znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 194/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. V., P., zastúpeného advokátom JUDr. O. P., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne z 2. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 147/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2010 doručená sťažnosť J. V., P. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   zaručeného   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co 147/2009-62 z 2. februára 2010.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   vystupoval   v   právnej   pozícii navrhovateľa   v   konaní   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) vedenom   pod   sp.   zn.   6   C 3/2009,   ktorého predmetom   bolo   určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Odporkyňou v konaní bola V. L., R. (ďalej len „odporkyňa“). Okresný súd   rozsudkom   č.   k.   6 C 3/2009-36   z 26. marca   2009   určil,   že   spoluvlastnícky   podiel na sporných parcelách zapísaných na liste vlastníctva č. 2597 vedenom Správou katastra P. v prospech odporkyne patrí do dedičstva po poručiteľovi J. V., naposledy bytom S. (ďalej len „poručiteľ“), ktorý zomrel 3. marca 2007.

Odporkyňa   napadla   tento   rozsudok   odvolaním,   na   základe   ktorého   krajský   súd rozsudkom č. k. 17 Co 147/2009-62 z 2. februára 2010 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobný návrh sťažovateľa zamietol.

Krajský súd dospel k záveru o nedostatku vecnej legitimácie sťažovateľa, keďže dedičom po poručiteľovi nie je iba sťažovateľ, ale aj ďalšie fyzické osoby, ktoré „majú postavenie nerozlučných spoločníkov v konaní, keďže ide o sporové konanie o rozsahu dedičstva   poručiteľa   a   výsledok   tohto   konania   sa   musí   dotýkať   všetkých   dedičov poručiteľa...“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   vyjadril   nesúhlas   s   právnym záverom krajského súdu o nedostatku jeho vecnej legitimácie v predmetnom konaní, pretože názor krajského súdu sa opieral o iné súdne rozhodnutie z roku 1974, ktoré je „nezákonné, prekonané, nepoužiteľné, pretože je v rozpore so zákonom, Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými dohodami“. Podľa názoru sťažovateľa „nemôže byť splnená požiadavka, aby o ochranu majetku patriaceho do dedičstva museli žiadať /žalovať/ všetci potenciálni dedičia poručiteľa a že v danom prípade ide o tzv. nerozlučné spoločenstvo. Ja žalobca, ani nikto iný nemôže prinútiť všetkých dedičov, aby sa uchádzali o ochranu svojho vlastníctva, o ochranu dedičstva. Nehovoriac o tom, že vo všeobecnosti okruh týchto dedičov nemusí byť dedičom navzájom vôbec známy a dostupný. Nemožno odoprieť každému z dedičov jeho individuálne právo brániť svoj majetok – svoje budúce dedičstvo a domáhať sa dedenia tohto majetku, resp. podielu na tomto majetku. Dedičia po poručiteľovi sú teoreticky budúci spoluvlastníci...   Teda   budúci   spoludedičia   majú   prakticky   podobné   postavenie   ako spoluvlastníci. Právo na ochranu môžu uplatniť buď všetci spoluvlastníci spoločne, alebo každý spoluvlastník samostatne, prípadne len niektorý z nich a to bez ohľadu na veľkosť svojho spoluvlastníckeho podielu. V týchto prípadoch prichádza do úvahy aj určovacia žaloba podľa § 80 písm. c/ OSP za predpokladu, že je daný naliehavý právny záujem. V   danom   prípade   naliehavý   právny   záujem   daný   je,   pretože   ja   žalobca   mám naliehavý právny záujem preukázať a dosiahnuť, že do dedičstva po mojom poručiteľovi patrí   majetok,   ktorého   sa   zmocnil   niekto   iný   protiprávne...   Z   tohto   pohľadu   ma   postoj ostatných   dedičov   v   tomto   štádiu   nezaujíma,   nemôžem   ho   ovplyvniť.   Prípadná   pasivita ostatných dedičov nemôže byť na úkor mojich individuálnych zákonných a vlastníckych práv.“.

Na podklade citovaného názoru sťažovateľ tvrdí, že svojím rozsudkom mu krajský súd „odoprel právo na ochranu vlastníctva a obral ma o moje dedičstvo a o možnosť o toto dedičstvo   sa   uchádzať.   Tento   postup   nie   je   v   rozpore   len   s   občianskym   zákonníkom, Ústavou Slovenskej republiky, ale aj medzinárodnými dohovormi o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd.“.   Sťažovateľ   preto   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 2.2.2010, č. k. 17 Co 147/2009, ktorým zmenil rozsudok súdu I. stupňa a návrh zamietol, porušil základné právo sťažovateľa podľa článku 20 Ústavy SR a právo podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 2.2.2010 č.k. 17Co 147/2009 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 5000 €, ktoré   je   povinný   Krajský   súd   v   Trenčíne   zaplatiť   sťažovateľovi   do   jedného   mesiaca od doručenia nálezu.

Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastupovania vo výške 356,36 € /dva úkony z hodnoty konania 170,97, 2x režijný paušál po 7,21 €/ na účet advokáta JUDr. O. P. do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd už viackrát rozhodol, že pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu pri poskytovaní   ochrany   základným   právam   a   slobodám   vo   vzťahu   k   právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci (napr. I. ÚS 214/09).   Ústavný   súd   môže   vykonať   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).

Ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   rozhoduje   o   sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu napadol rozsudok krajského súdu ako súdu odvolacieho, ktorým došlo k zmene prvostupňového rozsudku, a to v merite veci. Kým totiž okresný súd ako súd prvého stupňa sťažovateľovej žalobe vyhovel, krajský súd prvostupňový rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol.

Ústavný   súd   na   tomto   mieste   poukazuje   na   ustanovenie   §   238   ods.   1   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Zároveň podľa § 241 ods. 2 OSP dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolanie   predstavuje   mimoriadny   opravný   prostriedok   v   občianskom   súdnom konaní, a v prípade, ak zákon vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu sťažovateľa mu umožňuje   využiť   ho   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   potom   ústavný   súd   vzhľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) nemá právomoc podrobiť odvolací rozsudok svojmu prieskumu.

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že ústava ani zákon o ústavnom súde (§ 53 ods.   1)   nepripúšťajú,   aby   si   účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   ešte   predtým,   ako   sa   obráti na ústavný súd (obdobne IV. ÚS 163/09).

Sťažovateľovo   odôvodnenie   sťažnosti   dokazuje,   že   dovolanie   ako   mimoriadny opravný   prostriedok   mohol   proti   predmetnému   odvolaciemu   rozsudku   krajského   súdu využiť na ochranu označených práv a túto ochranu by mu bol v takom prípade oprávnený a povinný poskytnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky. Keďže sťažovateľ uvedený opravný prostriedok   nevyužil,   je   právomoc   ústavného   súdu   na   preskúmanie   napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu vylúčená, a preto ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2010