znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 193/05-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. januára 2006 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov   Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť N. F.,   B., zastúpenej advokátom Mgr. R.   H., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným súdom   Bratislava IV   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 5   C 104/03 (predtým   pod   sp.   zn. 5 Nc 46/97), a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo N. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   Okresným   súdom Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 104/03 (predtým pod sp. zn. 5 Nc 46/97) p o r u š e n é   b o l o.

2. N. F.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava IV   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia N.   F.   vo   výške   5   302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   advokátovi Mgr. R. H., B. na účet.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti N. F.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2005 doručená sťažnosť N. F., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. R. H., B.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 104/03 (predtým pod sp. zn. 5 Nc 46/97).

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu 29. júna 2005 a podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ju uznesením č. k. III. ÚS 193/05-20 prijal na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   a upustil   od   ústneho pojednávania,   ktoré   vzhľadom   na   charakter   konania   nemohlo   prispieť   k ďalšiemu objasneniu veci.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   navrhovateľka   (v   konaní   pred   ústavným   súdom sťažovateľka)   podala   13.   augusta   1997   na   okresnom   súde   návrh   na rozvod   manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletej dcére. Veci bola pridelená spisová značka 5 Nc 46/97. Okresný súd v priebehu roku 1998 uskutočnil dva informatívne výsluchy, na ktorých zisťoval adresu odporcu. Dňa 15. novembra 2000 bolo okresnému súdu doručené prehlásenie   odporcu,   že   od   8.   novembra   1996   nežije   s navrhovateľkou   a že   súhlasí s rozvodom manželstva. Okresný súd uznesením z 13. júla 2001 ustanovil maloletej dcére opatrovníka. Dňa 8. decembra 2003 bola vec prevedená do civilného oddelenia a bola jej pridelená spisová značka 5 C 104/03. Dňa 10. marca 2004 sa malo konať pojednávanie, ktorého sa navrhovateľka nemohla zúčastniť, a preto ospravedlnila svoju neúčasť na ňom. Okresný súd uznesením zo 14. mája 2004 ustanovil odporcovi opatrovníka. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 16. júna 2004, okresný súd rozhodol vo veci. Dňa 13. septembra 2004 navrhovateľka   podala   proti   rozsudku   odvolanie   v časti   týkajúcej   sa   počiatku   určenia povinnosti odporcovi platiť výživné a žiadala v tejto časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť. Spis aj s opravným prostriedkom bol Krajskému súdu v Bratislave doručený 30. septembra 2004.

Sťažovateľka   sa   22.   decembra   2003   domáhala   ochrany   ústavného   práva   formou sťažnosti   na   prieťahy   v súdnom   konaní   podanej   v súlade   s ustanovením   §   17   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“). Dňa 2. februára   2004   bolo   prípisom   okresného   súdu   potvrdené   prevzatie   sťažnosti   na prieťahy v konaní s oznámením, že sťažnosť bude došetrená.

Vzhľadom na nečinnosť okresného súdu sa sťažovateľka domnieva, že bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Sťažovateľka   ďalej   žiadala   priznať   finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk a rozhodnúť o náhrade trov jej právneho zastúpenia vo výške 5 302 Sk (2 úkony á 2 501 Sk + 2 x paušálna náhrada á 150 Sk).

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila predsedníčka okresného súdu, ktorá podala chronologický prehľad procesných úkonov a priebeh konania odôvodnila aj tým, že zabezpečenie riadneho a bezprieťahového konania bolo negatívne ovplyvnené najmä   skutočnosťou,   že   odporca   nepreberal   súdne   zásielky   v mieste   pobytu   v USA označenom navrhovateľkou, a skutočnosťou, že ide o vec s cudzím prvkom, čo je časovo náročné konanie.

Okrem toho uviedla, že pre objektívne posúdenie veci je potrebné uviesť, že väčšie časové   intervaly   medzi   jednotlivými   úkonmi   boli   spôsobené   tým,   že   vo   veci   sa nevykonávalo šetrenie ohľadne pobytu odporcu, pretože na okresnom súde sa vykonávalo rozsiahle   šetrenie   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   13   Nc   180/97   o návrhu   na   úpravu   práv a povinností   rodičov   k maloletému   dieťaťu.   V rámci   tohto   šetrenia   sa   nepodarilo   zistiť pobyt   odporcu,   a preto   súd   i v tomto   spore   konal   a rozhodoval   s ustanoveným opatrovníkom.   Vykonávanie   šetrenia   v obidvoch   spisoch   ohľadne   pobytu   odporcu   súd nepokladal   za   hospodárne   a účelné.   Na   dôkaz   tejto   skutočnosti   predsedníčka   súdu odporučila pripojenie spisu okresného súdu sp. zn. 13 Nc 180/97.

Na záver vyjadrenia predsedníčka súdu navrhla, aby sťažnosť proti okresnému súdu ústavný súd ako nedôvodnú zamietol.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností a predovšetkým z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 104/03 (predtým pod sp. zn. 5 Nc 46/97).

Sťažovateľka podala okresnému súdu 13. augusta 1997 návrh na rozvod manželstva a úpravu   práv   a povinností   rodičov   k maloletému   dieťaťu.   Dňa   1.   októbra   1997   bola navrhovateľka (sťažovateľka) vyzvaná, aby predložila súdu vyplnené potvrdenie o svojich majetkových,   osobných   a sociálnych   pomeroch,   ktoré   bolo   okresnému   súdu   doručené 8. októbra 1997.

V priebehu roku 1998 (29. apríl a 28. september) boli na okresnom súde uskutočnené dva informatívne výsluchy, a to ohľadne pobytu odporcu v USA. Na druhom výsluchu bola navrhovateľke uložená povinnosť predložiť návrh napísaný na kriedovom papieri, ktorého obsah bude totožný s návrhom, ktorý   bol   podaný   na okresnom   súde   13.   augusta   1997. Splnenie   tejto   povinnosti   súviselo   s potrebou   zaslania   návrhu   do   cudziny   v zmysle inštrukcie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o právnom styku s cudzinou. Uvedený návrh bol okresnému súdu predložený 8. októbra 1998.

Navrhovateľka   15.   novembra   2000   predložila   okresnému   súdu   súhlas   odporcu s rozvodom   v anglickom   jazyku,   ktorý   bol   pretlmočený   do   slovenského   jazyka.   Ďalší informatívny výsluch ohľadne pobytu odporcu   sa konal 20. decembra 2000, na ktorom sťažovateľka uviedla, že podľa jej názoru odporca nebude dobrovoľne prispievať na výživu dcéry vzhľadom na to, že doteraz neprejavil záujem o maloletú dcéru. Podľa jej vedomosti sa odporca zdržiava na adrese, ktorú udáva na svojom prehlásení z 1. novembra 2000.

Okresný súd uznesením č. k. 5 Nc 46/97-27 z 13. júla 2001 ustanovil opatrovníka maloletej J. J. F., bytom B.

Dňa 8. decembra 2003 bol daný pokyn na prevedenie spisu do oddelenia 5 C, odkedy je   vedený   pod   sp.   zn.   5   C/104/2003,   a taktiež   bol vytýčený   termín   pojednávania   na 10. marec   2004.   Dňa   16.   februára   2004   bolo   doručené   ospravedlnenie   neúčasti navrhovateľky na pojednávaní z dôvodu plánovanej dovolenky mimo B. Okresný súd listom z 9. februára 2004 vyžiadal potvrdenie o príjme navrhovateľky z T., a. s., B., ktoré bolo okresnému súdu doručené 25. februára 2004. Prvé pojednávanie vo veci konané 10. marca 2004   bolo   odročené   na 16.   jún 2004 s tým, že odporcovi   bude ustanovený opatrovník, ktorého   súd   písomne   predvolá.   Uznesením   č.   k.   5   C   104/03-39   zo   14.   mája   2004   bol odporcovi   ustanovený   opatrovník,   pretože   sa   nepodarilo   zistiť   jeho   pobyt   v USA. Dňa 14. mája 2004 bola navrhovateľka vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol zaplatený 2. júna 2004. V spise je vložený list z 30. januára 2004 Centra pre medzinárodnú ochranu   detí   a mládeže   B.,   v ktorom   oznamuje   navrhovateľke   adresu   odporcu   podľa záznamu štátu Nevada v USA. Z ďalšieho listu z 31. mája 2004 nachádzajúceho sa v spise vyplýva, že Centrum pre medzinárodnú ochranu detí a mládeže B. oznámilo navrhovateľke, že americký prijímací orgán potvrdil prijatie žiadosti o určenie výživného a že centru bolo zároveň oznámené, že vec bola postúpená príslušnému súdu v Las Vegas.

Dňa 16. júna 2004 sa konalo pojednávanie, na ktorom súd manželstvo rozviedol a maloletú J. J. F. na čas po rozvode zveril do výchovy a opatery navrhovateľke. Okresný súd rozhodol aj o povinnosti odporcu prispievať na výživu na maloletú dcéru. Rozsudok č. k. 5 C 104/03-48 zo 16. júna 2004 v časti týkajúcej sa rozvodu manželstva nadobudol právoplatnosť   1. októbra   2004.   Proti   časti   rozsudku   týkajúcej   sa   povinnosti   odporcu prispievať na výživu maloletej dcéry bolo navrhovateľkou podané odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 13. septembra 2004. Dňa 1. októbra 2004 bol spis s opravným prostriedkom doručený Krajskému súdu v Bratislave, ktorý rozsudkom z 28. februára 2005 č. k. 4 Co 315/04-63 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil.

III.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98, I. ÚS 3/00).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu veci, pričom na základe týchto hľadísk konanie   o   rozvod   manželstva   a úpravu   práv   a povinností   rodičov   k maloletému   dieťaťu nehodnotí ako zložité konanie, avšak v preskúmavanom prípade vzhľadom na to, že išlo o konanie   s cudzím   prvkom,   je   potrebné   ho   považovať   za   sťažené.   Na   druhej   strane zákonný   sudca   neurobil   žiadne   úkony   v styku   zo   zahraničím,   pretože   sa   spoliehal   na výsledky zistení v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Nc 180/97.

Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Z hľadiska hodnotenia podľa uvedeného kritéria nemožno vysloviť záver, že by sťažovateľka prispela k zdĺhavosti konania. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka reagovala na výzvy súdu, viackrát sa   zaujímala   o stav   konania,   predložila   súdu   písomný   súhlas   odporcu   s rozvodom pretlmočený   do   slovenského   jazyka,   snažila   sa   získať   informácie   o odporcovi   aj prostredníctvom Centra pre medzinárodnú ochranu detí a mládeže B. a neúčasť na prvom pojednávaní so značným predstihom ospravedlnila.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Pri   skúmaní   toho,   či   v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k porušeniu označeného základného práva, ústavný súd zistil, že priebeh takmer celého preskúmavaného konania je poznačený prieťahmi. V priebehu konania okresného súdu sa vyskytli obdobia úplnej nečinnosti súdu, a to od 8. októbra 1998 do 19. decembra 2000, od 21. decembra 2000   do   12.   júla 2001,   od 14.   júla 2001 do   18.   novembra   2002   a od.   23.   apríla 2003 do 8. decembra 2003. Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu zobral do úvahy tvrdenie   predsedníčky   súdu,   ktorá   sa   vo   vyjadrení   k sťažnosti   odvolávala   na   úkony smerujúce   k zisteniu   pobytu   otca   urobené   v rámci   konania   o úpravu   práv   a povinností k maloletému   dieťaťu   vedeného   pod   sp.   zn.   13   Nc   180/97,   ktorých   výsledky   by   boli použiteľné aj v preskúmavanom konaní. Preto obdobie od 18. novembra 2002 do 23. apríla 2003,   v ktorom   zákonná sudkyňa v rámci konania vedeného   pod   sp.   zn.   13 Nc 180/97 vypracovala a zaslala do USA žiadosť o vykonanie dôkazu v cudzine a žiadosť o doručenie písomnosti v cudzine, na ktoré bola okresnému súdu doručená odpoveď, nepovažoval za zbytočný   prieťah   ani   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   104/03   (predtým   pod   sp.   zn. 5 Nc 46/97).

V konaní okresného súdu sp. zn. 5 C 104/03 (predtým sp. zn. 5 Nc 46/97) teda došlo ku zbytočným prieťahom v celkovej dĺžke viac ako 4 a pol roka, ktoré treba považovať za porušenie základného práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote,   avšak   už neprikazoval   okresnému   súdu,   aby   v označenom   súdnom   konaní   konal   bez   zbytočných prieťahov, lebo v čase rozhodovania ústavného súdu už vec bola právoplatne ukončená.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.“ Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk, pričom   svoju   žiadosť   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnila pretrvávajúcou   právnou   neistotou,   negatívnym   ovplyvnením   životných   a sociálnych podmienok jej rodiny, potiažami so zabezpečením minimálneho životného štandardu pre maloletú dcéru a negatívnym dopadom na osobné súkromné vzťahy sťažovateľky.

Ústavný   súd   sťažovateľke   v nadväznosti   na   svoje   rozhodnutie   o porušení   jej označených   práv   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   a   pri   určovaní   jeho   výšky vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   to,   že   celková   doba   konania   okresného   súdu   bola   poznačená zbytočnými   prieťahmi   zapríčinenými   zo   strany   okresného   súdu,   ústavný   súd   rozhodol priznať   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3   zákona o ústavnom súde vo výške 50 000 Sk. Vo zvyšnej časti návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel.

Právny   zástupca   sťažovateľky   v sťažnosti   žiadal   ústavný   súd   o priznanie   trov právneho   zastúpenia.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym zástupcom   sťažovateľky   vychádzal   z ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona o ústavnom   súde, podľa   ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa   §   1   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“). výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

V zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania   pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie   je   možné   oceniť   peniazmi. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Ústavný súd preto vychádzal pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia za úkony právnej   služby   vykonané   v roku   2005   z   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk.

Právny   zástupca   v sťažnosti   vyčíslil   trovy   právneho   zastúpenia   podľa   vyhlášky č. 655/2004 Z. z. nasledovným spôsobom: 2 úkony á 2 501 Sk a 2-krát paušálna náhrada á 150 Sk.

Ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľky podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v sume vyčíslenej právnym zástupcom sťažovateľky, t. j. v sume 5 302 Sk (odmena za prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti 2 501 Sk za každý úkon a 2-krát náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné).

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. januára 2006