SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 193/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, a spoločnosti AGROCONTRACT Mikuláš, a. s., Mikuláš 631, Dubník,zastúpených spoločnosťou AK H.I.F., spol. s r. o., Na vŕšku 2, Bratislava, v mene ktorejkoná advokát a konateľ JUDr. Dušan Ivan, vo veci namietaného porušenia ich základnýchpráv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právazaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2013 v konaní vedenompod sp. zn. 6 Cdo 43/2012 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a spoločnosti AGROCONTRACT Mikuláš,a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), a spoločnosti AGROCONTRACT Mikuláš, a. s., Mikuláš 631,Dubník (ďalej len „sťažovateľka“; spolu ďalej aj ,,sťažovatelia“), vo veci namietanéhoporušenia ich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. septembra 2013 v konaní vedenompod sp. zn. 6 Cdo 43/2012.
Sťažovatelia v sťažnosti popisujú chronologický priebeh kauzy, ktorá je predmetomnamietaného rozhodnutia najvyššieho súdu:
«1. Okresný súd Rimavská Sobota svojím rozsudkom zo 7. júla 2008, sp. zn. 7C/56/07 (ďalej len „rozsudok súdu prvého stupňa“), rozhodol o našej žalobe vo veci ochrany osobnosti a dobrej povesti právnickej osoby proti žalovanému
(ďalej len „žalovaný“) tak, že žalovanému uložil povinnosť predniesť ospravedlnenie na tlačovej konferencii Strany maďarskej koalície v znení a za podmienok uvedených vo výroku rozsudku, priznal nám právo uverejniť na náklady žalovaného ospravedlnenie v znení a za podmienok uvedených vo výroku rozsudku v určených televíznych staniciach a denníkoch, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť nám sumu 300 000,- Sk titulom náhrady nemajetkovej ujmy, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a uložil žalovanému povinnosť nahradiť nám trovy konania. Dôkaz č. 1: rozsudok súdu prvého stupňa
2. Krajský súd v Banskej Bystrici svojím rozsudkom zo 4. februára 2009, sp. zn. 15Co/222/2008, výrokom I zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o ospravedlnenie na tlačovej konferencii, výrokom II zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o oprávnenie uverejniť ospravedlnenie na náklady žalovaného v určených televíznych staniciach a denníkoch, výrokom III v prevyšujúcej časti návrh zamietol, výrokom IV zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi 1 náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a výrokom V rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Dôkaz č. 2: rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe dovolania žalovaného svojím uznesením z 31. mája 2010, sp. zn. 4 Cdo 149/2009, (ďalej len „uznesenie dovolacieho súdu“) zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výrokoch I, II, a IV a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia mu vrátil vec na ďalšie konanie. Dôkaz č. 3: uznesenie dovolacieho súdu
4. Proti uzneseniu dovolacieho súdu žalobca 1 podal 9. septembra 2010 podľa § 49 a nasl. zákona o Ústavnom súde sťažnosť pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (článok 46 Ústavy SR) a práva na zachovanie dobrej povesti a na ochranu mena (článok 19 ods. 1 Ústavy SR). Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 24. novembra 2010, sp. zn. I. ÚS 446/2010-13 (ďalej len „uznesenie ústavného súdu“) sťažnosť odmietol a námietkami smerujúcimi proti právnym záverom dovolacieho súdu sa nezaoberal. Dôkaz č. 4: uznesenie ústavného súdu
5. Krajský súd v Banskej Bystrici po opätovnom prejednaní veci na odvolacom pojednávaní rozsudkom z 26. októbra 2011, sp. zn. 15 Co 186/2010 (ďalej len „rozsudok odvolacieho súdu“), pripustil späťvzatie žaloby v časti oprávnenia uverejniť na náklady žalovaného rozsudok na televíznej stanici TA3 a JOJ a v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil. Rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o ospravedlnenie na tlačovej konferencii, oprávnenie uverejniť ospravedlnenie na náklady žalovaného v určených televíznych staniciach a denníkoch a povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi 1 náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 300 000,- Sk zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol a nás ako žalobcov zaviazal spoločne a nerozdielne k náhrade trov konania žalovanému. Dôkaz č. 5: rozsudok odvolacieho súdu
6. Proti rozsudku odvolacieho súdu sme podali dovolanie z 22. decembra 2011. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 30. septembra 2013, sp. zn. 6 Cdo 43/2012, (ďalej len „rozsudok dovolacieho súdu“) naše dovolanie smerujúce proti rozsudku odvolacieho súdu ako nedôvodné zamietol. Rozsudok dovolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 12. novembra 2013.»
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že v dovolaní z 22. decembra 2011 namietali,že v poradí druhý rozsudok odvolacieho súdu z 26. októbra 2011 je založenýna nesprávnom právnom posúdení veci, keď podľa ich názoru odvolací súd nesprávnekvalifikoval skutkové tvrdenia žalovaného ako hodnotiace úsudky, na základe čoho dospelk nesprávnemu právnemu záveru, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva sťažovateľana ochranu osobnosti a do práva sťažovateľky na ochranu dobrej povesti právnickej osoby.Na tomto mieste sťažovatelia podrobne takto argumentujú:
„Odvolací súd na s. 23 a 24 svojho rozsudku – rovnako ako dovolací súd vo svojom uznesení v podstate konštatoval, že žalobca 1 inicioval zmenu právnej úpravy, v dôsledku ktorej získal žalobca 2, s ktorým bol žalobca 1 majetkovo a personálne prepojený, majetkový prospech, a preto bol žalovaný oprávnený vysloviť hodnotiaci úsudok, že žalobca 1 zneužil svoju funkciu, konal nemorálne a neeticky, v rozpore so zákonom o konflikte záujmov a v rozpore s nariadením EU, pričom je irelevantné, či bolo konanie žalobcu 1 skutočne v rozpore so zákonom alebo s nariadením EÚ alebo nie. Tento právny záver sme považovali a aj považujeme za nesprávny a neprijateľný. Samotné iniciovanie zmeny právnej úpravy a existencia majetkového alebo personálneho prepojenia totiž nie sú dostatočným skutkovým základom pre konštatovanie nezákonnosti konania žalobcu 1. Žalovaný tvrdil, že žalobca 1 konal v rozpore s ústavným zákonom a že zneužil svoju funkciu. Vzhľadom na to, že takéto konanie zodpovedá trestnému činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona, hodnotiace úsudky žalovaného predstavovali obvinenie z trestnej činnosti. Obvinenie z trestnej činnosti je mimoriadne závažným zásahom do práva na ochranu osobnosti a podľa judikatúry navyše každé nepravdivé obvinenie z trestnej činnosti zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Co/15/97. In Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov SR, č. 2000. č. 3, s. 25).
V tejto súvislosti sme uviedli, že právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého pre posúdenie oprávnenosti kritiky žalovaného je irelevantné, či žalobca 1 skutočne konal v rozpore so zákonom o ochrane verejného záujmu alebo či bola predmetná zmena právnej úpravy potrebná na zosúladenie slovenskej právnej úpravy s komunitárnou právnou úpravou, je podľa nášho názoru neprijateľný. Posúdenie tejto otázky je totiž nevyhnutné na posúdenie splnenia základnej podmienky oprávnenosti kritiky, ktorou je jej vecnosť. Odvolací súd sa otázkou vecnosti kritiky bližšie nezaoberal a poukázal len na to, že kritika žalovaného bola vecná preto, že vychádzala z pravdivých skutočností uvedených v rozsudku.
Odvolací súd skonštatoval, že všetky skutkové tvrdenia uvedené na s. 23 rozsudku sú pravdivé. V dovolaní sme poukázali na to, že nie je pravdou, že žalobca 1 inicioval zmenu predmetnej právnej úpravy, ani že v dôsledku tejto zmeny žalobca 2 získal vyššie dotácie. Nárok na dotáciu vyplýva zo splnenia podmienok stanovených nariadeniami Európskeho spoločenstva, ktoré sú nezávislé od vnútroštátnej právnej úpravy. Aj v prípade, ak by určitému subjektu nárok na dotácie podľa komunitárnej úpravy vnútroštátna právna úprava odopierala, tento subjekt by sa ho mohol domáhať na súde priamo na základe komunitárnej úpravy, pretože podľa článku 288 druhého odseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie je nariadenie priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Ako sa uvádza v rozhodnutiach súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, zmena tejto právnej úpravy predstavovala zosúladenie slovenskej právnej úpravy s komunitárnym právom.
Preto skutkové tvrdenia (pričom nie všetky z nich sú pravdivé) uvedené na s. 23 rozsudku odvolacieho súdu nepreukazujú, že by sa žalobca 1 svojím konaním dopustil trestnej činnosti, alebo že by konal protiprávne, nemorálne alebo neeticky, ako to tvrdil žalovaný vo svojich výrokoch.
V dovolaní sme tiež namietali, že kritika žalovaného okrem toho, že nebola vecná, nebola podľa nášho názoru ani konkrétna a primeraná. Žalovaný okrem toho, že žalobcu 1 bez akéhokoľvek skutkového základu nepravdivo obvinil z trestnej činnosti, svoje výroky prezentoval verejne, aby boli čo najviac medializované a aby mali čo najširší dosah. Jeho hodnotiace výroky, ktoré odvolací súd označil za oprávnenú kritiku, vôbec nesmerovali k verejnej diskusii o správnosti postupu žalobcu 1 z hľadiska súladu slovenskej právnej úpravy s komunitárnou úpravou, ale vyznievali škandalizujúcim spôsobom, príznačným pre bulvárnu tlač a nie pre vecnú diskusiu. Vzhľadom na to, že odvolací súd úplne ignoroval vecnú stránku oprávnenosti kritiky (súlad konania žalobcu 1 so slovenskou a komunitárnou právnou úpravou), dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že kritika žalovaného bola oprávnená a nepredstavovala neoprávnený zásah do práva žalobcu 1 na ochranu osobnosti a práva na ochranu dobrej povesti žalobcu 2.“
Sťažovatelia sú toho názoru, že najvyšší súd sa v odôvodnení namietaného rozsudkuvyjadril k ich dovolacím námietkam iba okrajovo a k niektorým sa nevyjadril vôbec.Na tomto mieste sťažovatelia dôvodia, že hoci v dovolaní poukazovali na to, že odvolací súdsa otázkou vecnosti kritiky bližšie nezaoberal a konštatoval len to, že kritika žalovanéhobola vecná, pretože vychádzala z pravdivých skutočností uvedených v rozsudku, najvyššísúd v namietanom rozsudku bez ďalšieho tento názor odvolacieho súdu len zopakoval.Podľa sťažovateľov najvyšší súd v predmetnom dovolacom rozhodnutí k ostatnýmnámietkam dovolania, najmä k otázke konkrétnosti a primeranosti kritiky a k námietkenesprávnej kvalifikácie skutkových tvrdení žalovaného ako hodnotiacich úsudkov nezaujalžiadne stanovisko, námietky sťažovateľov ani nevyvrátil, ani nespochybnil. Sťažovateliaoznačené okolnosti považujú za porušenie ich základného práva na súdnu ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6ods. 1 dohovoru.
Postup najvyššieho súdu, ktorý v namietanom rozsudku potvrdil právny názorodvolacieho súdu obsiahnutý v jeho rozsudku z 26. októbra 2011 (vyplývajúci z právnehonázoru dovolacieho súdu obsiahnutého v jeho predchádzajúcom uznesení), a síce že kritikažalovaného bola oprávnená, považujú sťažovatelia za porušenie svojich základných právzaručených čl. 19 ods. 1 ústavy.
V závere svojej sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ichsťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci nálezom, ktorým by vyslovil porušeniezákladných práv sťažovateľov zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 ústavy a ich právazaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 43/2012z 30. septembra 2013, predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšiekonanie a priznal tiež sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavneneopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistížiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdupri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie vecipredloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí akoneopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absenciapriamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej stranea namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stranedruhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietanýmpostupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľnamieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobnenapr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd z obsahu namietaného, ako aj predchádzajúceho súvisiacehorozhodnutia zistil tieto relevantné skutočnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:
Odvolací súd vo svojom v poradí druhom rozsudku z 26. októbra 2011 vo vzťahuk aplikácii § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov(ďalej len „Občiansky zákonník“) v otázke posúdenia oprávnenosti zásahu do právvyplývajúcich z citovaného ustanovenia poukázal na potrebu dôsledného odlíšenia, či výrokktorého primeranosť je v konkrétnom prípade posudzovaná, patrí do kategórie skutkovéhotvrdenia alebo hodnotiaceho úsudku (kritiky), kde platí, že oznámenie pravdivéhoskutkového tvrdenia (informácie) nezasahuje do práva na ochranu osobnosti a dobrejpovesti a v prípade hodnotiaceho úsudku vyjadrujúceho subjektívny názor autora, ktorýnemožno akokoľvek dokazovať, prípustná kritika (nezasahujúca do práv podľa § 11Občianskeho zákonníka) musí spĺňať kritéria vecnosti, konkrétnosti a primeranosti.Odvolací súd považoval za skutkové tvrdenia informácie, že sťažovateľ sa stalštátnym tajomníkom Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky a v danej pozíciiinicioval zmenu normatívneho právneho aktu upravujúceho poskytovanie štátnej podporyvo forme priamych platieb v poľnohospodárstve, okrem iného aj poskytovanie podpory prepestovateľov tabaku a že v dôsledku uvedenej zmeny získala vo finančnom vyjadrenío 4,4 milióna slovenských korún vyššiu podporu (dotáciu) sťažovateľka, u ktorej jesťažovateľ jej akcionárom a manželka sťažovateľa členkou dozornej rady.
Ostatné výroky kvalifikoval odvolací súd ako hodnotiace úsudky, teda kritiku.Krajský súd tiež zdôraznil, že pri vymedzení obsahu skutkových tvrdení sa neuspokojil lens formuláciami vytrhnutými z kontextu výrokov žalovaného, ale zohľadnil celý slovnýprejav žalovaného, pri ktorom tento poskytol informácie o sťažovateľovi a formuloval svojukritiku. Na tomto mieste poukázal krajský súd na konkrétne vystúpenie žalovaného, kdetento ako poslanec parlamentu na tlačovej konferencii informoval, že v marci 2006 bolivypracované pravidlá pre poskytovanie podpory v poľnohospodárstve uverejnenévo vestníku pôdohospodárstva, kde žiadosti o podporu mali byť podávané v termíne od 1. do21. apríla 2006. Podľa vyjadrenia žalovaného predneseného na uvedenej konferencii pozmene vlády a vedenia príslušného ministerstva bol 10. októbra 2006 vo vestníkuuverejnený dodatok k týmto pravidlám týkajúci sa poskytovania podpory v oblastipestovania tabaku a že na základe tohto dodatku sťažovateľka získala už uvedenú dotáciu.Krajský súd na tomto mieste uzavrel, že pravdivosť týchto informácií ako skutkovýchtvrdení bola v konaní preukázaná, resp. nebola sporná, preto nimi nedošlo k neoprávnenémuzásahu do osobnostných práv sťažovateľa a ani do dobrej povesti sťažovateľky.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku ďalej prezentoval výroky žalovaného,ktoré kvalifikoval ako hodnotiace úsudky, teda kritiku, a ktoré žalovaný vyslovilna spomínanej tlačovej konferencii a v diskusných televíznych reláciách (predovšetkýmvýroky znenia, že išlo podľa názoru žalovaného o účelovú zmenu; zmenu pravidiel počashry; zmenu v prospech firmy, kde je sťažovateľ akcionárom; že žalovaný nevie, či je toúplne v poriadku so zákonom č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkonefunkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov; že osobná a morálnazodpovednosť je na strane sťažovateľa a pod.). Odvolací súd vysvetlil, že správne právneposúdenie pri vyhodnotení prípustnosti (oprávnenosti) prednesenej kritiky si vyžadovalopreveriť, či daná kritika spĺňala kritériá vecnosti, konkrétnosti a primeranosti. V nadväznostina to bolo konštatované, že kritika bola vecná, keďže mala dostatočný podklad v užprezentovaných pravdivých skutkových tvrdeniach, ďalej že kritika bola konkrétna, pretožena základe konkrétnych prednesených skutočností umožňovala každému vytvoriť si vlastnýnázor na jej závery a že súčasne spĺňala aj kritérium primeranosti, a to aj s prihliadnutím napostavenie oboch aktérov (kritika i kritizovaného), ktorí mali postavenie osôb verejnečinných vykonávajúcich správu vecí verejných, teda svojou formou a obsahomnevybočovala z medzí nutných na dosiahnutie sledovaného cieľa, ktorým bolo vyvolanieverejnej diskusie o závažnej otázke celospoločenského záujmu, a síce či postup a konaniesťažovateľa ako verejného funkcionára bolo alebo nebolo zneužitím jeho funkcie.
Dovolanie podané proti rozsudku krajského súdu z 26. októbra 2011 odôvodnilisťažovatelia dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb.Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), a síce že jerozsudok založený na nesprávnom právnom posúdení veci. V sťažnosti podanej ústavnémusúdu poukázali sťažovatelia na argumentáciu, o ktorú podané dovolenie opreli.
Najvyšší súd namietaným rozsudkom dovolanie sťažovateľov zamietol akonedôvodné. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nezistil existenciu vád konaniataxatívne vymedzených ustanoveniami § 237 OSP a iných vád, ktoré by mohli maťza následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto sa následne zaoberal správnosťounapadnutého rozsudku z hľadiska sťažovateľmi uplatneného dovolacieho dôvodu,a to správneho právneho posúdenia veci. Na tomto mieste najvyšší súd vysvetlil, ženesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť nesprávnu aplikáciu hmotného právana zistený skutkový stav alebo jeho nesprávny výklad, ktorý má za následok nesprávnerozhodnutie. Podľa názoru dovolacieho súdu právny záver odvolacieho súduo neopodstatnenosti žaloby zodpovedal zistenému skutkovému stavu, a bol preto správny,pričom odvolací súd po zrušení predchádzajúceho svojho rozhodnutia pri nezmenenomskutkovom stave rozhodol v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu vyslovenýmv uznesení sp. zn. 4 Cdo 149/2009 z 31. mája 2010 (prijaté v prvom dovolacom konaní)a zhodne s týmto uznesením podrobne vyšpecifikoval, ktoré výroky žalovaného považovalza skutkové tvrdenia a ktoré za hodnotiace úsudky, pričom svoje závery podložilzodpovedajúcimi právnymi úvahami. Najvyšší súd sa pritom s týmto odôvodnením stotožnila v podrobnostiach sa naň odvolal.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľov dôvodil, že neuznal ich námietku, podľaktorej mali žalovaným prednesené hodnotiace úsudky predstavovať obvinenie z trestnéhočinu, pretože podľa jeho názoru hodnotiaci úsudok o tom, že sťažovateľ konal v rozpores ústavným zákonom a že zneužil svoju funkciu bez ďalšieho, nezakladá obvinenie z trestnejčinnosti. Ustálený skutkový stav v predmetnej veci – obsah výrokov žalovaného, podľanajvyššieho súdu takýto záver neumožňoval. Za neudržateľnú považoval najvyšší súd ajnámietku sťažovateľov, že kritika by mohla byť považovaná za vecnú, len ak by sťažovateľskutočne konal v rozpore so zákonom č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmupri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov a ak by zmenaprávnej úpravy nebola potrebná na zosúladenie slovenskej právnej úpravy s komunitárnouprávnou úpravou. Na tomto mieste najvyšší súd argumentoval, že by kritika bola praktickyneuskutočniteľná, ak by mohla byť považovaná za vecnú len vtedy, ak by jej predchádzaloautoritatívne rozhodnutie príslušného orgánu o kritizovaných skutočnostiach, resp. ak bykritizujúci mohol takéto rozhodnutie predvídať.
Ústavný súd konštatuje, že konflikt dvoch ústavou chránených hodnôt, o ktorév prípade sťažovateľov ide (sloboda prejavu v kolízii s právom na súkromie, tiež s právomna ochranu dobrej povesti), nie je možné vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne,a teda na všeobecnej úrovni pre každý jednotlivý prípad. Je tak úlohou orgánov aplikáciepráva, predovšetkým všeobecných súdov, aby pri prerokovávaní konkrétneho sporuzisťovaním miery dôležitosti oboch v kolízii stojacich ústavných hodnôt dospeli k záveruo potrebe uprednostnenia jednej z nich. To korešponduje s už judikovaným názoromústavného súdu, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej mierea rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranémuobmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 256/07). Ak závervšeobecných súdov plynúci z porovnávania dvoch ústavou chránených hodnôt nie jearbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, a tak súčasne ústavne neudržateľný, nemá ústavnýdôvod zasahovať doň.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) konštantnezohľadňovaná aj ústavným súdom pri jeho rozhodovacej činnosti, pokrývajúca prípadekolízie práva na ochranu súkromia s právom na slobodu prejavu, sa vyznačuje značnourôznorodosťou, kde každý prípad je jedinečný, a preto nie je možné vyvodiť z nej striktnévšeobecné pravidlá, ale je potrebné náležité posúdenie skutkových okolností prípadua následné starostlivé vyváženie týchto vzájomne protichodných garancií.
I napriek spomínanej rôznorodosti judikatúry sa v oblasti riešenia difamačnýchsporov zvykne zohľadňovať niekoľko relatívne pevných, základných orientačných kritérií,ako sú status osoby, do ktorej osobnostných práv malo byť zasiahnuté; obsah a formaprejavu; status autora prejavu, ako aj úmysel, cieľ a motív autora prejavu, ktorýchsystematickým posúdením možno uzavrieť, či bude daná prednosť slobode prejavu, alebonaopak osobnostným práva (pozri napr. III. ÚS 385/2012).
V intenciách uvedených kritérií poukazuje ústavný súd v prvom rade na postaveniesťažovateľa v čase uverejnenia dotknutých prejavov, ktorý ako štátny tajomník patrildo kategórie osôb verejne činných, u ktorých podľa stabilizovanej judikatúry platia širšielimity kritiky, teda povinnosť znášať v porovnaní s inými osobami vyššiu mieru kritiky.Takisto ako nemenej relevantnú treba do úvahy zobrať skutočnosť, že kritika žalovanéhopredstavovala svojím obsahom tzv. politický prejav (prejav týkajúci sa správy veciverejných) disponujúci najsilnejšou prezumpciou práva takýto prejav realizovať. Ďalšímdôležitým faktom, ktorý v posudzovanom prípade nemožno opomenúť, je status žalovanéhov rozhodnom čase, ktorý ako opozičný poslanec predniesol kritiku namierenú protipredstaviteľovi vlády. Judikatúra ESĽP totiž vyžaduje silnú ochranu prejavov opozičnýchpolitikov kritizujúcich vládu, čo odôvodňuje argumentom zdravej demokracie a tiežprincípom ochrany menšiny, keď momentálna politická menšina musí byť v záujme pluralityochraňovaná pred represiou za kritiku momentálnej politickej väčšiny (pozri napr.rozhodnutia ESĽP Castells proti Španielsku z 23. apríla 1992, sťažnosť č. 1179/85 a Incalproti Turecku z 9. 6. 1998, sťažnosť č. 22678/98). V neposlednom rade treba dodať, žesilným neutralizačným faktorom miery ochrany osobnostných práv sťažovateľavyplývajúcim z postavenia sťažovateľa ako člena exekutívy je aj skutočnosť, že vďakauvedenému statusu disponoval sťažovateľ širokými možnosťami realizovať svoju mediálnuobhajobu proti prednesenej kritike, inými slovami, uskutočniť zamýšľanú ochranu svojichpráv prioritne v rámci politickej arény. Toto sú podľa mienky ústavného súdu okolnosti,ktoré pri riešení konfliktu a starostlivom vyvažovaní vzájomne kolidujúcich hodnôt muselibyť zohľadnené, a to v prospech slobody prejavu žalovaného.
Pri posudzovaní primeranosti obsahu výrokov žalovaného postupovali podľa názoruústavného súdu konajúce súdy v súlade so všeobecne zaužívanou praxou ESĽP, kde saosobitne rozoberajú tvrdené fakty a osobitne hodnotiace výroky, pričom hodnotiacimúsudkom, u ktorých ich subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, sa ochrana poskytujeza predpokladu, že majú dostatočnú oporu v objektívne existujúcich faktoch. S námietkamisťažovateľov o zjavne nesprávnej kvalifikácii skutkových tvrdení žalovaného akohodnotiacich úsudkov, ktoré námietky by mohli signalizovať spomínanú arbitrárnosťnamietaného rozhodnutia, sa ústavný súd nestotožňuje. Výroky žalovaného boli totižzo strany súdov, ako tieto samy poznamenali, vyhodnotené v širšom kontexte a rozhodujúcebolo celkové vyznanie dotknutých prejavov. Súdy na tomto mieste prezentovali obsahovévyznenie jednotlivých výrokov, ktoré podľa názoru ústavného súdu spolu s podstatnouskutočnosťou, keď žalovaný vyzýval adresátov prejavu na vytvorenie si vlastného názoruna správanie sťažovateľa, tvoria dostatočnú platformu a logický základ pre kvalifikáciušpecifikovaných častí prejavov žalovaného ako hodnotiacich úsudkov. V odôvodnenírozhodnutí súdov bolo v nadväznosti na to precízne poukázané na skutkový základ –prezentované fakty, o ktoré sa hodnotiace úsudky žalovaného opierali a na základe ktorýchsúdy primeranosť a adekvátnosť kritiky žalovaného hodnotili. Základný princíp aplikovanýjudikatúrou ESĽP, ktorý si vo svojej rozhodovacej praxi osvojil aj ústavný súd, a síceposkytnutie ochrany tým hodnotiacim úsudkom, ktoré sa opierajú o dostatočný faktickýzáklad, bol tak v danom prípade dodržaný.
Ústavných súd sumarizujúc uvedené východiská, relevantné právne záveryodvolacieho súdu, na ktoré sa najvyšší súd v namietanom rozsudku odvolal, ako aj právnezávery najvyššieho súdu obsiahnuté v namietanom rozsudku nehodnotí ako vykazujúceznámky arbitrárnosti či ústavnej neudržateľnosti. V tejto spojitosti možno zdôrazniť, ženejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstávúčastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlades objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotenímdôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).
Ústavný súd je toho názoru, že stanovisko konajúcich súdov formulované pri riešeníotázky ochrany osobnostných práv sťažovateľa (ako aj práva sťažovateľky na ochranu dobrejpovesti) v strete so slobodou prejavu realizovanou žalovaným je dostatočne podporenévýchodiskami ustálenými na základe spomínaných orientačných kritérií difamačnejjudikatúry a zároveň sa opiera o akceptovateľné vyhodnotenie relevantných skutočností, nazáklade ktorých dali súdy prednosť ochrane slobody prejavu pred právami osobnostnými.
Vzhľadom na uvedené závery posúdil ústavný súd námietky sťažovateľov ako zjavneneopodstatnené a sťažnosť v zmysle uvedeného podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde,tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 12. mája 2015