znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 194/07- 35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. januára 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika v konaní o prijatej sťažnosti Mgr. Ľ. P., K., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. V., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 140/92 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. Ľ. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   -   okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 140/92   p o r u š e n é   b o l o.

2. Mgr. Ľ. P. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice - okolie povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice - okolie   j e   p o v i n n ý uhradiť Mgr. Ľ. P. trovy právneho zastúpenia v sume 3 098 Sk (slovom tritisícdeväťdesiatosem slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. Ľ. V., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS   194/07   zo 17.   júla 2007   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. Ľ. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 140/92 o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 27. augusta 2007 predsedu okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril, aby oznámil, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho   pojednávania   o prijatej sťažnosti   a aby   zaslal   súdny   spis.   Predseda   okresného   súdu   vo svojom   oznámení   z   1. septembra   2007   (sp.   zn. Spr.   462/07,   doručeného   ústavnému súdu   18. septembra   2007) uviedol, že „... vo veci bolo rozhodnuté dňa 9. marca 2007 rozsudkom, proti ktorému bolo podané odvolanie. Celý spisový materiál sa nachádza od dňa 9. mája na Krajskom súde v Košiciach.

Z uvedeného   dôvodu   Vás   žiadame   o oznámenie,   či   je   potrené   predmetný   spis vyžiadať z Krajského súdu v Košiciach“.

Dňa 1. októbra 2007 ústavný súd požiadal predsedu okresného súdu, aby v prípade, že   na   Krajskom   súde   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   nie   je   určený   termín pojednávania, vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 12 C 140/92 a zaslal ho ústavnému súdu k nahliadnutiu.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   z 9.   októbra   2007   (sp.   zn. Spr. V 512/2007, doručenom ústavnému súdu 11. októbra 2007) uviedol: „... trváme na podanej odpovedi na sťažnosť zo dňa 15.1.2007, z ktorej vyplýva, že vo veci sa konalo a v prípade, ak by bola vo veci zistená nečinnosť, je potrebné brať do úvahy enormnú zaťaženosť sudcov. V prípade prejednávajúcej sudkyni je stav v jej senáte 379 vecí, pričom priemerný mesačný výkon je minimálne 25 vecí.

Vo   veci   bolo   rozhodnuté   rozsudkom   dňa   9.3.2007,   proti   ktorému   podala   dňa 30.4.2007 navrhovateľka (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľka, pozn.) odvolanie. Dňa   10.5.2007   bol   spis   tunajšieho   súdu   predložený   na   Krajský   súd   v Košiciach   na rozhodnutie o odvolaní. O odvolaní do dnešného dňa nebolo Krajským súdom rozhodnuté a preto bol spis vyžiadaný z Krajského súdu v Košiciach, ktorý Vám v prílohe zasielame k nahliadnutiu...“

Predseda   okresného   súdu   vo   svojej odpovedi   z   19.   októbra   2007   (sp.   zn. Spr. V 512/2007, doručenej ústavnému súdu 24. októbra 2007) na výzvu ústavného súdu z 11. októbra 2007 oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní sťažnosti.

Ústavnému   súdu   bolo   19.   októbra   2007   doručené   podanie   právnej   zástupkyne sťažovateľky, v ktorom oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej, a to z dôvodu, že ústne prerokovanie veci by neprinieslo nové dôkazy vo veci samej.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 12 C 140/92:

Dňa 6. marca 1992 sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala bývalému   Okresnému   súdu   Košice   -   vidiek   návrh   na vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“).

Dňa   14.   apríla   1992   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito, pretože sa nedostavila sťažovateľka, u ktorej nebolo vykázané doručenie, ani odporca, u ktorého doručenie vykázané bolo.

Dňa 2. júla 1993 bol spis pridelený novej zákonnej sudkyni.Dňa   17.   augusta   1993   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   aby obratom   oznámil   presnú   adresu   jej   bydliska,   pretože   na   adrese   označenej   v žalobe   je neznáma.

Dňa   2. septembra 1993 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby obratom zaslal doklady ohľadne zakúpenia hmotných vecí, ktoré tvoria BSM, a odporcu opätovne vyzval na písomne vyjadrenie k návrhu.

Dňa   2.   septembra   1993   okresný   súd   vyzval   Slovenskú   štátnu   sporiteľňu na oznámenie čísla stavebnej pôžičky a oznámenie, kto pôžičku spláca a v akej výške. Dňa   7.   októbra   1993   sa   uskutočnilo   pojednávanie   vo   veci,   ktoré   bolo   odročené na 10. november   1993   z dôvodu   neúčasti   odporcu,   ktorý   svoju   neúčasť   ospravedlnil. Okresný súd vyzval odporcu a jeho právnu zástupkyňu, aby v lehote 5 dní predložil súdu vyjadrenie k žalobe.

Dňa 10. novembra 1993 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, ktoré bolo odročené na neurčito, pretože zákonná sudkyňa bola na lekárskom vyšetrení.

Dňa 17. marca 1994 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu odporcu na predloženie vyjadrenia   k podanej   žalobe   a súčasne   žiadal   o predloženie   vkladných   knižiek   na   mená maloletých detí, ako aj na meno odporcu a jeho bývalej manželky.

Dňa 17. marca 1994 okresný súd vyzval Slovenskú štátnu sporiteľňu, aby obratom oznámila   rozpis   vkladov   a výberov,   ako   aj   zostatok   vkladu   na   vkladných   knižkách maloletých   detí   sťažovateľky   a odporcu.   Okresnému   súdu   bolo   oznámené,   že   uvedené vkladné knižky Slovenská štátna sporiteľňa neeviduje.

Dňa   6.   apríla   1994   sa   uskutočnilo   pojednávanie   vo   veci,   ktoré   bolo   za účelom ďalšieho   vykonania   dôkazov   (výsluchu   svedkov)   odročené   na   22.   apríl   1994.   Toto pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom ďalšieho dokazovania.Dňa 10. októbra 1994 opatrením predsedu okresného súdu bol spis pridelený novému zákonnému sudcovi.

Dňa   18.   októbra   1995   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   zaplatiť   súdny   poplatok za návrh, ktorý zaplatila 23. októbra 1995.

Dňa 1. marca 1996 opatrením predsedu okresného súdu bol spis pridelený novému zákonnému sudcovi.

Dňa 23. apríla 1996 bol nariadený termín pojednávania na 13. máj 1996, ktoré bolo z dôvodu neúčasti právnej zástupkyne odporcu odročené na neurčito.

Dňa 11. februára 1997 bol nariadený termín pojednávania na 17. marec 1997, ktoré sa   uskutočnilo,   avšak   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   nariadenia   znaleckého dokazovania.

Dňa   10.   septembra   1997   okresný   súd   ustanovil   znalca   z odboru   stavebníctva   – oceňovanie nehnuteľností.

Dňa   2.   októbra   1997   sťažovateľka   podala   odvolanie   proti   výroku   uznesenia okresného súdu o zložení preddavku do 15 dní na trovy znaleckého dokazovania.

Dňa 28. novembra 1997 krajský súd uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o povinnosti sťažovateľky zložiť preddavok na trovy znaleckého   dokazovania.   Krajský   súd   dospel   k záveru,   že   odvolanie   sťažovateľky   je neopodstatnené.

Dňa 9. apríla 1998 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok.Dňa 3. júna 1998 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, ktoré však bolo odročené na neurčito z dôvodu ospravedlnenej neúčasti odporcu a jeho právnej zástupkyne.

Dňa 2. decembra 1998 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, ktoré bolo odročené na neurčito   s tým,   že   okresný   súd   uložil   navrhovateľke,   aby   v lehote   3   dní   predložila písomne   návrhy   na   doplnenie   znaleckého   dokazovania,   ktoré   navrhla, a až potom   bude nariadené znalecké dokazovanie.

Dňa   22.   februára   1999   bol   okresnému   súdu   doručený   dodatok   k znaleckému posudku,   ktorý   bol   následne   doručený   právnym   zástupcom   sťažovateľky   a odporcu na vyjadrenie.

Dňa 20. apríla 1999 bol nariadený termín pojednávania vo veci na 26. máj 1999, ktoré   sa   uskutočnilo   a bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že   účastníkom   sa   ukladá,   aby v lehote 30 dní oznámili, či došlo k vyporiadaniu hnuteľných vecí na základe dohody.Dňa 30. júna 1999 bolo okresnému súdu doručené oznámenie právneho zástupcu sťažovateľky,   že   medzi   účastníkmi   konania   došlo   k mimosúdnemu   vyporiadaniu hnuteľných vecí.

Dňa   29.   septembra   1999   okresný   súd   ustanovil   znalca   z odboru   stavebníctva, poruchy stavieb na vypracovanie znaleckého posudku (lehota na podanie 30 dní), ktorý bol doručený okresnému súdu 6. septembra 2000. Následne bol doručený účastníkom konania a ich právnym zástupcom, ktorí zaslali okresnému súdu vyjadrenie k znaleckému posudku (sťažovateľka 23. novembra 2000 a odporca 30. januára 2001).

Dňa   14.   marca   2001   sa   uskutočnilo   pojednávanie   vo   veci,   ktoré   bolo   odročené na 2. máj 2001 z dôvodu, že účastníci zhodne navrhujú, že sú ochotní pristúpiť k dohode o vyporiadaní hnuteľných vecí, pričom požiadali o poskytnutie lehoty.

Dňa   2.   mája   2001   sa   uskutočnilo   pojednávanie   vo   veci,   ktoré   bolo   odročené na neurčito   s tým,   že   účastníci   budú   vyzvaní,   či   došlo   k mimosúdnej   dohode   ohľadne hnuteľných vecí. O odročenie pojednávania žiadal právny zástupca sťažovateľky svojím podaním (faxom z 30. apríla 2001) s tým, že je dohodnuté osobné stretnutie s odporcom za účelom uzavretia dohody.

Dňa 24. júla 2001 právny zástupca sťažovateľky oznámil okresnému súdu, že napriek viacerým jednaniam k uzavretiu dohody o vyporiadanie BSM medzi účastníkmi nedošlo.Dňa   25.   septembra   2001   úpravou   zákonnej   sudkyne   bol   nariadený   termín pojednávania   na   31.   október   2001,   ktoré   bolo   odročené   z dôvodu   neprítomnosti predsedníčky senátu (zdravotné dôvody) na 21. november 2001. Nariadené pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito s tým, že okresný súd uložil účastníkom v lehote 7   dní   predložiť   zoznam   hnuteľných   vecí   patriacich   do   BSM   a po   jeho   doručení   bude nariadené   znalecké   dokazovanie   na   ocenenie   hnuteľných   vecí.   Právny   zástupca sťažovateľky doručil zoznam 9. januára 2002.

Dňa   16.   septembra   2002   okresný   súd   ustanovil   znalca   z odboru   oceňovania hnuteľných vecí – bytových zariadení, ktorý doručil znalecký posudok 15. novembra 2002 a následne ho okresný súd zaslal na vyjadrenie účastníkom konania.

Dňa 20. januára 2003 bol nariadený termín pojednávania na 19. február 2003, ktoré sa uskutočnilo a z dôvodu ospravedlnenej neúčasti odporcu a jeho právneho zástupcu bolo odročené na 9. apríl 2003.

Dňa   6.   februára   2003   boli   okresnému   súdu   doručené   námietky   odporcu   proti znaleckému   posudku   z   15.   novembra   2002.   Sťažovateľka   doručila   námietky   proti znaleckému posudku 4. marca 2003.

Dňa   9.   apríla   2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie   vo   veci,   ktoré   bolo   odročené na neurčito za účelom ustanovenia znalca na určenie hodnoty nehnuteľnosti, ako to zhodne navrhli účastníci konania. Znalec bol ustanovený 25. júna 2003.

Dňa   11.   júla   2003   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   právneho   zástupcu sťažovateľky na vyporiadanie hnuteľných vecí.

Dňa   24.   septembra   2003   okresný   súd   zaslal   ustanovenému   znalcovi   spis na vypracovanie posudku. Znalecký posudok bol doručený okresnému súdu 20. októbra 2003.Dňa 23. októbra 2003 bol nariadený termín pojednávania vo veci na 12. november 2003. Dňa   10.   novembra   2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   právneho zástupcu sťažovateľky k znaleckému posudku a návrhy na vykonanie dokazovania.Dňa 12. novembra 2003 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, ktoré bolo odročené na 10. december 2003 s tým, že okresný súd uložil odporcovi v lehote 7 dní predložiť návrh na vyporiadanie   hnuteľných   vecí,   ktorý   bude   zaslaný   sťažovateľke,   s tým,   že   bude predvolaný aj súdny znalec.

Dňa 10. decembra 2003 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, ktoré bolo odročené na 4.   február   2004   z dôvodu   opätovného   predvolania   svedkyne.   Pojednávanie   sa uskutočnilo a bolo odročené za účelom posúdenia navrhnutého dokazovania na 17. marec 2004. Aj toto pojednváanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 19. marec 2004, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci č. k. 12 C 140/92 – 288.

Dňa 28. mája 2004 podala sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu odvolanie.Dňa 7. júna 2004 okresný súd vyzval odporcu, aby sa písomne vyjadril k podanému odvolaniu (vyjadrenie bolo doručené 18. júna 2004).

Dňa   16.   júna   2004   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   zaplatiť   súdny   poplatok za podanie odvolania. Sťažovateľka ho následne zaplatila.

Dňa   21.   júla   2004   sťažovateľka   podala   krajskému   súdu   žalobu   proti   Slovenskej republike   (okresný   súd)   o náhradu   škody   43   000   Sk   spôsobenú   nesprávnym   úradným postupom.

Dňa 23. februára 2005 krajský súd uznesením č. k. 12 Co 199/04-314 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 140/92-288 z 19. marca 2004 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa 6. apríla 2005 úpravou sudcu bolo účastníkom konania doručované uznesenie krajského súdu.

Dňa 7. júla 2004 okresný súd nariadil termín pojednávania vo veci na 28. júl 2005, pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené za účelom ďalšieho dokazovania.

Dňa 14. novembra 2005 okresný súd vyzval Slovenskú sporiteľňu, a. s., oznámiť požadované informácie o vkladnej knižke (vyjadrenie doručené 23. novembra 2005). Dňa 28. júla 2006 okresný súd zaslal spis súdnemu znalcovi na doplnenie znaleckého dokazovania v zmysle uznesenia   odvolacieho   súdu,   ktorý   doručil   vypracovaný   znalecký posudok okresnému súdu 16. augusta 2006.

Dňa 15.   októbra   2006   bol nariadený termín   pojednávania na 9.   november 2006. Pojednávania   sa uskutočnilo   a bolo   odročené   na   7.   december   2006   s tým,   že   bude predvolaný súdny znalec.

Dňa 7. decembra 2006   sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, ktoré bolo odročené na 31.   január   2007   s tým,   že   bude   vyžiadaná   správa   zo   Slovenskej   sporiteľne,   a.   s., a sťažovateľke bolo uložené obratom oznámiť rodné čísla maloletých detí, ako aj dátum založenia vkladných knižiek.

Dňa 31.   januára 2007 sa   uskutočnilo pojednávanie vo   veci,   ktoré   bolo   odročené na 7. marec 2007 s tým, že obom účastníkom konania bolo uložené predložiť podrobný návrh na konečné vyporiadanie BSM.

Dňa 7. marca 2007 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, na ktorom okresný súd vyhlásil dokazovanie za skončené.

Dňa 9. marca 2007 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok č. k. 12 C 140/92-420 a návrh sťažovateľky na vydanie dvoch vkladných knižiek bol vylúčený na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 14 C 14/2007.

Dňa 30. apríla 2007 podala sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Ústavný súd   zistil, že ku dňu rozhodovania v predmetnej veci odvolacie konanie nebolo skončené.  

V súvislosti s posudzovaným konaním ústavný súd pripomína, že zákon o ústavnom súde   nadobudol   účinnosť   15.   februára   1993,   a keďže   neobsahuje   ustanovenie   o spätnej pôsobnosti,   relevantné   obdobie,   v ktorom   možno   skúmať,   či   došlo   alebo   nedošlo k zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začalo 15. februára 1993 (napr. I. ÚS 108/02). K tomu však ústavný súd považuje za potrebné upresniť, že aj keď nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo,   došlo   alebo   nedošlo   k porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv, nemôže zohľadniť aj stav konania k uvedenému dátumu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

  „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“ (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   návrh   na   vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Ústavný   súd   uznáva,   že   takéto   spory   sú skutkovo   zložitejšie a svojou   povahou   náročné na dokazovanie,   najmä v prípade   ako je tento,   keď   zistenie   skutkového   stavu   je   závislé   od   vypočutia   svedkov,   zabezpečenia viacerých znaleckých posudkov a pod., a v konečnom dôsledku môže spôsobiť predĺženie konania. Na druhej strane ide o konanie, ktoré nie je právne zložité. Uplatňovanie tejto úpravy   je   stabilizované   v rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   ktorá   obsahuje   aj jednoznačnú   metodiku   postupu   a   prerokovania   takých   majetkových   sporov.   Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci. Ústavný súd spomínanú skutkovú zložitosť veci, ktorá v tomto prípade taktiež prispela k predĺženiu predmetného konania, pri svojom rozhodovaní zohľadnil.

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil v správaní sťažovateľky žiadnu takú skutočnosť, ktorá by ovplyvnila, resp. zapríčinila zbytočné prieťahy v konaní. Za takúto okolnosť nemožno pokladať ani predkladanie   nových   návrhov   na ďalšie   dokazovanie.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti   poukazuje   na   skutočnosť,   že   využitie   možností   daných   účastníkom   konania procesnými predpismi (Občianskym súdnym poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie ich   práv   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobujú   síce   predĺženie   priebehu   konania, nemožno ich však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 270/05). Pre úplnosť je potrebné dodať, že na druhej strane účastník konania musí počítať s tým, že ich využitie môže mať za následok spomalenie postupu všeobecného súdu pri prerokovaní veci samej a že tento dôsledok (predĺženie konania) nemožno v sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy následne úspešne pripísať výlučne postupu konajúceho súdu.

3.   Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu namietaných práv, ústavný súd zistil, že okresný súd bol v určitých obdobiach nečinný, pričom plynulému prerokovaniu danej veci nebránila žiadna zákonná prekážka.

Nečinnosť   okresného   súdu   bola   zistená   už   v samotnom   začiatku   konania,   a to v období od 14. apríla 1992, keď sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, do 17. augusta 1993, keď   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   aby   obratom   oznámil   presnú adresu jej bydliska, keďže na adrese označenej v žalobe je neznáma (nečinnosť 5 mesiacov vzhľadom na nadobudnutie účinnosti zákona o ústavnom súde). Okresný súd bol nečinný v konaní   aj   v nasledujúcom   období   od   22.   apríla   1994,   keď   sa   vo   veci   uskutočnilo pojednávanie,   do   18.   októbra   1995,   keď   vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho poplatku   (nečinnosť   18   mesiacov).   Rovnako   bol   okresný   súd   nečinný   v období od 23. októbra 1995, keď sťažovateľka zaplatila súdny poplatok, do 23. apríla 1996, keď bolo nariadený termín pojednávania na 13. máj 1996 (nečinnosť 6 mesiacov), a v období od 13. mája 1996, keď sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, do 11. februára 1997, keď bol nariadení termín pojednávania na 17. marec 1997 (nečinnosť 9 mesiacov). Ústavný súd zistil nečinnosť okresného súdu aj v období od 3. júna 1998, keď okresný súd vo veci vykonal   pojednávanie,   do   2.   decembra   1998,   keď   sa   uskutočnilo   vo   veci   ďalšie pojednávanie   (nečinnosť   6   mesiacov),   a v období   od   9.   januára   2002,   keď   právna zástupkyňa   sťažovateľky   doručila   okresnému   súdu   zoznam   hnuteľných   vecí   patriacich do BSM, do 16. septembra 2002, keď okresný súd ustanovil znalca z odboru oceňovania nehnuteľností   (nečinnosť   9   mesiacov).   V uvedených   obdobiach   neboli   vo   veci   bez existencie   zákonnej   prekážky   vykonané   žiadne   úkony   zabezpečujúce   podklady na rozhodnutie.

Ústavný   súd   považoval   za   nesústredený   aj   postup   okresného   súdu   v súvislosti s nariadeným   znaleckým   dokazovaním.   Okresný   súd   uznesením   z 22.   septembra   1999 (právoplatnosť nadobudlo 21. októbra 1999) nariadil znalecké dokazovanie, pričom stanovil znalcovi   lehotu   na   vypracovanie   posudku   30   dní.   Vypracovaný   posudok   bol   doručený okresnému   súdu   až   6.   septembra   2000.   Keďže   zo   súdneho   spisu   ústavný   súd   nezistil predĺženie lehoty na vypracovanie posudku ani výzvu na odovzdanie posudku po uplynutí stanovenej lehoty, uvedené obdobie kvalifikuje ako zbytočný prieťah v konaní.

Uvedené časové úseky ústavný súd vyhodnotil ako obdobia nečinnosti okresného súdu,   ktoré   mali vplyv   na   doterajší   priebeh   konania   a   na   vznik   zbytočných   prieťahov. Zbytočné prieťahy, ktoré ústavný súd zistil v predmetnom konaní predstavujú päť rokov a dva mesiace.

Konanie v predmetnej veci ústavný súd kvalifikuje ako pomalé a neúčinné konanie, resp. prerokúvanie veci v neprimeranej lehote, teda ako konanie so zbytočnými prieťahmi, pričom je potrebné osobitne poukázať na celkovú dĺžku konania, ktorá predstavuje viac ako 15 rokov.

V súvislosti s vyjadrením predsedu okresného súdu, že „... ak by bola vo veci zistená nečinnosť, je potrebné brať do úvahy enormnú zaťaženosť sudcov...“, ústavný súd dodáva, že nadmerná zaťaženosť sudcov v dôsledku vysokého počtu nevybavených vecí, zmeny zákonného sudcu, či otázky vnútornej organizácie činnosti súdu, nie sú dôvodom na to, aby zbytočné prieťahy v konaní neboli pripísané konajúcemu súdu   (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Eckle - séria A, č. 51, ale aj napr. II. ÚS 26/95). Je vecou štátu   a   organizácie   súdov,   aby   v   situácii,   keď   tomu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní (napr. I. ÚS 64/00, II. ÚS 4/03).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 140/92 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 140/92 rozhodol vo veci 9. marca 2007 rozsudkom, ktorý sťažovateľka napadla odvolaním, ústavný súd neprikázal okresnému súdu v tejto veci v ďalšom období konať bez zbytočných prieťahov.  

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania,   ako   aj   rozsah   zistených   zbytočných prieťahov   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn. 12   C   140/92   ústavný   súd považoval priznanie sumy 100 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde (2. bod výroku nálezu).

Ústavný   súd   rozhodoval   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním   advokátkou   JUDr.   Ľ.   V.   v konaní   pred   ústavným   súdom.   V doplnení sťažnosti z 23. novembra 2007 právna zástupkyňa sťažovateľky vyčíslila trovy právneho zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2007   (prevzatie   a príprava právneho zastúpenia a spracovanie sťažnosti na ústavný súd) v sume 2 x 1 371 Sk a režijný paušál v sume 2 x 178 Sk. Vzhľadom na to, že uplatnené trovy konania neprekročili sumu stanovenú podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v požadovanej sume 3 098 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia v sume 3 098 Sk je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s §   149   Občianskeho   súdneho   poriadku)   a   v súlade   s ustanovením   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom súde v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (3. bod výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. januára 2008