znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 193/08-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2008 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 61/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2008 doručená   sťažnosť I.   K.   K. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 61/03.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   pred   5   rokmi   podal   okresnému   súdu „žalobu o neplatnosť platobného výmeru s účinnosťou od 1. X. 01, a to voči O. v B. pre jeho totálnu nezákonnosť...“

Sťažovateľ ďalej uvádza úkony okresného súdu v priebehu tohto konania od podania žaloby až doteraz, pričom podľa neho okresný súd nekonal, a tým porušil jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha vydania tohto nálezu ústavného súdu:„1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 2), čl. 48 Ústavy SR a ods. 1), čl. 6 Dohovoru o ich ochrane postupom   Okresného súdu v Bardejove v súdnom konaní vedenom u neho pod č. k. 4 C 61/03, porušené boli.

2.) Prikazuje Okresnému súdu v Bardejove, aby v konaní vedenom u neho pod sp. zn. 4 C 61/03 konal ďalej bez zbytočných prieťahov.

3.) Priznáva I. K. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 80 tis. Sk (slovom osemdesiattisíckorúnslovenských), ktoré je mu povinný Okresný súd v Bardejove vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.) Ukladá   Okresnému   súdu   v   Bardejove   uhradiť   vzniklé   trovy   tohto   konania   na označený účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Vzhľadom na to, že z podanej sťažnosti nebolo ústavnému súdu zrejmé, či sťažovateľ vyčerpal pred jej podaním všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, vyzval ho, aby svoje podanie v tomto smere doplnil.

Na   základe   výzvy   sťažovateľ   doplnil   svoju   sťažnosť   podaním   zo   4. mája 2008 doručeným ústavnému súdu 7. mája 2008, v ktorom okrem iného uviedol:

1.) V minulosti som sa snáď najviac v tomto štáte sťažoval na nesprávne konanie a postup súdov, hlavne na prieťahy v konaní – ja. Ale keď som videl, že to nie je efektívne a nič to pozitívne neprináša, zanechal som to. Naposledy som to urobil sťažnosťou, zo dňa 21. III. 03, resp. 24. III. 03 a potom ešte dňa 17. VII. 04...

2.) Kedysi a kdesi som sa dočítal, že za iný účinný právny prostriedok nápravy, najmä pokiaľ ide o prieťahy v konaní podľa ods. 2/, čl. 48 Ústavy SR sa nepovažujú žiadosti, ani sťažnosti o urýchlenie konania adresované predsedovi súdu, ale ani inému orgánu štátnej správy   súdu   ako   je   napr.   ministerstvo   spravodlivosti   a p.   Nakoniec   o tom   existuje   aj samotný konštantný judikát Ústavného súdu SR, ktorým je jeho nález pod sp. zn. II. ÚS 26/95, zo dňa 25. X. 95 (viď č. 7/95 Zb, s. 52 n.), na ktorý zrejme tento súd, pozabudol. (...)

3.) S poukazom na predom uvedené na túto vec sa je treba dívať predovšetkým tým, čo   je   napísané   v Dohovore,   resp.   čo   je   z jeho   ustanovení   odvodená   súdnou   praxou   a judikátmi ESĽP v Štrasburgu, ktorý v danom prípade má prednosť pred naším zákonom o konaní pred Ústavným súdom SR...

V dôsledku   uvedeného   nezbýva   mi   teda nič   iné,   iba   konštatovať,   že   aj   táto   výzva Ústavného súdu SR je podľa môjho úsudku neopodstatnená, zbytočná a právne irelevantná. Preto   trvám   na   tom,   aby   táto   sťažnosť   bola   ústavným   súdom   SR   bez   obštrukcií a lavírovania prejednaná a uzavretá riadne a tak ako má byť. V opačnom prípade sa tak stane na inom mieste.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20, § 50 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   §   53   ods.   l   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd, ako to vyplýva aj z jeho doterajšej rozhodovacej činnosti, v prípadoch namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo práva na prejednanie veci v primeranej lehote skúma, či sťažovateľ v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde využil všetky právne prostriedky, ktoré mu na ochranu týchto práv do 1. apríla 2005 poskytoval zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a   o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“) v ustanoveniach § 17 ods. 1, § 20 až § 23, alebo právne prostriedky, ktoré mu na ochranu týchto práv od 1. apríla 2005 poskytuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“) v ustanoveniach § 62 až § 68 (mutatis mutandis IV. ÚS 306/04, III. ÚS 73/05, III. ÚS 78/05).

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   však   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu postupoval vo vzťahu k okresnému súdu v namietanom konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 61/03 tak, ako mu to umožňovali ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 80/1992 Zb., resp. po 1. apríli 2005 ustanovenia § 62 až § 68 zákona č. 757/2004 Z. z.Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ adekvátne nereagoval na výzvu ústavného súdu   a   z doplnenia   jeho   podania   zo   4.   mája   2008   ani   nevyplýva,   že   by   využil   všetky zákonné   možnosti   na   nápravu,   ktoré   mu   už   citované   ustanovenia   osobitných   právnych predpisov   umožňovali   (nepredložil   kópiu   sťažnosti   na   zbytočné   prieťahy   v namietanom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 61/03) a taktiež nepreukázal, že jeho sťažnosti z 21. marca 2003, 24. marca 2003 a ani sťažnosť zo 17. júla 2004 sa týkali jeho veci,   v rámci   ktorej   malo   dôjsť   k zbytočným   prieťahom.   Sťažovateľ   taktiež   dostatočne nepreukázal, že nesplnil podmienku podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), na ktoré by ústavný súd mohol pri prerokovaní sťažnosti prihliadať.

Keďže   ústavný   súd   považuje   vyčerpanie   tejto   zákonnej   možnosti   za   predpoklad možného   preskúmania   sťažnosti   sťažovateľa   namietajúceho   porušenie   označených   práv podľa ústavy a dohovoru (pretože predseda okresného súdu mal a má v zmysle citovaných ustanovení možnosť prijať adekvátne opatrenia na urýchlenie prerokovania veci), vzhľadom na   uvedený   skutkový   stav   jeho sťažnosť   odmietol   so   zreteľom   na   nesplnenie   tejto podmienky konania (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   nesúhlasí   ani   s obranou   sťažovateľa,   ktorý   nevyčerpanie   „iných právnych   prostriedkov   nápravy“   (§   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde)   odôvodňoval s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu z 25. októbra 1995 sp. zn. II. ÚS 26/95. Bez potreby hlbšieho rozboru uvedeného rozhodnutia ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo veci sp. zn. II. ÚS 26/95 z 25. októbra 1995 postupoval v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde preto, lebo tam namietaný súd výslovne uviedol, že svoj postup „nepokladá   za   prieťahy   v konaní“.   Podobné   závery   nemožno   z obsahu   tejto sťažnosti vyvodiť (podobne I. ÚS 215/07).

To   však   neznamená,   že   ústavný   súd   sa   už   v budúcnosti   nebude   môcť   zaoberať prípadným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru v uvedenej veci, avšak iba pri splnení všetkých zákonných predpokladov a náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na   zjavne   bezúspešné   uplatňovanie   ochrany   základného   práva prostredníctvom tejto sťažnosti sa ústavný súd už nezaoberal otázkou právneho zastúpenia sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2008