znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 193/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   a spoločnosti   AGROCONTRACT   Mikuláš,   a.   s.,   Mikuláš   631,   Dubník,zastúpených spoločnosťou AK H.I.F., spol. s r. o., Na vŕšku 2, Bratislava, v mene ktorejkoná advokát a konateľ JUDr. Dušan Ivan, vo veci namietaného porušenia ich základnýchpráv   zaručených   čl.   46   ods.   1   a čl.   19   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právazaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomNajvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   30.   septembra   2013   v   konaní   vedenompod sp. zn. 6 Cdo 43/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a spoločnosti AGROCONTRACT Mikuláš,a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), a spoločnosti AGROCONTRACT Mikuláš, a. s., Mikuláš 631,Dubník   (ďalej   len   „sťažovateľka“;   spolu   ďalej   aj  ,,sťažovatelia“),   vo   veci   namietanéhoporušenia ich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   z   30.   septembra   2013   v   konaní   vedenompod sp. zn. 6 Cdo 43/2012.

Sťažovatelia v sťažnosti popisujú chronologický priebeh kauzy, ktorá je predmetomnamietaného rozhodnutia najvyššieho súdu:

«1.   Okresný   súd   Rimavská   Sobota   svojím   rozsudkom   zo   7.   júla   2008,   sp.   zn. 7C/56/07 (ďalej len „rozsudok súdu prvého stupňa“), rozhodol o našej žalobe vo veci ochrany   osobnosti   a   dobrej   povesti   právnickej   osoby   proti   žalovanému

(ďalej   len   „žalovaný“)   tak,   že   žalovanému   uložil   povinnosť   predniesť ospravedlnenie na tlačovej konferencii Strany maďarskej koalície v znení a za podmienok uvedených   vo   výroku   rozsudku,   priznal   nám   právo   uverejniť   na   náklady   žalovaného ospravedlnenie   v   znení   a za podmienok   uvedených   vo   výroku   rozsudku   v   určených televíznych staniciach a denníkoch, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť nám sumu 300 000,- Sk titulom náhrady nemajetkovej ujmy, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a uložil žalovanému povinnosť nahradiť nám trovy konania. Dôkaz č. 1: rozsudok súdu prvého stupňa

2. Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   svojím   rozsudkom   zo   4.   februára   2009, sp. zn. 15Co/222/2008,   výrokom   I   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   pokiaľ   ide o ospravedlnenie na tlačovej konferencii, výrokom II zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ   ide   o   oprávnenie   uverejniť   ospravedlnenie   na   náklady   žalovaného   v   určených televíznych   staniciach   a   denníkoch,   výrokom   III   v   prevyšujúcej   časti   návrh   zamietol, výrokom IV zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi 1 náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a výrokom V rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Dôkaz č. 2: rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   základe   dovolania   žalovaného   svojím uznesením z 31. mája 2010, sp. zn. 4 Cdo 149/2009, (ďalej len „uznesenie dovolacieho súdu“) zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výrokoch I, II, a IV a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia mu vrátil vec na ďalšie konanie. Dôkaz č. 3: uznesenie dovolacieho súdu

4. Proti uzneseniu dovolacieho súdu žalobca 1 podal 9. septembra 2010 podľa § 49 a nasl. zákona o Ústavnom súde sťažnosť pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (článok 46 Ústavy SR) a práva na zachovanie dobrej povesti a na ochranu mena (článok 19 ods. 1 Ústavy SR). Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 24. novembra 2010, sp. zn.   I.   ÚS   446/2010-13   (ďalej   len   „uznesenie   ústavného   súdu“)   sťažnosť   odmietol a námietkami smerujúcimi proti právnym záverom dovolacieho súdu sa nezaoberal. Dôkaz č. 4: uznesenie ústavného súdu

5. Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   po   opätovnom   prejednaní   veci   na   odvolacom pojednávaní rozsudkom z 26. októbra 2011, sp. zn. 15 Co 186/2010 (ďalej len „rozsudok odvolacieho súdu“), pripustil späťvzatie žaloby v časti oprávnenia uverejniť na náklady žalovaného rozsudok na televíznej stanici TA3 a JOJ a v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil. Rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o ospravedlnenie na   tlačovej   konferencii,   oprávnenie   uverejniť   ospravedlnenie   na   náklady   žalovaného v určených televíznych staniciach a denníkoch a povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi 1 náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo   výške   300   000,-   Sk   zmenil   tak,   že   žalobu   v tejto   časti zamietol   a   nás   ako   žalobcov   zaviazal   spoločne   a   nerozdielne   k   náhrade   trov   konania žalovanému. Dôkaz č. 5: rozsudok odvolacieho súdu

6. Proti rozsudku odvolacieho súdu sme podali dovolanie z 22. decembra 2011. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 30. septembra 2013, sp. zn. 6 Cdo 43/2012, (ďalej   len   „rozsudok   dovolacieho   súdu“)   naše   dovolanie   smerujúce   proti   rozsudku odvolacieho   súdu   ako   nedôvodné   zamietol.   Rozsudok   dovolacieho   súdu   nadobudol právoplatnosť 12. novembra 2013.»

Sťažovatelia   v sťažnosti   uvádzajú,   že   v dovolaní   z 22.   decembra   2011   namietali,že v poradí   druhý   rozsudok   odvolacieho   súdu   z 26.   októbra   2011   je   založenýna nesprávnom   právnom   posúdení   veci,   keď   podľa   ich   názoru   odvolací   súd   nesprávnekvalifikoval skutkové tvrdenia žalovaného ako hodnotiace úsudky, na základe čoho dospelk nesprávnemu právnemu záveru, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva sťažovateľana ochranu osobnosti a do práva sťažovateľky na ochranu dobrej povesti právnickej osoby.Na tomto mieste sťažovatelia podrobne takto argumentujú:

„Odvolací súd na s. 23 a 24 svojho rozsudku – rovnako ako dovolací súd vo svojom uznesení v podstate konštatoval, že žalobca 1 inicioval zmenu právnej úpravy, v dôsledku ktorej   získal   žalobca   2,   s   ktorým   bol   žalobca   1   majetkovo   a   personálne   prepojený, majetkový prospech, a preto bol žalovaný oprávnený vysloviť hodnotiaci úsudok, že žalobca 1 zneužil svoju funkciu, konal nemorálne a neeticky, v rozpore so zákonom o konflikte záujmov a v rozpore s nariadením EU, pričom je irelevantné, či bolo konanie žalobcu 1 skutočne v rozpore so zákonom alebo s nariadením EÚ alebo nie. Tento právny záver sme považovali   a   aj   považujeme   za nesprávny a neprijateľný. Samotné   iniciovanie   zmeny právnej   úpravy   a   existencia   majetkového   alebo   personálneho   prepojenia   totiž nie   sú dostatočným skutkovým základom pre konštatovanie nezákonnosti konania žalobcu 1. Žalovaný tvrdil, že žalobca 1 konal v rozpore s ústavným zákonom a že zneužil svoju funkciu. Vzhľadom   na   to,   že   takéto   konanie   zodpovedá trestnému   činu   zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona, hodnotiace úsudky žalovaného predstavovali obvinenie z trestnej činnosti. Obvinenie z trestnej činnosti je mimoriadne závažným   zásahom   do   práva   na   ochranu   osobnosti   a   podľa   judikatúry   navyše každé nepravdivé   obvinenie   z trestnej   činnosti   zakladá   nárok   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Co/15/97. In Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov SR, č. 2000. č. 3, s. 25).

V tejto súvislosti sme uviedli, že právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého pre posúdenie oprávnenosti kritiky žalovaného je irelevantné, či žalobca 1 skutočne konal v rozpore so zákonom o ochrane verejného záujmu alebo či bola predmetná zmena právnej úpravy   potrebná   na   zosúladenie   slovenskej   právnej   úpravy   s   komunitárnou   právnou úpravou, je podľa nášho názoru neprijateľný. Posúdenie tejto otázky je totiž nevyhnutné na posúdenie   splnenia   základnej   podmienky oprávnenosti   kritiky, ktorou je   jej vecnosť. Odvolací súd sa otázkou vecnosti kritiky bližšie nezaoberal a poukázal len na to, že kritika žalovaného bola   vecná   preto,   že   vychádzala   z   pravdivých   skutočností uvedených   v rozsudku.

Odvolací súd skonštatoval, že všetky skutkové tvrdenia uvedené na s. 23 rozsudku sú pravdivé. V dovolaní sme poukázali na to, že nie je pravdou, že žalobca 1 inicioval zmenu predmetnej právnej úpravy, ani že v dôsledku tejto zmeny žalobca 2 získal vyššie dotácie. Nárok na dotáciu vyplýva zo splnenia podmienok stanovených nariadeniami Európskeho spoločenstva, ktoré sú nezávislé od   vnútroštátnej právnej   úpravy. Aj v   prípade, ak by určitému subjektu nárok na dotácie podľa komunitárnej úpravy vnútroštátna právna úprava odopierala, tento subjekt by sa ho mohol domáhať na súde priamo na základe komunitárnej úpravy, pretože podľa článku 288 druhého odseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie je nariadenie   priamo   uplatniteľné   vo   všetkých   členských   štátoch. Ako   sa   uvádza v rozhodnutiach   súdu   prvého   stupňa   a   odvolacieho   súdu,   zmena   tejto   právnej   úpravy predstavovala zosúladenie slovenskej právnej úpravy s komunitárnym právom.

Preto skutkové tvrdenia (pričom nie všetky z nich sú pravdivé) uvedené na s. 23 rozsudku odvolacieho súdu nepreukazujú, že by sa   žalobca 1 svojím konaním dopustil trestnej činnosti, alebo že by konal protiprávne, nemorálne alebo neeticky, ako to tvrdil žalovaný vo svojich výrokoch.

V dovolaní sme tiež namietali, že kritika žalovaného okrem toho, že nebola vecná, nebola podľa nášho názoru ani konkrétna a primeraná. Žalovaný okrem toho, že žalobcu 1 bez akéhokoľvek skutkového základu nepravdivo obvinil z trestnej činnosti, svoje výroky prezentoval verejne, aby boli čo najviac medializované a aby mali čo najširší dosah. Jeho hodnotiace výroky, ktoré odvolací súd označil za oprávnenú kritiku, vôbec nesmerovali k verejnej diskusii o správnosti postupu žalobcu 1 z hľadiska súladu slovenskej právnej úpravy   s komunitárnou   úpravou, ale   vyznievali   škandalizujúcim   spôsobom,   príznačným pre bulvárnu tlač a nie pre vecnú diskusiu. Vzhľadom na to, že odvolací súd úplne ignoroval vecnú stránku oprávnenosti kritiky (súlad konania žalobcu 1 so slovenskou a komunitárnou právnou úpravou), dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že kritika žalovaného bola oprávnená a nepredstavovala neoprávnený zásah do práva žalobcu 1 na ochranu osobnosti a práva na ochranu dobrej povesti žalobcu 2.“

Sťažovatelia sú toho názoru, že najvyšší súd sa v odôvodnení namietaného rozsudkuvyjadril   k ich   dovolacím   námietkam   iba   okrajovo   a k niektorým   sa   nevyjadril   vôbec.Na tomto mieste sťažovatelia dôvodia, že hoci v dovolaní poukazovali na to, že odvolací súdsa otázkou vecnosti kritiky bližšie nezaoberal a konštatoval len to, že kritika žalovanéhobola vecná, pretože vychádzala z pravdivých skutočností uvedených v rozsudku, najvyššísúd v namietanom rozsudku bez ďalšieho tento názor odvolacieho súdu len zopakoval.Podľa   sťažovateľov   najvyšší   súd   v predmetnom   dovolacom   rozhodnutí   k ostatnýmnámietkam   dovolania,   najmä   k otázke   konkrétnosti   a primeranosti   kritiky   a k námietkenesprávnej kvalifikácie skutkových tvrdení žalovaného ako hodnotiacich úsudkov nezaujalžiadne stanovisko, námietky sťažovateľov ani nevyvrátil, ani nespochybnil. Sťažovateliaoznačené   okolnosti   považujú   za   porušenie   ich   základného   práva   na   súdnu   ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6ods. 1 dohovoru.

Postup   najvyššieho   súdu,   ktorý   v namietanom   rozsudku   potvrdil   právny   názorodvolacieho súdu obsiahnutý v jeho rozsudku z 26. októbra 2011 (vyplývajúci z právnehonázoru dovolacieho súdu obsiahnutého v jeho predchádzajúcom uznesení), a síce že kritikažalovaného bola oprávnená, považujú sťažovatelia za porušenie svojich základných právzaručených čl. 19 ods. 1 ústavy.

V   závere   svojej   sťažnosti   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   ichsťažnosti   na ďalšie   konanie   rozhodol   vo   veci   nálezom,   ktorým   by   vyslovil   porušeniezákladných práv sťažovateľov zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 ústavy a ich právazaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 43/2012z 30. septembra 2013, predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšiekonanie a priznal tiež sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavneneopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistížiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdupri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či preskúmanie   vecipredloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a   bez   najmenšej   pochybnosti   javí   akoneopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absenciapriamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej stranea namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stranedruhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietanýmpostupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľnamieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobnenapr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný   súd   z obsahu   namietaného,   ako   aj   predchádzajúceho   súvisiacehorozhodnutia zistil tieto relevantné skutočnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Odvolací súd vo svojom v poradí druhom rozsudku z 26. októbra 2011 vo vzťahuk aplikácii § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov(ďalej   len   „Občiansky   zákonník“)   v otázke   posúdenia   oprávnenosti   zásahu   do   právvyplývajúcich z citovaného ustanovenia poukázal na potrebu dôsledného odlíšenia, či výrokktorého primeranosť je v konkrétnom prípade posudzovaná, patrí do kategórie skutkovéhotvrdenia   alebo   hodnotiaceho   úsudku   (kritiky),   kde   platí,   že   oznámenie   pravdivéhoskutkového   tvrdenia   (informácie)   nezasahuje   do   práva   na   ochranu   osobnosti   a dobrejpovesti a v prípade   hodnotiaceho   úsudku   vyjadrujúceho subjektívny   názor autora,   ktorýnemožno   akokoľvek   dokazovať,   prípustná   kritika   (nezasahujúca   do   práv   podľa   §   11Občianskeho zákonníka) musí spĺňať kritéria vecnosti, konkrétnosti a primeranosti.Odvolací   súd   považoval   za   skutkové   tvrdenia   informácie,   že   sťažovateľ   sa   stalštátnym tajomníkom Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky a v danej pozíciiinicioval zmenu normatívneho právneho aktu upravujúceho poskytovanie štátnej podporyvo forme priamych platieb v poľnohospodárstve, okrem iného aj poskytovanie podpory prepestovateľov   tabaku   a že   v dôsledku   uvedenej   zmeny   získala   vo   finančnom   vyjadrenío 4,4 milióna   slovenských   korún   vyššiu   podporu   (dotáciu)   sťažovateľka,   u ktorej   jesťažovateľ jej akcionárom a manželka sťažovateľa členkou dozornej rady.

Ostatné   výroky   kvalifikoval   odvolací   súd   ako   hodnotiace   úsudky,   teda   kritiku.Krajský súd tiež zdôraznil, že pri vymedzení obsahu skutkových tvrdení sa neuspokojil lens formuláciami   vytrhnutými   z kontextu   výrokov   žalovaného,   ale   zohľadnil   celý   slovnýprejav žalovaného, pri ktorom tento poskytol informácie o sťažovateľovi a formuloval svojukritiku. Na tomto mieste poukázal krajský súd na konkrétne vystúpenie žalovaného, kdetento ako poslanec parlamentu na tlačovej konferencii informoval, že v marci 2006 bolivypracované   pravidlá   pre   poskytovanie   podpory   v poľnohospodárstve   uverejnenévo vestníku pôdohospodárstva, kde žiadosti o podporu mali byť podávané v termíne od 1. do21. apríla 2006. Podľa vyjadrenia žalovaného predneseného na uvedenej konferencii pozmene   vlády   a vedenia   príslušného   ministerstva   bol   10.   októbra   2006   vo vestníkuuverejnený   dodatok   k týmto   pravidlám   týkajúci   sa   poskytovania   podpory   v oblastipestovania tabaku a že na základe tohto dodatku sťažovateľka získala už uvedenú dotáciu.Krajský   súd   na   tomto   mieste   uzavrel,   že   pravdivosť   týchto   informácií   ako   skutkovýchtvrdení bola v konaní preukázaná, resp. nebola sporná, preto nimi nedošlo k neoprávnenémuzásahu do osobnostných práv sťažovateľa a ani do dobrej povesti sťažovateľky.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku ďalej prezentoval výroky žalovaného,ktoré   kvalifikoval   ako   hodnotiace   úsudky,   teda   kritiku,   a ktoré   žalovaný   vyslovilna spomínanej   tlačovej   konferencii   a v diskusných   televíznych   reláciách   (predovšetkýmvýroky znenia, že išlo podľa názoru žalovaného o účelovú zmenu; zmenu pravidiel počashry; zmenu v prospech firmy, kde je sťažovateľ akcionárom; že žalovaný nevie, či je toúplne v poriadku so zákonom č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkonefunkcií   verejných   funkcionárov   v znení   neskorších   predpisov;   že   osobná   a   morálnazodpovednosť je na strane sťažovateľa a pod.). Odvolací súd vysvetlil, že správne právneposúdenie pri vyhodnotení prípustnosti (oprávnenosti) prednesenej kritiky si vyžadovalopreveriť, či daná kritika spĺňala kritériá vecnosti, konkrétnosti a primeranosti. V nadväznostina   to   bolo   konštatované,   že   kritika   bola   vecná,   keďže   mala   dostatočný   podklad   v užprezentovaných pravdivých skutkových tvrdeniach, ďalej že kritika bola konkrétna, pretožena základe konkrétnych prednesených skutočností umožňovala každému vytvoriť si vlastnýnázor na jej závery a že súčasne spĺňala aj kritérium primeranosti, a to aj s prihliadnutím napostavenie   oboch   aktérov   (kritika   i kritizovaného),   ktorí   mali   postavenie   osôb   verejnečinných   vykonávajúcich   správu   vecí   verejných,   teda   svojou   formou   a obsahomnevybočovala z medzí nutných na dosiahnutie sledovaného cieľa, ktorým bolo vyvolanieverejnej diskusie o závažnej otázke celospoločenského záujmu, a síce či postup a konaniesťažovateľa ako verejného funkcionára bolo alebo nebolo zneužitím jeho funkcie.

Dovolanie   podané   proti   rozsudku   krajského   súdu   z 26.   októbra   2011   odôvodnilisťažovatelia   dovolacím   dôvodom   podľa   §   241   ods.   2   písm.   c)   zákona   č.   99/1963   Zb.Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), a síce že jerozsudok založený na nesprávnom právnom posúdení veci. V sťažnosti podanej ústavnémusúdu poukázali sťažovatelia na argumentáciu, o ktorú podané dovolenie opreli.

Najvyšší   súd   namietaným   rozsudkom   dovolanie   sťažovateľov   zamietol   akonedôvodné. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nezistil existenciu vád konaniataxatívne   vymedzených   ustanoveniami   §   237   OSP   a iných   vád,   ktoré   by   mohli   maťza následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci,   preto   sa   následne   zaoberal   správnosťounapadnutého   rozsudku   z hľadiska   sťažovateľmi   uplatneného   dovolacieho   dôvodu,a to správneho   právneho   posúdenia   veci.   Na   tomto   mieste   najvyšší   súd   vysvetlil,   ženesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť nesprávnu aplikáciu hmotného právana zistený skutkový stav alebo jeho nesprávny výklad, ktorý má za následok nesprávnerozhodnutie.   Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   právny   záver   odvolacieho   súduo neopodstatnenosti žaloby zodpovedal zistenému skutkovému stavu, a bol preto správny,pričom   odvolací   súd   po zrušení   predchádzajúceho   svojho   rozhodnutia   pri   nezmenenomskutkovom   stave   rozhodol   v súlade   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vyslovenýmv uznesení sp. zn. 4 Cdo 149/2009 z 31. mája 2010 (prijaté v prvom dovolacom konaní)a zhodne s týmto uznesením podrobne vyšpecifikoval, ktoré výroky žalovaného považovalza skutkové   tvrdenia   a ktoré   za   hodnotiace   úsudky,   pričom   svoje   závery   podložilzodpovedajúcimi právnymi úvahami. Najvyšší súd sa pritom s týmto odôvodnením stotožnila v podrobnostiach sa naň odvolal.

Vo   vzťahu   k argumentácii   sťažovateľov   dôvodil,   že   neuznal   ich   námietku,   podľaktorej mali žalovaným prednesené hodnotiace úsudky predstavovať obvinenie z trestnéhočinu, pretože podľa jeho názoru hodnotiaci úsudok o tom, že sťažovateľ konal v rozpores ústavným zákonom a že zneužil svoju funkciu bez ďalšieho, nezakladá obvinenie z trestnejčinnosti. Ustálený skutkový stav v predmetnej veci – obsah výrokov žalovaného, podľanajvyššieho súdu takýto záver neumožňoval. Za neudržateľnú považoval najvyšší súd ajnámietku sťažovateľov, že kritika by mohla byť považovaná za vecnú, len ak by sťažovateľskutočne   konal   v rozpore   so   zákonom   č.   357/2004   Z.   z.   o   ochrane   verejného   záujmupri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov a ak by zmenaprávnej úpravy nebola potrebná na zosúladenie slovenskej právnej úpravy s komunitárnouprávnou úpravou. Na tomto mieste najvyšší súd argumentoval, že by kritika bola praktickyneuskutočniteľná, ak by mohla byť považovaná za vecnú len vtedy, ak by jej predchádzaloautoritatívne rozhodnutie príslušného orgánu o kritizovaných skutočnostiach, resp. ak bykritizujúci mohol takéto rozhodnutie predvídať.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konflikt   dvoch   ústavou   chránených   hodnôt,   o ktorév prípade sťažovateľov ide (sloboda prejavu v kolízii s právom na súkromie, tiež s právomna ochranu dobrej povesti), nie je možné vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne,a teda na všeobecnej úrovni pre každý jednotlivý prípad. Je tak úlohou orgánov aplikáciepráva,   predovšetkým   všeobecných   súdov,   aby   pri   prerokovávaní   konkrétneho   sporuzisťovaním miery dôležitosti oboch v kolízii stojacich ústavných hodnôt dospeli k záveruo potrebe   uprednostnenia   jednej   z   nich.   To   korešponduje   s   už   judikovaným   názoromústavného súdu, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej mierea   rozsahu,   dokiaľ   uplatnením   jedného   práva   alebo   slobody   nedôjde   k   neprimeranémuobmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 256/07). Ak závervšeobecných   súdov   plynúci   z   porovnávania   dvoch   ústavou   chránených   hodnôt   nie   jearbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, a tak súčasne ústavne neudržateľný, nemá ústavnýdôvod zasahovať doň.

Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   konštantnezohľadňovaná   aj   ústavným   súdom   pri   jeho   rozhodovacej   činnosti,   pokrývajúca   prípadekolízie práva na ochranu súkromia s právom na slobodu prejavu, sa vyznačuje značnourôznorodosťou, kde každý prípad je jedinečný, a preto nie je možné vyvodiť z nej striktnévšeobecné   pravidlá,   ale   je   potrebné   náležité   posúdenie   skutkových   okolností   prípadua následné starostlivé vyváženie týchto vzájomne protichodných garancií.

I napriek   spomínanej   rôznorodosti   judikatúry   sa   v oblasti   riešenia   difamačnýchsporov zvykne zohľadňovať niekoľko relatívne pevných, základných orientačných kritérií,ako   sú   status   osoby,   do   ktorej osobnostných   práv   malo   byť   zasiahnuté;   obsah   a formaprejavu;   status   autora   prejavu,   ako   aj   úmysel,   cieľ   a motív   autora   prejavu,   ktorýchsystematickým posúdením možno uzavrieť, či bude daná prednosť slobode prejavu, alebonaopak osobnostným práva (pozri napr. III. ÚS 385/2012).

V intenciách uvedených kritérií poukazuje ústavný súd v prvom rade na postaveniesťažovateľa   v čase   uverejnenia   dotknutých   prejavov,   ktorý   ako   štátny   tajomník   patrildo kategórie osôb verejne činných, u ktorých podľa stabilizovanej judikatúry platia širšielimity kritiky, teda povinnosť znášať v porovnaní s inými osobami vyššiu mieru kritiky.Takisto ako nemenej relevantnú treba do úvahy zobrať skutočnosť, že kritika žalovanéhopredstavovala   svojím   obsahom   tzv.   politický   prejav   (prejav   týkajúci   sa   správy   veciverejných) disponujúci najsilnejšou prezumpciou práva takýto prejav realizovať. Ďalšímdôležitým faktom, ktorý v posudzovanom prípade nemožno opomenúť, je status žalovanéhov rozhodnom   čase,   ktorý   ako   opozičný   poslanec   predniesol   kritiku   namierenú   protipredstaviteľovi vlády. Judikatúra ESĽP totiž vyžaduje silnú ochranu prejavov opozičnýchpolitikov   kritizujúcich   vládu,   čo   odôvodňuje   argumentom   zdravej   demokracie   a tiežprincípom ochrany menšiny, keď momentálna politická menšina musí byť v záujme pluralityochraňovaná   pred   represiou   za   kritiku   momentálnej   politickej   väčšiny   (pozri   napr.rozhodnutia ESĽP Castells proti Španielsku z 23. apríla 1992, sťažnosť č. 1179/85 a Incalproti Turecku z 9. 6. 1998, sťažnosť č. 22678/98). V neposlednom rade treba dodať, žesilným   neutralizačným   faktorom   miery   ochrany   osobnostných   práv   sťažovateľavyplývajúcim   z postavenia   sťažovateľa   ako   člena   exekutívy   je   aj   skutočnosť,   že   vďakauvedenému statusu disponoval sťažovateľ širokými možnosťami realizovať svoju mediálnuobhajobu proti prednesenej kritike, inými slovami, uskutočniť zamýšľanú ochranu svojichpráv prioritne v rámci politickej arény. Toto sú podľa mienky ústavného súdu okolnosti,ktoré pri riešení konfliktu a starostlivom vyvažovaní vzájomne kolidujúcich hodnôt muselibyť zohľadnené, a to v prospech slobody prejavu žalovaného.

Pri posudzovaní primeranosti obsahu výrokov žalovaného postupovali podľa názoruústavného súdu konajúce súdy v súlade so všeobecne zaužívanou praxou ESĽP, kde saosobitne   rozoberajú   tvrdené   fakty   a osobitne   hodnotiace   výroky,   pričom   hodnotiacimúsudkom, u ktorých ich subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, sa ochrana poskytujeza predpokladu, že majú dostatočnú oporu v objektívne existujúcich faktoch. S námietkamisťažovateľov   o zjavne   nesprávnej   kvalifikácii   skutkových   tvrdení   žalovaného   akohodnotiacich   úsudkov,   ktoré   námietky   by   mohli   signalizovať   spomínanú   arbitrárnosťnamietaného   rozhodnutia,   sa   ústavný   súd   nestotožňuje.   Výroky   žalovaného   boli   totižzo strany súdov, ako tieto samy poznamenali, vyhodnotené v širšom kontexte a rozhodujúcebolo celkové vyznanie dotknutých prejavov. Súdy na tomto mieste prezentovali obsahovévyznenie   jednotlivých   výrokov,   ktoré   podľa   názoru   ústavného   súdu   spolu   s podstatnouskutočnosťou, keď žalovaný vyzýval adresátov prejavu na vytvorenie si vlastného názoruna správanie   sťažovateľa,   tvoria   dostatočnú   platformu   a logický   základ   pre   kvalifikáciušpecifikovaných   častí   prejavov   žalovaného   ako   hodnotiacich   úsudkov.   V odôvodnenírozhodnutí   súdov   bolo   v nadväznosti   na   to   precízne   poukázané   na   skutkový   základ   –prezentované fakty, o ktoré sa hodnotiace úsudky žalovaného opierali a na základe ktorýchsúdy primeranosť a adekvátnosť kritiky žalovaného hodnotili. Základný princíp aplikovanýjudikatúrou ESĽP, ktorý si vo svojej rozhodovacej praxi osvojil aj ústavný súd, a síceposkytnutie ochrany tým hodnotiacim úsudkom, ktoré sa opierajú o dostatočný faktickýzáklad, bol tak v danom prípade dodržaný.

Ústavných   súd   sumarizujúc   uvedené   východiská,   relevantné   právne   záveryodvolacieho súdu, na ktoré sa najvyšší súd v namietanom rozsudku odvolal, ako aj právnezávery   najvyššieho   súdu   obsiahnuté   v namietanom   rozsudku   nehodnotí   ako   vykazujúceznámky   arbitrárnosti či   ústavnej   neudržateľnosti.   V tejto   spojitosti   možno   zdôrazniť,   ženejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstávúčastníka   konania   a jeho   návrhu   nevyhovie,   ak   je   takéto   rozhodnutie   súdu   v súlades objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a hodnotenímdôkazov.   Právo   na   spravodlivý   proces   je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).

Ústavný súd je toho názoru, že stanovisko konajúcich súdov formulované pri riešeníotázky ochrany osobnostných práv sťažovateľa (ako aj práva sťažovateľky na ochranu dobrejpovesti)   v strete   so   slobodou   prejavu   realizovanou   žalovaným   je   dostatočne   podporenévýchodiskami   ustálenými   na   základe   spomínaných   orientačných   kritérií   difamačnejjudikatúry a zároveň sa opiera o akceptovateľné vyhodnotenie relevantných skutočností, nazáklade ktorých dali súdy prednosť ochrane slobody prejavu pred právami osobnostnými.

Vzhľadom na uvedené závery posúdil ústavný súd námietky sťažovateľov ako zjavneneopodstatnené a sťažnosť v zmysle uvedeného podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde,tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 12. mája 2015