znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 193/03-68

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Mgr. M. D., bytom B., PaedDr. V. S., bytom B., Ing. R. J., bytom B., a I. K., bytom B., zastúpených advokátom JUDr. I. Š., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 15 C 59/94, neskôr pod sp. zn. 15 C 197/96 na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 15 C 59/94, neskôr pod sp. zn. 15 C 197/96   p o r u š i l   základné právo Mgr. M. D., PaedDr. V. S., Ing. R. J. a I. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Mgr.   M.   D.,   PaedDr.   V.   S.,   Ing.   R.   J.   a I.   K.   v sume   13   194   Sk   (slovom trinásťtisícstodeväťdesiatštyri slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu JUDr. I. Š., Advokátska kancelária, B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Sťažnosti   Mgr.   M.   D.,   PaedDr.   V.   S.,   Ing.   R.   J.   a I.   K.   vo   zvyšnej   časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 193/03-46 z 3. septembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. M. D., bytom B., PaedDr. V. S., bytom B., Ing. R. J., bytom B., a I. K., bytom B. (ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. I.   Š.,   Advokátska   kancelária,   B.,   v časti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (predtým   Obvodného   súdu   Bratislava   1,   ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pôvodne pod sp. zn. 15 C 59/94, neskôr pod sp. zn. 15 C 197/96.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   z 20.   januára   2003   doplnenej   na   základe   výzvy ústavného súdu prostredníctvom ich právneho zástupcu ďalším podaním z 28. mája 2003 namietali, že predmetné konanie trvá viac ako osem rokov, pričom okresný súd podľa nich nie je „spôsobilý ho právoplatne ukončiť“. Uvedené konanie začalo ešte 14. marca 1994, keď právny predchodca sťažovateľov (ich otec) K. K. podal na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia 134 628 Sk z titulu „neoprávneného majetkového prospechu“ (bezdôvodného obohatenia) a náhrady „majetkovej újmy“ vo výške 21 000 Sk od Fakultnej nemocnice na M. ulici v B. (ďalej aj „žalovaná“) z titulu užívania nehnuteľností, ktorých spoluvlastníkom   pôvodne   bol.   Okresný   súd   zaslal   návrh   na   vyjadrenie   žalovanej. Vyjadrenie žalovanej následne doručil na zaujatie stanoviska K. K. Ten sa vyjadril listom z 21.   júna 1994   a podaním   z 23.   septembra   1994   rozšíril   žalobu   žiadajúc vydanie   časti nehnuteľností   (nezastavaného   pozemku),   ktoré   žalovaná   užívala,   alebo   zaplatenie zodpovedajúcej   náhrady.   Okresný   súd   reagoval   až po   dvadsiatich   mesiacoch   (30.   mája 1996), a to tak, že postúpil vec Obvodnému súdu Bratislava 2. Podaním z 21. augusta 1996 rozšíril   právny   predchodca   sťažovateľov   žalobu   o nárok   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu (nehnuteľnosti, ktoré užívala žalovaná, mali byť vyvlastnené rozhodnutím odboru výstavby a územného plánovania Obvodného národného výboru B. II č. VÚP-3415/07-Ša z 11. decembra 1987, ktoré však bolo na základe protestu prokurátora zrušené) podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969   Zb.“)   proti   žalovaným   Obvodnému   úradu   životného   prostredia   B.   II a Miestnemu   úradu   mestskej   časti   B.   –   R.   Obvodný   súd   Bratislava   2   s postúpením nesúhlasil a predložil vec na rozhodnutie Mestskému súdu v Bratislave. Ten rozhodol, že na konanie   v uvedenej   veci   je   miestne   príslušný   okresný   súd.   Okresnému   súdu   bolo rozhodnutie   Mestského   súdu   v Bratislave   doručené   7.   októbra   1996   a spisový   materiál 23. októbra 1996. Okresný súd listom zo 7. októbra 1998 vyzval K. K. (ktorý medzitým zomrel   –   24.   februára   1997)   na   predloženie   rovnopisov   jeho   doterajších   podaní   a na upresnenie petitu žaloby vzhľadom na jeho zmenu v podaní z 21. augusta 1996. Po smrti K. K. upresnili sťažovatelia (ako jeho právni nástupcovia v konaní) petit žaloby a požiadali o zámenu účastníkov na strane žalovaného na Slovenskú republiku – Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“) podaniami z 20. decembra 1998 a z 12. septembra 2002. Okresný súd listom z 15. augusta 2002 vyzval sťažovateľov na predloženie   záverov   predbežného   prerokovania   nároku   na   náhradu   škody   spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa § 9 a § 10 zákona č. 58/1969 Zb. Sťažovatelia žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručili ministerstvu 10. októbra 2002. Ministerstvo odpovedalo sťažovateľom listom č. 1150/2002-4.2/Ka z 19. novembra 2002, v ktorom im oznámilo, že vo vzťahu k nimi uplatnenému nároku na náhradu škody uplynula premlčacia doba (subjektívna premlčacia doba v máji 1994).  

Sťažovatelia namietali, že okresný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup tak, aby bol čo najskôr odstránený stav právnej neistoty sťažovateľov, kvôli ktorému sa naň obrátili so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie   procesných   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   zveruje.   Podľa   sťažovateľov   sa   tak v danom prípade nestalo.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd vo vzťahu   k namietanému   porušeniu   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   nálezom   takto   rozhodol: „Slovenská   republika   zastúpená   Obvodným   súdom   Bratislava   1   a Okresným   súdom Bratislava I svojím postupom v konaní 15 C 59/94 a 15 C 197/96 porušila základné práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (...) a priznáva náhradu škody 155.628.-Sk s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % od 14. 3. 1994 do zaplatenia.“

Okresný   súd   zaujal   k sťažnosti   stanovisko   prostredníctvom   podpredsedníčky okresného   súdu   v liste   sp.   zn.   Spr.   2098/03   z 2.   júla   2003.   V uvedenom   liste podpredsedníčka okresného súdu uviedla prehľad postupu predmetného konania od jeho začiatku (14. marca 1994) s tým, že podľa názoru okresného súdu v posudzovanom konaní nedošlo k žiadnym zbytočným prieťahom.

V podaní zo 7. októbra 2003 sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na konaní verejného ústneho pojednávania v uvedenej veci   a súhlasia   s upustením   od   neho.   V ďalšom   podaní   z   27.   novembra   2003   uplatnili prostredníctvom   právneho   zástupcu   náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia spolu vo výške 13 194 Sk.

V podaní sp. zn. Spr. 2098/03 z 15. októbra 2003 okresný súd oznámil, že netrvá na tom,   aby   ústavný   súd   konal   o prijatej   sťažnosti   sťažovateľov   na   verejnom   ústnom pojednávaní a v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasí s upustením od neho. V prílohe uvedeného podania zaslal okresný súd ústavnému súdu spisový materiál týkajúci sa konania vedeného na okresnom súde pôvodne pod sp. zn. 15 C 59/94, neskôr pod sp. zn. 15 C 197/96.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Právny predchodca sťažovateľov – K. K., v tom čase bytom B., podal 14. marca 1994 na   okresnom   súde   žalobu,   ktorou   sa   domáhal   zaplatenia   134   628,   -   Sk   z titulu „neoprávneného   majetkového   prospechu“ (bezdôvodného   obohatenia)   a náhrady „majetkovej   újmy“ vo   výške   21   000   Sk   proti   Fakultnej   nemocnici   na   M.   ulici   v B. Dôvodom mala byť skutočnosť, že žalovaná užívala v rokoch 1987 až 1991 bezodplatne nehnuteľnosti   nachádzajúce   sa   na   K.   ulici   v B.,   ktorých   bol   právny   predchodca sťažovateľov   spoluvlastníkom.   Tieto   nehnuteľnosti   mali   byť   vyvlastnené   rozhodnutím odboru   výstavby   a územného   plánovania   Obvodného   národného   výboru   B.   II   č.   VÚP-3415/07-Ša z 11. decembra 1987. Rozhodnutím Úradu životného prostredia hlavného mesta Slovenskej republiky B., oddelenia územného rozvoja a štátnej stavebnej správy, č. ŠSS-424-336/91 z 30. apríla 1991, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23. mája 1991, bolo však rozhodnutie odboru výstavby a územného plánovania Obvodného národného výboru B. II č. VÚP- 3415/07-Ša z 11. decembra 1987 na základe protestu prokurátora zrušené podľa § 62 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Na základe uvedených   skutočností   sa   právny   predchodca   sťažovateľov   domáhal   náhrady zodpovedajúcej výške nájomného za roky 1987 až 1991, ktoré by mu inak bola žalovaná povinná uhradiť, a náhrady za nájomné, ktoré bol povinný zaplatiť za užívanie náhradného bytu prideleného mu v súvislosti s vyvlastnením.

Pokynom súdnej kancelárii z 28. marca 1994 nechal vo veci konajúci sudca doručiť rovnopis žaloby žalovanej na vyjadrenie.

V mene žalovanej sa k žalobe vyjadrila investorská inžinierska organizácia S. – B., a to podaním doručeným okresnému súdu 21. apríla 1994.

Pokynom súdnej kancelárii z 31. mája 1994 nechal vo veci konajúci sudca doručiť vyjadrenie k žalobe na vyjadrenie právnemu predchodcovi sťažovateľov.

Právny predchodca sťažovateľov doručil okresnému súdu svoje stanovisko 23. júna 1994.   Podaním   z 23.   septembra   1994   doručeným   okresnému   súdu   26.   septembra   1994 rozšíril   žalobu   žiadajúc   okrem   iného   vydanie   časti   predmetných   nehnuteľností (nezastavaného pozemku) alebo zaplatenie peňažnej náhrady.

Okresný súd listom z 30. mája 1996 postúpil predmetnú vec z dôvodu svojej miestnej nepríslušnosti Obvodnému súdu Bratislava 2.

Obvodný súd Bratislava 2 predložil 5. júna 1996 spis Mestskému súdu v Bratislave z dôvodu svojho nesúhlasu s postúpením predmetnej veci.

Podaním   z 21.   augusta   1996   doručeným   Obvodnému   súdu   Bratislava   2   dňa 26. augusta 1996 rozšíril právny predchodca sťažovateľov žalobu o nárok na náhradu škody spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   orgánu   štátu   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   proti žalovaným Obvodnému úradu životného prostredia B. II a Miestnemu úradu mestskej časti B. – R.

Mestský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 13 Nc 115/96-28 z 30. augusta 1996 rozhodol, že na konanie a rozhodnutie v predmetnej veci je miestne príslušný okresný súd. Uvedené rozhodnutie, ako aj predmetný spis boli Obvodnému súdu Bratislava 2 doručené 7. októbra 1996. Spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 23. októbra 1996.

Vo veci konajúca sudkyňa na okresnom súde nechala pokynom z 21. septembra 1998 vyzvať   právneho   predchodcu   sťažovateľov,   aby   v lehote   15   dní   predložil   súdu   jeden rovnopis žaloby zo 14. marca 1994 a rovnopisy podaní z 21. júna 1996, z 23. septembra 1994 a z 21. augusta 1996 v dvoch vyhotoveniach, ako aj špecifikáciu petitu.

Podľa úradného záznamu z 12. novembra 1998 nachádzajúceho sa v predmetnom spise   požiadal   v uvedený   deň   telefonicky   Ing.   P.   D.   o predĺženie   termínu   (do   konca novembra 1998) na predloženie požadovaných dokladov.

Listom z 29. novembra 1998 doručeným 30. novembra 1998 zaslal okresnému súdu požadované listiny vrátane oznámenia svojho právneho nástupníctva po nebohom právnom predchodcovi   sťažovateľov   I.   K.,   bytom   B.   Zároveň   požiadal   o predĺženie   lehoty   (do 21. decembra   1998)   na   upresnenie   petitu   žaloby   (vzhľadom   na „zistené   rozdiely v jednotlivých podaniach“ právneho predchodcu sťažovateľov).

Podaním z 20. decembra 1998 doručeným okresnému súdu 21. decembra 1998 I. K. upresnil petit žaloby.

Pokynom súdnej kancelárii z 11. októbra 1999 nechala vo veci konajúca sudkyňa vyzvať I. K. na predloženie dedičského rozhodnutia po zomrelom žalobcovi, na upresnenie, v akom rozsahu uplatňuje pohľadávku z titulu bezdôvodného obohatenia a v akom rozsahu z titulu nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa zákona   č.   58/1969   Zb.,   a   taktiež   na   predloženie   pôvodnej   žaloby   zo   14. marca   1994 po odstránení procesnej vady (návrh musí byť datovaný), ako aj na predloženie rovnopisu podania z 20. decembra 1998 v lehote 15 dní odo dňa doručenia výzvy. Výzva bola I. K. doručená 15. októbra 1999.

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   pokynom   z 15.   februára   2001   uložila   vyžiadať z Okresného úradu B. II úmrtný list právneho predchodcu   sťažovateľov v lehote 15 dní. Výzva bola vypravená 8. marca 2001 a Okresnému úradu B. II bola doručená 15. marca 2001.

Okresný úrad Bratislava II doručil úmrtný list právneho predchodcu sťažovateľov okresnému súdu 26. marca 2001.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 19.   júla   2001   nechala   vo   veci   konajúca   sudkyňa dožiadať   dedičské   oddelenie   okresného   súdu   o zaslanie   dedičského   rozhodnutia alebo oznámenie   okruhu   oprávnených   dedičov   po   právnom   predchodcovi   sťažovateľov v lehote 15 dní.

Listom z 30. júla 2001 doručeným 31. júla 2001 dedičské oddelenie okresného súdu oznámilo, že dedičmi po žalobcovi sa stali jeho manželka a deti (T. K., Ing. R. J., Mgr. M. D., PaedDr. V. S. a I. K.).

Pokynom súdnej kancelárii zo 7. februára 2002 nechala vo veci konajúca sudkyňa vyzvať právnych nástupcov navrhovateľa, aby sa vyjadrili, či súhlasia so zámenou účastníka konania na strane odporcu, ktorú realizoval I. K. v podaní z 20. decembra 1998, v lehote 15 dní. Výzva bola účastníčkam konania (Mgr. M. D., PaedDr. V. S. a Ing. R. J.) doručená v dňoch 20. a 22. februára 2002. Zásielka adresovaná T. K. sa   vrátila späť nedoručená 20. februára 2002.

Mgr. M. D., PaedDr. V. S. a Ing. R. J. podaním z 26. februára 2002 doručeným 27. februára 2002 okresnému súdu oznámili, že súhlasia so zámenou účastníka na strane odporcu, ako aj so špecifikáciou petitu žaloby, ktorú vykonal podaním z 20. decembra 1998 I. K.

Pokynom z 22. júla 2002 nechala vo veci konajúca sudkyňa vyzvať sťažovateľov ako právnych   nástupcov   žalobcu,   aby   s ohľadom   na   uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. označili odporcu, ktorý je pasívne legitimovaný na konanie v tomto spore, aby predložili s odkazom na ust. § 9 v spojení s § 10 zákona č. 58/1969 Zb. závery z predbežného prerokovania ich nároku na príslušnom ústrednom orgáne a oznámili okresnému súdu kontaktnú adresu na T. K.   v lehote   15   dní.   Výzva   bola   vypravená   15.   augusta   2002   a   doručená   Mgr. M.   D. 20. augusta 2002, PaedDr. V. S. 20. augusta 2002 a Ing. R. J. 23. augusta 2002. Zásielka adresovaná I. K. bola 21. augusta 2002 vrátená späť s poznámkou „adresát odsťahovaný na neznámu adresu“.

Podľa   úradného   záznamu   spísaného   na okresnom   súde   2.   septembra   2002   sa   do súdnej kancelárie dostavil Ing. P. D., ktorý požiadal o predĺženie lehoty k vyjadreniu sa k listu okresného súdu z 15. augusta 2002 do konca septembra 2002.

Okresnému súdu bol 13. septembra 2002 doručený list Ing. P. D. z 12. septembra 2002,   ktorým   reagoval   na   výzvu   z 15.   augusta   2002.   K listu   bolo   pripojené   aj plnomocenstvo na zastupovanie sťažovateľov v predmetnom konaní.

Ing. P. D. podaním zo 14. októbra 2002 doručeným okresnému súdu v ten istý deň oznámil,   že   žiadosť   o predbežné   prerokovanie   nároku   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   orgánu   štátu   zaslal   príslušnému   ústrednému   orgánu   - Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky.

Pokynom súdnej kancelárii zo 4. februára 2003 uložila vo veci konajúca sudkyňa vyzvať   splnomocneného   zástupcu   sťažovateľov   Ing.   P.   D.   na   predloženie   záverov predbežného prejednania nároku u označeného odporcu v lehote 15 dní odo dňa doručenia pod následkom zastavenia konania. Výzva bola splnomocnenému zástupcovi sťažovateľov doručená 19. februára 2003.

Listom z 20. júna 2003 doručeným 24. júna 2003 Ing. P. D. oznámil okresnému súdu výsledok   predbežného   prerokovania   nároku   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. na Ministerstve životného prostredia Slovenskej   republiky. V prílohe predmetného listu   zaslal okresnému súdu   aj oznámenie Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej   republiky   č.   1150/2002-4.2./Ka z 19. novembra 2002.

Vo veci konajúca sudkyňa uložila pokynom zo 6. októbra 2003 súdnej kancelárii vyzvať   Ministerstvo   životného   prostredia   Slovenskej   republiky,   aby   sa   v lehote   15   dní vyjadrilo k návrhu.

Ministerstvo   v   liste   zo   14.   októbra   2003,   ktorý   bol   okresnému   súdu   doručený 15. októbra   2003,   namietlo   nedostatok   svojej   pasívnej   legitimácie   v konaní   (pokiaľ   ide o nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom) poukazujúc na novelizované znenie § 10 písm. d) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov,   podľa   ktorého   je   ústredným   orgánom   štátnej   správy   vo   veciach   stavebného poriadku   a   územného   plánovania   okrem   ekologických   aspektov   Ministerstvo   výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98).

2. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba právneho predchodcu   sťažovateľov,   ktorou   sa   pôvodne   domáhal   zaplatenia   134   628   Sk   z titulu bezdôvodného obohatenia a náhrady škody vo výške 21 000 Sk proti Fakultnej nemocnici na M. ulici v B. Žaloba bola samotným právnym predchodcom sťažovateľov a neskôr aj samotnými sťažovateľmi viackrát zmenená (podaniami z 23. septembra 1994, z 21. augusta 1996 a z 20. decembra 1998). V súčasnosti sa sťažovatelia domáhajú zaplatenia uvedenej sumy z dôvodu náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. proti Slovenskej republike (v zastúpení príslušným orgánom v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.).

Z obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľov   a   okresného   súdu   ani   z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o osobitnej právnej alebo skutkovej zložitosti veci.

3. Správanie sťažovateľov a ich právneho predchodcu ako účastníkov konania síce prispelo   k predĺženiu   doby   konania   v dôsledku   opakovania   žiadostí   (v   novembri   1998 a v septembri 2002) o predĺženie súdom stanovenej lehoty na vykonanie procesného úkonu, na   ktorý   boli   vyzvaní,   oneskorenej   reakcie   splnomocneného   zástupcu   sťažovateľov (20. júna   2003)   na   výzvu   okresného   súdu   doručenú   mu   19.   februára   2003   a najmä podávania návrhov, ktorých nedostatky bolo potrebné opakovane odstraňovať postupom podľa   §   43   Občianskeho   súdneho   poriadku,   uvedené   okolnosti   však   rozhodne   nemohli ovplyvniť plynulosť postupu okresného súdu v uvedenej veci v takej miere, aby nimi bolo možné odôvodniť stav posudzovaného konania, v akom sa v súčasnej dobe nachádza.

4. Ďalším kritériom, pomocou ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Z hľadiska rešpektovania základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sú právne významné obdobia nečinnosti okresného súdu po 24. februári 1997, keď sa po úmrtí K. K. stali sťažovatelia v dôsledku univerzálnej sukcesie účastníkmi posudzovaného konania (obdobne napr. III. ÚS 209/03). Bolo pritom povinnosťou súdu (po tom, ako sa o úmrtí právneho predchodcu sťažovateľov dozvedel) skúmať, či je potrebné posudzované konanie prerušiť do skončenia príslušného konania o dedičstve alebo či povaha veci pripúšťa, aby sa s dedičmi K. K. v posudzovanom konaní pokračovalo (§ 107 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).

Okresný súd bol v konaní nečinný po 24. februári 1997 (pôvodne od 23. októbra 1996,   keď   bol   spisový   materiál   po   rozhodnutí   Mestského   súdu   v Bratislave   o miestnej príslušnosti vrátený okresnému súdu na ďalšie konanie) do 21. septembra 1998, keď po rozhodnutí   o miestnej   príslušnosti   začal   vo   veci   opäť   konať   (pokyn   vo   veci   konajúcej sudkyne súdnej kancelárii vyzvať žalobcu na odstránenie nedostatkov návrhu), t. j. takmer 19 mesiacov.

Okresný súd bol v konaní nečinný aj v období od 21. decembra 1998, keď mu bolo doručené podanie jedného zo sťažovateľov, ktorým upresnil petit žaloby, do 11. októbra 1999,   keď   pokračoval   v konaní   výzvou   sťažovateľa   na   ďalšie   odstránenie   nedostatkov návrhu,   t.   j.   viac   ako   9   mesiacov.   Uvedená   výzva   bola   sťažovateľovi   I.   K.   doručená 15. októbra 1999. Sudcovská lehota (15 dní) stanovená sťažovateľovi v tejto výzve uplynula 30. októbra 1999, okresný súd však v konaní pokračoval až 15. februára 2001, keď vo veci konajúca   sudkyňa   uložila   vyžiadať   od   Okresného   úradu   B.   II úmrtný   list   právneho predchodcu sťažovateľov, teda po viac ako 15 mesiacov trvajúcej nečinnosti.

Po   doručení   oznámenia   (31.   júla   2001)   dedičského   oddelenia   okresného   súdu o dedičoch žalobcu K. K. pokračovala vo veci konajúca sudkyňa v konaní až 7. februára 2002, t. j. po viac ako 6 mesiacoch, keď pokynom súdnej kancelárii uložila vyzvať právne nástupkyne   žalobcu   na   vyjadrenie,   či   súhlasia   s procesným   úkonom   I.   K.   (ďalšieho právneho   nástupcu   žalobcu   a účastníka   konania)   z 20.   decembra   1998.   Po   odpovedi sťažovateliek Mgr. M. D., PaedDr. V. S. a Ing. R. J. doručenej okresnému súdu 27. februára 2002   pokračovala   vo   veci   konajúca   sudkyňa   v konaní   po   takmer   5   mesiacoch,   keď pokynom súdnej kancelárii 22. júla 2002 uložila vyzvať sťažovateľov na ďalšie odstránenie nedostatkov návrhu.

Označené obdobia nečinnosti okresného súdu v posudzovanom konaní predstavujú spolu približne štyri a pol roka. Aj v dôsledku uvedenej nečinnosti sa konanie vedené na okresnom súde po viac ako deviatich rokoch od podania pôvodnej žaloby nachádza v štádiu skúmania podmienok konania a odstraňovania nedostatkov návrhu, resp. jeho zmien bez vytýčenia   pojednávania   a meritórneho   rozhodnutia   vo   veci,   prípadne   procesného rozhodnutia, ktorým by bolo konanie skončené.

Nedostatky žaloby (návrhu na začatie konania) ani iné skutočnosti majúce vplyv na predĺženie doby   konania (zmeny návrhu, žiadosti   účastníka   konania o predĺženie lehoty stanovenej   súdom   na   vykonanie   procesného   úkonu   a pod.)   samy   osebe   nevylučujú zodpovednosť   súdu   za   zbytočné   prieťahy   v konaní   spôsobené   jeho   nesprávnym   či neefektívnym postupom alebo dokonca nečinnosťou (obdobne napr. I. ÚS 47/96, I. ÚS 21/00, I. ÚS 3/02).

S ohľadom   na   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania   na   okresnom   súde považovať   z hľadiska   požiadaviek   čl.   48   ods.   2   ústavy   vo   vzťahu   k základnému   právu sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd   dospel   k záveru, že   už uvedené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu,   ktoré neboli dôsledkom správania účastníkov konania alebo záveru okresného súdu o existencii zákonnej prekážky odôvodňujúcej takúto nečinnosť, je potrebné kvalifikovať ako obdobia, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní, v dôsledku čoho bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov.

5.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie náhrady škody 155 628 Sk (výška pohľadávky uplatnenej v konaní pred okresným súdom) s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % od 14. marca 1994 do zaplatenia s odôvodnením, že v dôsledku porušenia ich základných   práv   postupom   okresného   súdu   v označenom   konaní   došlo   podľa   nich k uplynutiu   premlčacej   doby   na   podanie   žiadosti   o predbežné   prejednanie   nároku   na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   štátneho   orgánu   (§   9   zákona č. 58/1969 Zb.), čoho dôsledkom je podľa sťažovateľov „strata majetku, ktorý nadobudli naši rodičia“.

Ústavný   súd   už   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   vyslovil,   že   je oprávnený chrániť ústavnosť spôsobom upraveným ústavou a zákonom o ústavnom súde. Pri rozhodovaní o uvedenej časti návrhu sťažovateľov vychádzal preto z citovanej platnej právnej   úpravy,   podľa   ktorej   má   primerané   finančné   zadosťučinenie   povahu   náhrady nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch.   Tej   sa   však   sťažovatelia   v sťažnosti nedomáhali.

Ústavný súd sa pri rozhodovaní o sťažnosti, súc viazaný petitom návrhu v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, zaoberal ústavnou sťažnosťou len v rozsahu, v akom predmet konania vymedzil právny zástupca sťažovateľov pri špecifikácii petitu sťažnosti v doplňujúcom podaní z 28. mája 2003.

V súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou,   podľa   ktorej   cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (napr.   II.   ÚS   58/02,   III.   ÚS   111/02),   preto   ústavný   súd   návrhu   na   priznanie   náhrady majetkovej škody, ktorej sa sťažovatelia domáhali, nevyhovel.

6. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v uvedenom konaní v celkovej výške 13 194 Sk za tri úkony právnej služby (prevzatie zastupovania, vypracovanie doplnenia návrhu, konzultácia s klientmi a vypracovanie doplnenia návrhu).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 citovaného zákona, preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia podľa § 22 ods. 1, § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 17 ods. 2, § 18 písm. a), § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   -   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (III. ÚS 29/03, III. ÚS 34/03).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2002 dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky výšku 12 811 Sk.

Podľa § 17 ods. 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži   o 20   %,   ak   ide   o   spoločné   úkony   pri   zastupovaní   alebo   obhajobe   dvoch   alebo viacerých osôb.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 13 194 Sk neodporuje platným právnym predpisom. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2003 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 270 Sk a hodnota režijného paušálu 128 Sk. Po znížení podľa § 17 ods. 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. predstavuje odmena právneho zástupcu za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2003 (ústavný súd považoval za odôvodnené priznanie náhrady trov za tieto dva úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, podanie na ústavný súd týkajúce sa veci samej - doplnenie sťažnosti z 28. mája 2003) pre štyroch klientov 2 x 4 x 3 416 Sk, spolu 27 328 Sk, t. j. 27 330 Sk po zaokrúhlení podľa § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a paušálna náhrada hotových výdavkov 2 x 4 x 128 Sk, spolu 28 354 Sk.

Na základe uvedeného priznal ústavný súd náhradu trov právneho zastúpenia v plnej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľov, teda 13 194 Sk, ktorú uložil uhradiť okresnému súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2003