znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 194/08-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   septembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., so sídlom G., zastúpenej advokátom JUDr. J. T., P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 905/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 905/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 905/00 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti T., s. r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Svidník p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Svidník j e   p o v i n n ý   uhradiť   spoločnosti   T.,   s.   r.   o., trovy konania spolu v sume 8 011 Sk (slovom osemtisícjedenásť slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. T., P.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti spoločnosti T., s. r. o., n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 194/08-10 z 1. júla 2008 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s.   r.   o. (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Svidník   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 C 905/00.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 7/2008 doručeným ústavnému súdu 18. júla 2007, v ktorom okrem iného uviedol:

„Sťažovateľka   namieta   neprimeranú   dĺžku   vyššie   uvedeného   súdneho   konania v spore, ktorý je skutkovo a právne nie jednoduchý, nakoľko má súvis aj s prebiehajúcim konkurzným konaním. Do mesiaca august 2005 uvedenú vec prejednával JUDr. L. P., ktorý náhle zomrel. Následne dňa 10. 10. 2005 bola vec pridelená JUDr. M. C. Dňa 20.6.2006 táto   vec   bola   pridelená   sudkyni   JUDr.   A.   F.,   ktorej   boli   pridelené   do senátu   všetky neskončené veci po nebohom sudcovi (okolo 120 veci), čo sú iné dôležité okolnosti, ktoré majú podľa môjho názoru vplyv na posúdenie prieťahov v konaní.

Súd vo veci doteraz vykonal procesné úkony, ktoré sťažovateľka vo svojej sťažnosti podrobne uvádza. Žalobu o určenie vlastníckeho práva podala žalobkyňa S. B., tohto času v konkurze, správca konkurznej podstaty Ing. M. P., proti sťažovateľke ako žalovanej dňa 11. 7. 2000. Dňa 14. 7. 2000 bol podaný návrh na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 19.   12.   2000 bolo vo veci vydané uznesenie o nariadení predbežného opatrenia, proti ktorému sa sťažovateľka odvolala. Dňa 22. 2. 2001 Krajský súd Prešov potvrdil uznesenie o predbežnom   opatrení.   Dňa   31.   5.   2001   bolo   vo   veci prvé   pojednávanie,   ktoré   sa neuskutočnilo, nakoľko právny zástupca žalobcu sa telefonicky ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní a následne súd telefonicky oboznámil právneho zástupcu sťažovateľky o tejto skutočnosti, o čom je spísaný úradný záznam na čl. 43 a preto nie je pravdou tvrdenie sťažovateľky, že o tomto telefonáte záznam v spise nie je (strana 2 odsek 2. sťažnosti). Ďalšie pojednávanie bolo dňa 16. 10. 2001, medzi tým strany vo veci podávali písomne vyjadrenia, z neúčasti ktorého sa ospravedlnil právny zástupca žalobcu a požiadal o odročenie pojednávania, o čom predložil súdu aj dôkaz ako dôvod svojej neúčasti na č. l. 62. Som toho názoru, že ani v tejto dobe nemožno hovoriť o zbytočných prieťahov v konaní. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 20. 11. 2001, bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania. Ďalšie pojednávanie bolo dňa 21. 5. 2002, na ktorom bolo konanie prerušené   do   právoplatného   skončenia   veci   vedenej   na   tunajšom   súde   pod   sp.   zn.   4   C 105/01. Vec sp. zn. 4 C 105/01 bola súdu vrátená z odvolacieho súdu dňa 20. 4. 2004. Ďalšie pojednávanie bolo dňa 22. 6. 2004. Som toho názoru, že ani v tejto dobe neboli spôsobené zbytočné prieťahy vo veci. Dňa 28. 6. 2004 bol vo veci vyhlásený rozsudok, voči ktorému dňa 20. 8. 2004 sťažovateľka podala odvolanie. Zrušovacie uznesenie Krajského súdu Prešov bolo tunajšiemu súdu doručené dňa 11. 7. 2005. O období mesiaca august 2005 do mesiaca jún 2006 som sa už vo svojom vyjadrení zmieňoval. Trvám na tom, že vzhľadom na vážne objektívne príčiny k zbytočným prieťahom vo veci nedošlo.

Sudkyňa JUDr. F. realizovala tieto úkony:

- na nariadenom pojednávaní dňa 10. 8. 2006 sa nezúčastnili žalobcovia 1/ a 2/ a ich právny   zástupca,   z neúčasti na   pojednávaní sa ospravedlnili   z dôvodu   kolízie pojednávaní a zdravotných dôvodov a právny zástupca žalovanej (sťažovateľky). Je   pravdou,   že   mu   bolo   predvolanie   zaslané   na   starú   adresu   sídla,   avšak   podľa vyjadrenia   pojednávajúcej   sudkyne   hneď   po   tomto   zistení   mu   termín   pojednávania bol telefonicky včas oznámený s tým, že jeho pracovníčka udala, že zastupujúci advokát je na zahraničnej dovolenke, čiže toto obdobie nemôže predstavovať prieťahy v konaní,

- pojednávanie zo dňa 12. 9. 2006 bolo na žiadosť právneho zástupcu žalobcov preložené   na   deň   22.   9.   2006,   toto   bolo   na   žiadosť   právneho   zástupcu   žalovanej preložené   na   deň   14.   11.   2006,   ktoré   bolo   pre   ospravedlnenie   sa   právneho   zástupcu žalobcov odročené na deň 18. 1. 2007,

- uznesením KS Prešov zo dňa 16. 2. 2007, ktoré došlo tunajšiemu súdu dňa 30. 3. 2007, bolo uznesenie o prerušení konania zmenené   a návrh žalobcov na   prerušenie konania bol zamietnutý,

- pojednávanie zo dňa 22. 5. 2007, o ktorom sa žalovaný vyjadril, že bolo neúčelné a   neefektívne   aj   napriek   rozsiahlym   vyjadreniam   účastníkov   (5   strán   zápisnice z pojednávania - súvislého textu) bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania,

- na   pojednávaní   dňa   16.   7.   2007   bolo   vykonávané   dokazovanie   vypočúvaním svedkov (9 strán zápisnice z pojednávania - súvislého textu),

- dňa 10. 8. 2007 vydané uznesenie tunajšieho súdu o zamietnutí návrhu žalovaného na zrušenie predbežného opatrenia,

- uznesením KS Prešov zo dňa 30. 10. 2007, ktoré došlo súdu dňa 20. 11. 2007, KS uznesenie tunajšieho súdu potvrdil,

- na nariadenom pojednávaní dňa 8. 2. 2008 sa nezúčastnil nový právny zástupca žalobcu v 1. rade, ktorý sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil zo zdravotných dôvodov, pojednávanie bolo odročené na deň 26. 3. 2008,

- pojednávanie konané dňa 26. 3. 2008 vzhľadom na oznámenie žalobcu 2/, že sporná   nehnuteľnosť   bola   pojatá   do   súpisu   konkurznej   podstaty   bolo   odročené   na deň 20. 5. 2008 za účelom vyžiadania správy z Krajského súdu Košice o tom, či a ako bola predmetná nehnuteľnosť pojatá do súpisu konkurznej podstaty a či súd vyzval žalovanú stranu na podanie žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty,

- dňa 15. 4. 2008 súd obdržal vyžiadanú správu z Krajského súdu Košice,

- pojednávanie konané dňa 20. 5. 2008, ktoré bolo odročené za účelom vyžiadania spisov z Krajského súdu Košice a Okresného súdu Prešov,

- doposiaľ posledné pojednávanie zo dňa 10. 6. 2008 bolo odročené na deň 4. 9. 2008 za účelom doplnenia dokazovania pripojením spisov navrhnutých sťažovateľkou.

Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že od pridelenia veci konajúcej sudkyni doteraz nedošlo k prieťahom v konaní.

Pokiaľ   si   sťažovateľka   za   obdobie   od   12.   2.   2003   do   18.   1.   2007   narátala   47 mesiacov ako obdobie zbytočných prieťahov v konaní, tak do toho obdobia zarátala dobu, kedy boli vytýčené pojednávania (dňa 22. 6. 2004, dňa 28. 6. 2004, kedy bol vyhlásený rozsudok), dobu, kedy bol spis na Krajskom súde v Prešove na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky   až   po vrátenie   spisu   dňa   11.   7.   2005   na   tunajší   súd   a   dobu   dôležitých okolností, ktoré mali vplyv na to, že sa vo veci nepojednávalo. Na základe uvedeného mám za to, že k zbytočným prieťahom zo strany súdu nedošlo.“

Rovnaké   skutočnosti   v   zásade   zistil   aj   ústavný   súd   zo   spisu   okresného   súdu a z vyjadrení účastníkov.

Právny   zástupca   sťažovateľky   k vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   predložil v stanovenej lehote toto stanovisko:

«1. k uzneseniu z 1. 7. 2008, č. III. ÚS 194/08-10 Vzhľadom k tomu, že Ústavný súd sťažnosť vo zvyšnej časti odmietol (bod 2. výroku uznesenia),   navrhujeme,   aby súd priznal primerané finančné zadosťučinenie z titulu bez dôvodných a zbytočných prieťahov v konaní pred Okresným súdom vo Svidníku č. k. 5 C 905/00. Výšku finančného zadosťučinenia nech určí súd po zohľadnení dôvodov, ktoré viedli   k   zbytočným   prieťahom,   dĺžky   prieťahov,   ako   aj   výšky   vzniknutej   škody   podľa vyčíslenia v sťažnosti.

2. k vyjadreniu odporcu z 15. 7. 2008

a) Úradný záznam na č. l. 43 je spísaný iba o tom, že právny zástupca žalobcov sa ospravedlnil   z   pojednávania,   pričom   žiadne   dôkazy   o   tom,   že   by   malo   ísť   o   dôležité dôvody v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p., neboli predložené. Súd teda mal vo veci konať. V úradnom zázname v čase   štúdia   spisu   nebola   zmienka   o   tom,   že   by   telefonicky   bol o ospravedlnení   a   nekonaní pojednávania   informovaný   právny   zástupca   žalovaného. Dôvod   neúčasti   právneho   zástupcu žalovaného   na   pojednávaní   31.   5.   2001   nebol zaznamenaný.

Keďže   sudca   nemal   žiadne   dôkazy   o   dôležitých   dôvodoch,   nemal   telefonicky informovať o tom, že pojednávanie sa neuskutoční, ale mal vo veci konať aj bez účasti právneho zástupcu žalobcu. Bez telefonátu by sa právny zástupca žalovaného pojednávania zúčastnil.

Ani   pri   pojednávaní   16.   10.   2001   nepovažujeme   neúčasť   právneho   zástupcu žalobcov preukázanú dôkazmi o dôležitých dôvodoch v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. Obdobie   od   prerušenia   konania,   od   21.   5.   2005   do   pojednávania   22.   6.   2004 po vrátení spisu 20. 4. 2004 z KS Prešov, je treba považovať za zbytočne prerušené, pretože   - dôvody prerušenia KS Prešov neuznal

- dôvody   prerušenia   odpadli   už   28.   1.   2003,   kedy   rozsudok   OS   Svidník, č.4 C 105/2001 nadobudol vo veci právoplatnosť, hoci bol spis vrátený až 20. 4. 2004. Dôvody, pre ktoré odporca nepovažuje prieťahy za zbytočné v období august 2005 - jún 2006, nemožno akceptovať, pretože ide o organizačné záležitosti, ktoré bolo možné zvládnuť   pri   dobrej   organizácii   aj   za   kratšiu   dobu.   Dôležité   však   je,   že   pre   účastníka konania je nepodstatné, z akých dôvodov došlo k prieťahom v konaní, pretože má právo na   konanie   bez   zbytočných prieťahov   a   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote,   čo v konkrétnom prípade nebolo dodržané.

Odročovanie   pojednávaní   nariadených   na   10.   8.   2006   a   14.   11.   2006   z   dôvodu ospravedlnenia právneho zástupcu žalobcov bolo bez preukázania dôležitých dôvodov. Iba   samotné ospravedlnenie  ,   bez   dôkazov   o   tvrdených   dôvodoch,   ktoré   by   mali   byť dôležité, nie je dôvodom na odročenie pojednávania.

b) Účelnosť alebo neúčelnosť pojednávania (napr. 22. 5. 2007, 16. 7. 2007) nemožno hodnotiť podľa počtu strán zápisnice, ani podľa počtu svedkov vypočutých na pojednávaní. Účelnosť   a   efektívnosť   je   potrebné   hodnotiť   podľa   toho,   či   účastníci   vypovedali o skutočnostiach, prípadne prednášali také stanovištia a tvrdenia, ktoré sú v konaní nové a doteraz neboli tvrdené. U svedkov je potrebné hodnotiť to, či svedkovia vypovedajú o skutočnostiach,   ktoré   sami   vnímali   a   či   tieto skutočnosti   môžu   mať   vplyv   na   výsledok konania.   Pritom   musí   mať   súd   jasno,   na   aké   skutočnosti chce   svedkov   vypočuť,   resp. o akých skutočnostiach, dôkazoch a pod. by mali účastníci svoje prednesy súdu podávať. Tieto pojednávania, ale ani celé konanie nebolo takto vedené, najmä od 11. 7. 2005, kedy bolo doručené zrušovacie usmernenie KS Prešov z 25. 5. 2005. V tomto rozhodnutí bol totiž vyslovený právny názor odvolacieho súdu a bolo stanovené, aké je treba vykonať úkony, resp. ktorým smerom zamerať konanie. Prvostupňový súd však nepostupoval v súlade s uznesením odvolacieho súdu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...,   a tiež   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“   (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci a jej význam pre sťažovateľku.

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie (rozhodovanie   o   žalobe   o   určenie   vlastníctva   k nehnuteľnostiam),   ktoré   sa   začalo 11. júla 2000,   teda   pred   takmer   ôsmimi   rokmi,   a k dnešnému   dňu   nie   je   právoplatne skončené.   V   danom   prípade   ide   o bežnú   súčasť   sporovej   agendy   všeobecných   súdov, podklad rozhodnutia tvorí súdnou praxou ustálená a používaná právna úprava obsiahnutá najmä v Občianskom zákonníku. Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú stabilizované v   pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   kde   je   upravená   aj metodika   ich postupu. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania, jeho priebehu a dosiahnutých výsledkov na záver konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali osemročný priebeh konania z dôvodu právnej a faktickej zložitosti veci, aj keď zo spisu vyplýva, že so sporom   súviselo   aj   niekoľko   ďalších   majetkových   sporov   medzi   týmito   účastníkmi v rámci konkurzného konania.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľky (ako žalovanej) bral do úvahy aj to, že   sa   zúčastňovala   nariadených   pojednávaní,   na   výzvy   okresného   súdu   reagovala   včas a nijakým   spôsobom   nespôsobila   predĺženie   doterajšej   doby   tohto   konania.   Podala   aj sťažnosť na prieťahy v konaní (7. júla 2006). Po zániku dôvodu, na základe ktorého bolo konanie   prerušené   (súvisiace   konanie   o určenie   vlastníckeho   práva   vedené   pod   sp.   zn. 4 C 105/01 bolo v merite veci právoplatne skončené už 28. januára 2003), právny zástupca sťažovateľky viackrát žiadal (13. februára, 6. júna a 10. júla 2003, resp. 22. apríla 2004) o pokračovanie v konaní a určenie termínu pojednávania, avšak okresný súd na jeho žiadosti adekvátne nereagoval. Ani okresný súd nepoukázal na to, že by sa sťažovateľka (jej právny zástupca) nejakým spôsobom pričinila o vzniknuté prieťahy v konaní.

3. Pri   hodnotení   doterajšieho   postupu   okresného   súdu   v   namietanom   konaní poukazuje ústavný súd na to, že aj keď okresný súd vo veci vykonal množstvo procesných úkonov, ako to vyplýva z prehľadu, rozhodoval o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, o návrhu   na   prerušenie   konania,   o návrhu   na pristúpenie   ďalšieho   účastníka,   vykonával úkony spojené s odvolacím konaním a 28. júna 2004 dokonca vo veci rozhodol rozsudkom, jeho   činnosť   však   bola   neefektívna   a   nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľky.   Svedčí   o   tom   aj   tá   skutočnosť,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   bolo na základe podaného odvolania sťažovateľky (24. august 2004) zrušené odvolacím súdom (25.   mája   2005)   pre   nepreskúmateľnosť   a   nedostatok   dôvodov   a vec   mu   bola   vrátená na ďalšie konanie. Do dnešného dňa však nie je konanie právoplatne skončené.

Takisto   v čase,   keď   odpadol   zákonný   dôvod   na   prerušenie   konania   (28.   januára 2003),   aj keď   sa   spis   v tom   čase   nachádzal   na   odvolacom   súde,   ktorý   rozhodoval   iba o odvolaní účastníka proti výroku o náhrade trov konania, podľa názoru ústavného súdu mohol   okresný   súd   pokračovať   v konaní   ďalej   a nečakať   až   na   doručenie   spisu z odvolacieho súdu. Toto obdobie (od 28. januára 2003 do 18. mája 2004, keď určil termín pojednávania na 22. jún 2004), teda ústavný súd považuje za obdobie nečinnosti okresného súdu (viac ako 16 mesiacov).

Ústavný súd ďalej zistil, že okresný súd bol tiež nečinný od 18. júla 2005, keď mu bol spis vrátený z odvolacieho súdu, až do 25. júla 2006, keď určil termín pojednávania na 10. august 2006.   V tom   čase   okresný   súd   urobil   len   jeden   jednoduchý   úkon (30. decembra 2005), keď vyzval žalobcu na upresnenie dôvodov žaloby a na oznámenie, či trvá na podanej žalobe (nečinnosť viac ako 12 mesiacov).

Tieto časové úseky ústavný súd vyhodnotil ako obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré mali vplyv na doterajší priebeh konania a na vznik zbytočných prieťahov v ňom, preto neakceptoval vyjadrenie okresného súdu, že prieťahy v konaní neboli zistené.

Obranu okresného súdu spočívajúcu vo veľkom počte nevybavených vecí a zmene sudcov v tomto smere neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí a v tejto súvislosti zmeny, resp. nedostatok sudcov pri vybavovaní agendy nemá   povahu   okolnosti,   ktorá by vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu za rozhodnutie   vo   veci   občana,   ktorý   sa naň   obrátil.   Tieto   okolnosti   ústavný   súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Uvedený   postup   okresného   súdu   a   doterajšia   dĺžka   konania   nesvedčí   o   tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc z   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 905/00 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal mu, aby vo veci konal a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   §   56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 4 500 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, ktoré je vedené pod sp. zn. 5 C 905/00, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, zistenú nečinnosť a neefektívnu činnosť   okresného   súdu,   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 60 000 Sk sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. T., ktorý ich vyčíslil spolu s DPH sumou 8 040,80 Sk, a to za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku   2008   a   dvojnásobok   režijného   paušálu   po   190   Sk   a k tomu   čiastku   25   Sk vrátane 19 % DPH, pričom predložil aj osvedčenie platiteľa DPH.

Ústavný   súd   úhradu   priznal   za dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej   republiky   za   I. polrok   2007,   ktorá   bola   19 008 Sk.   Úhrada   bola   priznaná v celkovej sume 8 011 Sk za 2 úkony po 3 176 Sk urobené v roku 2008 a 2 x 190 Sk režijný paušál. K tomu bola pripočítaná 19 % daň z pridanej hodnoty v sume 1 279 Sk, pretože advokát je platcom tejto dane.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2008