znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 194/05-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť H., spol. s r. o., N., zastúpenej advokátom JUDr. R. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cb 43/2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H., spol. s r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2005 doručená   sťažnosť H.,   spol.   s r.   o.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpenej   advokátom JUDr. R. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cb 43/2003.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   žalobou   z   27.   decembra   2002   podanou   na okresnom súde 8. januára 2003 sa domáhal zaplatenia peňažnej čiastky vo výške 27 183 Sk z titulu bezdôvodného obohatenia voči spoločnosti R., s. r. o., (ďalej len „žalovaná“). Ďalej uviedol, že 26. marca 2003, t.j. tri mesiace po podaní žaloby jediný spoločník žalovanej rozhodol o zrušení spoločnosti s likvidáciou (zápis do obchodného registra z 2. septembra 2003).

Podľa   sťažovateľa   počas   súdneho   konania   a po   rozhodnutí   jediného   spoločníka žalovanej o zrušení spoločnosti bola spoločenskou zmluvou zo 17. apríla 2003 založená nová spoločnosť pod obchodným názvom R., s. r. o., s predmetom podnikania zhodným s predmetom   podnikania   žalovanej.   Pritom   jediný   spoločník   žalovanej   vystupuje   v tejto novej spoločnosti ako jediný jej konateľ.

Okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   36   Cb   43/2003   vyzval   sťažovateľa v marci 2003 na zaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ uhradil súdny poplatok 6. marca 2003.

Dňa   17.   júna   2003   okresný   súd   vydal   vo   veci   platobný   rozkaz,   ktorým   uložil žalovanej   povinnosť   zaplatiť sťažovateľovi   sumu   27   183   Sk   a trovy   konania.   Žalovaná podala voči platobnému rozkazu 13. augusta 2003 odpor.

Sťažovateľ uviedol, že prvé pojednávanie vo veci po následnom zrušení platobného rozkazu sa uskutočnilo 28. apríla 2004, t. j. po viac ako 8 mesiacoch od doručenia odporu žalovanou.   Sťažovateľ   na   pojednávaní   navrhol   rozšírenie   žaloby   o úrok   z omeškania z dlžnej   sumy   a na   nasledujúci   deň   po   tom,   ako   okresný   súd   odročil   pojednávanie   na neurčito, svoj návrh na rozšírenie žaloby doplnil na výzvu súdu aj písomne.

V poradí druhé pojednávanie vytýčil okresný súd 10. augusta 2004 na 27. október 2004.   Pojednávanie   pre   neprítomnosť   žalovanej   bolo   odročené   za   účelom   doručenia uznesenia z 27. októbra 2004 o pripustení zmeny žalobného návrhu žalovanej. Ostatným úkonom okresného súdu bolo 12. januára 2005 vytýčenie ďalšieho pojednávania na 6. júla 2005.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd nekonal a nekoná v jeho veci plynulo a bez prieťahov. Podľa sťažovateľa napriek právnej a faktickej jednoduchosti veci okresný súd nepostupuje tak, aby konanie smerovalo k včasnému a spravodlivému rozhodnutiu vo veci. Poukázal   najmä   na   to,   že   od   podania   odporu   13.   augusta   2003   uplynulo   už   viac   ako 17 mesiacov, pričom súd počas uplynulého obdobia podľa neho nevykonal potrebné úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci.

Z uvedeného   dôvodu   sťažovateľ   16.   novembra   2004   podal   sťažnosť   na   prieťahy v súdnom   konaní   adresované   predsedovi   okresného   súdu,   ktorá   bola   z jeho   strany s prihliadnutím na vysoký počet nevybavených vecí posúdená ako nedôvodná.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cb 43/2003, prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cb 43/2003 konal bez zbytočných prieťahov, priznal mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   40   000   Sk   a   náhradu   trov   právneho zastúpenia vo výške 5 280 Sk.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (III. ÚS 199/02, I. ÚS 140/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého sa mal dopustiť okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cb 43/2003 o návrhu sťažovateľa na zaplatenie peňažnej čiastky 27 183 Sk s príslušenstvom žalovanou.

V okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   zo   sťažnosti   sťažovateľa   a k nej   pripojenej písomnej dokumentácie zistil, že v tejto veci na základe návrhu sťažovateľa z 8. januára 2003 okresný súd po zaplatení súdneho poplatku sťažovateľom (6. marca 2003) 17. júna 2003 vydal platobný rozkaz. Po podanom odpore zo strany žalovanej 13. augusta 2003 (a jeho   doručení   druhému   účastníkovi   s vyžiadaním   vyjadrenia   k podanému   odporu) okresný   súd   vo   veci   pojednával   28.   apríla   2004   a   27.   októbra   2004.   Uznesením z 27. októbra   2004   okresný   súd   pripustil   zmenu   žalobného   návrhu   sťažovateľa   a toto uznesenie doručoval účastníkom konania.

Ostatným   úkonom   okresného   súdu   vo   veci   samej   bolo   nariadenie   pojednávania (12. januára 2005) na 6. júl 2005.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu (napr. I. ÚS   167/03).   Posúdenie   otázky,   či   v konkrétnom   prípade   bolo   alebo   nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 61/03).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať   postup   okresného   súdu   za   taký,   ktorý   by   bolo   možné   vzhľadom   najmä   na celkovú dĺžku konania kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle cit. článku ústavy. V doterajšom postupe okresného súdu je síce možné zistiť aj prieťah (po podaní odporu voči platobnému rozkazu), ten však bol napravený vytýčením pojednávania vo veci. Vytýčenie pojednávania s polročným predstihom taktiež nie je náležitým tempom konania.

V posudzovanom konaní o zaplatenie peňažnej čiastky ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 Občianskeho súdneho poriadku a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom. Súd v sporovom konaní nie je povinný konať z vlastnej iniciatívy, najmä nahradzovať úkony účastníkov pri uplatňovaní ich nárokov, plnení ich procesných povinností a využívaní procesných práv. Vychádzajúc z uvedenej základnej charakteristiky sporového konania možno sťažovateľovi vyčítať, najmä ak tak zdôrazňoval, že súd nekoná plynulo a bez prieťahov v konaní od podania žaloby do vydania platobného rozkazu, že nevenoval   pozornosť   zaplateniu   súdneho   poplatku,   ktorý   bol   splatný   podaním   návrhu, a zaplatil ho až na výzvu súdu 6. marca 2003 (dva mesiace po podaní návrhu).

Ústavný súd konštatuje, že ak na jednej strane sťažovateľ ako účastník konania je oprávnený   využiť   na   svoju   obranu   všetky   procesné   prostriedky   dané   mu   príslušným procesným kódexom, na druhej strane musí počítať s tým, že ich využitie môže mať za nevyhnutný dôsledok spomalenie postupu všeobecného súdu pri prerokovaní veci samej, a tým   aj   predĺženie   súdneho   konania   a že   tento   dôsledok   (predĺženie   konania)   nemôže v sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy následne úspešne pričítať výlučne postupu konajúceho súdu a len z tohto dôvodu vyvodzovať porušenie jeho základného práva podľa cit.   článku   ústavy.   Z uvedeného   dôvodu   dobu,   o ktorú   sa   predĺžilo   doterajšie   konanie z dôvodu rozšírenia návrhu zo strany sťažovateľa, nemožno pričítať na vrub okresnému súdu.

Ústavný súd v predmetnej veci konštatuje, že v okolnostiach prípadu doterajšia doba konania okresného súdu síce nie je optimálna (po zrušení platobného rozkazu 22 mesiacov), ale spolu s doteraz vykonanými úkonmi súdu vylučuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cb 43/2003 došlo ku zbytočným prieťahom znamenajúcim porušenie sťažovateľovho označeného ústavného práva.

Navyše, ústavný súd pritom vychádzal zo svojej stabilnej judikatúry, podľa ktorej súčasťou   hodnotenia   zbytočných   prieťahov   v   konaní   je   aj   posudzovanie   povahy   veci (II. ÚS 52/99,   II.   ÚS   32/02).   Tú   v okolnostiach   prípadu   (zaplatenie   peňažnej   čiastky v obchodnom   styku)   nepovažoval   za   takú,   ktorá   si   vyžaduje   mimoriadny   ohľad a starostlivosť   súdu,   ako   sú   napr.   nároky   týkajúce   sa   maloletých,   väzobné   veci, pracovnoprávne dotýkajúce sa existenčných záujmov sťažovateľa.

Preto je sťažovateľova sťažnosť zjavne neopodstatnená. Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti nemožno odstrániť. Preto sa ústavný súd nezaoberal ani jeho ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2005