, ktoré zákon upravuje v § 6 citovaného zákona a ktoré prešlo do vlastníctva štátu alebo právnickej osoby od   25.   2.   1948   do   1.   1.   1990.   Zákon   upravuje   aj   ďalšie   predpoklady   pre   vydanie nehnuteľností, a to napr. kto je oprávnenou osobou (§ 4), kto je povinnou osobou (§ 5) a ďalšie   podmienky.   Krajský   súd   v   dôvodoch   svojho   rozhodnutia   nad   rámec   dôvodov, pre ktoré   návrh   navrhovateľov   zamietol   (nedostatok   naliehavého   právneho   zaujmú na požadovanom určení) dal do pozornosti (vo vzťahu ku tvrdeným skutkovým okolnostiam) ustanovenie   §   5   ods.   3   zák.   č.   299/91   Zb.,   t.   j.   ustanovenie   o   sankcionovaní   prevodu vlastníckeho práva   v čase prebiehajúceho   konania o vydanie nehnuteľností   (pozemkov) podľa tohto reštitučného zákona ako aj význam vydania rozhodnutia podľa § 9 ods. 4 zák. č. 229/91 Zb. Nepochopením zákona č. 229/91 Zb. ako celku zo strany sťažovateľov potom viedlo k podaniu neoprávnenej žaloby na určenie neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V § 5 zák. č. 229/91 Zb. je jednoznačne uvedené, kto je povinnou osobou,   pričom   ustanovenie   §   5   ods.   3   citovaného   zákona   upravuje   podmienky neoprávneného prevodu vlastníctva odo dňa účinnosti zákona až do jeho vydania, pričom zákonodarca takýto prevod (ex lége) považuje za neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka). Uvedené neplatnosť nie je potrebné deklarovať. Z ústavnej sťažnosti nie je zrejmé, v akom štádiu sa konanie o vydanie veci (pozemkov) podľa zákona č. 229/91 Zb. nachádza, keď v jednej časti sťažovatelia udávajú, že celá pozemnoknižná parcela im bola vydaná (ktorej súčasťou majú byť aj žalované parcele) v inej časti uvádzajú, že vyriešiť otázku, či majú byť sporné pozemky vydané oprávneným osobám, môže jedine príslušný pozemkový úrad... Krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   len   (výlučne)   z   dôvodu   toho,   že na požadovanom   určení   (neplatnosti   právnych   úkonov)   podľa   §   80   písm.   c)   O.   s.   p. navrhovatelia nemajú naliehavý právny záujem, a nie na základe nedostatku ich vecnej legitimácie v konaní alebo na základe iných vecných dôvodov. Proti rozsudku krajského súdu nebolo dôvodné pripustiť dovolanie, keďže zamietnutie návrhu na určenie vlastníckeho práva   z   dôvodu   nedostatku   naliehavého   právneho   záujmu   nie   je   otázkou   zásadného právneho významu, ktorú by mal v dovolacom konaní posudzovať Najvyšší súd.»

7. Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 18. júna 2012 právnej zástupkyni sťažovateľov s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Požiadal aj o vyjadrenie k možnému upusteniu od ústneho pojednávania o sťažnosti.

8. Právna zástupkyňa sťažovateľov doručila ústavnému súdu 20. augusta 2012 súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci, 7. decembra 2012 však ústavnému súdu oznámila zmenu postoja sťažovateľov, ktorí žiadali nariadiť ústne pojednávanie.

9. Ústavný   súd   24.   apríla   2013   vyžiadal   od   okresného   súdu   spis   vo   veci sp. zn. 2 C 141/2008, ktorý mu bol doručený 16. mája 2013.

10. Právna zástupkyňa sťažovateľov doručila ústavnému súdu 22. mája 2013 súhlas s upustením od ústneho pojednávania v tejto veci. Zároveň k meritu veci dala ústavnému súdu do pozornosti „zákon č. 97/2013 Z. z., ktorý je v platnosti od 1. mája 2013, kde subjekt Urbárski spolumajitelia a najmä jeho výbor sú oprávnení konať a zastupovať všetkých vlastníkov pred súdmi vo veci usporiadania ich vlastníctva k spoločným nehnuteľnostiam, ktoré tvoria spoločnú nedeliteľnú nehnuteľnosť, z čoho vyplýva, že pred súdmi bude mať Výbor   aktívnu   legitimáciu,   aj   keď   v   minulosti   Valné   zhromaždenie   každoročne splnomocňovalo Výbor a zároveň jeho predsedu pri konaniach pred súdmi a orgánmi štátu na obhajobu svojich práv, čo bolo aj v tomto prípade...“. Sťažovatelia prostredníctvom právnej   zástupkyne   opätovne   tvrdili,   že „vlastníkom   boli   vždy   Urbárski   spolumajitelia t. j. nie fyzické osoby, ale tiež to, že dňom 1. 10. 1959 v zmysle § 24 zák. č. 49/1959 Zb. vlastníctvo   zostáva   zachované   subjektu   Urbáru,   ktorému   zákonom   č.   81/1949   bolo vlastníctvo zobraté... Zvýrazňujeme, že fyzické osoby vo svojich osobitných pkn. vložkách majú zapísaný iba príslušný spoluvlastnícky podiel k celku s odvolávkou na vlastníctvo, ktoré   patrí   iba   subjektu   U...   V   prípade   U.   sa   dňom   10.   3.   1958   tieto   tzv.   pasienkové nehnuteľnosti podľa zákona č. 81/49 mali stať vlastníctvom JRD T., aj keď dňom 11. 3. 1958 podľa zák. č. 2/58 prechádzajú len do užívania (aj týmto postupom je vidieť snahu vtedajších komunistických moci pánov ako sa rýchlo poponáhľali, pretože na druhý deň to prechádza na JRD iba do užívania...). Aj keď Výbor urbárskych spolumajiteľov T., je o tom presvedčený, že vlastníctvo ani dňom 10. 3. 1958 nemohlo prejsť na JRD, pretože toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť ani právoplatnosť s dovetkom, že bývalé JRD T. za svojej existencie si nikdy nedovolilo do roku 1990 predať čo len jeden meter štvorcový, pretože vedeli že existuje zákon č. 49/59 Zb. a predchádzajúci štatutári to rešpektovali a nikdy by si nedovolili predať vlastníctvo iného subjektu. Stalo sa niečo neuveriteľné, že noví štatutári Družstva – PD Ž. po roku 1990 začali protizákonne rozpredávať urbársky majetok tak, ako to je aj v tomto prípade a v tomto konaní pred ÚS, pričom do dnešného dňa to boli desiatky protiprávnych predajov, ktoré realizovali štatutári PD Ž., aj keď ich na to prokuratúra viackrát   upozornila,   naďalej   konali   a   aj   v   súčasnosti   konajú   tak,   aby   získali   ďalší neoprávnený majetkový prospech...“.

11. Ústavný súd podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých účastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľov, ústavný súd konštatuje, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 391/09). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav (II. ÚS 348/08).

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zo sťažnosti a zo spisu okresného súdu sp. zn. 2 C 141/2008 ústavný súd zistil, že okresný súd určovaciu žalobu sťažovateľov zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu   na   vyslovení   neplatnosti   sporných   kúpnych   zmlúv   a   súčasne   vo   vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade konštatoval nedostatok jeho aktívnej legitimácie.

Krajský   súd   prvostupňový   rozsudok   potvrdil,   keďže   sa   stotožnil   so záverom okresného   súdu   o   nedostatku   naliehavého   právneho   záujmu   sťažovateľov   na určení neplatnosti kúpnych zmlúv.

1. Porušenia základného práva vlastniť majetok, základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie sa krajský súd mal dopustiť v prvom rade tým, že akceptoval   právny   záver   okresného   súdu   o   absencii   naliehavosti   právneho   záujmu sťažovateľov   na   vyslovení   neplatnosti   sporných   kúpnych   zmlúv,   s   čím   podľa   názoru sťažovateľov súvisí aj nedostatočná odôvodnenosť rozsudku odvolacieho súdu, ďalej tým, že   sa   stotožnil   s   právnym   záverom   okresného   súdu   o   nedostatku   aktívnej   legitimácie sťažovateľa   v   1.   rade   na   podanie   určovacej   žaloby,   a   nakoniec   aj   tým,   že   nepripustil možnosť podania dovolania proti   svojmu rozsudku   z dôvodu   podľa   § 238 ods.   3 OSP (rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu).

Ústavný   súd   nespochybňuje   vyjadrený   právny   názor   krajského   súdu (v predchádzajúcom konaní aj okresného súdu) o splnení podmienky určovacej žaloby tak, aby v zmysle § 80 písm. c)   OSP mohol   okresný   súd   (resp.   krajský   súd)   o uplatnenom nároku   konať   a rozhodovať.   Tento   názor   vychádza   z ustáleného   právneho   názoru a rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   v plnej   miere   na ne   odkazuje, a keďže sú formulované veľmi zreteľne a bez možnosti dvojakého výkladu, nemá dôvod akokoľvek ich komentovať. V ich svetle potom hodnotí aj názor krajského súdu vo veci sťažovateľov,   podľa   ktorého „určením   neplatnosti   namietaných   právnych   úkonov...   sa právne postavenie navrhovateľov nezmení, t. j. neodstráni sa stav právnej neistoty v ich právnom   postavení.   Takýmto   typom   žaloby   nedôjde   k zmene   zápisu   vlastníckeho   práva v katastri   nehnuteľností...   v prospech   navrhovateľov,   nakoľko   v zmysle   podmienok uvedených   §   34   ods.   2   katastrálneho   zákona...,   správa   katastra   by   vyznačila   stav pred prvým neplatne vykonaným právnym úkonom (kúpnou zmluvou zo dňa 3. 8. 1994), čím by sa stav právnej neistoty navrhovateľov neodstránil.“.

To,   že   autoritatívnym   určením   neplatnosti   sporných   kúpnych   zmlúv   by   nedošlo k definitívnemu   nastoleniu   právnej   istoty   sťažovateľov   vo   veci   vlastníckeho   práva k scudzovanej nehnuteľnosti, nespochybňujú ani samotní sťažovatelia. V argumentačnom doplnení   sťažnosti   doručenom   ústavnému súdu   9.   februára 2011   doslovne   uvádzajú, že „je pravda, že vyhovením žalobe... bude ako vlastník v katastri nehnuteľností zapísané PD Ž.“, a   vzápätí   konštatujú,   že „v   prípade   pozitívneho   rozhodnutia   o   návrhu   na určenie neplatnosti kúpnych zmlúv, by PD Ž. mohlo byť zapísané ako povinná osoba v katastri nehnuteľností, pričom o vydaní sporných pozemkov by sa rozhodlo v rámci reštitučného konania“. Tieto skutočnosti okresný súd a krajský súd nedostatočne vyhodnotili, pretože k ich   hodnoteniu   bolo   potrebné   pristupovať   osobitne   a celý   postup   vysvetliť   nie   prísne formálne, ale materiálne.

Vyhovením   žalobnému   petitu   sťažovateľov   by   teda   nedošlo   k   vyriešeniu   otázky vlastníckeho   práva   k   predmetnej   nehnuteľnosti   s   konečnou   platnosťou.   Nemožno   totiž vylúčiť jej spornosť v reštitučnom konaní, o ktorom hovoria sťažovatelia, ktoré do dnešného dňa nebolo právoplatne skončené, čo môže vyvolať ďalšie súdne konanie, v ktorom by bolo potrebné vlastnícke právo autoritatívne určiť.

V súvislosti s namietaným prípadom považuje ústavný súd za nevyhnutné zdôrazniť, že k reštitučným a iným nárokom spojeným s obdobím neslobody (zákon Národnej rady Slovenskej republiky č.   125/1996 Z.   z. o nemorálnosti a protiprávnosti   komunistického systému) je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby v súdnom konaní prípadne nedošlo k ďalšej krivde. V danom prípade o takýto nárok bezprostredne ide.

Medzi   prirodzené   požiadavky   kladené   na   všeobecné   súdy,   ktoré   rozhodujú o otázkach spojených s reštitučnými nárokmi, patrí, aby k veci pristupovali majúc na pamäti zásadu materiálneho právneho štátu a aby relevantné právne normy interpretovali s určitou dávkou veľkorysosti, pretože len takýmto spôsobom možno preklenúť nedostatky vtedajšej legislatívy   a   svojvôľu   vtedajších   štátnych   orgánov.   Takýmto   spôsobom   možno   zároveň na základe   historických   súvislostí   a   právnych   noriem   prijatých   na   ich   pozadí   pochopiť zmysel a podstatu snaženia s cieľom obnoviť, respektíve navrátiť vlastníctvo tým, ktorým svedčí právny dôvod.

Je nepochybné, že v takýchto zložitých prípadoch je potrebné vykonať aj historický výklad,   pretože   pri   urbárskom   práve   nejde   o uplatňovanie   súčasných   predpisov,   ale   je nevyhnutné pochopenie daných inštitútov v historických súvislostiach. Tu sa žiada pochopiť podstatu urbárov a podobných právnych útvarov na základe pomerov, ktoré vládli od ich vzniku.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právne   závery   krajského   súdu   vychádzajú z formálneho výkladu (aj) právnych predpisov namierených proti pôvodným vlastníkom, čo môže znamenať spôsobenie ďalších krívd.

Aj v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu, v rámci ktorej uprednostní ten výklad právnej normy, ako aj súvisiacich právnych noriem, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,   respektíve   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv (IV. ÚS 96/06, II. ÚS 148/06).

Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom   dôsledku   nielen   zmaril   účel   požadovanej   súdnej   ochrany,   ale   aj   zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

Úlohou   všeobecných   súdov   nie   je   len   vyhľadávať   abstraktné   pokyny   zakotvené v právnej úprave, ale hľadať ich uplatnenie v konkrétnych prípadoch tak, aby rozhodnutia všeobecných súdov odrážali pravý zmysel nachádzania spravodlivosti.

Ústavný súd zastáva názor, že ak by krajský súd, ktorý si osvojil závery súdu prvého stupňa, venoval dostatočnú pozornosť argumentom sťažovateľov, právnej úprave siahajúcej do minulosti, aktuálnej právnej úprave a relevantným skutkovým zisteniam, nepochybne by dospel k záveru, že sťažovateľ v 1. rade a jeho právny predchodca zákonným spôsobom nikdy nestratili vlastnícke právo k predmetu sporu.

Podobný   postoj   k   uvedenej   právnej   otázke,   ktorá   v   konečnom   dôsledku   bola spôsobilá ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej (v danom prípade vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu), je v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ústavného súdu.

Všeobecný súd poskytujúci ochranu účastníkovi konania je povinný poskytnúť mu ju v požadovanej kvalite, ktorej zodpovedá odôvodnenie rozhodnutia reflektujúce na všetky zásadné otázky. Ide pritom o tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania   (napr.   rozhodnutia   ESĽP vo veci   Georgiadis   c.   Grécko   z   29.   mája   1997   a   vo   veci   Higgins   c.   Francúzsko z 19. februára 1998).

Právo   na   spravodlivý   proces   vyžaduje,   aby   rozhodnutia   súdu   boli   zdôvodnené a presvedčivé.   Výrok   súdu   je   koncentrovaným   vyjadrením   jeho   záverov   vykonaných v priebehu celého konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu (III. ÚS 311/07).

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Z uvedenej citácie vyplýva, že krajský súd sa pri rozhodovaní danej veci neriadil danými zásadami právneho štátu.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   namietali   nedostatočné   odôvodnenie   rozsudkov   oboch všeobecných súdov a v podaní doručenom ústavnému súdu 9. februára 2011 predmetnú námietku doplnili aj o skutočnosť, že sťažovateľ v 2. rade „predniesol na pojednávaní konanom na prvostupňovom súde dňa 25. 1. 2010 zmenu návrhu a žiadal rozšíriť žalobný petit o určenie, že... je podielovým spoluvlastníkom v podiele 802/999999-ín pozemku KN parc. č. 1696/2. Súd však bez bližšieho odôvodnenia nepripustil navrhovanú zmenu a to napriek tomu, že by táto zmena nevyžadovala žiadne ďalšie dôkazy a výsledky dovtedajšieho dokazovania mohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Sťažovateľovi 2 bola takýmto spôsobom odňatá možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu i vlastníckeho práva.“.

Ústavný súd zistil, že citované tvrdenie sťažovateľa v 2. rade sa v jeho skutkovej rovine   zhoduje   so   skutočnosťou.   Okresný   súd   zmenu   žalobného   petitu   navrhnutú sťažovateľom   v   2.   rade   na   pojednávaní   25.   januára   2010   uznesením   nepripustil   bez akéhokoľvek   odôvodnenia.   Rovnako   z rozsudku   okresného   súdu   nevyplývajú   dôvody, pre ktoré   procesnému   návrhu   sťažovateľa   v   2.   rade   nevyhovel.   Sťažovateľ   v   2.   rade na strane   2   odvolania   túto   námietku   predniesol,   no krajský   súd   sa   s   ňou   nijako nevysporiadal.

Okresný   súd   i   krajský   súd   založili   zamietnutie   určovacej   žaloby   na   závere o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení, že kúpne zmluvy, ktorými odporcovia scudzovali nehnuteľnosti, sú neplatné. Určenie neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv by totiž podľa ich názoru vzhľadom na danú právnu reguláciu obsiahnutú v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „katastrálny zákon“) na postavení sťažovateľov „nič nezmenilo“, teda „neodstráni sa stav právnej   neistoty   v   ich   právnom   postavení“. Aj   krajský   súd   vo   vyjadrení   k   sťažnosti dosvedčil,   že   prvostupňový   rozsudok „potvrdil...   len   (výlučne)   z   dôvodu   toho,   že na požadovanom   určení   (neplatnosti   právnych   úkonov)   podľa   §   80   písm.   c/   O.   s.   p. navrhovatelia nemajú naliehavý právny záujem...“.

Pri takomto právnom názore však procesný úkon sťažovateľa v 2. rade prednesený na pojednávaní 25. januára 2010 (návrh na zmenu petitu tak, aby okresný súd rozhodoval o určení jeho vlastníckeho práva k spoločnej nehnuteľnosti v zodpovedajúcom podiele, nie o   určení   neplatnosti   kúpnych   zmlúv)   bol   spôsobilý   priniesť   zásadný   obrat   v   právnych záveroch okresného (a neskôr i krajského) súdu, pretože vyhovením tomuto návrhu by došlo k zmene predmetu konania, a tým aj k eventuálnej zmene v hodnotení splnenia podmienky naliehavého právneho záujmu. Na konanie o určení vlastníckeho práva sťažovateľa v 2. rade by už totiž nebolo možné aplikovať § 34 ods. 2 katastrálneho zákona, ktorý pojednáva výlučne o určení neplatnosti právneho úkonu, nie o určení vlastníckeho práva.

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že účastníctvo sťažovateľa v 2. rade ako člena pozemkového spoločenstva (teda sťažovateľa v 1. rade) v konaní vrhá nové svetlo aj na jeho aktívnu legitimáciu na podanie určovacej žaloby.

V   popísaných   okolnostiach   je   zreteľné,   že   rozhodnutie   o   procesnom   návrhu sťažovateľa v 2. rade prednesenom na pojednávaní okresného súdu 25. januára 2010 malo pre   ďalšie   právne   hodnotenie   prerokúvanej   veci   podstatný   právny   význam.   To   si od okresného súdu vyžadovalo odpoveď na dôvody, pre ktoré tomuto návrhu sťažovateľa v 2. rade   nevyhovel.   Ak   potom   námietku   nedostatočného   odôvodnenia   v   otázke nepripustenia   navrhnutej   zmeny   žalobného   petitu   sťažovateľ   v   2.   rade   predniesol v odvolaní, bolo povinnosťou krajského súdu sa ňou zaoberať a dať na ňu náležitú odpoveď. Krajský   súd   však   túto   svoju   povinnosť   nesplnil,   čím   sa   dostal   do   priameho   rozporu s požiadavkou kvality, ktorú na súdne rozhodnutie kladie čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Právo   na   spravodlivý   proces   vyžaduje,   aby   rozhodnutia   súdu   boli   zdôvodnené a presvedčivé.   Výrok   súdu   je   koncentrovaným   vyjadrením   jeho   záverov   vykonaných v priebehu celého konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu (III. ÚS 311/07).Z uvedeného vyplýva, že krajský súd nereflektoval na zásadné a podstatné argumenty sťažovateľa v 2. rade, ako aj to, že formalizmus rozhodovania povýšil nad zmysel súdnej ochrany,   v rámci   ktorej   sa   sťažovatelia   domáhali   spravodlivosti,   čo   priamo   súvisí s poskytovaním   súdnej   ochrany, a čo   teda   malo za   následok   porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

1.1   Ďalšia   námietka,   ktorou   sťažovatelia   argumentovali,   sa   týkala   právneho posúdenia aktívnej legitimácie sťažovateľa v 1. rade na podanie určovacej žaloby.

S otázkou naliehavého právneho záujmu bola úzko spojená problematika aktívnej legitimácie sťažovateľa v 1. rade, v súvislosti s ktorou okresný súd vyslovil, že nie je daná. Ako už ústavný súd vyslovil, otázka aktívnej legitimácie sťažovateľa v 2. rade ostala bez povšimnutia. Aj keď sťažovateľ v 1. rade v odvolaní predostrel viacero argumentov, ktoré mali   svedčať   záveru   o existencii   jeho   aktívnej   legitimácie,   krajský   súd,   obmedzujúc sa na záver o tom, že naliehavý právny záujem tu nie je daný, sa týmto bodom odvolania vôbec nezaoberal.

Sťažovateľ v 1. rade v rámci odvolacích dôvodov tvrdil svoju aktívnu legitimáciu a naliehavý   právny   záujem   a cez   exkurziu   historických   súvislostí   v zmysle   zásady nemo plus iuris ad alium transffere potest quam ipse habet poukázal na vlastnícke právo k spornej   nehnuteľnosti   –   v   súčasnej   dobe   zapísanej   na   LV   č.   2594,   parc.   č.   1696/2 o výmere   2889   m2,   zastavané   plochy,   katastrálne   územie   T.,   ktorá   vznikla   oddelením z pôvodnej parcely č. 1693 zapísanej v PKV č. 1 T. v prospech útvaru Bývalých urbárskych spolumajiteľov mesta T. (ďalej len „útvar“). Sťažovateľ v 1. rade považoval právny názor okresného súdu (ktorý si osvojil aj krajský súd) o tom, že v prípade vyslovenia neplatnosti kúpnych zmlúv by v katastri nehnuteľností došlo k zmene vlastníctva v prospech odporcu v 1. rade (Ž.), za účelový.

Na tomto mieste považuje ústavný súd za právne významné poukázať na viacero historických daností. Za významný medzník dokazujúci vlastníctvo je potrebné v zmysle vtedy platných zákonov považovať rok 1890. Vlastníctvo útvaru potvrdzuje PKV č. 1 T., z ktorej vyplýva, že vlastníctvo svedčalo tomuto útvaru, pričom jeho členom – jednotlivým fyzickým   osobám   –   patrili   len   príslušné   podiely   na   spoločnom   majetku.   V časti   B „Vlastníctvo“ pod por. č. 1 je uvedený dátum 22. september 1890 a tento text: „Na základe projektu úpravy z príležitosti komasácie, sem na A. I. por. čísla 1 – 157 (parcela č. 1693 je uvedená pod por. č. 66, pozn.) zaznačené nehnuteľnosti, ako spoločný majetok t. bývalých urbárnikov,   z ktorého   podiele,   pripadajúce   na   jednotlivých   urbárskych   majiteľov,   sa pripisujú   k majetkom   v jednotlivých   pozemkovoknižných   vložkách.“ Dokumentom,   ktorý znamenal   potvrdenie   vlastníctva   útvaru,   je   nepochybne   Urbárska   dobrovoľná   zhoda z decembra 1867. K uvedenému je potrebné doplniť, že ešte v roku 1848, teda zákonným článkom IX/1848, došlo k zrušeniu urbárskych záväzkov (poddaní sa stali voči pozemkom v ich užívaní faktickými vlastníkmi) a vydaním tzv. Urbárskeho patentu (1853) sa niekdajší urbárnici stali právnymi vlastníkmi poddanskej pôdy. Do vlastníctva bývalých urbárnikov tak patrili pasienky, lesy a rákosištia. Zmena pomerov si na území dnešného Slovenska vynútila aj založenie pozemkovoknižných protokolov, k čomu došlo roku 1852. Na základe neskorších právnych aktov z konca šesťdesiatych rokov 19. storočia a začiatku 20. storočia dochádzalo postupne k zmenám v súvislosti so zápismi do pozemkovej knihy. Za dôležité považuje ústavný súd spomenúť, že na základe nariadení č. 45 041 z roku 1889 a č. 10 320 z roku 1904 I. M. pri zakladaní pozemkovoknižných vložiek a pretvorení pozemkovej knihy pri zápisoch spoločných pasienkov a lesa bývalých urbárnikov, ako aj komposesorátov sa už neuvádzali   individuálne jednotliví   spoluvlastníci,   ale spoločný   les a pasienok   sa   zapísal do základnej kmeňovej vložky, pričom individuálne podiely jednotlivých spoluvlastníkov sa zapisovali v ostatných vložkách ako posledný zápis na strane „A“. Suma spoluvlastníckych podielov sa však rovnala jednej celej z kmeňovej vložky.

Ústavný   súd   uvádza,   že   pokiaľ   išlo   o otázku   spravovania spoločných   lesov,   túto upravoval zákonný článok XIX/1898 o štátnom spravovaní obecných a niektorých iných lesov a holín, ďalej o upravení hospodárskej správy spoločne užívaných lesov a holín, ktoré sú nedielnym vlastníctvom komposesorátov a bývalých urbarialistov (ďalej len „zákonný článok XIX/1898“). Spravovanie spoločných pasienkov bolo upravené zákonným článkom X/1913 o nedielnych spoločných pasienkoch (ďalej len „zákonný článok X/1913“).Na   základe   uvedeného   vznikali   združovaním   vlastníkov   niekdajších   urbárskych pozemkov   urbárske   spoločenstvá   (lesné,   pasienkové),   ktorých   základným   znakom   bolo nedielne   spoluvlastníctvo,   t. j.   nemožnosť   vyčlenenia   reálnej   parcely   zo   spoločne „spravovaného“ majetku.

Pozemkové spoločenstvá (urbáre) spravujúce pasienkové pozemky podľa zákonného článku   X/1913   boli   zrušené   zákonom   Slovenskej   národnej   rady   č.   81/1949   Sb.n.   SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov. Vlastnícke právo k týmto pozemkom tak na základe zákona prešlo   na   jednotné   roľnícke   družstvá   (ďalej   len   „družstvo“),   ktoré   boli   zriadené zákonom č. 69/1949   Sb.   o   jednotných   pôdohospodárskych   družstvách   (ďalej   len „zákon č. 69/1949 Sb.“). Zákonom č. 49/1959 Zb. o jednotných roľníckych družstvách (ďalej len „zákon č. 49/1959 Zb.“) došlo k zrušeniu zákona č. 69/1949 Sb., pričom podľa § 24 ods. 1 citovaného   zákona   vlastníctvo   k   pozemkom   združeným   k   spoločnému   družstevnému hospodáreniu zostáva zachované.

Problematiku   obhospodarovania   spoločného   lesa,   ako   aj   pasienkov,   ktoré   boli súčasťou lesa, upravoval zákon Slovenskej národnej rady č. 2/1958 Sb.n. SNR o úprave pomerov   a obhospodarovaní   spoločne   užívaných   lesov   bývalých   urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov (ďalej len „zákon č. 2/1958 Sb.“). Týmto zákonom boli   zrušené   urbárske   spoločenstvá   „spravujúce“   spoločné   lesné   pozemky   a tieto nehnuteľnosti boli odovzdané obhospodarovateľom (nie vlastníkom), ktorými mohli byť krajské správy lesov, družstvá alebo užívatelia spoločných pasienkov.

Zo zápisu v PKV č. 1 a zároveň aj zo stanov útvaru (čl. I., § 1) jednoznačne vyplýva, že bývalý urbársky majetok je nedeliteľný, spoločne používaný lesný majetok a na vedenie jeho hospodárskych záležitostí sa vzťahujú tieto stanovy. To znamená, že išlo o nedielne vlastníctvo komposesorátov a bývalých urbarialistov, ktorého súčasťou neboli len lesné, ale aj pasienkové príslušnosti (§ 2 stanov).

Skutočnosť, že sťažovateľ v 1. rade je právnym nástupcom útvaru, potvrdzuje aj § 2 ods.   1   písm.   a)   zákona   č.   181/1995   Z.   z.,   podľa   ktorého   pozemkovým   spoločenstvom sa rozumie lesné a pasienkové spoločenstvo vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti, na ktoré   sa   vzťahovali   právne   predpisy   o úprave   právnych   pomerov   majetku   bývalých urbarialistov (urbárnikov), komposesorátov a podobných právnych útvarov, ktoré sa vydali podľa osobitných právnych predpisov a boli obnovené ku dňu účinnosti tohto zákona.

K obnoveniu činnosti sťažovateľa v 1. rade došlo na „valnej hromade“ 28. apríla 1991,   a to v súlade s podmienkami podľa   zákona č.   83/1990 Zb.   o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 83/1990 Zb.“). Zo stanov sťažovateľa v 1. rade   prijatých   na   ustanovujúcej   „valnej   hromade“   jednoznačne   vyplýva,   že   cieľom tohto združenia bolo obnovenie reálneho výkonu vlastníckych práv bývalých urbárskych spolumajiteľov   mesta   T.   a ich   právnych   nástupcov   k predmetu   vlastníctva,   ktoré   bolo zrušené zákonom č. 2/1958 Sb.

Obnova pozemkových spoločenstiev bola úzko spojená s procesom reštitúcií, ktorý znamenal navrátenie alebo obnovu vlastníctva k pozemkom, ktoré boli oprávneným osobám odňaté   v rozpore   s princípmi   demokracie   a právom   vlastniť   majetok,   a to   v rozhodnom období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Právnym základom tohto procesu, ktorý sledoval   navrátenie   pozemkov   patriacich   do   poľnohospodárskeho   a lesného   fondu,   bol zákon č. 229/1991 Zb., ale keďže do tohto zákona bolo zaradené aj ustanovenie § 6 ods. 1 písm. e), ktoré zahŕňalo vydanie nehnuteľností odňatých podľa zákona č. 2/1958 Sb., bolo potrebné situáciu riešiť režimom podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových   úpravách,   usporiadaní   pozemkového   vlastníctva,   okresných   úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 330/1991 Zb.“). Tento zákon v § 37 až § 40 zakotvil osobitné ustanovenia o zmiernení niektorých majetkových krívd. Citovaný zákon v znení účinnom do 31. augusta 1995 v § 37 ods. 1 uvádzal, že spoluvlastníckymi podielmi, ktoré sa majú vydať podľa osobitného predpisu [§ 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb.] alebo ku ktorým zaniká užívacie právo (§ 22 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.), sa rozumejú aj užívacie podiely alebo iné   práva   na   spoločných   nehnuteľnostiach,   na   ktoré   sa   vzťahovali   predpisy   o   úprave právnych   pomerov   pasienkového   majetku   bývalých   urbárnikov,   komposesorátov a podobných   právnych   útvarov.   Ustanovenie   §   40   tohto   zákona   v znení   účinnom do 31. augusta   1995   priznávalo   majiteľom   spoluvlastníckych   podielov   právo   založiť pozemkové spoločenstvo na účely zaobstarávania spoločných záležitostí.

Ako   už   ústavný   súd   uviedol,   právne   postavenie   pozemkových   spoločenstiev s účinnosťou od 1. septembra 1995 upravoval zákon č. 181/1995 Z. z., ktorý v prechodných a záverečných   ustanoveniach   (§   31)   ustanovil,   že   spoločenstvá   fyzických   osôb,   ktoré doteraz vznikli a boli založené podľa osobitných predpisov, sa považujú za spoločenstvá založené   podľa   tohto   zákona.   Tento   zákon   v   §   2   ods.   1   definoval   pojem   pozemkové spoločenstvo.   Záver   o tom,   že   postavenie   sťažovateľa   v 1.   rade,   ktorý   bol   založený 28. apríla 1991, a teda pred účinnosťou zákona č. 229/1991 Zb. a zákona č. 330/1991 Zb., je subsumovateľné pod písm. a) citovaného zákonného ustanovenia, dosvedčujú zistenia, že ide   o lesné   spoločenstvo   vlastníkov   podielov   spoločnej   nehnuteľnosti,   na   ktoré   sa vzťahovali právne predpisy o úprave právnych pomerov majetku bývalých urbarialistov, pričom   spoločná   nehnuteľnosť   bola   vydaná   na   základe   §   6   ods.   1   písm.   e)   zákona č. 229/1991 Zb. v spojení s § 37 ods. 3 zákona č. 330/1991 Zb. To, že v prípade sťažovateľa v 1. rade nejde o novovytvorený subjekt podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 181/1995 Zb., preukazujú aj jeho stanovy   schválené valným zhromaždením   21.   marca   1999,   ktoré   sa odvolávajú na stanovy z 28. apríla 1991 a z 19. marca 1995.

Preskúmaním namietaného rozsudku krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že prezentovaným   historickým   súvislostiam   a relevantnej   právnej   úprave   krajský   súd nevenoval   dostatočnú   pozornosť.   Naliehavý   právny   záujem   sťažovateľov   na   určovacej žalobe odôvodnil veľmi formálnym spôsobom, odvolávajúc sa na znenie zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení účinnom od 15. októbra 2008.

Ústavný súd poukazuje aj na zákon č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách, ktorý   nadobudol   účinnosť   v čase   rozhodovania   pred   ústavným súdom.   Túto   skutočnosť bude musieť krajský súd vziať pri rozhodovaní do úvahy.

Ústavný   súd   na   základe   týchto   úvah   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   nedostatočne vysporiadal   s citovanými   skutočnosťami,   a preto   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa v 2. rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (bod   1   výroku   nálezu)   a zrušil   rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Co 100/2010 z 11. augusta 2010 (bod 2 výroku nálezu).

1.2 Sťažovatelia založili svoju sťažnosť aj na nespokojnosti s tým, že krajský súd nevyhovel   ich   požiadavke   pripustiť   proti   svojmu   odvolaciemu   rozsudku   dovolanie z dôvodu, že ide o vec po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 OSP).

K takto formulovanej námietke poukazuje ústavný súd na právnu vetu formulovanú v náleze č.   k.   II.   ÚS   348/08-42 zo   6. októbra   2010   a uverejnenú aj v   Zbierke   nálezov a uznesení   ústavného   súdu   za   rok   2010   pod   č.   54/2010,   podľa   ktorej „zo   žiadneho ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   nevyplýva   povinnosť   odvolacieho   súdu vyhovieť   požiadavke   účastníka   konania   na   pripustenie   mimoriadneho   opravného prostriedku   proti   jeho   rozhodnutiu   z   dôvodu,   že   ide   o   rozhodnutie   po   právnej   stránke zásadného   významu.   Posúdenie   prípustnosti   mimoriadneho   opravného   prostriedku z uvedeného   dôvodu   je   na   úvahe   odvolacieho   súdu,   pričom   táto   úvaha   nemusí   byť zdôvodnená, pretože podľa požiadavky § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“.

Predmetnú námietku sťažovateľov ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

1.3 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu, ústavný súd k tomu uvádza, že čl. 20 ods. 1 ústavy vykladá   a   aplikuje   tak,   aby   bol   v   súlade   s   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   [(ďalej   len   „dodatkový   protokol“), PL. ÚS 17/00].

Z   judikatúry   ESĽP,   v   rámci   ktorej   bola   posudzovaná   otázka   porušenia   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, vyplýva, že „majetky“ môžu byť buď   majetky   existujúce,   alebo   majetkové   hodnoty   vrátane   pohľadávok,   o   ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň „legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie (rozsudok ESĽP vo veci PINE VALLEY DEVELOPMENTS   LTD. a iní v. Írsko z 29. novembra 1991 a rozsudok   ESĽP   vo   veci   PRESSOS   COMPANIA   NAVIERA   S.   A.   a   iní   v.   Belgicko z 20. novembra 1995).

Vzhľadom na už prezentované právne názory je ústavný súd presvedčený, že ochrana sťažovateľa v 2. rade, ktorý sa v kontexte reštitučných nárokov domáhal na okresnom súde a neskôr na krajskom súde svojich majetkových práv, spadá pod ochranu poskytovanú čl. 1 dodatkového   protokolu   a   zároveň   čl.   20   ods.   1   ústavy.   Keďže   dimenzia   porušenia ústavnoprocesných   princípov   je   v   danej   veci   úzko   spojená   s   majetkovými   nárokmi sťažovateľa v 2. rade, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd namietaným rozsudkom porušil aj jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

2. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa v 2. rade   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   100/2010   z   11.   augusta   2010,   bolo pre dovŕšenie ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto zrušil rozsudok krajského súdu.

2.1   Podľa   §   56   ods.   6   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať   a   rozhodnúť.   V   tomto   konaní   alebo   postupe   je   viazaný   právnym   názorom ústavného súdu.

V   ďalšom   konaní   bude   úlohou   krajského   súdu   vysporiadať   sa   pri   opätovnom rozhodovaní o odvolaní sťažovateľov s odvolacím dôvodom, ktorým sťažovateľ v 2. rade brojil proti nevyhoveniu jeho návrhu na zmenu žalobného petitu okresným súdom. Len v nadväznosti   na   splnenie   tejto   úlohy   bude   možné   o   odvolaní   podanom   sťažovateľmi rozhodnúť.

III.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi v 2. rade náhradu trov za tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) a doplnenie sťažnosti z 31. januára 2011. Podanie doručené ústavnému súdu 22. mája 2013 vyhodnotil ústavný súd ako neprinášajúce nové skutkové tvrdenia alebo právnu argumentáciu, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť záverečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.

Úkony právnej služby, za ktoré ústavný súd priznal sťažovateľovi v 2. rade náhradu, boli vykonané v roku 2011.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase vykonania úkonov právnej   služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha   ako základná tarifa   podľa   §   11   ods.   3   vyhlášky   1/6   z   výpočtového   základu   (§   1   ods.   3   vyhlášky, t. j. zo sumy 741 € pre úkony v roku 2011), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2011 odmenu v sume 123,50 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje 7,41 € za každý úkon právnej pomoci.

S poukazom na výsledok konania má sťažovateľ v 2. rade nárok na náhradu trov konania za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2011 (dvakrát prevzatie a príprava zastúpenia, dvakrát písomné podanie – sťažnosť, dvakrát doplnenie sťažnosti z 31. januára 2011).   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   teda   predstavuje   370,50   €.   Vypočítanú   tarifnú odmenu však ústavný súd musel podľa § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť o 50 %, pretože právna zástupkyňa sťažovateľa v 2. rade mu pri právnom zastupovaní poskytovala právne služby, ktoré mali charakter spoločných úkonov pri zastupovaní dvoch osôb (obaja sťažovatelia). Tarifnú odmenu tak bolo možné priznať len v sume 185,25 €.

K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál v celkovej sume 22,23 € (trikrát po 7,41   €).   Náhrada   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   v   2.   rade   je   teda   207,48   €. Krajský súd je povinný zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľa v 2. rade (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013