znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 193/04-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   augusta   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Ireny Rusňákovej, K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., K., ktorou namietala porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 7/97, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Ireny Rusňákovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   Košice   –   okolie   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 7/97 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému súdu   Košice   – okolie p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom   pod sp. zn. 14 C 7/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Irene   Rusňákovej p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice – okolie p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice – okolie j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia Ireny   Rusňákovej   advokátke   JUDr.   M.   K.,   K.,   vo   výške   9   324   Sk   (slovom deväťtisíctristodvadsaťštyri slovenských korún).

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ireny Rusňákovej n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2004 doručená sťažnosť Ireny Rusňákovej, K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.   M.   K.,   K.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 7/97.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. júna 2004   a podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ju uznesením č. k. III. ÚS 193/04-10 prijal na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho   pojednávania,   ktoré   vzhľadom   na   charakter   konania   nemohlo   prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   od   roku   1996   sa   na   okresnom   súde   vedie konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti a doteraz nie   je   vo   veci   rozhodnuté.   Preto   sa   opätovnými   žiadosťami   domáhala,   aby   súd   konal pružnejšie a rýchlejšie. Rozhodnutie vo veci samej je o to naliehavejšie, že žalovaní, ktorí sú doteraz podielovými spoluvlastníkmi, začali robiť rekonštrukciu domu stojaceho na ich reálne vyčlenenej   časti   pozemku   bez stavebného povolenia   a   bez jej   súhlasu.   Žalovaní zatarasili   stavebným   materiálom   vchod   do   záhrady,   preto   sa   nemôže   z ulice   cez   bránu dostať   autom   do   záhrady.   Napriek   opätovným   sťažnostiam   do   roku   2002   boli   vo   veci vykonané len tri pojednávania a jedna ohliadka miesta. Vzhľadom na nečinnosť okresného súdu sa domnieva, že bolo porušené jej základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka podala sťažnosť Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky na prieťahy   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   14   C   7/97.   Na   sťažnosť odpovedal   podpredseda   okresného   súdu   JUDr.   J.   Ch.   listom   z 11.   októbra   2002. Vec preskúmal a konštatoval, že vo veci bolo doteraz vykonaných 20 úkonov. Uviedol, že sťažnosť   je   dôvodná   a pri   prejednávaní   veci   vznikli   prieťahy   v konaní   za obdobie od 2. mája 1997 do 10. februára 1999, od 27. apríla 1999 do 2. marca 2000 a od 24. mája 2000 do 25. apríla 2001.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   v roku   2003   bolo   vo   veci   vykonané   jedno pojednávanie za účelom vypracovania znaleckého posudku. Podľa jej názoru okresnému súdu   v predmetnej   veci   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka,   aby   vec   bola   prejednaná a rozhodnutá bez prieťahov.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Sťažovateľka   ďalej   žiadala   priznať   finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy, a to vo výške 200 000 Sk. Sťažovateľka svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila tým, že celá doba nečinnosti okresného súdu mala dopad aj na jej psychiku, spôsobovala jej morálnu ujmu spočívajúcu v neistote a obave o rozhodnutie štátneho orgánu. Počas sporu sa vzťahy medzi účastníkmi konania vážne zhoršili, preto má záujem na čo najrýchlejšom ukončení súdneho sporu.

V rámci   prípravy   pojednávania   sa na   základe   výzvy   ústavného   súdu   k sťažnosti písomne vyjadril predseda okresného súdu, ktorý vo vyjadrení uviedol podrobný prehľad priebehu konania vedeného pod sp. zn. 14 C 7/97.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrenia predsedu okresného súdu   a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný priebeh a stav konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 7/97:

Žalobkyňa v 1.   rade (v   konaní vedenom   na ústavnom   súde   sťažovateľka) podala návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktorý bol okresnému súdu doručený   17. mája 1996.   Okresný   súd   listom   z   30.   mája   1996   postúpil   vec   sp.   zn. 14 C 245/96 Obvodnému súdu Košice 2 ako miestne príslušnému súdu. Právny zástupca žalobkyne listom, ktorý bol okresnému súdu doručený 11. júna 1996, oznámil okresnému súdu, že s postúpením veci nesúhlasí, pretože rozhodnutie okresného súdu nebolo správne. Podľa   jeho   názoru   je   v tomto   prípade   príslušný   súd,   v obvode   ktorého   sa   nachádza nehnuteľnosť, a nie všeobecný súd. Obvodný súd Košice 2 nesúhlasil s postúpením veci. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 13 Nc 68/96 z 30. septembra 1996 rozhodol, že miestne príslušný je Okresný súd Košice – okolie. Dňa 9. januára 1997 bol spis odstúpený z Okresného   súdu   Košice   II   miestne   príslušnému   okresnému   súdu.   Sudkyňa   dala 25. februára 1997 doručiť návrh žalovaným v 1. a 2. rade. Žalovaní sa písomne vyjadrili k návrhu 2. mája 1997. Žalobkyňa v 1. rade listom, ktorý bol okresnému súdu doručený 10. februára 1999, urgovala vytýčenie termínu pojednávania. Sudkyňa 15. februára 1999 vytýčila termín   prvého   pojednávania na 17.   marec 1999.   Pojednávanie,   na ktorom   boli vypočutí žalobkyňa v 1. rade a žalovaní v 1. a 2. rade, bolo odročené na neurčito za účelom posúdenia navrhnutého dokazovania. Žalobkyňa v 1. rade listom z 27. marca 1999 vzniesla námietku zaujatosti voči sudkyni JUDr. Ľ. A. Dňa 13. apríla 1999 bol spis predložený na rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   Krajskému   súdu   Košice,   ktorý   uznesením   č.   k. 12 Nc 12/99-39   z 15.   apríla   1999   rozhodol,   že   sudkyňa   JUDr.   Ľ.   A.   nie   je   vylúčená z prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   14 C 7/97. Dňa 21. marca 2000 bolo vytýčené pojednávanie na 19. apríl 2000. Toto pojednávanie bolo odročené   na   24.   máj   2000,   pretože   sa   nedostavili   žalobkyňa   v 2.   rade   a svedok. Na pojednávaní 24. mája 2000 bola vypočutá žalobkyňa v 2. rade, ale bez ospravedlnenia sa nedostavili svedkovia, ktorým predvolanie bolo doručené. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom posúdenia doterajšieho dokazovania. Dňa 21. mája 2001 bola urobená ohliadka na mieste samom a spísaná zápisnica. Pojednávanie 6. júla 2001 bolo odročené na neurčito   za   účelom   vykonania   znaleckého   dokazovania.   Okresný   súd   uznesením   č.   k. 14 C 7/97-67 zo 7. decembra 2001 ustanovil súdneho znalca Ing. E. T. na vypracovanie jednotlivých alternatív zodpovedajúcich geometrickému plánu a vypracovanie písomného znaleckého posudku v lehote 30 dní. Okresný súd 21. marca 2002 urgoval vypracovanie znaleckého   posudku.   Znalec   Ing.   E.   T.   listom,   ktorý   bol   okresnému   súdu   doručený 12. apríla 2002, oznámil, že od 26. apríla 2002 do 31. marca 2003 nebude môcť vykonávať znaleckú činnosť z dôvodu jeho pobytu v zahraničí. Žalobkyňa v 1. rade listom z 3. októbra 2002   urgovala   vytýčenie   termínu   pojednávania.   Dňa 11.   októbra   2002   bola   urobená kontrola spisu podpredsedom okresného súdu JUDr. J. Ch. Boli zistené prieťahy v konaní a sudkyni bolo nariadené plynule vo veci konať. Žalobkyňa v 1. rade podala 28. októbra 2002 podnet Krajskej prokuratúre v Košiciach. Sudkyňa JUDr. Ľ. A. vo vyjadrení k podaniu uviedla, že vzhľadom na obsah podania, v ktorom navrhovateľka bezdôvodne osočuje jej osobu, sa cíti byť zaujatá. Dňa 26. novembra 2002 bol spis sp. zn. 14 C 7/97 pridelený na prejednanie sudkyni L. S. Listom z 29. januára 2003 okresný súd vyžiadal výpis z katastra nehnuteľností od právnych zástupcov účastníkov konania. Dňa 6. marca 2003 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom zadováženia znaleckého posudku z odboru geodézie a kartografie. Okresný súd uznesením č. k. 14 C 7/97-100 z 5. mája 2003 nariadil znalecké   dokazovanie   a ustanovil   súdneho   znalca   J.   A.   na   vypracovanie   znaleckého posudku v lehote dvoch mesiacov. Žalobkyňa v 1. rade listom, ktorý bol okresnému súdu doručený 2. júna 2003, namietala osobu znalca J. A. Po doplnení námietky a po následnom vyjadrení súdneho znalca prejednávajúca sudkyňa rozhodla uznesením z 15. augusta 2003, že   súdny   znalec   nie   je   vylúčený.   Znalecký   posudok   bol   okresnému   súdu   doručený 14. novembra 2003. Dňa 2. decembra 2003 bol zaslaný znalecký posudok na vyjadrenie účastníkom konania. Žalobkyňa v 1. rade vrátila znalecký posudok na prepracovanie, lebo podľa jej názoru na geometrickom pláne vo variante č. 1 nie je správne uvedená hranica rozdelenia pozemku. Dňa 11. januára 2004 žalobkyňa v 1. rade podala námietku zaujatosti voči prejednávajúcej sudkyni. Sudkyňa sa vyjadrila k vznesenej námietke zaujatosti, že sa necíti byť zaujatá. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 11 NcC 6/04-145 z 30. januára 2004 rozhodol, že sudkyňa JUDr. L. S. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 7/97. Ďalšie pojednávanie konané 13. februára 2004   bolo   odročené   na neurčito   za   účelom   doplnenia   znaleckého   dokazovania. Dňa 15. marca 2004 požiadal okresný súd obec Baška o doručenie stanoviska k navrhnutým rozdeleniam   nehnuteľnosti.   Stanovisko   obce   bolo   okresnému   súdu   oznámené   listom z 26. marca 2004. Okresný súd uznesením č. k. 14 C 7/97-158 z 25. júna 2004 nariadil znalecké   dokazovanie   z odboru   geodézie   a kartografie   a uložil   znalcovi   povinnosť vyhotoviť geografický   plán spôsobilý   pre zápis novovytvorených   parciel   v katastrálnom území Baška podľa alternatívy 2 znaleckého posudku č. 5/2002, a to v lehote 60 dní.

III.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2   ústavy, skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98, I. ÚS 3/00).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu veci, pričom na základe týchto hľadísk konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nehodnotil ako zložitú vec.Pri   kritériu   „správanie   účastníkov“   ústavný   súd   zistil,   že   správanie   účastníkov konania   bolo   súčinnostné,   avšak   namietanie   zaujatosti   voči   pojednávajúcim   sudkyniam a znalcovi zo strany sťažovateľky taktiež prispelo k predĺženiu doterajšej doby konania.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd považuje za potrebné najmä uviesť, že súdne konanie, ktoré v právnej veci sťažovateľky začalo 17. mája 1996, je stále vedené na súde prvého stupňa bez toho, aby bolo do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu rozhodnuté vo veci samej. Vyplýva to z vyjadrenia, ktoré poskytol okresný súd ústavnému súdu.

Pri   skúmaní   toho,   či   v dôsledku   jeho   postupu   došlo   k porušeniu   označeného základného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je. Za prvé obdobie zbytočných prieťahov v konaní treba označiť obdobie od 30. mája 1996, keď bol spis postúpený Okresnému súdu Košice   II, do   9. januára 1997, keď bol spis vrátený okresnému súdu, a to kvôli zjavne nesprávnemu posúdeniu miestnej príslušnosti okresného súdu. Ďalšie obdobia zbytočných prieťahov v konaní boli následkom nečinnosti okresného súdu, a to od 25. februára 1997 do 15. februára   1999,   od   15.   apríla   1999   do   21.   marca   2000   a od   24.   mája   2000 do 21. mája 2001.

V konaní okresného súdu sp. zn. 14 C 7/97 teda došlo ku zbytočným prieťahom v celkovej dĺžke 53 mesiacov, ktoré treba považovať za porušenie práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd pri vymedzení celkovej dĺžky zbytočných prieťahov bral do úvahy iba obdobie, v ktorom sa nekonalo vo veci z dôvodu chybného postupu súdu pri určení miestnej príslušnosti,   a obdobie   nečinnosti   okresného   súdu,   pretože   v ďalších   obdobiach   aj sťažovateľka   mala   určitý   podiel   na   dĺžke   konania   (namietanie   zaujatosti   voči   vec prejednávajúcim sudkyniam, ale aj znalcovi a rozhodnutie o námietkach zaujatosti taktiež predĺžilo dĺžku konania).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a taktiež prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.“

Sťažovateľka požadovala primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk a výšku primeraného finančného zadosťučinenia zdôvodnila tým, že celková dĺžka konania mala vplyv aj na jej psychiku, spôsobovala jej morálnu ujmu spočívajúcu v neistote a obave o rozhodnutie štátneho orgánu.

Ústavný súd priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie a pri určovaní jeho výšky vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   to,   že   celková   doba   konania   okresného   súdu   bola   poznačená zbytočnými   prieťahmi   z dôvodu   nesprávneho   posúdenia   príslušnosti   okresného   súdu a nečinnosti   okresného   súdu,   ústavný   súd   rozhodol   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo výške 40 000 Sk. Vo zvyšnej časti návrhu o primeranom finančnom zadosťučinení nevyhovel.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v sťažnosti   žiadala   ústavný   súd   o priznanie   trov právneho zastúpenia podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), podľa ktorého odmena za jeden úkon je 1/3 výpočtového   základu,   t.   j.   4   534   Sk.   Odmena   trov   podľa   návrhu   právnej   zástupkyne pozostáva za úkony prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti a 2-krát režijný paušál, t. j. spolu 9 324 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   bola   vo   veci   úspešná,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie   sťažnosti   4   534   Sk   za   každý   úkon   podľa   ustanovenia   §   16   ods.   1   vyhlášky č. 163/2002   Z.   z.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o priznaní   náhrady   výdavkov   na   miestne telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 136 Sk. Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov vo výške 9 340 Sk. Ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške,   ktorú   požadovala   právna   zástupkyňa sťažovateľky, t. j. 9 324 Sk.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2004