znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 193/07-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   J.   U.,   B.,   ČR,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1143/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. U.   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1143/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. J. U. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Michalovce p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Michalovce j e   p o v i n n ý   uhradiť J. U. trovy konania v sume 11 239   Sk   (slovom   jedenásťtisícdvestotridsaťdeväť   slovenských   korún) na   účet   jeho právnej zástupkyne, advokátky JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti J. U. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2007   doručená   sťažnosť   J.   U.,   B.,   ČR   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1143/98.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti uznesením č. k. III. ÚS 193/07-12 na ďalšie konanie vyzval   27.   augusta   2007   predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   k   sťažnosti   vyjadril   a   aby ústavnému súdu zaslal súdny spis.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   z   24. septembra 2007 (sp. zn. 1 SprV/366/2007   doručenom   ústavnému   súdu   4.   októbra   2007)   podal   stručný prehľad úkonov, ktoré boli v priebehu konania vykonané, a konštatoval, že vo veci sa uskutočnilo 42 pojednávaní, pričom sťažovateľ sa na 30 z nich nezúčastnil. Podľa názoru predsedu okresného súdu v podanej sťažnosti absentujú zákonom predpísané náležitosti, konkrétne dostatočné odôvodnenie návrhu.

K posudzovanému konaniu okresného súdu jeho predseda uviedol, že v priebehu konania a dôkaznej situácie v ňom bolo postupne potrebné vypočuť množstvo svedkov a zabezpečiť množstvo listinných dôkazov. „Tieto dôkazy navrhol vykonať aj sťažovateľ.“ Predseda   okresného   súdu   ďalej   poukázal   na   právnu   a   skutkovú   zložitosť   pracovných sporov. „Práve   pri   konaniach   o   zaplatenie   schodkov   je   potrebné   dokazovať,   či   mal pracovník   platne   uzavretú   pracovnú   zmluvu,   či   mal   platne   uzavretú   dohodu   o   hmotnej zodpovednosti.   Pre výpočet   škody   je   potrebné   preukázať,   že   bola   platne   vykonaná preberajúca   inventúra,   že bola   platne   vykonaná   inventúra   za   žalované   obdobie.   Ďalej preukázať zárobky pracovníka pre výpočet náhrady škody za rozhodujúce obdobie, čo má podstatný   vplyv   na rozhodnutie   súdu   hlavne   pri   spoločnej   hmotnej   zodpovednosti.   V takýchto konaniach je potrebné spravidla nariadiť znalecké dokazovanie hlavne na výpočet výšky škody, lebo spravidla ide o množstvo položiek. Je potrebné správne vykonať fyzické súpisy zásob, tieto následne odsúhlasiť s dodacími listami a faktúrami, ako aj s odvedenými tržbami   a zostatkom   v   pokladni.   Ide   o   náročné   účtovné   operácie.   Výsledok   musí   byť odsúhlasený   inventúrnou   komisiou   a   následne   s   pracovníkom.   Konečnú   výšku   škody odsúhlasuje škodová komisia.“

V   závere   svojho   vyjadrenia   predseda   okresného   súdu   uviedol,   že   v   dôsledku viazanosti ústavného súdu návrhom na začatie konania a v dôsledku absencie uvedenia skutočností, ktoré sťažovateľ považuje za kvalifikované prieťahy, je toho názoru, že ústavný súd „nemôže   považovať   dĺžku   sporu   za   zákonný   dôvod   pre   vyhovenie   sťažnosti sťažovateľa“.

Listom z 19. februára 2008 predseda okresného súdu oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Na základe opätovnej výzvy z 12. novembra 2007 predseda okresného súdu doručil ústavnému súdu predmetný súdny spis 29. novembra 2007.

Ústavnému súdu bolo 2. novembra 2007 doručené stanovisko právnej zástupkyne sťažovateľa k vyjadreniu predsedu okresného súdu, v ktorom uvádza, že otázku úplnosti a dostatočného   odôvodnenia   podanej   sťažnosti   posudzuje   ústavný   súd   v   rámci jej predbežného prerokovania.

Citujúc   judikatúru   ústavného   súdu   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   zdôraznila, že počet vykonaných pojednávaní nie je rozhodujúci na posúdenie zbytočných prieťahov v konaní. Argumenty predsedu okresného súdu uvedené v jeho vyjadrení podľa jej názoru nesúvisia s posudzovaným konaním, keďže okresný súd v tejto veci „nenariaďoval žiadne znalecké dokazovanie, s ktorým by bola navyše spojená inventúra a iné úkony, o ktorých sa citované stanovisko z dôvodov sťažovateľovi neznámych, zmieňuje“.

Poukazujúc na dôvody zrušenia rozsudku okresného súdu odvolacím súdom právna zástupkyňa   sťažovateľa   uviedla,   že   v   postupe   okresného   súdu   sa   vyskytovali   chyby. Neúčasť sťažovateľa na nariadených pojednávaniach podľa jej názoru „nie je skutočnosťou, ktorá by mohla zbaviť Okresný súd v Michalovciach zodpovednosti za neprimeranú dĺžku konania   a   za prieťahy,   ktoré   v   ňom vznikli“. V   tejto   súvislosti   zdôraznila, že účastník konania má zásadne právo zúčastňovať sa pojednávania. Sťažovateľ pritom z dôvodu svojej neúčasti   nežiadal   o   odročenie   jednotlivých   pojednávaní   v   posudzovanom   konaní,   čím nevytváral „prekážku   v   prejednávaní   veci   súdom   a   je   bez   vzťahu   k   dĺžke   konania a zbytočným prieťahom v ňom“.

Právna zástupkyňa sťažovateľa uviedla, že sťažovateľ netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, a v závere svojho vyjadrenia zdôraznila, že sťažovateľ zotrváva na pôvodnom návrhu podanej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v   zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   na   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna   úprava   relevantná   na   rozhodnutie   o   veci   (II.   ÚS   26/95).   Predmetom   konania vedeného okresným súdom, v rámci ktorého namieta sťažovateľ zbytočné prieťahy, je návrh na   úhradu   schodku   uplatnený   voči   sťažovateľovi   ako   odporcovi   v sume   24   755,50   Sk. Toto konanie možno hodnotiť tak, že po skutkovej stránke vykazuje istý stupeň zložitosti, a to v dôsledku vývoja dôkaznej situácie. V posudzovanom konaní okresný súd nemusel nariaďovať   znalecké   dokazovanie,   základom   na   objasnenie   skutočného   stavu   veci   boli svedecké   výpovede   a   vykonávanie   listinných   dôkazov.   Zisťovanie   takýchto   informácií nemôže podľa názoru ústavného súdu za žiadnych okolností spôsobiť v konaní komplikácie, ktoré budú mať za následok trvanie sporu v dĺžke takmer 9 rokov.

Pri posudzovaní druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov   v   konaní   z   predloženého   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že sťažovateľ   sa nezúčastnil väčšiny nariadených pojednávaní, a to z dôvodu svojej finančnej situácie, ktorá mu bránila dostaviť sa na nariadené pojednávania z miesta jeho pobytu v Českej republike, kam   sa   presťahoval   v   druhej   polovici   roka   2000.   Skutočnosť   nevyhovujúcej   finančnej situácie mal ústavný súd za preukázanú z rozhodnutia okresného súdu z 2. mája 2007, ktorým mu po objasnení jeho majetkových a zárobkových pomerov ustanovil právneho zástupcu.

V súvislosti s účasťou sťažovateľa na nariadených pojednávaniach sa ústavný súd stotožnil s vyjadrením právnej zástupkyne sťažovateľa o práve, nie povinnosti sťažovateľa ako   účastníka   konania   zúčastňovať   sa   jednotlivých   pojednávaní.   Ústavný   súd   v   tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný   účastník   nedostaví   na   pojednávanie   ani   nepožiadal   z   dôležitého   dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Pred   presťahovaním   do   Českej   republiky   sa   sťažovateľ   zúčastňoval   nariadených pojednávaní   a   reagoval   na   výzvy   okresného   súdu.   V   tomto   období   bol   v   dôsledku ospravedlnenia sťažovateľa termín pojednávania zrušený iba raz (1. júla 1999) a sťažovateľ sa nezúčastnil iba jedného pojednávania (20. januára 2000). Zo súdneho spisu ústavný súd tiež zistil, že zo sťažovateľových procesných úkonov adresovaných okresnému súdu v čase jeho   pobytu   v   Českej   republike   viackrát   vyplývalo,   že   netrvá   na   svojej   osobnej   účasti na pojednávaniach za podmienky, že bude oboznamovaný s ich priebehom, že sa k nim vyjadrí písomne a že nedošlo k závažnej zmene dôkaznej situácie (napríklad č. 1. 290, 294, 297 a ďalšie). Po ustanovení právneho zástupcu sťažovateľovi v záverečnej fáze konania bolo pojednávanie vo veci odročené pre ospravedlnenie právneho zástupcu sťažovateľa iba raz (18. septembra 2007).

Z   predloženého   súdneho   spisu   ústavný   súd   tiež   zistil,   že   sťažovateľovi   možno pričítať spomalenie priebehu konania v období od 27. júla 2004, keď ho okresný súd vyzval na   vyjadrenie   sa   k   čiastočnému   späťvzatiu   žalobného   návrhu,   až   do   2.   februára   2005, keď Mestský súd v Brne ako súd dožiadaný doručil okresnému súdu protokol o výsluchu sťažovateľa s jeho súhlasom s čiastočným späťvzatím žaloby. Ústavný súd v tomto prípade bral   do   úvahy   finančnú   situáciu   sťažovateľa   ako   objektívny   dôvod,   ktorý   mu   bránil zúčastňovať   sa   pravidelne   pojednávaní   vo   veci,   ale   bral   do   úvahy   aj   tú   skutočnosť, že sťažovateľovi   sa   nepodarilo   doručiť   zásielku   s   výzvou   na   vyjadrenie   k   čiastočnému späťvzatiu žaloby, v dôsledku čoho bolo potrebné dožiadať Mestský súd v Brne o výsluch sťažovateľa. Sťažovateľ sa totiž po prípadnom prevzatí zásielky mohol vyjadriť písomne, čo by bolo zrýchlilo priebeh konania.

Ústavný súd vzhľadom na druhé kritérium, podľa ktorého hodnotí prípadné zbytočné prieťahy v konaní, konštatuje, že z predloženého spisu nezistil skutočnosti, z ktorých by bolo   možné   zhodnotiť   konanie   a   postup   sťažovateľa   alebo   jeho   právneho   zástupcu ako zásadným   spôsobom   sťažujúce   postup   okresného   súdu   v   konaní.   Z   podkladov predložených sťažovateľom vyplýva, že dvakrát využil právne prostriedky nápravy podľa ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní okresného súdu.

Pri skúmaní tretieho kritéria na posúdenie porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa ústavný súd zameral na zisťovanie prípadných období nečinnosti okresného súdu v konaní, ale aj na zisťovanie efektivity postupu okresného súdu v konaní.Pokiaľ ide o obdobia súvislej nečinnosti okresného súdu, ústavný súd z predloženého spisu zistil iba jedno takéto obdobie, a to od pojednávania 15. mája 2001 do 19. augusta 2002, keď bolo nariadené ďalšie pojednávanie (1 rok a 3 mesiace). Okrem toho okresnému súdu nemožno pričítať obdobia nečinnosti v čase, keď súdny spis bol v dôsledku využitia procesných   oprávnení   sťažovateľa   (námietka   zaujatosti   konajúcej   sudkyne   a   podanie odvolania   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu)   predložený   Krajskému   súdu   v   Košiciach (ďalej len „krajský súd“), a to obdobie od 28. mája 2003 do 31. júla 2003 (2 mesiace a 3 dni) a obdobie od 28. septembra 2005 do 2. mája 2006 (7 mesiacov a 4 dni). Ak by sa teda ústavný súd obmedzil iba na skúmanie období súvislej nečinnosti, potom by nebolo možné hodnotiť posudzované konanie ako vykazujúce prieťahy relevantné z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   však   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   viackrát   vyslovil, že správanie štátneho orgánu, ktoré zapríčiňuje zbytočný prieťah, sa síce obvykle prejavuje nečinnosťou   orgánu   s   právomocou   konať   o   veci,   ale   pre   splnenie   účelu   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je právne významné akékoľvek správanie štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje   k   odstráneniu   právnej   neistoty   ohľadne   práv   tvoriacich   predmet   konania (I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99).

Ústavný súd pri preskúmaní predloženého spisu okresného súdu zhodnotil viacero úkonov   konajúceho   okresného   súdu   ako   neefektívne   a   nesústredené.   Z   predloženého súdneho spisu zistil, že v priebehu viac ako 9 rokov trvajúceho konania sa uskutočnilo 44 pojednávaní.   Aj   napriek   tomu,   že   berie   do   úvahy   predmet   konania   (povinnosť sťažovateľa   nahradiť   škodu   v   dôsledku   zavineného   porušenia   povinností   pri   plnení pracovných   úloh),   ústavný   súd   konštatuje,   že   samotný   počet   pojednávaní   nastoľuje pochybnosti o efektivite a hospodárnosti postupu okresného súdu v predmetnom konaní. Ústavný súd zistil, že z celkového počtu uskutočnených pojednávaní bolo 22 odročených v dôsledku   neúčasti   niektorého   z   účastníkov   konania   alebo   niektorého   z   ich   právnych zástupcov,   pritom   iba   v piatich   prípadoch   niektorý   z   účastníkov   alebo   ich   právnych zástupcov požiadal o odročenie pojednávania.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na príslušné ustanovenia OSP. Podľa § 117 ods. 1 OSP je sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.

Ústavný súd považoval za nesústredený aj postup okresného súdu pri predvolávaní jednotlivých svedkov na nariadené pojednávania. Ako príklad možno uviesť predvolávanie svedka   J.   H.   Sťažovateľovi   bolo   na   pojednávaní   23.   septembra   1999   okresným   súdom uložené   zabezpečiť   účasť   svedka   H.,   keďže   sa   tomuto   svedkovi   nepodarilo   doručiť predvolanie   na   pojednávanie.   Na   najbližšom   pojednávaní   28. októbra   1999   sťažovateľ uviedol, že svedok H. „odmietol prísť na súd, pretože on odmieta výpoveď“. Následne bolo pojednávanie odročené pre neprítomnosť svedka. Okresný súd potom doručil 3. novembra 1999 predvolanie na pojednávanie. Na pojednávanie 2. decembra 1999 sa však svedok H. opäť nedostavil, a tak bolo pojednávanie znovu odročené na 13. január 2000 s tým, že svedok   bude   predvolaný.   Ani   na   pojednávanie   13.   januára   2000   sa   však   svedok   H. nedostavil, hoci predvolanie bolo možné považovať za doručené (prevzala ho manželka svedka). Okresný súd tak znovu odročil pojednávanie na 20. január 2000 s tým, že svedok H.   bude   predvolaný ,,pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty   a predvedenia“. Dňa 20. januára   2000,   teda   sedem   dní   po   uskutočnení   predchádzajúceho   pojednávania, okresný súd ešte nemal informáciu o tom, či sa predvolanie svedkovi H. podarilo doručiť, a tak   pojednávanie   opätovne   odročil   na   24.   február   2000.   Zásielka   s   predvolaním doručovaná svedkovi bola okresnému súdu vrátená 8. februára 2000 po márnom uplynutí úložnej   lehoty.   Pojednávanie   24.   februára   2000   bolo   neskôr   zrušené   a nový   termín pojednávania bol určený na 6. apríl 2000. Toto pojednávanie však bolo znovu odročené na 25.   máj   2000,   pretože   sa   nedostavil   svedok   H.,   ktorému   doručenie   bolo   vykázané (zásielku   prevzala   jeho   manželka).   Pojednávanie   konané   25.   mája   2000   bolo   odročené s tým, že navrhovateľ vo veci bude požiadaný o vyjadrenie, či trvá na žalobe, a ak áno, aby oznámil   meno   nového   právneho   zástupcu.   V   zápisnici   z   tohto   pojednávania   sa   však nenachádza žiadna zmienka o predvolávanom svedkovi H. V nasledujúcom období okresný súd svedka H. na pojednávania ani nepredvolával. Až po pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 15. mája   2001   a   na   ktorom   svedkyňa   T.   zmenila   svoju   svedeckú   výpoveď,   predvolal okresný súd opätovne svedka H., ktorý sa na pojednávanie 27. septembra 2002 nedostavil, pričom   sa   podľa   tvrdenia   okresného   súdu   uvedeného   v   zápisnici   z   pojednávania ospravedlnil. Svedok H. sa však bez ospravedlnenia nedostavil ani na ďalšie pojednávanie 30. októbra 2002, pričom   bol opätovne predvolaný „pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty a predvedenia“. Až na pojednávanie konané 4. decembra 2002 sa svedok H. dostavil a bol vypočutý.

Ústavný   súd   opísaný   procesný   postup   okresného   súdu   nepovažuje   za napĺňajúci požiadavky efektívnosti a hospodárnosti priebehu konania. Všeobecnému súdu Občiansky súdny poriadok poskytuje nástroje, ktorými možno zabezpečiť účasť svedka na pojednávaní (§ 52 a § 53 OSP). Okresný súd tieto ani raz nevyužil aj napriek tomu, že na to boli podľa názoru ústavného súdu splnené všetky podmienky.

Neefektívnym   bol   aj   postup   okresného   súdu   pri   zabezpečovaní   svedka   M.   Š. na pojednávaniach. Tento svedok bol po pojednávaní 15. mája 2001 predvolávaný, pričom zásielku s predvolaním sa okresnému súdu viackrát nepodarilo doručiť. Napokon okresný súd na pojednávaní 4. decembra 2002 uložil právnemu zástupcovi navrhovateľa na ďalšom pojednávaní   predložiť „aspoň   písomne   vyjadrenie   štatutárneho   zástupcu (M. Š.,   pozn.) týkajúce sa tohto konania“. Zo svedeckej výpovede svedka H. na pojednávaní 4. decembra 2002   pritom   vyplýva,   že   svedecká   výpoveď   svedka   Š.   mohla   napomôcť   objasneniu skutočného stavu veci. Okresný súd sa však po dlhšom čase predvolávania M. Š. ako svedka uspokojil s jeho písomným vyjadrením.

V   súvislosti   s   dĺžkou   posudzovaného   konania   a   s   jeho   priebehom   ústavný   súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej ak v preskúmavanom konaní neboli zistené žiadne významnejšie obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré by samy o sebe odôvodňovali vyslovenie   záveru   o porušení základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48 ods. 2   ústavy,   avšak   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom   nemožno   vo   vzťahu k tomuto   právu   považovať   za   ospravedlniteľnú,   na   vyslovenie   záveru   o   porušení sťažovateľovho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postačuje   len   poukázať na okolnosti, ktoré prispeli k doterajšej dĺžke konania (m. m. III. ÚS 107/04).

Konanie   v   predmetnej   veci   ústavný   súd   kvalifikuje   ako   pomalé   a   neúčinné, resp. prejednávanie   veci   v   neprimeranej   lehote.   Z   predmetného   súdneho   spisu   vyplýva, že na vzniku a pretrvávaní nepriaznivého a nežiaduceho stavu v dĺžke konania vo veci vedenej okresným súdom majú rozhodujúci podiel viaceré nedostatky v jeho činnosti, tak ako boli uvedené v odôvodnení rozhodnutia. To viedlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k tomu, že všeobecný súd zatiaľ právoplatne vo veci nerozhodol. Preto ústavný súd vyhovel podnetu sťažovateľa a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (1. bod výroku nálezu).

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní vedenom okresným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si už pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Preto ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote rozhodol, že okresný súd v predmetnom konaní svojím postupom právo sťažovateľa zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru porušil (1. bod výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľ   v   petite   svojej   sťažnosti   navrhol   takéto   rozhodnutie,   avšak   ústavný   súd z predloženého   súdneho   spisu   zistil,   že   okresný   súd   vo   veci   už   meritórne   rozhodol rozsudkom   z   28.   septembra   2007.   Na   písomnom   vyhotovení   rozsudku   je   vyznačená aj doložka   právoplatnosti,   podľa   ktorej   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť 24. novembra 2007. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti návrhu sťažovateľa nevyhovel.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o   porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného   mu   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas predmetného konania a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie základného práva.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk. Ústavný súd v okolnostiach   posudzovaného prípadu   považuje za primerané priznať mu sumu 50 000 Sk (2. bod výroku nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu   ochrany   ústavnosti   a   zo   zásad   spravodlivosti,   o   ktoré   sa   opiera   ESĽP, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

IV.

Podľa   § 36 ods.   2 zákona o ústavnom   súde   ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou JUDr.   I.   R.   Advokátka   vykonala   tri   úkony   právnych   služieb,   a   to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) a vyjadrenie. Zo zdôvodnenia uplatnenej výšky trov právneho zastúpenia vyplýva, že všetky úkony boli vykonané v roku   2007. Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 17 820 Sk pre úkony v roku 2007), čo predstavuje odmenu za jeden úkon v roku 2007 sumu 2 970 Sk. K týmto sumám ústavný súd pripočítal režijný paušál za tri úkony právnej pomoci, a to 178 Sk za jeden úkon. Trovy právneho zastúpenia tak predstavujú sumu 9 444 Sk. Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa sťažovateľa je platiteľkou dane z pridanej hodnoty, uplatnila si k trovám 19   %   z   ich   vyčíslenej   výšky.   Spolu   tak   priznaná   náhrada   trov   právneho   zastúpenia predstavuje sumu 11 239 Sk (3. bod výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2008...