znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 193/09-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., S., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. VI/2 Pz 269/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2009 doručená   sťažnosť   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 269/08.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Sťažovateľ   podal   ďalší   opakovaný   podnet   -   piaty   na   GP   SR   dňa   23.   3.   2009 pod podacím číslom 89567047 na podacej pošte v M.

Porušovateľ   podnetu   nielenže   v   zákonnej   lehote   do   10   dní   nepotvrdil   prijatie podnetu, ale ani ho nevybavil v zákonnej lehote do dvoch mesiacov od jeho podania. Apelujem na zákonný imperatív § 32 ods. (2) a § 33 ods. (1) v spojení s č1. 2 ods. (2) Ústavy SR. Ak zákon ustanovuje prokuratúre lehotu, z citovaného článku Ústavy vyplýva povinnosť prokuratúry dodržať zákonom určenú lehotu.

Podotýkam v ďalšom na ustanovenia § 3-6 zákona o prokuratúre.

- Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre: „Pri vybavovaní podnetu je prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného predpisu či sú splnené podmienky na podávanie návrhu na začatie konania pred súdom...“

Tvrdím a poukazujem na skutočnosť, že som využil ustanovenie § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre vo vzťahu ku spôsobu vybavenia podnetu generálnou prokuratúrou, lebo inak by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej   kompetencii   nielen   zistiť skutočnosti,   ktoré   tvrdím,   ale   aj   prijať   opatrenia   podľa   zákona   o   prokuratúre,   ktoré by účinne   napomohli   odstráneniu   procesných   a   faktických   prekážok   ďalšieho   postupu príslušného nadriadeného prokurátora...

- Podnet   (opakovaný   podnet)   zakladá   povinnosť   prokurátora   aj   nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi. Splnené nebolo!

Ústavnou   i   zákonnou   povinnosťou   sťažovateľa   bolo   vyčerpať   všetky   právne prostriedky ochrany mnou tvrdeného porušenia základného práva, tak ako mi to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky...

Ďalej apelujem na ustálenú judikatúru Ústavného súdu:

- Podstatou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je,   že   sa   ho   oprávnená   osoba   domáha   zákonom   ustanoveným   postupom   na   orgáne príslušnom na jej poskytnutie, pričom rozsah, spôsob a doba jeho uplatnenia závisí výlučne od   toho,   kto sa jej   domáha.   Jeho uplatnenie je   však podmienené   splnením príslušných zákonných podmienok (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 Ústavy SR).

Vychádzajúc z uvedeného k porušeniu základného práva na inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR orgánom štátu dochádza iba vtedy a v takom rozsahu, v akom sa ho oprávnená osoba prejavom svojej vôle samotná domáhala na orgáne príslušnom na poskytnutie inej právnej ochrany...

- Ku samotnému skutkovému stavu podania mimoriadneho dovolania. Apelujem na: a) Procesné nástupníctvo § 92 OSP § 92 OSP

(1) Na návrh účastníka môže súd pripustiť, aby do konania pristúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť, je potrebný, ak má vystupovať na strane navrhovateľa.

(2) Ak   po   začatí   konania   nastala   právna   skutočnosť,   s   ktorou   právne   predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo   ten,   na   koho boli   tieto   práva   alebo   povinnosti   prevedené,   alebo na koho   prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

Tento   imanentný   znak   bol   splnený   a   v   tom   čase   konkurzným   súdom   v Košiciach schválený. § 107 OSP

(4)   Ak   po   začatí   konania   zanikne   právnická   osoba, súd   pokračuje   v   konaní s jej právnym   nástupcom, a   ak   právneho   nástupcu   niet,   súd   konanie   zastaví.   Správca postúpil svoje práva na sťažovateľa legitímnym spôsobom. Orgán štátnej moci - NS SR v tomto prípade porušil zákon.

Miestna príslušnosť § 88 OSP Namiesto všeobecného súdu odporcu je na konanie príslušný súd

j) na ktorom sa vykonáva konkurz alebo vyrovnanie, ak ide o spory nimi vyvolané s výnimkou sporov o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov;

V ad hoc rozhodoval v prvom stupni miestne príslušný súd KS KE, kde prebiehalo konkurzne konanie, nakoľko išlo o spor vyvolaný konkurzom.

Citované ustanovenia sú zo zákona v čase rozhodovania na súde platného.

V Ad hoc v súdnom konaní tieto atribúty boli splnené a zákonne. „Orgán   štátnej   moci   NS   SR   ich   vo   svojich   procesných   postupoch   a   rozhodnutí úmyselne   opomenul   a   opovrhoval   nimi“   Generálna   prokuratúra   stíha   všetko   o   čom sa dozvie - (princíp legality § 2 ods. 5)

Preto sa pýtam prečo bol zákon porušený a orgán prokuratúry to prehľadá?

- Ustanovenie § 243e ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov   neukladá   povinnosť   (nevzniká   právny   nárok)   vyhovieť každému podnetu. Oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana. Voľná úvaha generálneho prokurátora o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie, je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Preukazujem   skutočnosti,   ktoré   by   potvrdili   priamu   súvislosť   medzi   nepodaním mimoriadneho   dovolania   na   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   a   čl.   2   ods.   2   ústavy, porušenie ktorého namietam.

a) Najprv treba uviesť, že generálny prokurátor nemôže zistiť porušenie zákona. Toto zistenie môže urobiť jedine sud, ktorý rozhoduje o mimoriadnom dovolaní. Preto stačí, ak sa   generálny   prokurátor domnieva, že   bol   porušený   zákon.   Inak   by   v   každom   prípade mimoriadneho dovolania bol úspešný.

b) Aj druhý predpoklad sa pohybuje na úrovni domnienky. Stačí, ak sa generálny prokurátor nazdáva, že použitie tohto mimoriadneho opravného prostriedku si vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov...

Jednou z dôležitých zásad, ktorá sa uplatňuje pred orgánom na inú právnu ochranu je citujem „vigilantibus iura“ každý nech si stráži svoje práva v zmysle č1. 46 (1) Ústavy SR v korelácií s § 3-6, § 31-36 zák. o prokuratúre.

Sú to skutočnosti, ktoré potvrdili priamu súvislosť medzi nepodaním mimoriadneho dovolania   na   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   a   čl.   2   ods.   2   ústavy,   a   vo   vzťahu k prokurátorom,   ktorí   porušili   povinnosti   vyplývajúce   z   §   26   ods.   1,   neboli   vykonané opatrenia voči podriadeným prokurátorom v spojení s § 188 písm. a), b) a nasl. zákona o prokurátoroch.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol:„1. Základné právo M. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o zákl... bolo nekonaním GP SR porušené.

2. Ústavný   súd   SR   prikazuje   GP   SR,   ktorá   porušila   základné   práva   a   slobody, aby obnovila stav pred porušením tohto základného práva a slobody.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02 a iné).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta piatym opakovaným podnetom nevybavenie   štvrtého   opakovaného   podnetu   v zákonnej   lehote   určenej   zákonom č. 153/2001 Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/2 Pz 269/08.

Na   základe   citácie   niektorých   ustanovení   zákona   o prokuratúre   sa   domnieva, že generálna prokuratúra porušila jeho základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy v spojení s právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak neodpovedala ešte na jeho piaty podnet z 23. marca 2009, a tiež preto, že nereagovala ani na jeho štvrtý opakovaný podnet, ktorý podal na pošte v M. 9. januára 2009.

Ústavný súd vo veci sťažovateľa zistil viaceré dôvody na odmietnutie jeho sťažnosti.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   § 34 ods.   2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom na rozhodnutie   (petitom).   Petit požadovaný   sťažovateľom   sa   však   nezhoduje   s dôvodmi sťažnosti.   Sťažovateľ   namieta   síce   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom (nekonaním) generálnej prokuratúry, ale v petite sťažnosti okrem toho, že vôbec neoznačil konanie generálnej prokuratúry, v ktorom malo dôjsť   k porušeniu   jeho   označených   práv,   v dôvodoch   sťažnosti   ani   riadne   neodôvodnil a vôbec nekonkretizoval, v čom vidí porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo svojej veci (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Sťažnosť   sťažovateľa   okrem   toho   obsahuje   aj   také   odôvodnenie,   ktoré   sa   týka údajného   nezákonného   postupu   generálneho   prokurátora,   ktorý   nepodal   v jeho   veci mimoriadne dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), čím porušil aj ďalší článok ústavy, a to konkrétne čl. 2 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   k tomu   tvrdí,   že „Sú   to   skutočnosti,   ktoré   potvrdili   priamu   súvislosť medzi nepodaním mimoriadneho dovolania na Najvyšší súd Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 ústavy, a vo vzťahu k prokurátorom, ktorí porušili povinnosti vyplývajúce z § 26 ods. 1,   neboli   vykonané   opatrenia   voči   podriadeným   prokurátorom   v   spojení   s   §   188 písm. a), b) a nasl. zákona o prokurátoroch“.

Toto   odôvodnenie   uvedené   v sťažnosti   sťažovateľa   však   okrem   toho, že je nezrozumiteľné, nemá ani žiadne vyústenie v petite jeho sťažnosti, z ktorého by mal ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzať.

Týka sa to aj tej časti odôvodnenia jeho sťažnosti, v ktorej sťažovateľ cituje niektoré ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku   a tvrdí,   že v jeho veci   došlo   aj k porušeniu zákona zo strany najvyššieho súdu. Odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa teda nie je vôbec zosúladené s jeho návrhom na rozhodnutie.

Zároveň sťažovateľ nepriložil k svojej sťažnosti ani podanie (odpoveď) generálnej prokuratúry, ktorým vybavila jeho predchádzajúce podnety, napr. tretí podnet, z ktorého by mohol ústavný súd vychádzať pri zisťovaní, či následný postup (nekonanie) generálnej prokuratúry nebol v tomto prípade v súlade s ustanoveniami zákona o prokuratúre.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aké vyplývajú z   podania sťažovateľa,   nie je povinný   odstraňovať z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup slúži inštitút   povinného   právneho zastúpenia v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04, II. ÚS 151/06).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať nielen   začatie   konania, ale aj prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na to   splnené   zákonom   ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05).

Ústavný   súd   preto   na   základe   uvedeného   rozhodol   o   odmietnutí   sťažnosti sťažovateľa, a to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009