znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 194/04-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka   prerokoval   sťažnosť   UNITRADE,   spol.   s   r.   o.,   S.,   zastúpenej   advokátom JUDr. D. K.,   S.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Krajským súdom v Trnave v konaní sp. zn. 10 Co 267/02, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo UNITRADE, spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave sp. zn. 10 Co 267/02   p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Trnave   p r i k a z u j e   vo veci sp. zn. 10 Co 267/02 konať bez zbytočných prieťahov.

3. UNITRADE, spol. s r. o.,   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťttisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Trnave   je   p o v i n n ý   nahradiť UNITRADE, spol. s r. o., trovy právneho   zastúpenia   vo   výške   9   340   Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsať   slovenských korún) na účet právneho zástupcu JUDr. D. K. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti UNITRADE, spol. s r. o., vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2004 doručená   sťažnosť UNITRADE,   spol.   s r.   o.,   S. (ďalej len „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. D. K., S., ktorou namietala porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Krajským   súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 10 Co 267/02.

Ústavný   súd   uznesením   z   10.   júna   2004   č.   k.   III.   ÚS   194/04-6   prijal   sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a   upustil   od   ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   15.   augusta   1996   podala prostredníctvom   právneho   zástupcu   Okresnému   súdu   Senica   (ďalej   len   „okresný   súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 40 000 Sk s príslušenstvom voči V. V., K. (ďalej len „odporca“). Platobný rozkaz sp. zn. Ro 1335/96 týkajúci sa predmetnej veci bol vydaný 23. októbra 1996, pričom odporca podal voči nemu odpor.

Okresný súd po podaní odporu začal v uvedenej veci konať a rozsudkom zo 17. mája 2000   sp.   zn.   9   C   220/96   rozhodol,   že   odporca   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   sumu 40 000 Sk   s príslušenstvom.   Odporca   podal   proti   predmetnému   rozsudku   odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením z 19. decembra 2000 č. k. 9 Co 426/00-108. Uvedeným uznesením bol rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušený a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie.

Okresný súd po vykonaní ďalšieho dokazovania rozhodol rozsudkom z 12. decembra 2001 sp. zn. 9 C 220/96 tak, že odporca bol povinný uhradiť sťažovateľke sumu 20 000 Sk s príslušenstvom. Obaja účastníci konania podali proti tomuto rozsudku odvolanie v marci 2002.   Pretože   krajský   súd   vo   veci   nekonal,   sťažovateľka   doručila   9.   januára   2004 predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy. Predseda okresného súdu sťažovateľke ku dňu podania jej sťažnosti ústavnému súdu neodpovedal.

Sťažovateľka vzhľadom na prieťahy v konaní spôsobené krajským súdom žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikázal krajskému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka zároveň požaduje primerané finančné zadosťučinenie v sume 250 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Predseda   krajského   súdu   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   z 13.   júla   2004   vyjadril k sťažnosti stanoviskom doručeným ústavnému súdu 23. júla 2004. Uvádza, že predmetná vec bola doručená krajskému súdu 19. júla 2002. Vec bola pridelená zákonnému sudcovi, ktorý vo veci nekonal od jej nápadu. Zákonný sudca bol podpredsedníčkou krajského súdu 12. septembra 2003 a 12. októbra 2003 upozornený na prieťahy v konaní.

Predseda   krajského   súdu   podal   návrh   na   začatie   disciplinárneho   konania   voči zákonnému   sudcovi   z dôvodu   prieťahov   vo   veciach,   medzi   ktoré   patrí   aj   uvedená   vec. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   prijal   návrh   na   začatie   disciplinárneho   konania 7. novembra 2003.

Minister spravodlivosti Slovenskej republiky rozhodnutím č. 7844/2004-41 z 2. júna 2004   pozastavil   výkon   funkcie   zákonnému   sudcovi   JUDr.   P.   M.,   pričom   termín disciplinárneho konania bol v júli 2004 stanovený na 29. september 2004. Predmetný spis bol po oznámení prijatia sťažnosti ústavným súdom predložený predsedníčke senátu, aby vo veci konala miesto JUDr. P. M.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, stanoviska predsedu krajského súdu a najmä podrobného preštudovania spisu krajského súdu sp. zn. 10 Co 267/02, ktorému predchádzalo na okresnom súde konanie sp. zn. 9 C 220/96, zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľka   doručila   21.   augusta   1996   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie platobného rozkazu v sume 40 000 Sk s príslušenstvom voči odporcovi. Okresný súd vydal 23. októbra 1996 platobný rozkaz č. k. Ro 1335/96-9, ktorým zaviazal odporcu uhradiť sťažovateľke finančnú sumu uvedenú v platobnom rozkaze. Odporca podal voči platobnému rozkazu odpor, ktorý bol okresnému súdu doručený 31. októbra 1996.

Okresný súd na pojednávaní 17. mája 2000 rozhodol rozsudkom č. k. 9 C 220/96-90 tak,   že   zaviazal   odporcu   uhradiť   sťažovateľke   sumu   40   000   Sk   s príslušenstvom. Okresnému súdu bolo 10. júla 2000 doručené odvolanie podané odporcom.

Krajský   súd   ako   odvolací   súd   rozhodol   19.   decembra   2000   uznesením   č.   k. 9 Co 426/00-108 tak, že rozsudok okresného súdu v časti napadnutej odvolaním zrušil a vec vrátil   prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   po   vykonaní   ďalšieho dokazovania   vo   veci   rozhodol   na   pojednávaní   12.   decembra   2001   rozsudkom   č.   k. 9 C 220/96-134   tak,   že   zaviazal   odporcu   uhradiť   sťažovateľke   sumu   20   000   Sk s príslušenstvom a trovy konania.

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 15. marca 2002 odvolanie voči predmetnému rozsudku, odporca doručil odvolanie okresnému súdu 21. marca 2001. Okresný súd dal pokyn   na   predloženie   spisu   krajskému   súdu   16.   júla   2002   (str.   154   spisu).   V spise   sa nenachádza   údaj,   kedy   bol   tento   spis   doručený   krajskému   súdu.   Podľa   vyjadrenia podpredsedníčky krajského súdu doručeného ústavnému súdu 23. júla 2004 predmetný spis bol krajským súdom prijatý 19. júla 2002. V spise nie sú uvedené žiadne úkony vo veci sp. zn. 10 Co 267/02 vykonané zákonným sudcom na krajskom súde.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva upraveného čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným   rozhodnutím,   bez   ohľadu   na   to,   či   vyznie   v   prospech   alebo   neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99). Zároveň je potrebné uviesť, že ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 28/01).

Sťažovateľka   využila   právny   prostriedok,   ktorého   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom,   a podala   sťažnosť   listom doručeným krajskému súdu 9. januára 2004. Predseda krajského súdu na list sťažovateľky podľa jej tvrdení ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu neodpovedal.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníkov súdneho   konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy právny a skutkový stav veci. Predmetom konania je návrh na uhradenie finančnej sumy, ktorú sťažovateľka poskytla odporcovi ako preddavok na pracovné cesty, ktoré odporca uskutočňoval   v rámci   zmluvne   dohodnutých   prác   pre   sťažovateľku.   Z hľadiska   právnej stránky   posudzovanej   veci   ide   o   jednoduchý   prípad,   ktorý   je   dostatočne   prepracovaný v súdnej   judikatúre.   Skutková   stránka   veci   patrí tiež   medzi štandardné   prípady,   pretože vyplatenie preddavkov nepopiera ani jeden z účastníkov konania, rozdielne názory sú len v oblasti vyúčtovania poskytnutých preddavkov.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd nevykonal v danej veci od 19. júla 2002, keď mu bol predmetný spis doručený, ani jeden úkon,   nie   je   možné   hodnotiť   správanie   sťažovateľky   ako   účastníka   v priebehu   tohto konania.

Ústavný súd však má na zreteli sťažnosť sťažovateľky z 9. januára 2004 doručenú krajskému súdu, v ktorej vyjadrila svoju nespokojnosť s priebehom konania, upozornila na uplynutie   lehoty   dvadsiatichdvoch   mesiacov   od   doručenia   odvolania   krajskému   súdu a žiadala o odstránenie prieťahov. Z uvedených   skutočností   je nepochybné, že správanie sťažovateľky nemohlo mať žiadny vplyv na vzniknuté prieťahy v tomto konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného krajského súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu krajského súdu   došlo   k   porušeniu   uvedených   práv,   ústavný   súd   zistil,   že   tomu   tak   je,   a   to   bez existencie zákonnej prekážky.

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku postup krajského súdu v období od 19. júla 2002 do júla 2004 vyhodnotil ako konanie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom zo strany krajského súdu v celkovej dĺžke dvadsiatichštyroch mesiacov, pretože v predmetnej veci krajský súd neuskutočnil žiadne úkony ani nebolo o odvolaní rozhodnuté.

Predseda krajského súdu vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu 23. júla 2004 uviedol, že predmetná vec bola doručená krajskému súdu 19. júla 2002. Vec bola pridelená zákonnému sudcovi, ktorý v tejto veci neuskutočnil ani jeden úkon. Zákonný sudca   bol   podpredsedníčkou   krajského   súdu   12.   septembra   2003   a 12.   októbra   2003 upozornený na prieťahy v konaní.

Predseda   krajského   súdu   podal   návrh   na   začatie   disciplinárneho   konania   voči zákonnému   sudcovi   z dôvodu   prieťahov   vo   veciach,   medzi   ktoré   patrí   aj   uvedená   vec. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   prijal   návrh   na   začatie   disciplinárneho   konania 7. novembra 2003.

Minister spravodlivosti Slovenskej republiky rozhodnutím č. 7844/2004-41 z 2. júna 2004   pozastavil   výkon   funkcie   zákonnému   sudcovi   JUDr.   P.   M.,   pričom   termín disciplinárneho konania bol v júli 2004 stanovený na 29. september 2004. Predmetný spis bol po oznámení prijatia sťažnosti ústavným súdom predložený predsedníčke senátu, aby vo veci konala miesto JUDr. P. M.

Právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   zároveň   pripomína,   že   v súlade   s medzinárodným štandardom   uplatňovania   dohovoru   je   ustálený   názor,   že   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 17/02, II. ÚS 120/02). Povahu objektívnych príčin možno priznať právnym udalostiam, ale uplatnenie ústavou zaručeného práva   sa   nemôže   zmariť   nenáležitým   správaním   štátnych   orgánov,   ktoré   v mene   štátu zabezpečujú plnenie práv zaručených ústavou (napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 145/02)

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy, a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľky,   zaoberal   sa   aj   jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   vidí   ústavný   súd   nemajetkovú   ujmu sťažovateľky v okolnosti, že krajský súd nevykonal vo veci odvolania ani jeden úkon, hoci spis   bol   tomuto   súdu   doručený   pred   dvoma   rokmi,   pričom   prejednávanú   vec   nemožno považovať   za   zložitú   s prihliadnutím   na   jej   charakter.   Preto   ústavný   súd   považoval   za primerané finančné zadosťučinenie sumu 20 000 Sk.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru, aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nie   je   prípadná   náhrada   škody.   Preto ústavný   súd   žiadosti   sťažovateľky   týkajúcej   sa   primeraného   finančného   zadosťučinenia vo zvyšnej časti nevyhovel.

Právny   zástupca   sťažovateľky   si   uplatnil   a vyčíslil   trovy   právneho   zastúpenia vo výške   14   572 Sk za dva   úkony právnej   pomoci.   Vychádzal pritom   z   požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia v sume 250 000 Sk.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   práva sťažovateľky boli porušené, a teda mala vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2004, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony   právnej   pomoci   každý   v hodnote 4 534 Sk. Ústavný súd rozhodol   aj o priznaní náhrady trov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 136 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 9 340 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľky krajský súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2004