znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 194/09-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti D., a. s., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Trnave v konaniach vedených pod sp. zn. 21 Cob/423/2008 a sp. zn. 21 Cob/424/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti D., a. s., o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2009 doručená   sťažnosť   spoločnosti   D.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského   súdu   v Košiciach   a Krajského   súdu   v Trnave   v konaniach   vedených   pod sp. zn. 21 Cob/423/2008 a sp. zn. 21 Cob/424/2008.

Sťažovateľka v úvode sťažnosti označila za porušovateľa svojich práv „Krajský súd Košice v konaní 21 Cob/423/2008, 21 Cob/424/2008“.

Ďalej   v   sťažnosti   uviedla,   že «KS   v   TA   v   konaní   sp.   zn.: 21 Cob/423/2008, 21 Cob/424/2008   (v   ďalšom   budem   označovať   iba   21 Cob/423/2008) neprerokoval v oficiálnom rokovaní a dôkladne neprebral pádne argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie o merite veci relevantné a vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tieto argumenty. Porušovateľ znemožnil sťažovateľke realizáciu svojich procesných práv priznaných mi   v   občianskom   súdnom   konaní   za   účelom   zabezpečenia   spravodlivej   súdnej   ochrany v zmysle čl. 46 Ústavy SR a pendantom čl. 6 Dohovoru, a práva na majetok ako aj právom chránených záujmov v zmysle čl. 20 ústavy SR, čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   samotným   neprerokovaním   a   následne neodôvodnením   v   rozhodnutí   21 Cob/423/2008,   zo   dňa   31.   marca   2009   a   doručeného 18. 5. 2009.

Nezaoberal sa stornom objednávky, čo má zásadný vplyv na ad hoc. Na okraj veci podotýkam na ustanovenie § 44 (2) OZ, „Prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia   alebo   iné   zmeny,   je   odmietnutím   návrhu   a   považuje   sa   za   nový   návrh.“ a ustanovenie § 43c ods. (1) OZ, „Včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený,   alebo   iné   jej   včasné   konanie,   z   ktorého   možno   vyvodiť   jej   súhlas,   je   prijatím návrhu.“...

B) KS   TA   sa   zaoberá   irelevantnými   skutočnosťami,   ktoré   nie   je   vôbec   potrebné skúmať   v   tomto   súdnom   konaní   a   nezaoberá   sa   efektívnymi   faktami   argumentované v odvolaní a doplneniu k odvolaniu ktoré bolo v lehote podané.

Porušovateľ efektívne neprejednal citované fakty a neodpovedal na ne v odôvodnení citovaného rozsudku.

C) Zo zákona vyplýva,   že iba súd môže rozhodnúť,   ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná, ale na druhej strane musí o uplatnených návrhoch účastníka konania v odvolaní na vykonanie konkrétnych dôkazov rozhodnúť a - pokiaľ im nevyhovie - potom vo svojom rozhodnutí tiež musí uviesť, z akých dôvodov navrhnuté dôkazy nevykonal (§ 157 ods. 2 OSP v korelácií s § 211 OSP takéto odôvodnenie musí mať aj rozsudok odvolacieho súdu). Porušovateľ   mal právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   sa   vyrovnať so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami a to takým spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania.

Z formulácie § 132 Občianskeho súdneho poriadku možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť.

Dostatočnosť   a   relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   tykať   tak   skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia...

Pokiaľ súd takto nepostupoval, porušil zákon a zároveň aj práva zaručené čl. 20, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru. Ak zákon ustanovuje súdu povinnosti ako ich vyššie citujem. z čl. 2 ods. (2) Ústavy SR vyplýva povinnosť súdu dodržať zákon...

Bolo povinnosťou Krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby sa náležité vyrovnal s argumentáciou sťažovateľky.

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vyrovnal   so   všetkými   skutkovými   a   právnymi skutočnosťami... odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   ako   súčasť   spravodlivého   konania III. ÚS 260/07.

V   súlade   s   uvedenými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   teda povinnosťou   všeobecného   súdu   uviesť   v   rozhodnutí   dostatočné   a   relevantné   dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

V odvolaní podanom sťažovateľkou ide o pádne argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie o   merite   veci   principiálne, a vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tieto   efektívne fakty...»

Na základe uvedeného sťažovateľka v závere žiada, aby ústavný súd jej sťažnosti vyhovel a rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľky D. a. s. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane..., bolo konaním KS TA v sp. zn. 21 Cob/423/2008, porušené.

2. Ústavný súd SR prikazuje KS TA, ktorý v konaní 21 Cob/423/2008, základné právo sťažovateľky porušil, aby obnovil stav pred jeho porušením.“

II.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená.

Vychádzajúc   z   obsahu   podania   sťažovateľky   z   2. júna 2009   označeného ako „Sťažnosť“ ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriek tomu, že je sťažovateľka zastúpená   právnym   zástupcom,   nespĺňa   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka navrhla nálezom vysloviť, že jej „základné právo... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane..., bolo konaním KS TA v sp. zn. 21 Cob/423/2008, porušené“, a žiadala, aby ústavný súd prikázal „KS TA, ktorý v konaní 21 Cob/423/2008, základné právo sťažovateľky porušil, aby obnovil stav pred jeho porušením“.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť neobsahuje jasný návrh rozhodnutia vo veci samej   (petit),   ktorého vydania   sa   sťažovateľka   od ústavného súdu   domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Formulácia návrhu na rozhodnutie vo veci samej je neúplná a nezrozumiteľná, keďže neobsahuje najmä konkrétne   opatrenie   smerujúce   k   náprave   porušenia   ústavnosti   v súlade   s čl. 127   ústavy a § 56   zákona   o ústavnom   súde   (petit   napr. neobsahuje presné   označenie porušovateľov práv, návrh na zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov), ktoré skutočnosti sú podstatnými náležitosťami na ďalšie konanie pred ústavným súdom v prípade, keď ústavný súd vysloví porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   konkrétnym   porušovateľom   (jeho   rozhodnutím). Petit požadovaný sťažovateľkou nie je zhodný ani s tým, čo uvádza v úvode a odôvodnení sťažnosti. Sťažovateľka ako možného porušovateľa svojich práv v úvode sťažnosti označuje „Krajský súd v Košiciach“, ale v petite a ani v prílohách ho už ako porušovateľa neuvádza.

Sťažnosť sťažovateľky nie je tiež riadne odôvodnená v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom   súde,   pretože   neobsahuje   konkrétne   dôvody,   v čom   vidí   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľky,   nie   je   povinný   odstraňovať z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby,   ktoré je povinný vykonať advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania, ale aj prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na to   splnené   zákonom   ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky odmietol jej sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009