znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 193/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2010 prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 a čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky, jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 39/2006 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co/74/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára 2010 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 1 a čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (sťažovateľom uplatnenú námietku len odkazom na celý čl. 46 ústavy ústavný súd špecifikoval doplnením zodpovedajúceho odseku 1 tohto článku) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 39/2006 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co/74/2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   okresným   súdom   bol   sťažovateľovi ustanovený právny zástupca z radov advokátov pre jeho zastupovanie v dovolacom konaní. Uznesenie napadol odvolaním ustanovený advokát, ktorý poukázal na narušenie vzájomnej dôvery   medzi   advokátom   a   sťažovateľom,   ako   aj   na   iné   konanie   prebiehajúce   pred okresným   súdom,   kde   nemohol   byť   sťažovateľovi   ako   právny   zástupca   ustanovený z rovnakého   dôvodu.   Uznesením   sp.   zn.   2   C   39/2006   z   24.   augusta   2009   v   rámci autoremedúry okresný súd napadnuté uznesenie zrušil.

Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, ktorému však krajský súd nevyhovel   a   uznesením   sp.   zn.   12   Co/74/2009   z   25.   novembra   2009   prvostupňové rozhodnutie potvrdil odvolávajúc sa na ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), podľa ktorého   je advokát   oprávnený   odstúpiť   od   zmluvy   o   poskytovaní   právnych   služieb   len zo závažných dôvodov, najmä ak sa narušila nevyhnutná dôvera medzi ním a klientom.

Krajský   súd   v   odôvodnení   uviedol,   že „Z   predchádzajúcich   súdnych   konaní   je nesporné, že už došlo k narušeniu dôvery medzi zastupujúcim advokátom a zastúpeným – žalobcom, čo pripúšťa aj sám žalobca v podanom odvolaní. Potom nie je možné spravodlivo od advokáta požadovať, aby zastupoval   žalobcu, ak u advokáta je presvedčenie o tom, že nemôže   veriť   zastúpenému,   keď   tu   sú   vzájomné   výhrady   takého   charakteru,   ktoré nasvedčujú o určitej averzii jednej osoby k druhej, pričom pre úspech v spore je potrebné mať jednoznačne dôveru v konaní jedného k druhému v prejednávanej veci.“.  

Sťažovateľ   sa   v   sťažnosti   vyjadril,   že   krajský   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie „úplnou absurdnosťou, že advokát je oprávnený od zmluvy /?!/ o poskytovaní právnych služieb odstúpiť, keď ja žiadnu zmluvu s týmto advokátom uzatvorenú nemám, keďže mi bol ustanovený priamo súdom, a to bez možnos-ti, aby mohol od tejto kauzy len z vlastnej vôle odísť! Už nehovoriac, že ja som s týmto advokátom nikdy žiaden konflikt nemal.“.

Podľa sťažovateľa „V danom prípade súdy postupovali zbabelo pred nimi určeným advokátom,   keď   pred   jeho   fórami   cúvli   a   kapitulovali,   už   nehovoriac,   že   to   nebol kvalifikovaný zákonný   dôvod! A   podľa mňa aj to je dôkaz o hlbokom úpadku nášho súdnictva a jeho neschopnosti sa vysporiadať s banálnymi vecami!“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal ústavný súd o vydanie tohto nálezu: „1./ Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 46 Ústa-vy SR a ods. 1/, čl. 6 Dohovoru v kontexte s čl. 1 a 124 ústavy nesprávnym postupom a slabingerským postojom   Krajského   súdu   v   Prešove   a   Okresného   súdu   v   Bardejove   v súdnom   konaní vedeného u neho pod č.k. 2C 39/06 o právnu pomoc advokátom, porušené boli.

2./   Priznáva   I.   K.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   2tis.   EUR /dvetisíceur/, ktoré sú mu povinne zaviazané zaplatiť spoločne a nerozdielne Krajský súd v Prešove a Okresný súd v Bardejove   do   2-och   mesiacov od účinnosti   tohto   ústavného nálezu.

3./   Ukladá   Okresnému   súdu   v Bardejove   a   Krajskému   súdu   v   Prešove   spoločne a nerozdielne uhradiť aj trovy tohto súdneho konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

  Podanie   sťažovateľa   obsahuje   urážlivé   výroky   na   adresu   okresného   súdu a krajského súdu („...súdy postupovali zbabelo pred nimi určeným advokátom, keď pred jeho fórami cúvli a kapitulovali...“), ktoré sú dehonestujúceho charakteru.

Ústavný súd vo vzťahu k predmetnému správaniu účastníka poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý už vyslovil, že „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých faktoch, a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk (Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004)“.

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ v tomto prípade výrokmi obsiahnutými v jeho   podaniach   prekročil   hranicu   normálnej kritiky   a hrubo   urážal   druhého   účastníka konania (okresný a krajský súd), a to v rozpore s princípom zachovávania úcty k právam iných, ktorý má byť v rámci občianskoprávneho konania v súlade s § 1 a § 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) rešpektovaný všetkými účastníkmi konania a z ktorého vyplýva i požiadavka, aby účastníci konania   rešpektovali   ľudskú   dôstojnosť,   občiansku   česť   i   osobnosť   ďalších   účastníkov konania,   ale   i   samotného   vo   veci   konajúceho   súdu   tak   vo   svojich   písomných,   ako i verbálnych prejavoch.

Správanie   sťažovateľa,   ktorého   cieľom   je   uškodiť   reputácii   druhého   účastníka konania, teda podľa názoru ústavného súdu možno označiť za zneužitie práva na podanie sťažnosti a je v rozpore s účelom takéhoto práva.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, a z tohto dôvodu bolo už ďalej bezpredmetné   rozhodovať   o   sťažovateľovej   žiadosti   o   ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Súčasťou   zákonom   predpísaných   náležitostí   návrhu   na   začatie   konania   podaného ústavnému   súdu   je   aj   primeraná   slušnosť   vo   vyjadrovaní,   na   čo   už   bol   sťažovateľ rozhodnutiami   ústavného   súdu   vo   viacerých   prípadoch   upozornený,   no   napriek   tomu vo svojom podaní výroky urážlivého charakteru opätovne použil.

V   prípade   hrubo   neslušného   alebo   urážlivého   obsahu   návrhu   môže   byť   tento odmietnutý   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí,   pokiaľ   záujmy   ochrany ústavnosti nevyžadujú iný postup.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   záujmy   ochrany   ústavnosti   iný   postup   nevyžadujú. V prípade namietaného postupu okresného súdu vychádzajúc z princípu subsidiarity daného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia základných práv alebo slobôd v tých   prípadoch,   ak   o   ich   ochrane   nerozhoduje   iný   súd,   je   právomoc   ústavného   súdu vylúčená vzhľadom na to, že ochranu sťažovateľovým právam bol v zmysle ustanovení § 201 a nasledujúcich OSP oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd v rámci odvolacieho konania, čo oprávňuje ústavný súd, aby   v tejto časti odmietol sťažnosť aj pre nedostatok svojej právomoci.

Námietku porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   ústavný   súd   kvalifikuje   ako   zjavne neopodstatnenú.   Konajúci   súd   síce   na   zistený   skutkový   stav   použijúc   analógiu   legis aplikoval právnu normu obsiahnutú v zákone o advokácii, napriek tomu, že mal k dispozícii relevantnú právnu úpravu obsiahnutú priamo v ustanovení § 31a ods. 2   OSP (súd zruší uznesenie   o   ustanovení   opatrovníka   alebo   advokáta,   ak   na   ich   strane   existujú   dôvody nezlučiteľné s ich ustanovením), išlo však o aplikáciu právnej úpravy obsahujúcu prípad analogický, teda nie o postup súdu zjavne svojvoľný. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu spĺňa kvalitu požadovanú čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sa opiera o   vyčerpávajúcu   argumentáciu   ozrejmujúcu   právnu   úvahu   vychádzajúcu   zo   zisteného skutkového stavu vedúcu k právnemu záveru krajského súdu. Takýto záver je dôvodom, pre ktorý mohol ústavný súd odmietnuť sťažnosť v tejto časti aj ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2010