znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 193/2013-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   augusta   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika o sťažnosti RNDr. D. M., K., zastúpeného advokátom JUDr. Š. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 74/2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo RNDr. D. M., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 74/2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Piešťany p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Cb 74/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. RNDr. D. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 300 € (slovom dvetisíctristo   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Piešťany p o v i n n ý   vyplatiť   mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný   súd   Piešťany j e   p o v i n n ý   uhradiť   RNDr.   D.   M.,   trovy   konania v sume   496,69   €   (slovom   štyristodeväťdesiatšesť   eur   šesťdesiatdeväť   centov)   na   účet advokáta JUDr. Š. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 193/2013-9 zo 14. mája 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť RNDr. D. M., K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 74/2008 (ďalej aj ako „napadnuté konanie“).

Následne ústavný súd 28. mája 2013 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej   sťažnosti a oznámenie, či   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného   súdu   bolo   ústavnému súdu   doručené   1.   júla 2013.   V jeho prílohe sa nachádzal súdny spis a vyjadrenie predsedníčky okresného súdu s chronológiou úkonov   okresného   súdu   i   účastníkov   v   napadnutom   konaní,   z   ktorej   vyplývajú   tieto podstatné skutočnosti:

„návrh   na   začatie   konania   bol   doručený   pôvodne   Okresnému   súdu   Trnava dňa 29. 12. 2005, viedol sa pod sp. zn. 22 C/145/2005 a bol pridelený sudcovi JUDr. P. L., dňa 11. 1. 2006 bol vyzvaný navrhovateľ na zaplatenie súdneho poplatku s výzvou na vyčíslenie trov konania,

dňa   6. 2. 2006   doručil   právny   zástupca   navrhovateľa   vyčíslenie   trov   konania a dňa 7. 2. 2006 opravu vyčíslenia trov,

dňa 31. 1. 2006 bol zaplatený súdny poplatok za návrh, dňa 9. 5. 2006 sudca vydal platobný rozkaz, dňa 7. 6. 2006 odporca podal odpor, dňa   4. 10. 2006   bol   vyzvaný   odporca   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   odpor a navrhovateľovi bol doručený odpor na vyjadrenie,

dňa 17. 10. 2006 zaplatil odporca súdny poplatok za odpor, dňa 24. 10. 2006   doručil   navrhovateľ   vyjadrenie k odporu a   spis   bol predložený sudcovi na ďalšie konanie,

dňa 7. 2. 2007 bol spis pridelený sudkyni JUDr. A. I., dňa 2. 4. 2007 bol spis pridelený novej sudkyni JUDr. M. V., dňa   11. 6. 2007   bol   vyzvaný   navrhovateľ   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za prikázanie veci inému súdu,

dňa 22. 6. 2007 odporca doručil vyjadrenie k prikázaniu veci, dňa 21. 6. 2007 bol zaplatený súdny poplatok za prikázanie veci, dňa   11. 7. 2007   bola   daná   úprava   na   predloženie   spisu   NS   SR   na   rozhodnutie o prikázaní veci,

dňa 23. 7. 2007 bol doručený návrh na zmenu účastníka konania, dňa 30. 7. 2007 bol spis predložený NS SR, dňa 18. 9. 2007 rozhodol NS SR uznesením, že vec neprikazuje OS Michalovce, rozhodnutie NS SR bolo doručené účastníkom v októbri 2007,

z dôvodu prechodu výkonu súdnictva bola vec dňa 1. 1. 2008 postúpaná na Okresný súd Piešťany, kde bola pridelená sudcovi Mgr. V. Z.,

19. 11. 2008   si   súd   vytlačil   výpis   z   obchodného   registra   navrhovateľa   a   vyzval navrhovateľa na doloženie zmluvy o postúpení pohľadávok na rozhodnutie o pripustení zmeny na strane navrhovateľa,

19. 12. 2008 bola doručená zmluva o postúpení pohľadávok,

23. 1. 2009 súd uznesením pripustil zmenu na strane navrhovateľa, z dôvodu zmeny obsadenia súdu sudcami bola vec 1. 7. 2010 pridelená JUDr. R. M., dňa 22. 3. 2011 bol vytýčený termín pojednávania na 2. 5. 2011,

27. 4. 2011   doručil   navrhovateľ   ospravedlnenie   a   žiadosť   o   odročenie   termínu pojednávania,

pojednávanie 2. 5. 2011 bolo odročené na 15. 6. 2011, kde súd vykonal dokazovanie, vypočul navrhovateľa a odporcu, ukončil dokazovanie a odročil pojednávanie na 4. 7. 2011 za účelom vyhlásenie rozsudku,

dňa   30. 6. 2011   navrhovateľ   navrhol   zrušiť   uznesenie   o   vyhlásení   dokazovania za skončené s poukazom na § 118 ods. 2 O. s. p.,

dňa 4. 7. 2011 bol vo veci vyhlásený rozsudok, ktorý bol účastníkom expedovaný 4. 7. 2011,

dňa 5. 8. 2011 sa voči rozsudku odvolal odporca, dňa 30. 8. 2011 súd uložil odporcovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, zaslal odvolanie navrhovateľovi na vyjadrenie,

dňa 20. 9. 2011 bolo doručené vyjadrenie navrhovateľa, dňa 5. 10. 2011 bol spis predložený KS v Trnave na rozhodnutie o odvolaní, dňa 27. 12. 2012 KS v Trnave uznesením vec zrušil a vrátil ju na ďalšie konanie, spis sa vrátil z KS v Trnave na okresný súd 22. 1. 2013, dňa 6. 2. 2013 bolo doručované uznesenie odvolacieho súdu účastníkom, dňa 3. 6. 2013 bolo nariadené pojednávanie na 12. 9. 2013.“

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zo súdneho spisu, ktorý mu bol zapožičaný a doručený 1. júla 2013, zistil aj ústavný súd.

Predsedníčka   okresného súdu vo svojom vyjadrení k veci uviedla, že „čo sa týka skutkovej a právnej zložitosti sporu ide o obchodnoprávny spor, kde je predmetom sporu odstúpenie   od   kúpnej   zmluvy   pre   vady   dodaného   tovaru,   kde   je   otázka   vád   spojená s odborným posudzovaním parametrov dodaného tovaru.“ K postupu účastníkov konania predsedníčka   okresného   súdu   uviedla,   že „sťažovateľ   len   raz   požiadal   o   odročenie nariadeného   pojednávania“.   Predsedníčka   sa   vyjadrila   aj   k   otázke   postupu   súdu z hľadiska existencie prekážok v zmysle Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), keď konštatovala, že „prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. O. s. p. v konaní neboli“.

Predsedníčka   okresného   súdu   v   závere   svojho   vyjadrenia   vyjadrila   súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 24. júla 2013 zotrval   na   svojich   tvrdeniach   v   sťažnosti,   nestotožnil   sa   s   vyjadrením   okresného   súdu týkajúcim   sa   objektívnych   okolností,   ktoré   mali   za   následok   vznik   prieťahov,   vyčíslil náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   vyjadril   súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o   konaní pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov   v   znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (i práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote)   je   podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť súdu   a   sudcu   vychádza   z §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania   postupovali   tak,   aby   ochrana   ich   práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom v konaní, a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS   247/03,   IV.   ÚS   272/04)   ústavný   súd   zohľadnil   tri   základné   kritériá,   ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci,   predmetom obchodnoprávneho sporu, v ktorom je sťažovateľ žalobcom, je odstúpenie od kúpnej zmluvy a zaplatenie sumy 16 503,42 € s príslušenstvom. Ústavný súd konštatuje, že obdobné žaloby možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva, preto dĺžka konania nebola závislá od právnej náročnosti   prerokovávanej   veci.   Pokiaľ   ide   o   tvrdenie   predsedníčky   okresného   súdu týkajúce sa skutkovej zložitosti veci v súvislosti s odborným posudzovaním parametrov dodaného tovaru, ústavný súd pripúšťa istú mieru zložitosti, ale táto sama osebe nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   okolnosti   na   strane   sťažovateľa, ktoré by relevantne   prispeli   k   doterajšej   dĺžke   napadnutého   konania,   preto   konštatuje, že sťažovateľ v doterajšom priebehu konania poskytoval primeranú súčinnosť a na výzvy okresného súdu reagoval včas.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd považuje za dôležité sa zmieniť o tom, že v prípade sťažovateľa došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania na strane navrhovateľa, a to na základe singulárnej sukcesie (z titulu postúpenia pohľadávky na základe   zmluvy). Okresný   súd   uznesením   z 23.   januára 2009   rozhodol   o pripustení zmeny účastníkov konania na strane navrhovateľa.

Keďže singulárna sukcesia nevyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo, konajúci   súd   musel   zmenu   uznesením   pripustiť.   Predpokladom   pripustenia   zmeny na základe singulárnej sukcesie v danom prípade bol súhlas postupcu ako účastníka konania (na strane navrhovateľa) podľa § 92 ods. 1 OSP. Pripustením zmeny účastníkov konania na strane   navrhovateľa   však   nedošlo   ku   vzniku   nového   procesnoprávneho   vzťahu, ale k procesnoprávnemu   nástupníctvu   do   už   existujúceho   procesnoprávneho   vzťahu. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam pre vymedzenie obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   namietanej   protiústavnosti   konania   okresného   súdu, pretože   v   uvedenom   prípade   v   dôsledku   súdom   povolenej   zmeny   účastníkov   konania nedošlo k vzniku nového procesnoprávneho vzťahu (m. m. I. ÚS 52/01, IV. ÚS 222/03, II. ÚS 373/06, III. ÚS 182/2011).

Aj   s prihliadnutím   na tento   záver ústavný   súd nemal pochybnosť,   že sťažovateľ môže uplatňovať   právo   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   aj   pre   štádium   konania, ktoré predchádzalo tejto zmene.

Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil a identifikoval niekoľko období neodôvodnenej nečinnosti. Tým prvým obdobím nečinnosti v trvaní necelých piatich rokov bolo   obdobie   od   podania   odporu   žalovaným   7.   júna   2006   do   určenia   termínu   prvého pojednávania vo veci samej 2. mája 2011. Pre korektnosť je potrebné dodať, že počas tohto obdobia okresný súd vykonal niekoľko procesných úkonov – výziev a uznesením rozhodol o   pripustení   zmeny   účastníka,   tieto   úkony   však   nesmerovali   k   prerokovaniu   veci a rozhodnutiu vo veci samej. Takisto v rámci uvedeného obdobia sa súdny spis necelé dva mesiace   nachádzal   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (od   30.   júla   2007 do 25. septembra   2007)   pre   účely   rozhodnutia   o   návrhu   sťažovateľa   na prikázanie   veci z dôvodu vhodnosti. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd bol počas   uvedeného   obdobia   v   napadnutom   konaní   de   facto   nečinný   štyri   roky a 8 mesiacov. Ďalším v poradí druhým obdobím neodôvodnenej nečinnosti v trvaní viac ako päť mesiacov bolo obdobie od vrátenia súdneho spisu okresnému súdu (22. januára 2013) z Krajského súdu v Trnave, ktorý rozhodoval o odvolaní žalovaného proti rozsudku okresného súdu vo veci samej, do predloženia súdneho spisu ústavného súdu. Počas tohto obdobia   okresný   súd   len   doručil   zrušujúce   uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   a určil termín pojednávania na 12. september 2013.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   vychádzal   aj   zo   svojej konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej   zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť zapríčinené nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou   činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že už samotná skutočnosť, že krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu vynesený po vyše piatich rokoch konania na prvom stupni z dôvodu   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu,   svedčí   o   nesústredenej   činnosti okresného súdu.

Ústavný súd na základe všetkých uvedených skutočností dospel k záveru, že okresný súd   v   napadnutom   konaní   nepostupoval   v   súlade   so   základným   právom   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právom na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, preto konštatuje,   že   doterajším   postupom   okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   vedené pod sp. zn. 4 Cb 74/2008, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný   súd   na   základe   svojho   zistenia,   že   postupom   okresného   súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mu prikázal, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 4 Cb 74/2008 konal bez zbytočných   prieťahov,   pretože   okresný   súd   vo   veci   do   rozhodnutia   ústavného súdu o tejto sťažnosti nerozhodol (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 12 000   €,   ktoré   odôvodnil   intenzitou   zásahov   do   jeho   práv,   ako   aj   dĺžkou   ich trvania.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho neodôvodnenú   nečinnosť   a   neefektívny   postup,   berúc   do   úvahy   predmet   konania na okresnom súde, správanie   sťažovateľa a všetky okolnosti daného prípadu ústavný súd považoval priznanie sumy 2 300 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 496,69 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   tri   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2013   (príprava a prevzatie   veci   a   písomné   vyhotovenie   sťažnosti,   písomné   stanovisko   k   vyjadreniu okresného súdu) po 130,16 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného   paušálu   7,81   €   za   tri   úkony   podľa   vyhlášky   vykonané v   roku   2013.   Právny zástupca   sťažovateľa   je   zároveň   platcom   dane   z   pridanej   hodnoty,   preto   sa   odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty.

Náhrada   trov   konania   uplatnená   sťažovateľom   nepresahuje   sumu,   ktorú vypočítal ústavný súd, preto ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 496,69 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 28. augusta 2013