znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 194/06-46

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   senáte   zloženom   z   predsedu   senátu   Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti I. G., R., R. H.,   R.   a   M. K.,   B.,   zastúpených   advokátkou   Mgr.   V.   D.,   K.,   pre   namietané   porušenie ich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach sp. zn. 1 Kv 18/03 z 28. septembra 2005 a jemu predchádzajúcim postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach v označenej veci, na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Krajská prokuratúra v Košiciach uznesením sp. zn. 1 Kv 18/03 z 28. septembra 2005 p o r u š i l a   základné práva I. G., R. H. a M. K. zaručené v čl. 16 ods. 2 a v čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ich práva zaručené v čl. 3 a v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajskej prokuratúry v Košiciach sp. zn. 1 Kv 18/03 z 28. septembra 2005 z r u š u j e   a Krajskej prokuratúre v Košiciach p r i k a z u j e   vo veci znovu konať.

3. I. G. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Krajská prokuratúra v Košiciach p o v i n n á vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. R. H. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré jej je Krajská prokuratúra v Košiciach p o v i n n á   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. M.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré jej je Krajská prokuratúra v Košiciach p o v i n n á   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Krajská prokuratúra v Košiciach j e   p o v i n n á   zaplatiť náhradu trov konania I. G., R. H. a M. K. v sume 12 903 Sk (slovom dvanásťtisícdeväťstotri slovenských korún) na účet ich právnej zástupkyne Mgr. V. D., K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Sťažnosti I. G., R. H. a M. K. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 194/06-24   z   21. júna 2006   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť (z 28. novembra 2005) I. G., R. (ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“), R. H., R. (ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“) a M. K., B. (ďalej aj „sťažovateľka v 3. rade“ alebo spolu aj „sťažovateľky“), zastúpených advokátkou Mgr. V. D., K., v časti týkajúcej sa namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práv   podľa   čl.   3, čl.   8,   čl. 13   a čl. 14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   sp.   zn.   1 Kv 18/03   z   28. septembra 2005   a   jemu predchádzajúcim postupom krajskej prokuratúry v predmetnej veci. Vo zvyšnej časti bola sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Sťažovateľky   vo   svojej   sťažnosti   uviedli,   že   sú   rómske   ženy,   ktoré   boli nedobrovoľne   a   v   rozpore   s   platnou   právnou   úpravou   sterilizované   v   Nemocnici s poliklinikou   v K.   v   období   rokov   1999 - 2002,   a   to   pri   pôrode   operatívnou   formou   - sekciou (sťažovateľka v 1. rade 23. januára 2000, sťažovateľka v 2. rade 11. apríla 2002 a sťažovateľka v 3. rade 10. januára 1999). Sťažovateľka v 1. rade a sťažovateľka v 3. rade neposkytli   k   zákroku   platný   súhlas,   keďže   v   čase   jeho   vykonania   neboli   plnoleté a na vykonanie zákroku sa vyžadoval podľa platnej právnej úpravy aj súhlas ich zákonných zástupcov.   Sťažovateľka   v   2. rade   neposkytla   k   zákroku   informovaný   súhlas   a   podľa jej vyjadrenia   sa   o   vykonaní   tohto   zákroku   dozvedela   až   o   niekoľko   dní   od   lekárky pri prepúšťaní z nemocnice. V dôsledku týchto skutočností boli vykonané sterilizácie podľa názoru sťažovateliek nezákonné.

Trestné   konanie   vo   veci   nezákonných   sterilizácií   sťažovateliek   bolo   iniciované 30. januára 2003 sekciou pre ľudské práva a menšiny Úradu vlády Slovenskej republiky. Dňa   29. októbra 2003   bolo   splnomocnenej   zástupkyni   sťažovateliek   doručené   uznesenie Krajského   úradu   justičnej   polície   Policajného   zboru v Ž.   (v   súčasnosti   Úrad   justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Ž., ďalej len „úrad justičnej polície“)   sp. zn.   ČVS: KUJP - 15/OVVK-2003   z   24. októbra 2003   o   zastavení   trestného stíhania. Svoje rozhodnutie vyšetrovateľka odôvodnila tým, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo. Proti uvedenému uzneseniu podali sťažovateľky v zákonnej lehote 31. októbra 2003 sťažnosť. Vo svojej sťažnosti namietali, že vyšetrovací orgán sa pri vyšetrovaní vôbec nezaoberal skutočnosťou, či poškodené dali na vykonanie sterilizácie informovaný súhlas. Dňa 25. marca 2004 bolo právnej zástupkyni sťažovateliek doručené   uznesenie   krajskej   prokuratúry   č. k. 1 Kv 18/03-100   z   9.   marca   2004. Prokurátorka   týmto   uznesením   rozhodla   o   zamietnutí   sťažnosti   poškodených   z dôvodu, že sťažovateľkám   aj   napriek   postaveniu   poškodených   v trestnom   konaní   (uznesenie o zastavení trestného stíhania sa im ako poškodeným doručovalo) neprislúcha právo podať proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania sťažnosť. Dňa 25. marca 2004 bolo právnej zástupkyni sťažovateliek doručené aj oznámenie krajskej prokuratúry, v ktorom sa uvádza, že   sťažnosť   poškodených   z   31. októbra 2003   bola   posúdená   taktiež   ako podnet na preskúmanie postupu a rozhodnutí v danej veci a na jeho podklade bolo preskúmané uznesenie   vyšetrovateľky   vrátane   konania,   ktoré   mu   predchádzalo.   Krajská   prokuratúra sa stotožnila s rozhodnutím vyšetrovateľky.

Sťažovateľky   sa   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   obrátili   na   ústavný   súd (sťažnosťou z 20. mája 2004), ktorý nálezom č. k. III. ÚS 86/05-45 z 1. júna 2005 vyslovil porušenie ich práv zaručených v čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy uznesením krajskej prokuratúry č. k. 1 Kv 18/03-100 z 9. marca 2004 predovšetkým z dôvodu, že týmto rozhodnutím nebolo preskúmané sťažovateľkami napádané rozhodnutie úradu   justičnej   polície   o   zastavení   trestného   stíhania   z   24. októbra 2003   po   materiálnej stránke. Ústavný súd uznesenie krajskej prokuratúry č. k. 1 Kv 18/03-100 z 9. marca 2004 zrušil a krajskej prokuratúre prikázal vo veci znovu konať.

Na základe rozhodnutia ústavného súdu krajská prokuratúra sťažnosť sťažovateliek z 31. októbra 2003 proti rozhodnutiu úradu justičnej polície o zastavení trestného stíhania z 24. októbra 2003   opätovne   posúdila   a   rozhodla   o   nej   uznesením   sp. zn.   1 Kv 18/03 z 28. septembra 2005   tak,   že   sťažnosť   zamietla   ako   nedôvodnú.   Toto   rozhodnutie   bolo sťažovateľkám doručené 10. októbra 2005 a je posledným rozhodnutím vo veci.

Sťažovateľky   napádajú   toto   rozhodnutie   namietajúc,   že   krajská   prokuratúra sa v odôvodnení uznesenia: „... obmedzuje len na opätovné konštatovanie tých skutočností, na   ktoré   už   orgány   činné   v   trestnom   konaní   a   Generálna   prokuratúra   SR   v   svojich podaniach   poukazovali.   Prokurátorka   opätovne   poukazuje   na   znalecké   dokazovanie a kontrolu MZ SR, s ktorého závermi sa stotožňuje. Odôvodnenie tohto uznesenia v podstate kopíruje   argumentáciu   obsiahnutú   v   oznámení   Krajskej   prokuratúry   zo   dňa   9. 3. 2004, ktorým bola sťažnosť sťažovateliek proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania posúdená ako podnet na preskúmanie postupu a rozhodnutí vo veci.

Z vyššie uvedeného popisu skutkového stavu vyplýva, že na sťažovateľkách v rade 1 a 3   bol   vykonaný   sterilizačný   zákrok   bez   akéhokoľvek   platného   súhlasu   a   v   prípade sťažovateľky v rade 2, bez poskytnutia informovaného súhlasu, zamestnancami nemocnice v pôsobnosti   štátu.   Napriek   opätovnému   rozhodnutiu   Krajskej   prokuratúry   v   Košiciach nedošlo zo strany orgánov činných v trestnom konaní k zjednaniu nápravy, odškodneniu poškodených a potrestaniu páchateľov.“

Porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 dohovoru vidia sťažovateľky v tom,   že vykonanými zákrokmi im   bolo spôsobené   duševné   a   fyzické   utrpenie   a   bola im odňatá možnosť počať dieťa a v budúcnosti si plánovať rodinný život. Podľa ich názoru štát   nezabezpečil   náležité   vyšetrovanie   ich   právnej   veci.   Domnievajú   sa,   že   vykonané zákroky súvisia s ich rómskym pôvodom.

Sťažovateľky vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu vo vzťahu ku krajskej prokuratúre   navrhli,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil   porušenie   ich   základných   práv zaručených v ústave a práv vyplývajúcich z dohovoru označených v sťažnosti, aby zrušil uznesenie   krajskej   prokuratúry   sp. zn.   1 Kv 18/03   z   28. septembra 2005   a   aby   priznal sťažovateľkám finančné zadosťučinenie (v sume po 2 000 000 Sk pre sťažovateľky v 1. rade a v 3. rade   a   1 000 000 Sk   pre   sťažovateľku   v   2. rade),   ako   aj   náhradu   trov   konania pred ústavným súdom.

V   podaní   z   20. septembra 2006   sťažovateľky   prostredníctvom   splnomocnenej právnej zástupkyne ústavnému súdu oznámili, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasia s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci a žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom spolu v sume 12 903 Sk.

V rámci prípravy prerokovania sťažnosti vyzval ústavný súd listami z 8. februára 2006 úrad justičnej polície, ako aj krajskú prokuratúru, aby mu predložili príslušný spisový materiál týkajúci sa predmetnej trestnej veci.

Po predbežnom prerokovaní sťažnosti vyzval ústavný súd listom z 12. septembra 2006   krajskú   prokuratúru,   aby   sa   k   jej   obsahu   písomne   vyjadrila.   Krajská   prokuratúra sa k predmetu   konania   vyjadrila   listom   krajského   prokurátora   sp. zn.   1 Kv 18/03 z 26. septembra 2006, v ktorom sa uvádza:

„V   trestnej   veci   vedenej   za   trestný   čin   genocídia   podľa   §   259   ods.   1   písm.   b) Tr. zákona   účinného   do   31. 12. 2005   bolo   realizované   vyšetrovanie   vyšetrovateľkou Krajského   riaditeľstva   PZ,   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   Ž.   na   tom   skutkovom základe že

v presne nezistenej dobe od roku 1999 až doposiaľ v gynekologicko-pôrodníckom oddelení Nemocnice s poliklinikou v K., okres (...), podľa oznámenia poškodených osôb rómskeho etnika – I. G., (...), bytom R. a R. H., (...), bytom R., doposiaľ nezistení lekári tohto   zdravotníckeho   zariadenia   bezdôvodne   a   bez   predchádzajúceho   súhlasu   vykonali u nich počas pôrodu lekársky zákrok - sterilizáciu, čím došlo k ich trvalej neplodnosti. Podľa   informácií   publikovaných   v   rôznych   televíznych   a   rozhlasových   staniciach,   ako aj v dennej tlači, ako napr. Spišský denník zo dňa 30. 1. 2003, došlo v priebehu uvedeného obdobia   v   Nemocnici   s   poliklinikou   v K.,   ale   aj   na   iných   gynekologicko-pôrodníckych oddeleniach,   teda   na   iných   miestach   Slovenskej   republiky   k ďalším   26-tim   obdobným prípadom, kedy nezistení lekári za účelom zníženia rómskej populácie, bezdôvodne a bez súhlasu   rómskych   žien   vykonali   počas   ich   pôrodu   sterilizáciu,   ktorá   zapríčinila   trvalú neplodnosť.

Dozor   nad   zachovávaním   zákonnosti   v   prípravnom   konaní   vykonávala   Krajská prokuratúra   v   Košiciach.   Po   skončení   vyšetrovania   vyšetrovateľka   uznesením sp. zn. ČVS: KUJP-15/OVVK-2003 zo dňa 24. októbra 2003 podľa § 172 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku   zastavila   trestné   stíhanie,   pretože   bolo   nepochybné,   že   sa   nestal   skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo.

Proti tomuto rozhodnutiu podali poškodené osoby I. G., R. H., M. K., J. H. a S. P. zastúpené   Mgr. V.   D.   sťažnosť.   Podľa   ustanovenia   §   172   ods.   3   Trestného   poriadku platného   v   čase   vydania   rozhodnutia   vyšetrovateľky   o   zastavení   trestného   stíhania, poškodenému neprislúchalo právo na podanie sťažnosti. Sťažnosť bola uznesením krajskej prokuratúry sp. zn. 1 Kv 18/03 zo dňa 9. marca 2004 zamietnutá podľa § 148 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku ako podaná neoprávnenou osobou. Podanie poškodených bolo zároveň vybavené   aj   ako   podnet   podľa   § 31   ods. 1   zákona   č. 153/01   Z. z.   o   prokuratúre. S rozhodnutím vyšetrovateľky o zastavení trestného stíhania sa krajská prokuratúra plne stotožnila považujúc toto za vecne správne a zákonné.

Na   základe   Nálezu   Ústavného   súdu   SR   č.   III. ÚS 86/05-45   zo   dňa   1. júna 2005 uplatnil   krajský   prokurátor   revízny   princíp   a   preskúmal   dôvodnosť   rozhodnutia vyšetrovateľky a sťažnosť poškodených uznesením sp. zn. 1 Kv 18/03 zo dňa 28. septembra 2005 ako nedôvodnú zamietol.

Tak,   ako   je   uvedené   v   závere   uznesenia   Ústavného   súdu   SR   č. ÚS 194/06-24 zo dňa 21. júna 2006,   sťažovateľky   disponovali   vo   vzťahu   k   napádanému   postupu a rozhodnutiu   úradu   justičnej   polície   dostupným   a   účinným   prostriedkom   nápravy, na základe ktorého v konečnom dôsledku ich vecné preskúmanie krajskou prokuratúrou dosiahli.

Domnievam   sa,   že   konaním   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   v   tejto   veci a ich rozhodnutiami ako aj uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach sp. zn. 1 Kv 18/03 z 28. septembra 2005 neboli porušené základné práva I. G., R. H. a M. K. podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 3, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Záverom   oznamujem,   že   netrvám   na   tom,   aby   ústavný   súd   konal   o   veci   samej na verejnom ústnom pojednávaní a súhlasím, aby bolo upustené od ústneho pojednávania (§ 30 ods. 2 ústavného zákona).“

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami,   ako   aj   s   obsahom   vyšetrovacieho   spisu   úradu   justičnej   polície sp. zn. ČVS: KUJP - 15/OVVK-2003 a spisového materiálu krajskej   prokuratúry vo veci sp. zn. 1 Kv 18/03 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

2.1 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl. 19   ods. 2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl. 8   dohovoru   každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie (ods. 1). Štátny orgán nemôže do výkonu tohto   práva   zasahovať   okrem   prípadov,   keď   je   to   v   súlade   so   zákonom   a   nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných (ods. 2).

Z   vyjadrení   účastníkov   konania   pred   ústavným   súdom   a   z   obsahu   predložených listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovateľky   boli   účastníčkami   trestného   konania (v procesnom   postavení   poškodených),   vedeného   pre   skutok,   týkajúci   sa   vykonania lekárskych   zákrokov   -   sterilizácií,   ku   ktorým   malo   dôjsť   bezdôvodne,   resp.   bez predchádzajúceho   súhlasu   dotknutých   žien   rómskeho   etnika.   Sťažovateľkám   samotným bol takýto   zákrok   vykonaný   (sťažovateľke   v   1. rade   23. januára 2000,   sťažovateľke v 2. rade 11. apríla 2002 a sťažovateľke v 3. rade 10. januára 1999).

Sťažovateľky namietajú, že zákrok nebol vykonaný s ich informovaným súhlasom, preto došlo k zásahu do ich práv.

Sterilizácia nepredstavuje iba zásah do telesnej integrity človeka. Ide nepochybne o významný   zásah   do   tých   najintímnejších   oblastí   súkromia   a   rodinného   života,   ktorý sa bezprostredne týka schopnosti a možnosti počať deti, teda sféry osobnostných záujmov a rodinných vzťahov spadajúcich pod pojem „súkromný a rodinný život“, tak v zmysle čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj podľa čl. 8 dohovoru.

Vzhľadom   na   charakter   a   závažnosť   následkov   takéhoto   zákroku   môže   prípadná násilná   či   nezákonná   sterilizácia   bez   súhlasu   dotknutej   ženy   predstavovať zásah do   jej osobnostných   práv,   dosahujúci   intenzitu   a   charakter   neľudského   a   ponižujúceho zaobchádzania,   ktorého   absolútny   zákaz   je   zakotvený   v   čl. 16   ods. 2   ústavy   a   v   čl. 3 dohovoru.

Sťažovateľky   mali   tzv.   arguable   claim,   že   zo   strany   štátnych   zdravotníckych zariadení (resp.   ich   zamestnancov)   mohlo dôjsť   k protiprávnemu vykonaniu sterilizácií, a teda   k neľudskému   alebo   ponižujúcemu   zaobchádzaniu   zasahujúcemu   ich   súkromie a rodinný   život.   Malo   sa   tak   stať   v   súvislosti   s   poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti (verejných zdravotných služieb) a nie v rámci výkonu štátnej, resp. verejnej moci.

Právo   jednotlivca   nebyť   podrobený krutému,   neľudskému   či   ponižujúcemu zaobchádzaniu zaručené v čl. 16 ods. 2 ústavy a v čl. 3 dohovoru, ako aj právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 ústavy   a   čl.   8   dohovoru   však   zahŕňajú   nie   len   negatívnu   povinnosť   štátu   zdržať sa mocenského   zásahu   do   nich,   ale   aj   jeho   pozitívny   záväzok   prijať   účinné   opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany (napr. II. ÚS 8/96, II. ÚS 47/97, III. ÚS 70/01).

O absolútnej povahe práva podľa čl. 3 dohovoru svedčí okrem iného aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“) z 11. júla 2000 vo veci Dikme v. Turecko (No. 20869/92), kde bolo tiež uvedené: «Článok 3 nepripúšťa akékoľvek odstúpenie alebo obmedzenie („derogation“), dokonca ani v prípade mimoriadnej udalosti ohrozujúcej život národa a aplikuje sa na zadržané osoby, bez ohľadu na povahu trestných činov, z ktorých spáchania sú podozrivé.»

Hmotnoprávnej povahe tohto práva zodpovedá aj pozitívny záväzok štátu - procesná povinnosť   účinného   úradného   vyšetrenia   tvrdeného   zlého   zaobchádzania.   Účinnosť vyšetrenia závisí najmä od jeho dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti.

Napríklad   v   rozhodnutí   o   prijateľnosti   sťažnosti   („Decision   as   to   admissibility“) zo 7. júna 2001 vo veci H. D. v. Poľsko (No. 33310/96) ESĽP uviedol, že «vo veciach, kde má osoba „arguable claim“ podľa čl. 3 dohovoru, pojem účinného prostriedku nápravy zahŕňa,   na   strane   štátu,   dôkladné   a   účinné   vyšetrenie   spôsobilé   viesť   k identifikácii a potrestaniu osôb zodpovedných za zlé zaobchádzanie». V rozsudku z 10. októbra 2000 vo veci   Satik   and   others   v. Turecko   (No. 31866/96)   zas   povedal,   že   «nedostatočnosť vyšetrenia je sama osebe v rozpore s povinnosťou príslušných orgánov podľa čl. 3 dohovoru vykonať vyšetrenie ohľadne „arguable claim“, že s osobou bolo vážne zle zaobchádzané v rukách   osôb   konajúcich   v   mene   štátu».   V   obdobných   prípadoch   treba   pri   vyšetrení postupovať osobitne starostlivo (pozri vyššie uvedený rozsudok vo veci Dikme v. Turecko). V rozsudku zo 6. apríla 2000 vo veci Labita v. Taliansko (No. 26772/95) ESĽP zdôraznil, že sťažnosť sťažovateľa   vzbudila   dôvodné   podozrenie,   že mohol   byť podrobený   zlému zaobchádzaniu,   čo   potom   vyžadovalo   účinné   úradné   vyšetrenie.   Hoci   určité   vyšetrenie vykonané bolo, bolo pomalé a nie dostatočne dôkladné a účinné, aby vyhovelo označenej požiadavke.

Možné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy teda vyvoláva procesnú povinnosť štátu zabezpečiť účinné úradné vyšetrenie tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem „účinné“ zahŕňa predovšetkým atribúty   dôkladnosti,   rýchlosti,   nezávislosti   a nestrannosti   vyšetrovania   (obdobne napr. III. ÚS 70/01, III. ÚS 86/05).

Rovnako   pozitívny   záväzok   štátu   zabezpečiť   efektívne   rešpektovanie   súkromia a rodinného   života   v zmysle čl. 19   ods. 2   ústavy   a   čl. 8   dohovoru   môže   implikovať požiadavku účinnej trestnoprávnej ochrany, najmä v prípade aktov dotýkajúcich sa telesnej a duševnej   integrity   jedinca   a   ďalších   základných   hodnôt   a   esenciálnych   aspektov súkromného života. Pozitívny záväzok štátu v tomto smere môže zahŕňať aj požiadavku efektivity   trestného   vyšetrovania   [napr.   rozsudok   ESĽP   zo   4. decembra 2003   vo   veci M. C. v. Bulharsko (No. 39272/98)].

Vychádzajúc   z   uvedeného   považoval   ústavný   súd   za   podstatné   pre   rozhodnutie o sťažnosti sťažovateliek posúdenie otázky, či k zastaveniu trestného stíhania v ich veci napádaným   právoplatným   rozhodnutím   krajskej   prokuratúry   sp. zn.   1 Kv 18/03 z 28. septembra   2005   došlo   po   náležitom   vyšetrovaní   a vyhodnotení   dôkazov   v   zmysle § 2 ods. 5 a 6 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších   predpisov   (platnom   a účinnom   do   31. decembra 2005   -   ďalej   len   „Trestný poriadok účinný do 31. decembra 2005“) a po nadväznom právnom posúdení veci.

2.2 Trestné   stíhanie   vo   veci   sťažovateliek   začalo   uznesením   vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v K. sp. zn. ČVS: KUJP - 15/OVVK-2003 z 31. januára 2003. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že vyšetrovateľ začal trestné stíhanie vo   veci   (§   160   ods.   1   Trestného   poriadku   účinného   do 31. decembra 2005)   na   základe skutočností   zistených   z oznámenia generálnej riaditeľky   Sekcie   ľudských   práv   a menšín Úradu vlády Slovenskej republiky z 23. januára 2003 [v ktorom poukazuje na publikáciu Telo   a   duša   -   násilné   sterilizácie   a   ďalšie   útoky   na reprodukčnú   slobodu   Rómov   na Slovensku (ďalej aj „Telo a duša“) vydanú mimovládnymi organizáciami - Centrom pre reprodukčné   práva   a   Poradňou   pre   občianske   a ľudské   práva   K.],   ako   aj   z   trestných oznámení   podaných   sťažovateľkami   v   1. rade   a v 2. rade   31. januára 2003,   v   ktorých uviedli, že sterilizačný zákrok im bol vykonaný počas pôrodu bez ich vedomia a súhlasu, pričom sa o ňom dozvedeli až následne. Sťažovateľka v 3. rade bola prvýkrát vypočutá taktiež 31. januára 2003 (s nárokom   na náhradu   škody   v zmysle § 43 ods.   2 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 sa ako poškodená k trestnému konaniu pripojila 12. februára 2003).

Uznesením   z   3. februára 2003   pribral   vyšetrovateľ   podľa   § 110   ods. 1   Trestného poriadku   účinného   do   31. decembra 2005   do   konania   Lekársku   fakultu   Univerzity Komenského   v B.   za   účelom   podania   znaleckého   posudku   predovšetkým   k   otázke, či si v zistených prípadoch sterilizácií takýto zákrok „vyžadoval zdravotný stav“ pacientiek, či bol v jednotlivých prípadoch „výkon sterilizácie nevyhnutný“ a či „v takých prípadoch boli   splnené   všetky   podmienky   a   náležitosti   pre   tento   výkon“.   Vypracovaný   znalecký posudok   bol   úradu   justičnej   polície   doručený   22. septembra 2003   a   v   ten   istý   deň   bol k znaleckému posudku vypočutý aj znalec.

Výsluchy   sťažovateliek   sa   uskutočnili   31. januára 2003,   20. februára 2003, a 14. augusta 2003 (sťažovateľky v 1. rade a v 2. rade), 31. januára 2003, 12. februára 2003, a 13. augusta 2003 (sťažovateľka v 3. rade). K veci boli zabezpečené dôkazné materiály zo zdravotnej   dokumentácie.   Dňa   14. augusta 2003   vyšetrovateľka   realizovala   výsluch zákonného   zástupcu   sťažovateľky   v   1. rade   a   13. augusta 2003   výsluch   zákonných zástupcov   sťažovateľky   v   3. rade   (sťažovateľky   v   1. rade   a   v   3. rade   neboli   v   čase vykonania sterilizácie plnoleté). Okrem výsluchov sťažovateliek boli vykonané aj výsluchy ďalších poškodených, u ktorých mali byť tiež nezákonne vykonané sterilizácie, ako aj iných osôb, u ktorých boli v nemocnici v K. vykonané sterilizácie, ale necítia sa byť poškodené. Tieto osoby boli vypočuté v procesnom postavení svedkov. Orgány činné v trestnom konaní zverejnili   prostredníctvom   masovokomunikačných   prostriedkov   výzvu   rómskym   ženám, ktoré sa domnievajú, že im bol nezákonne vykonaný sterilizačný zákrok, aby sa prihlásili na polícii. Osoby, ktoré sa prihlásili na výzvu polície boli taktiež vypočuté. Ako svedkovia boli vypočutí aj lekári gynekologicko-pôrodníckych oddelení nemocníc, kde boli vykonané sterilizácie   v zdokumentovaných   prípadoch   a lekári   niektorých   gynekologicko-pôrodníckych oddelení nemocníc uvádzaných v dokumente „Telo a duša“.

Na základe žiadosti vyšetrovateľa úradu justičnej polície z 20. februára 2003 bola na jednotlivých   gynekologicko-pôrodníckych   oddeleniach   nemocníc   vykonaná   rezortná kontrola   zameraná na   zákonnosť   a dôvodnosť   výkonu   sterilizácií.   Na   tento   účel   zriadil minister   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   kontrolnú   skupinu   zloženú   z odborníkov v odbore   gynekológia   a   pôrodníctvo.   Kontrolný   orgán   dostal   za   úlohu   preskúmať opodstatnenosť   tvrdení   uvádzaných   v správe   „Telo   a duša“   na   všetkých   gynekologicko-pôrodníckych oddeleniach uvádzaných v správe za obdobie desiatich rokov dozadu. Správa o výsledkoch kontroly z 28. mája 2003 bola predložená orgánom činným v trestnom konaní.

Na   objasnenie   skutkového   stavu   veci   boli   do   vyšetrovacieho   spisu   zabezpečené aj publikácia   „Telo   a duša   -   násilné sterilizácie a ďalšie útoky   na reprodukčnú   slobodu Rómov na Slovensku“ vydaná Centrom pre reprodukčné práva a Poradňou pre občianske a ľudské práva K., ako aj právne predpisy týkajúce sa podmienok a dôvodov vykonávania sterilizácií.   Vypočuté   boli   aj   osoby   participujúce   na   projektoch,   resp. aktivitách mimovládnych organizácií, ktoré boli podkladom pre zverejnenie publikácie „Telo a duša“. Obsahom vyšetrovacieho spisu sú aj ďalšie písomné materiály, napr. opatrenia o pribratí tlmočníka, splnomocnenia a iné.

Vyšetrovateľka   úradu   justičnej   polície   rozhodla   uznesením   sp. zn.ČVS: KUJP - 15/OVVK-2003   z   24. októbra 2003   o   zastavení   trestného   stíhania.   Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo.

Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že sťažovateľka v 1. rade už pred pôrodom, počas ktorého u nej mala byť nezákonne vykonaná sterilizácia, vedela, že pôrod sa uskutoční formou cisárskeho rezu. Po pôrode jej lekárka dala podpísať potvrdenie, ktoré podpísala v domnienke,   že   podpisuje   tlačivo   o   vykonaní   cisárskeho   rezu.   O   vykonaní sterilizácie počas druhého pôrodu nemala žiadnu vedomosť, s jej vykonaním by nikdy nesúhlasila, a tým sa cíti byť poškodená. Na žiadosti o vykonanie sterilizácie ide o jej podpis.

Sťažovateľka   v   2. rade   uviedla,   že   pred   pôrodom   jej   lekár   oznámil,   že   tento sa uskutoční formou cisárskeho rezu z dôvodu nepravidelnej polohy dvojičiek. Po vpichnutí injekcie jej sestrička dala podpísať nejaký doklad, a keďže pod vplyvom injekcie nevedela prečítať čo podpisuje, na jej otázku jej odpovedala, že ide o tlačivo o vykonaní cisárskeho rezu. Pri   prepúšťaní z nemocnice jej dali podpísať ďalší   doklad a zároveň   jej oznámili, že u nej vykonali sterilizáciu. Pred jej vykonaním nevedela, že k nej dôjde. Na žiadosti o vykonanie sterilizácie ide o jej podpis.

Sťažovateľka   v   3. rade   uviedla,   že   pred   druhým   pôrodom   ju   nikto   z   lekárov neinformoval,   že   u   nej   bude   vykonaná   sterilizácia.   Dodala,   že   nebola   informovaná o nutnosti vykonania tohto zákroku. Na žiadosti o vykonanie sterilizácie ide o jej podpis, ale nespomenula si na to, že také tlačivo pred alebo po pôrode podpisovala.

V odôvodnení uznesenia sa argumentovalo aj výpoveďami lekárov, ktorí sterilizáciu v Nemocnici   s poliklinikou   v K.   vykonávali, ako   aj   výpoveďami   zákonných   zástupcov sťažovateľky   v   1. rade   a   sťažovateľky   v   3. rade. Zákonní   zástupcovia   boli   vypočutí z dôvodu,   že   sťažovateľka   v   1. rade   a   sťažovateľka   v   3. rade   neboli   v   čase   vykonania sterilizácie   plnoleté   a   nemali   plnú   spôsobilosť   na   právne   úkony. Títo   uviedli, že pred vykonaním   sterilizácie   ich   nikto   o   jej   dôvodnosti   a nevyhnutnosti   neinformoval a o jej vykonaní sa dozvedeli až následne od lekárov. V prípade, ak by to bolo nevyhnutné zo zdravotných dôvodov, súhlas na sterilizáciu by dali.

Pre   zastavenie   trestného   stíhania   mala   význam   aj   skutočnosť,   že   kontrolou vykonanou odborníkmi z odboru gynekológie a pôrodníctva na jednotlivých gynekologicko-pôrodníckych   oddeleniach   nebola   zistená   diskriminácia   a segregácia   rómskych   žien. Zo záverov   kontrolnej   skupiny   tiež   vyplynulo,   že   v tých   regiónoch,   kde   bolo   možné nepriamo   posúdiť   podiel   rómskych   pacientiek   na   celkovom   počte   pacientiek, frekvencia sterilizácií   a cisárskych   rezov   bola   pri   rómskom   etniku   výrazne   nižšia   než u žien z majoritnej   populácie.   Kontrolná   skupina   v tejto   súvislosti   konštatovala, že na gynekologicko-pôrodníckych   oddeleniach   nedochádzalo   ku   genocíde   rómskeho etnika, a vyslovila záver, že lokálne porušenia Smernice o vykonaní sterilizácie sa dotkli žien bez ohľadu na ich príslušnosť k etnickej skupine.

Uznesenie o zastavení trestného stíhania sa vysporiadava aj so závermi znaleckého posudku podaného lekárskou fakultou, podľa ktorého u sťažovateliek boli dané zákonné dôvody na vykonanie sterilizácie. U sťažovateľky v 1. rade a sťažovateľky v 3. rade to boli zdravotné dôvody a u sťažovateľky v 2. rade viacdetnosť.

U lekárov,   ktorí   vykonali   sterilizácie,   nebol   preukázaný   úmysel   ako   subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu genocídia podľa § 259 ods. 1 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej aj „Trestný zákon“). Lekári uviedli, že jediný úmysel, ktorý ich viedol k vykonaniu sterilizácie, bola záchrana zdravia a života pacientky. Na obranu svojich tvrdení predložili dokumentovaný prípad rómskej ženy, ktorá v roku 1999 zomrela spolu so svojím dieťaťom práve z dôvodu, že nesúhlasila s navrhovanou sterilizáciou.

Nedostatok   predchádzajúceho   súhlasu   zákonných   zástupcov   so   zákrokom u sťažovateľky v 1. rade a sťažovateľky v 3. rade,   u ktorých   bola sterilizácia vykonaná zo zdravotných dôvodov, je z trestnoprávneho hľadiska formálnym nedostatkom. Situácia lekárov   v uvedených   prípadoch   je   podobná   situácii   krajnej   núdze   podľa   ustanovenia § 14 Trestného   zákona.   Vyšetrovateľka   pripomenula   znenie   čl. 8   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny - Dohovor o ľudských   právach   a   biomedicíne   (Convention   for   the   Protection   of   Human   Rights and Dignity of the Human Being with Regard to the Application of Biology and Medicine, Oviedo   04. IV. 1997),   podľa   ktorého   ak   v   dôsledku   núdze   nie   je   možné   získať zodpovedajúci súhlas, môže sa lekársky zákrok uskutočniť bezodkladne v záujme zdravia danej osoby.

Uznesenie poukázalo aj na fakty, ktoré podľa vyšetrovateľky úradu justičnej polície spochybňujú výpovede sťažovateliek, že na vykonanie sterilizácie neposkytli informovaný súhlas. V tejto súvislosti vzhľadom na spôsob života sťažovateliek sa vyžadoval špecifický prístup pri vyžiadaní súhlasu na vykonanie sterilizácie. Podstatné bolo, aby sťažovateľky pochopili, že vykonaním toho zákroku už nebudú môcť mať deti.

V závere uznesenia o zastavení trestného stíhania sa uvádza, že žiadna iná právna kvalifikácia   predmetného   skutku   pri   súčasnej   platnej   právnej   úprave   neprichádzala do úvahy.

Proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania podali sťažovateľky prostredníctvom svojej   právnej   zástupkyne 31. októbra 2003   sťažnosť,   ktorá   bola   úradu   justičnej   polície doručená 4. novembra 2003.

Z   jej   obsahu   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľky   namietali,   že   orgány   činné v trestnom konaní sa nevysporiadali so všetkými skutočnosťami v súvislosti s preukázaním trestného činu genocídia podľa § 259 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Ak by tak chceli urobiť,   museli   by   podľa   ich   názoru   uskutočniť   dôkladné   vyšetrovanie   vo   všetkých nemocniciach v Slovenskej republike a pri tom by sa nutne museli zamerať aj na výsluchy nerómskych žien, aby získali komparačnú perspektívu. Vyšetrovanie sa podľa nich výlučne zameralo len na Nemocnicu s poliklinikou v K. a navyše vypočúvané boli len rómske ženy. Problém videli aj v tom, že orgány činné v trestnom konaní neskúmali všetky aspekty prípadného naplnenia skutkových podstát iných trestných činov, ako napr. trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 až 224 Trestného zákona a trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209 Trestného zákona. Sťažovateľky namietali aj skutočnosť, že boli nedostatočne informované o potrebe vykonania sterilizácie, ako aj a o iných alternatívnych metódach plánovania rodičovstva.

Z obsahu   sťažnosti   je   ústavnému   súdu   ďalej   zrejmé,   že   sťažovateľky   namietali vážnosť a význam záverov kontrolnej komisie zriadenej ministrom zdravotníctva, pretože podľa ich názoru tieto závery zaradené do vyšetrovacieho spisu ako dôkaz nemohli prispieť k objasneniu   skutočností,   pre   ktoré   sa   trestné   stíhanie   viedlo.   Namietali   aj   to, že orgány činné v trestnom konaní nepochopili koncept a atribúty informovaného súhlasu sťažovateliek   na   vykonanie   sterilizačného   zákroku.   Za   nelogický   považovali   fakt, že vyšetrovateľka   postavila   súhlas   zákonných   zástupcov   sťažovateľky   v   1. rade a sťažovateľky v 3. rade do roviny formálneho významu, hoci platná právna úprava tento súhlas predpokladala.

O sťažnosti sťažovateliek proti   uzneseniu o zastavení trestného stíhania rozhodla krajská prokuratúra uznesením sp. zn. 1 Kv 18/03 z 28. septembra 2005 tak, že ich sťažnosť zamietla ako nedôvodnú. Krajská prokuratúra svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že:«V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu boli nazhromaždené všetky dosiahnuteľné dôkazy potrebné k zisteniu skutkového stavu veci a k objasneniu skutočností významných pre rozhodnutie.

Vyšetrovanie   vykonané   vyšetrovateľkou   spoločne   s   kolektívom   vyšetrovateľov zabezpečili možné a dostupné dôkazy, ktorými sú výsluchy svedkov, listinné dôkazy. Zo   Správy   o   vykonaní   mimoriadnej   odbornej   kontroly   na   gynekologicko- pôrodníckych   oddeleniach   uvádzaných   v publikácii  ,,Telo   a duša“   za   obdobie   10   rokov zo dňa   28.   5.   2003   Sekciou   štátneho   dozoru   a   kontroly   Ministerstva   zdravotníctva   SR vyplynulo,   že   všetky   vykonané   sterilizácie   rómskeho   etniku   boli   vykonané   na   základe medicínskych   indikácií   a   v   súlade   so   zdravotnými   indikáciami   uvedenými   v   Smernici o vykonaní sterilizácie. Kontrola bola zameraná aj na zistenie, či dochádza k zneužívaniu sterilizácie a cisárskych rezov u rómskeho obyvateľstva. Za týmto účelom bol zisťovaný počet týchto zákrokov   v pomere k   celoštátnym   a európskym   parametrom.   Bolo   zistené, že frekvencia sterilizácií je štatisticky nevýznamne vyššia v P. a K. kraji ako v ostatných krajoch   Slovenska   (celkove   na   Slovenku   je   frekvencia   sterilizácií   len   0,1 %   u   žien v reprodukčnom   veku).   V   tých   regiónoch,   kde   bolo   možné   nepriamo   posúdiť podiel rómskych pacientiek na celkovom počte, frekvencia sterilizácií a cisárskych rezov je u   rómskej   populácii   výrazne   nižšia   ako   u   zvyšku   populácie.   V   európskych   krajinách frekvencia   sterilizácií je 20 -   40   %   a   v   mnohých   krajinách   je   na   prvom   mieste   medzi metódami   plánovaného   rodičovstva.   Je   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   Smernica pre vykonávame sterilizácií toho čase platná, má reštrikčný charakter a umožňuje vykonať sterilizáciu len na žiadosť ženy, ktorá má najmenej tri žijúce deti alebo z medicínskych dôvodov.

Ďalej   bol   do   konania   pribratý   znalecký   ústav   na   podanie   posudku   zameraného na objasnenie   odborných   pojmov   a   konaní,   ktorým   je   Lekárska   fakulta   Univerzity Komenského v B. Znalecký posudok vysvetľuje pojem sterilizácie a dôvody jeho výkonu, z ktorých vyplýva, že podľa súčasného odborného názoru je potrebné u žien, ktoré prekonali dva   cisárske   rezy,   zabrániť   ďalšej   tehotnosti,   keďže   hrozí   komplikácia,   ktorá   má za následok   smrť   pacientky.   Sterilizácia   je   spoľahlivá   metóda,   zabraňujúca   po   dvoch cisárskych rezoch ďalšej tehotnosti, ktorá pre ženu i plod znamená život ohrozujúce riziko. Výkon sterilizácie zo zdravotných dôvodov upravuje ustanovenie § 27 zák. č. 20/1966 Zb. uverejnený vo Vestníku MZ SR č. 8 - 9/1972. Zo záverov znaleckého posudku vyplynulo, že všetky   vykonané   sterilizácie   svedkýň   boli   vykonané   v   súlade   so   zákonnými   dôvodmi uvedenými   vo Vestníku   č.   9/1972,   teda   zdravotných   dôvodov,   so   súhlasom   pacientiek a na základe   rozhodnutí   sterilizačných   komisií.   Podľa   zákona   sterilizácia   vykonaná zo zdravotných   dôvodov   vekovo   nie   je   limitovaná.   Riziko   ohrozenia   zdravia   ženy   alebo plodu pri ďalšej gravidite po dvoch vykonaných cisárskych rezoch je rovnaká u 18 ročnej ženy alebo 40 ročnej. Menovite u I. G. znalecký posudok poukázal na to, že bezprostredne po   cisárskom   reze   sa   vytvorila   taká   zápalová   komplikácia,   ktorá   vyžadovala   ďalšiu operáciu, pri ktorej bola odstránená maternica. Táto ďalšia operácia bola vykonaná v inej nemocnici. Rozsiahlymi dôkazmi nebol dokumentovaný ani jeden poznatok v tom, aby lekári vykonávali sterilizácie rómskych žien s úmyslom zabrániť rodeniu detí Rómom na Slovensku a aby vykonaním sterilizácie prípadne by sledovali poškodenie zdravia pacientky, resp. obmedzenie   reprodukčnej   schopnosti   rómskeho   etnika.   Jediným   úmyslom,   ktorý   ich k vykonaniu týchto zákrokov viedol, bolo zachovanie zdravia a života pacientky a jej plodu. Práve lekári sa cítia dotknutí trestným konaním v tejto veci, keď bolo preskúmavané ich konanie okrem iného aj ich úmysel pri vykonávaní náročného, zodpovedného a humánneho povolania.   Je   potrebné   prisvedčiť   konštatovaniu   vyšetrovateľky,   že   konanie   lekárov   je nielen v priamom rozpore so zistenými dôkazmi, ale aj celou kultúrou, filozofickým poňatím, odbornou úrovňou, kontrolným systémom a tradične humanistickou podstatou slovenského zdravotníctva.   Znalecký   posudok   ďalej   konštatuje,   že   každý   jeden   konkrétny   prípad vykonanej sterilizácie na rómskej žene sledoval jej zdravotný prospech, neraz záchranu jej života.   Každá   žiadosť   bola   vlastnoručne   podpísaná   v   zmysle   zákona.   Ako   závažný prípad,   nesúhlasu   pacientky   so   sterilizáciou,   bol dokumentovaný   prípad   rodičky   M.   H., ktorá v roku 1999 zomrela aj jej dieťa, pre jej nesúhlas so sterilizáciou.

Konaním   lekárov   teda   nebolo   preukázané,   aby   sa   títo   dopustili   trestného   činu genocídia   podľa   §   259   ods.   1   písm.   b)   Trestného   zákona,   keďže   nebola   naplnená subjektívna stránka tohto trestného činu, spočívajúca v úmysle úplne, či čiastočne zničiť etnickú skupinu Rómov a aby lekári vykonali nejaké opatrenia smerujúce bráneniu rodeniu detí. Vykonané vyšetrovanie bolo zamerané aj na to, či konaním lekárov nedošlo k inému trestnému činu, a to k trestného činu ublíženia na zdraví podľa §§ 221 - 224 Trestného zákona.   U   každého   jednotlivého   prípadu   sterilizácie   absentovala   obdobne   objektívna a subjektívna   stránka   uvedených   trestných   činov.   Plne   je   potrebné   sa   stotožniť aj so skutočnosťou, že v konaní lekárov nedošlo ani k trestnému činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 Trestného zákona, keďže boli dané súhlasy pacientiek a tieto neboli uvedené do omylu.

Keďže   rozhodnutie   vyšetrovateľky   je   vecne   správne   a   zákonné   zodpovedajúce vykonaným   dôkazom,   bolo   potrebné   rozhodnúť   spôsobom   uvedeným   vo   výrokovej   časti tohto uznesenia.»

III.

3.1 Rešpektovanie základných práv sťažovateliek zaručených v čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods.   2   ústavy,   ako   aj   práv   v   čl. 3   a   čl. 8   dohovoru   vyžadovalo   od   orgánov   činných v trestnom   konaní   dôsledné   prešetrenie   ich   tvrdení,   že   boli   podrobené   sterilizačnému zákroku   bez   svojho   vedomia   a   súhlasu   (ktorému   malo   predchádzať   náležité   poučenie o dôvodoch   opodstatňujúcich   jeho   potrebu,   o   jeho   povahe   a   následkoch,   prípadne o alternatívnych možnostiach liečby).

Podľa   § 2   ods. 3   Trestného   poriadku   účinného   do   31. decembra 2005   prokurátor je povinný   stíhať   všetky   trestné   činy,   o   ktorých   sa   dozvedel;   výnimky   sú   prípustné len podľa zákona alebo podľa vyhlásenej medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 2 ods. 4 prvej vety Trestného poriadku   účinného do   31. decembra 2005 ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti;   musia   trestné   veci   prejednávať   čo   najrýchlejšie   a   dôsledne   zachovávať občianske práva zaručené ústavou.

Podľa   § 2   ods. 5   prvej   vety   Trestného   poriadku   účinného   do   31. decembra 2005 orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 orgány činné v trestnom   konaní   hodnotia   dôkazy   podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia   založeného na starostlivom   uvážení   všetkých   okolností   prípadu   jednotlivo   i   v   ich   súhrne   nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.

3.2 Dôsledné prešetrenie tvrdení sťažovateliek v súlade s citovanými ustanoveniami zákona zahŕňalo predovšetkým dostatočné objasnenie otázok:

či sťažovateľkám bol vykonaný sterilizačný zákrok,či bol takýto zákrok v ich prípadoch vykonaný lege artis, teda z dôvodov a spôsobom akceptovaným   právnym   poriadkom   v   súlade   s   právami   pacientiek,   čo   zahŕňa   dôsledné zistenie okolností za ktorých bol uskutočnený, vrátane riešenia otázky či bolo potrebné poučenie   a   súhlas   pacientky   so   zákrokom   a   či   v   jednotlivých   prípadoch   bol   takýto „informovaný súhlas“ daný, či v prípade neplnoletých pacientiek (sťažovateľky v 1. rade a v 3. rade) vyžadovala platná právna úprava „informovaný súhlas“ zákonných zástupcov, či bol takýto súhlas daný a ak nie z aký dôvodov,

a v prípade   porušenia   právnych   predpisov   posúdenie,   či   v súvislosti   s ním   došlo k vzniku trestnoprávnej zodpovednosti konkrétnej osoby.

Svoje závery v uvedených smeroch musí zároveň príslušný orgán činný v trestnom konaní   náležite   odôvodniť.   Podľa   § 134   ods. 2   Trestného   poriadku   účinného do 31. decembra 2005 treba v odôvodnení, ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré boli vzaté za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú,   úvahy,   ktorými   sa   rozhodujúci   orgán   spravoval   pri   hodnotení   vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na podklade ktorých posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.

Podľa   § 147   ods. 1   Trestného   poriadku   účinného   do   31. decembra 2005 pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán

a) správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   môže sťažovateľ podať sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu.

Vychádzajúc z uvedeného posudzoval ústavný súd sťažnosťou napádané uznesenie krajskej   prokuratúry   sp. zn.   1 Kv 18/03   z   28. septembra 2005,   prihliadajúc   k   obsahu uznesenia   vyšetrovateľky   úradu   justičnej   polície   sp. zn.   ČVS:   KUJP - 15/OVVK-2003 z 24. októbra 2003   o   zastavení   trestného   stíhania,   ktoré   bolo   napadnutým   rozhodnutím krajskej prokuratúry preskúmavané.

Uvedeným rozhodnutím vyšetrovateľky úradu justičnej polície z 24. októbra 2003 bolo trestné stíhanie vo veci zastavené z dôvodu, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý   sa   trestné   stíhanie   vedie   [§ 172   ods. 1   písm.   a)   Trestného   poriadku   účinného do 31. decembra 2005].   Vo   vzťahu   k   sťažovateľkám   zastavenie   trestného   stíhania z uvedeného dôvodu neprichádza do úvahy. Z obsahu vyšetrovacieho spisu nepochybne vyplýva, že u sťažovateliek bol sterilizačný zákrok zdravotníckym personálom Nemocnice s poliklinikou v K. vykonaný. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že o totožný skutok ide aj vtedy, keď sa pri rôznosti následkov zhoduje konanie aspoň s časťou konania, pre ktorý je trestné   konanie   vedené.   Podstata   skutku   je   v   zmysle   všeobecných   zásad   Trestného poriadku určovaná existenciou určitej udalosti, z ktorej vzišiel následok porušujúci alebo ohrozujúci spoločenské záujmy chránené Trestným zákonom. Z týchto dôvodov zostáva totožnosť   skutku   zachovaná,   ak   bude   aspoň   sčasti   zachovaná   totožnosť   konania   alebo následku.

Zastavenie   trestného   stíhania   zodpovedajúce   splneniu   procesnej   povinnosti „náležitého vyšetrenia“ (v zmysle čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 3 a čl. 8 dohovoru),   by   prichádzalo   do   úvahy   najmä   v   prípade,   ak   by   po   riadne   vykonanom a vyhodnotenom   dokazovaní   (v   súlade   s citovanými   ustanoveniami   Trestného   poriadku účinného   do   31. decembra 2005)   dospeli   orgány   činné   v   trestnom   konaní   k záveru, že skutok (ktorý je predmetom trestného stíhania) nemôže napĺňať znaky žiadneho trestného činu.

3.3 Za ústavne konformný v tomto smere, teda dostatočne odôvodnený výsledkami vyšetrovania v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie vo veci, považoval ústavný súd záver krajskej prokuratúry v uznesení sp. zn. 1 Kv 18/03 z 28. septembra 2005, podľa ktorého vo veci nebola preukázaná možnosť naplnenia skutkovej podstaty trestného činu genocídia podľa § 259 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, tak z hľadiska zákonných znakov týkajúcich sa subjektívnej stránky, ako aj z hľadiska možného naplnenia zákonných znakov týkajúcich sa objektívnej stránky uvedeného trestného činu.

Tak   ako   krajská   prokuratúra   aj   vyšetrovateľka   úradu   justičnej   polície   dospeli k záveru,   že   vykonané   dôkazy   nepotvrdzujú   podozrenie,   že   by   niekto   z lekárov v nemocniciach ktorých sa vyšetrovanie týkalo, konal pri výkone sterilizačného zákroku s úmyslom „... úplne   alebo   čiastočne   zničiť   niektorú   národnú,   etnickú,   rasovú   alebo náboženskú   skupinu“ a že   by   vykonané   sterilizačné   zákroky   bolo   možné   vzhľadom na okolnosti za ktorých boli uskutočnené považovať za „... opatrenie smerujúce k tomu, aby sa v rómskom etniku bránilo rodeniu detí...“ v zmysle § 259 ods. 1 písm. b) Trestného zákona platného do 31. decembra 2005. Svoje závery opreli hlavne o výsledky znaleckého dokazovania (znaleckého posudku č. 242/2003 zo 16. septembra 2003, znaleckého ústavu - Lekárskej   fakulty   Univerzity   Komenského   v B.),   z   ktorého   vyplynulo,   že v zistených prípadoch   vykonaných   sterilizácií   bola   daná   zdravotná   indikácia   pre vykonanie   takého zákroku (dôvod   relevantný so zdravotného hľadiska) v záujme ochrany života a zdravia dotknutých   žien,   spočívajúci   vo   vysokom   riziku   závažných   (život ohrozujúcich) zdravotných komplikácií v prípade ďalšieho tehotenstva vzhľadom na ich zdravotný stav, alebo   boli   splnené   podmienky   stanovené   právnymi   predpismi,   umožňujúce   sterilizáciu zo sociálnych   dôvodov   v prípade   žiadosti   dotknutej   ženy.   Opierali sa   taktiež   o „Správu o výsledkoch   kontroly   Sekcie   štátneho   dozoru   a kontroly   Ministerstva   zdravotníctva Slovenskej republiky“ z 28. mája 2003 v zdravotníckych zariadeniach označených v správe „Telo a duša“ a obsah zdravotnej dokumentácie (v dvoch prípadoch sterilizačných zákrokov vykonaných pred viac ako 20 rokmi sa dokumentácia v relevantnom rozsahu nezachovala).Najmä vzhľadom na dôkazy o existencii právnou úpravou uznaných zdravotných indikácií pre vykonanie uvedeného zákroku v zistených prípadoch vykonaných sterilizácií v záujme ochrany života a zdravia dotknutých žien, resp. o splnení podmienok stanovených právnymi predpismi pre vykonanie sterilizácie zo „sociálnych“ dôvodov v prípade žiadosti dotknutej ženy, ústavný súd závery prokuratúry a vyšetrovateľky úradu justičnej polície nepovažuje za svojvoľný alebo arbitrárny. V danej časti orgány činné v trestnom konaní odôvodnili   svoje   rozhodnutie   dostatočne,   vysporiadajúc   sa   s otázkou   naplnenia, resp. nenaplnenia   zákonných   znakov   trestného   činu   genocídia   na   základe   konkrétnych skutočností, bez zjavných logických rozporov či protirečení, pričom rozsah vyšetrovania a skutkové   zistenia   možno   pre   účely   posúdenia   tejto   právnej   otázky   považovať za dostatočné.

Z obsahu   vyšetrovacieho   spisu   a napokon   aj   napádaného   rozhodnutia   vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní sa v dostupnom rozsahu zaoberali aj otázkou početnosti sterilizačných zákrokov u pacientiek rómskeho etnika v porovnaní s pacientkami zvyšnej populácie. Vyzvali osoby rómskeho etnika, ktoré sa cítia byť poškodené, aby sa prihlásili a vypovedali   v trestnom   konaní.   Zo   skutočností   zistených   ústavným   súdom   nevyplýva, že by orgány činné v trestnom konaní „umelo selektovali“ pri vyhľadávaní a vypočúvaní svedkov,   že   by   ovplyvňovali   zloženie   svedkov,   či   inak   manipulovali   vyšetrovanie. Sťažovateľky   namietajúc,   že   v priebehu   vyšetrovania   boli   vypočúvané   iba   pacientky rómskeho   pôvodu,   neuvádzajú   aké   skutočnosti   by   malo   vypočutie   žien,   ktorým   bola vykonaná   sterilizácia   a nie   sú   rómskej   národnosti   objasniť   -   aké   okolnosti   podstatné pre vyšetrovanie   (trestný   čin,   ktorý   mal   byť   spáchaný   sa   ich   netýka   a neboli   ním   ani poškodené) a nie je ani zrejmé, ktoré z nerómskych pacientiek by mali byť takto vypočuté.

3.4 Pokiaľ   však   ide   o   zabezpečenie   účinného   vyšetrenia   tvrdení   sťažovateliek o vykonaní sterilizačného zákroku bez ich vedomia a informovaného súhlasu, z hľadiska posúdenia   možného   vzniku   trestnej   zodpovednosti   podľa   ďalších   ustanovení   trestného zákona   (orgány   činné   v   trestnom   konaní   nie   sú   viazané   právnou   kvalifikáciou   skutku použitou pri začatí trestného stíhania), nedáva odôvodnenie uznesenia krajskej prokuratúry sp. zn. 1 Kv 18/03 z 28. septembra 2005 dostatočnú odpoveď na všetky skutkové a právne otázky dôležité pre rozhodnutie vo veci, obmedziac sa v tejto časti v podstate na tri vety (jeden odsek).

Zastavujúce   uznesenie   vyšetrovateľky   úradu   justičnej   polície   je   v tomto   smere založené na konštatovaní, že nebol zistený ani jeden prípad, kedy by sa rómska pacientka podrobila sterilizácii bez jej písomného súhlasu, poukazujúc najmä na podpísané písomné žiadosti   o   tento   zákrok   (aj   u   sťažovateliek),   na   výpovede   zdravotníckeho   personálu (predovšetkým   zainteresovaných   lekárov)   a   na   časový   odstup   od   zákroku   po   podanie trestného oznámenia.

Z výpovedí lekárov vyplýva, že sťažovateľky mali požiadať o vykonanie sterilizácie samé a dobrovoľne po náležitom poučení pred pôrodom (v priebehu ktorého bol vzhľadom na operatívnu formu zákrok vykonaný). Sťažovateľky naopak tvrdili, že im mal byť zákrok (sterilizácia) vykonaný pri pôrode bez ich vedomia a predchádzajúceho poučenia a súhlasu, pričom sa o vykonaní sterilizácie dozvedeli až následne. Podpisy na žiadostiach sú ich, no v čase podpisu im nebolo vysvetlené čo podpisujú, resp. im boli dokumenty predložené k podpisu až následne.

Podstatné   svedectvá   v   predmetnej   veci   si   teda   navzájom   odporujú.   Z   obsahu spisového materiálu však nevyplýva, že by orgány činné v trestnom konaní využili všetky dostupné   prostriedky   na   dôsledné   objasnenie   skutkového   stavu   v tomto   smere,   jednak položením   konkrétnych   otázok   vypočúvaným   svedkom   o   presnom   čase,   okolnostiach, spôsobe a obsahu vykonaného poučenia sťažovateliek a udelenia ich písomného súhlasu so zákrokom (presnejšie podpísania žiadosti o povolenie sterilizácie) s využitím dostupných údajov zo zdravotnej dokumentácie sťažovateliek. Čo najdôslednejšie objasnenie priebehu skutkového deja je významné aj vzhľadom na to, že zo zaistenej časti relevantnej zdravotnej dokumentácie   sťažovateliek   (pôrodopis,   žiadosť   o   povolenie   sterilizácie,   rozhodnutie sterilizačnej komisie) vyplývajú pomerne krátke časové odstupy medzi udalosťami, ktoré sú vo veci podstatné (sťažovateľka v 1. rade mala byť do nemocnice prijatá 23. januára 2000 o 17.35 h, žiadosť o vykonanie sterilizácie je z 23. januára 2000, časový údaj o pôrode je 23. január 2000 o 18.55 h, rozhodnutie sterilizačnej komisie je datované 23. januára 2000, sťažovateľka v 2. rade mala byť do nemocnice prijatá naposledy 10. apríla 2002 o 22.15 h, žiadosť o vykonanie sterilizácie je z 10. apríla 2002, časový údaj o pôrode je 11. apríl 2002 o 8.15 h   a   o   8.17 h,   rozhodnutie   sterilizačnej   komisie   je   datované   10. apríla 2002, sťažovateľka v 3. rade porodila a bola sterilizovaná 10. januára 1999, žiadosť o vykonanie sterilizácie je z 9. januára 1999, rozhodnutie sterilizačnej komisie je datované 9. januára 1999). Orgány činné v trestnom konaní nevyužili ani možnosť vykonať konfrontáciu medzi sťažovateľkami a svedkami aj napriek tomu, že si ich svedectvá navzájom odporujú.

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľky   v   1. rade   a   v   3. rade,   ktoré   boli   v   čase   vykonania sterilizácie   neplnoleté,   považuje   vyšetrovateľka   úradu   justičnej   polície   nedostatok predchádzajúceho   súhlasu   ich   zákonných   zástupcov   so   zákrokom   za „... formálny... v trestnoprávnom zmysle...“, konštatujúc, že vykonanie sterilizácií u nich „... indikovali ako závažné,   nezriedka život ohrozujúce,   akútne zdravotné ťažkosti a možnosť ich fatálneho ukončenia. V týchto prípadoch postupovali lekári v situácii blízkej, či dokonca rovnajúcej sa ustanoveniu Trestného zákona (platného do 31. decembra 2005; pozn.) o krajnej núdzi (§ 14),   a pokiaľ   spôsobený   následok   v podobe   zachráneného   života   a zdravia   pacientky jednoznačne   prevažuje   nad   hroziacim   následkom,   nie   je   možné   považovať   formálny nedostatok súhlasu zákonných zástupcov za automatický dôvod na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti“. Vyšetrovateľka v tejto súvislosti poukázala aj na znenie čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny

-   Dohovor   o ľudských   právach   a   biomedicíne,   podľa   ktorého   ak   v dôsledku   núdze nie je možné získať zodpovedajúci súhlas, môže sa lekársky zákrok uskutočniť bezodkladne v záujme zdravia danej osoby.

Podľa § 14 Trestného zákona platného do 31. decembra 2005 čin ináč trestný, ktorým niekto   odvracia   nebezpečenstvo   priamo   hroziace   záujmu   chránenému   týmto   zákonom, nie je trestným činom. Nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné toto nebezpečenstvo za daných okolností odvrátiť ináč alebo spôsobený následok je zrejme rovnako závažný alebo ešte závažnejší ako ten, ktorý hrozil.

Stav   krajnej   núdze   v zmysle   citovaného   ustanovenia   Trestného   zákona   vyžaduje existenciu   bezprostrednej   a priamej   hrozby   ohrozujúcej   záujem   chránený   zákonom (v danom   prípade   život   a zdravie   pacientky),   ako   aj   splnenie   podmienky   subsidiarity (t. j. že za daných okolností nebolo možné hrozbu odvrátiť iným spôsobom (pokiaľ možno neporušujúcim zákonom chránené práva a záujmy). V tomto smere nie je právny záver orgánov   činných   v trestnom   konaní   o naplnení   podmienok   krajnej   núdze,   resp.   stavu blízkemu krajnej núdzi, založený na dostatočných dôvodoch. Predovšetkým nie je zrejmé ako sa vysporiadali s konštatovaním znalcov, podľa ktorého „Sterilizácia ženy nie je výkon, ktorý   by   bezprostredne   zachraňoval   život   ženy.   Sterilizácia   je   však   spoľahlivá   metóda, zabraňujúca po dvoch cisárskych rezoch ďalšej tehotnosti, ktorá pre ženu i plod znamená vysoké riziko“. Z uvedeného je zrejmé, že sterilizácia nie je zákrokom, ktorý by mohol odvrátiť „... akútne   zdravotné   ťažkosti...“ pri   blížiacom   sa,   začínajúcom   alebo už prebiehajúcom   pôrode,   ale   má   preventívny   účel,   zabrániť   prípadnému   ďalšiemu tehotenstvu (niekedy v budúcnosti), v priebehu ktorého môžu vzniknúť závažné zdravotné komplikácie (pokiaľ napr. žena nepodstúpi umelé prerušenie tehotenstva). Orgány činné v trestnom konaní teda dostatočne nezdôvodnili v čom spočívala bezprostrednosť ohrozenia života   a zdravia   pacientiek,   ktorá   znemožňovala   odloženie   sterilizácie   neplnoletých sťažovateliek na neskoršie obdobie po získaní súhlasu zákonných zástupcov, čo rovnako platí   aj   pre   zodpovedanie   otázky,   v čom   spočívala   naliehavosť   „núdze“   v zmysle čl. 8 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   dôstojnosti   človeka   v   súvislosti   s   aplikáciou biológie a medicíny - Dohovor o ľudských právach a biomedicíne, tak že „nebolo možné získať zodpovedajúci súhlas“ spomenutých zákonných zástupcov.

Pokiaľ   ide   o   otázku   možnosti   alebo   nemožnosti   získania   súhlasu   zákonných zástupcov sťažovateliek, ktoré neboli v čase vykonania sterilizácie plnoleté, z uznesenia vyšetrovateľky   úradu   justičnej   polície   ani   z   druhostupňového   uznesenia   krajskej prokuratúry   z   28. septembra 2005   napokon   ani   nie   je   možné   zistiť   k akým   konečným skutkovým záverom dospeli ohľadne otázky, či bol zo strany zdravotníckeho personálu súhlas s vykonaním sterilizácie od zákonných zástupcov sťažovateliek v 1. rade a v 3. rade pred zákrokom žiadaný alebo nie.

Pokiaľ ide o právne posúdenie, či bol postup zdravotníckeho personálu pri vykonaní sterilizácií u sťažovateliek v súlade s právnym poriadkom platným v čase ich uskutočnenia, konštatuje   uznesenie   vyšetrovateľky   úradu   justičnej   polície   záväznosť   Smernice Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   socialistickej   republiky   o vykonávaní   sterilizácie č. Z - 4582/1972 - B/1 zo 14. apríla 1972 (ďalej len „smernica ministerstva zdravotníctva zo 14. apríla 1972“)   uverejnenej   pod   číslom 9   vo   Vestníku   Ministerstva   zdravotníctva Slovenskej   socialistickej   republiky   č. 8 - 9/1972   (v   čiastke   4 - 5)   registrovanej v čiastke 13/1972   Zbierky   zákonov.   Rozhodnutie   vyšetrovateľky   úradu   justičnej   polície v tejto   súvislosti   uvádza: „Rozhodujúca   pre   meritórne   rozhodnutie   v trestnom   konaní z hľadiska subjektívnych súvislostí je jej nezvratná platnosť (rozumej smernice ministerstva zdravotníctva   zo   14. apríla 1972) a   záväznosť   pre   lekárov   vykonávajúcich   sterilizácie, najmä pritom či lekári, pri výkone sterilizácií postupovali v zmysle tejto smernice a či sa ich úmysel, a ním motivované konanie od zámeru, sledovaného týmto predpisom neodklonil. Takýto   odklon,   či   priamo   vedomé   porušenie   smernice   v žiadnom   konkrétnom   prípade zistené   nebolo.“ V rozhodnutí   krajskej   prokuratúry   z   28. septembra 2005   sa   v   tejto súvislosti uvádza: „Výkon sterilizácie zo zdravotných dôvodov upravuje ustanovenie § 27 zák. č. 20/1966 Zb.   uverejnený   vo   Vestníku   MZ   SR   č.   8-9/1972.   Zo   záverov   znaleckého posudku   vyplynulo,   že   všetky   vykonané   sterilizácie   svedkýň   boli   vykonané   v   súlade so zákonnými   dôvodmi   uvedenými   vo   Vestníku   č.   9/1972,   teda   zdravotných   dôvodov, so súhlasom pacientiek a na základe rozhodnutí sterilizačných komisií.“

Ani v rozhodnutí vyšetrovateľky úradu justičnej polície, ani v rozhodnutí krajskej prokuratúry   z   28. septembra 2005   však   nie   sú   uvedené   konkrétne   ustanovenia   smernice ministerstva zdravotníctva zo 14. apríla 1972, resp. iného relevantného právneho predpisu, ktorý orgány činné v trestnom konaní v danej veci aplikovali na zistený skutkový stav, ani právne   úvahy,   na   podklade   ktorých   dospeli   k právnemu   záveru,   že   postup zdravotníckeho personálu pri uskutočnení sterilizácie u sťažovateliek bol právne konformný (odôvodnenie   rozhodnutia   krajskej   prokuratúry   z 28. septembra 2005   pri   tom   odkazuje na § 27 zákona č. 20/1966 Zb. o starostlivosti o zdravie ľudu v znení neskorších predpisov zrušený § 81 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti   v znení   neskorších   predpisov,   s   účinnosťou   k   1. januáru 1995,   teda   ešte pred vykonaním   sterilizácií   sťažovateľkám).   V tomto   smere   nie   sú   rozhodnutia   orgánov činných   v trestnom   konaní   ústavne   konformné,   pretože   ich   odôvodnenie   neuvádza preskúmateľné dôvody, na ktorých sú založené právne závery orgánov činných v trestnom konaní.

Z vyššie   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   vo   vyšetrovaní   predchádzajúcom napádanému   rozhodnutiu   krajskej   prokuratúry   z   28. septembra 2005   neboli   vyčerpané všetky   možnosti   na   čo   najdôkladnejšie   zistenie   skutkového   stavu   veci   v   rozsahu nevyhnutnom   pre   rozhodnutie   a   uznesenie   vyšetrovateľky   úradu   justičnej   polície z 24. októbra 2003 o zastavení trestného stíhania nie je založené na ústavne konformných (dostatočných   a   preskúmateľných)   dôvodoch.   Krajská   prokuratúra   v   konaní o   sťažnosti proti   rozhodnutiu   vyšetrovateľky   úradu   justičnej   polície   z   24. októbra 2003   nedostatky vyšetrovania nielenže nenapravila, ale ich svojím rozhodnutím právoplatne potvrdila.

Sterilizačné   zákroky,   ktoré   boli   sťažovateľkám   vykonané,   by   v   prípade ich nezákonnosti   mohli   predstavovať   porušenie   hmotnoprávnej   stránky   ich   práva na rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života, ako   aj   práva   nebyť   podrobený neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu.

Procesnej stránke uvedených základných práv zaručených v čl. 16 ods. 2 a v čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj práv v čl. 3 a v čl. 8 dohovoru zodpovedá povinnosť štátu zabezpečiť účinné úradné vyšetrenie trestných oznámení sťažovateliek, resp. ich tvrdení uvedených pri výsluchu   v trestnom   konaní.   Táto   povinnosť   sa   nepochybne   týkala   aj   krajskej prokuratúry vzhľadom na jej postavenie orgánu vykonávajúceho dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní vrátane dôsledného zachovávania práv zaručených ústavou (§ 2 ods. 4 a § 174 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005).

Sťažovateľky mali arguable claim, že vo vzťahu k nim mohlo dôjsť k protiprávnemu vykonaniu   sterilizácií,   a   teda   k   neľudskému   alebo   ponižujúcemu   zaobchádzaniu zasahujúcemu ich súkromie a rodinný život. Krajská prokuratúra však potvrdila rozhodnutie vyšetrovateľky   úradu   justičnej   polície   o   zastavení   trestného   stíhania   bez   toho, aby zabezpečila   odstránenie   nedostatkov   vyšetrovania   v   záujme   dôsledného   vyšetrenia všetkých relevantných okolností prípadu a náležitého posúdenia veci.

Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   uznesením   krajskej   prokuratúry sp. zn. 1 Kv 18/03   z   28. septembra 2005   o   zamietnutí   sťažnosti   proti   rozhodnutiu vyšetrovateľky úradu justičnej polície z 24. októbra 2003 bola porušená procesná stránka základných práv sťažovateliek podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj procesné garancie vyplývajúce z ich práv podľa čl. 3 a čl. 8 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Vyslovenie porušenia procesnej stránky označených práv sťažovateliek zaručených v ústave a dohovore neznamená nevyhnutne aj porušenie ich hmotnej stránky. Reálnosť takéhoto porušenia bude zrejmá až po zabezpečení náležitého vyšetrenia, zodpovedajúceho požiadavkám   tvoriacim   procesnú   stránku   uvedených   práv.   V   tomto   smere   nenahrádza rozhodnutie   ústavného   súdu   závery   príslušných   orgánov   činných   v   trestnom   konaní, v ktorých právomoci je zaoberať sa otázkou, či vo veci sťažovateliek došlo k vzniku trestnej zodpovednosti.

3.5 Podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím   boli   porušené   práva   alebo   slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva, preto zrušil napadnuté rozhodnutie krajskej prokuratúry a prikázal jej vo veci konať (bod 2 výroku nálezu).

Povinnosťou   krajskej   prokuratúry   bude   predovšetkým   zabezpečiť   odstránenie vytýkaných nedostatkov v konaní, ako aj dôslednú ochranu práv sťažovateliek podľa ústavy a dohovoru, ktoré s týmto konaním súvisia.

3.6 Podľa   čl. 127   ods. 3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľky   v   petite   sťažnosti   žiadali   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   (sťažovateľka   v   1. rade   a   sťažovateľka   v   3. rade   po   2 000 000 Sk a sťažovateľka   v   2. rade   1 000 000 Sk),   ktoré   odôvodnili   tým,   že   sterilizačný   zákrok vykonaný   bez   ich   súhlasu   bol   podstatným   zásahom   do   ich   telesnej   integrity   a spôsobil im neodvrátiteľnú   citovú   ujmu   a   nemožnosť   uplatniť   sa   v   rodinnom   živote   a   dokonca vo sfére reprodukčnej funkcie rodiny.

Ústavný   súd   považoval   za   primerané   priznať   každej   zo   sťažovateliek   sumu 50 000 Sk (body 3 až 5 výroku nálezu), zohľadňujúc povahu porušenia práv sťažovateliek (porušenie ich procesnej stránky), ktoré ešte možno napraviť v ďalšom priebehu trestného konania, kde sa preukáže, či došlo aj k priamemu porušeniu ich hmotných práv trestným činom. Nápravu porušenia ústavnosti v danom prípade preto predstavuje výrok ústavného súdu   deklarujúci   porušenie   základných   práv   sťažovateliek   a   predovšetkým   zrušenie rozhodnutia krajskej prokuratúry sp. zn. 1 Kv 18/03 z 28. septembra 2005 a vrátenie veci krajskej   prokuratúre   na   ďalšie   konanie.   Vo   zvyšnej   časti   preto   ústavný   súd   návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 7 výroku nálezu).

3.7 Pokiaľ ide o ďalšie namietané porušenie základných práv a slobôd sťažovateliek zaručených v čl. 12 ods. 2 a v čl. 41 ods. 1 ústavy, ako aj práv v čl. 13 a v čl. 14 dohovoru, dospel ústavný súd pri prerokovaní sťažnosti k záveru, že podstata sťažnosťou nastoleného ústavného problému spadá do pôsobnosti čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 3 a čl. 8 dohovoru. Rozhodnutím ústavného súdu bol tento problém vyriešený. Ústavný súd preto   sťažnosti   v   časti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   základných   práv   a   slobôd sťažovateliek zaručených v čl. 12 ods. 2 a v čl. 41 ods. 1 ústavy, ako aj v čl. 13 a v čl. 14 dohovoru nevyhovel (bod 7 výroku nálezu).

3.8 Sťažovateľky   žiadali,   aby   im   boli   uhradené   trovy   konania,   ktoré   na   základe výzvy ústavného súdu ich právna zástupkyňa vyčíslila sumou 12 903 Sk. Trovy právneho zastúpenia   právna   zástupkyňa   špecifikovala   ako   odmenu   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie   a   príprava   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s   klientom,   podanie   ústavnej sťažnosti) vykonané pre tri klientky v roku 2005 (teda 3 x po 2 x 2 501 Sk znížené o 20 %) a režijný paušál (3 x po 2 x 150 Sk).

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateliek   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 1 a 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“) s   tým,   že   predmetom   konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je ochrana základných ľudských práv   a   slobôd.   Predmet   tohto   konania   je   v   zásade   nevyjadriteľný   v   peniazoch a je nezameniteľný   s primeraným finančným zadosťučinením,   ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (I. ÚS 129/03, III. ÚS 34/03).

Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený v roku 2005   v   konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje   2 501 Sk   a   hodnota   režijného paušálu 150 Sk. Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. sa základná sadzba tarifnej odmeny   môže   znížiť   o 20 %,   ak   ide   o   spoločné   úkony   pri   zastupovaní   dvoch   alebo viacerých osôb.

Výška   sťažovateľkami   uplatnenej   náhrady   trov   konania   pred   ústavným   súdom zodpovedá výške nároku, ktorý sťažovateľky mohli uplatniť podľa označených ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z., preto ústavný súd v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom   súde priznal   sťažovateľkám   náhradu   trov   konania   v   požadovanej   výške 12 903 Sk (bod 6 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2006