znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 193/02-32

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť E. K., bytom K. O., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R.,   Advokátska   kancelária, K.,   ktorou   namietala porušenie svojho   základného   práva   na súdnu   ochranu   v   zmysle   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. Ro 17716/97, ako aj jej návrh o vydanie dočasného opatrenia a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2002 doručená sťažnosť E. K., bytom K. O. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., doplnená podaniami z 30. augusta 2002, 15. októbra 2002 a 25. novembra 2002.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva na prerokovanie jej veci v primeranej lehote súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Ro 17716/97.

Sťažovateľka   uviedla,   že   okresný   súd   vydal   5.   novembra   1997   platobný   rozkaz sp. zn. Ro 17716/97, ktorým jej uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke O. N., bytom K., sumu 40 000 Sk so 17,5 % úrokmi z omeškania od 1. marca 1995 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania vo výške 1 600 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1 540 Sk. Uvedený platobný rozkaz jej bol doručený 5. decembra 1997. V zákonnej lehote, 10. decembra 1997, podala „proti platobnému rozkazu vyjadrenie“ (podanie z 9. decembra 1997), v ktorom doslova uviedla, že dlh voči navrhovateľke nemá a nie je jej dlžníčkou. Svoje   tvrdenia   aj   podrobne   zdôvodnila.   Okresný   súd   však   na   predmetnom   platobnom rozkaze vyznačil dátum nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti,   ktorý stanovil na 23. december 1997.

Oprávnená O. N. podala 8. februára 2001 návrh na výkon exekúcie pre vymoženie náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1 540 Sk priznanej platobným rozkazom sp. zn. Ro 17716/97 z 5. novembra 1997 na Exekútorský úrad súdneho exekútora JUDr. Ľ. D. so sídlom v K. Okresný súd ho poveril 14. februára 2001 vykonaním exekúcie. Upovedomenie o začatí   exekúcie   prevzala   sťažovateľka   3.   marca   2001.   Námietky   sťažovateľky   proti exekúcii   podané   6.   marca   2001   okresný   súd   (ako   súd   exekučný)   uznesením   sp.   zn. Er 316/01 z 15. augusta 2002 zamietol.

Oprávnená   O.   N.   podala   24.   apríla   2002   taktiež   návrh   na   výkon   exekúcie   pre vymoženie pohľadávky 40 000 Sk priznanej platobným rozkazom sp. zn. Ro 17716/97 z 5. novembra 1997 na Exekútorský úrad súdnej exekútorky JUDr. M. P. so sídlom v T. Okresný súd ju poveril vykonaním exekúcie 20. mája 2002 a námietky sťažovateľky proti exekúcii podané 27. júna 2002 uznesením sp. zn. Er 768/02 z 15. augusta 2002 zamietol.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľka namietala, že okresný súd jej svojím   postupom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Ro   17716/97   odoprel   právo   na prerokovanie   jej   veci   súdom   tým,   že   aj   napriek   vyjadreniu,   v ktorom   uviedla,   že navrhovateľke nič nedlhuje spolu s odôvodnením svojho stanoviska, nepokračoval v konaní, ale považoval predmetný platobný rozkaz za právoplatný. Keďže § 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ustanovuje, že každý úkon účastníka má súd posúdiť podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený, mal okresný súd jej vyjadrenie podané 10. decembra 1997 vzhľadom na jeho obsah považovať za odpor a konať vo veci ďalej. Okresný súd však od   23.   decembra   1997   nevykonal   vo   veci   žiadny   úkon.   Neprejednal   jej   vec,   pričom neakceptuje sťažovateľkou namietané prieťahy v konaní, ale zastáva názor, že v konaní už nemá pokračovať.

Na základe uvedených   skutočností   žiadala, aby ústavný súd   vyslovil, že:   „Právo sťažovateľky   na prejednanie veci   súdom   podľa   článku   46   ods.   1 Ústavy   SR,   právo   na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo postupom Okresného súdu   Košice   – okolie v konaní sp.   zn. Ro 17716/97 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice – okolie konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. Ro 17716/97 bez prieťahov. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 300.000,- Sk. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy konania.“  

Podaním z 25. novembra 2002 žiadala sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd zakázal súdnej exekútorke JUDr. M. P., Exekútorský úrad, T., pokračovať vo vykonávaní exekúcie vedenej u nej pod sp.   zn.   Ex   55/02   na   základe   platobného   rozkazu   okresného   súdu   sp.   zn.   Ro   17716/97 z 5. novembra 1997 až do právoplatného skončenia konania o sťažnosti sťažovateľky pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľky.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažovateľka   v konaní   pred   ústavným   súdom   namietala,   že   k zásahu   do   jej základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   došlo postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Ro   17716/97   tým,   že   jej   podanie   z 9.   decembra   1997 doručené mu 10. decembra 1997, v ktorom uviedla, že navrhovateľke nič nedlhuje spolu s odôvodnením   svojho   stanoviska,   neposúdil   ako   odpor   proti   platobnému   rozkazu a nepokračoval v konaní, ale považoval predmetný platobný rozkaz za právoplatný, čím jej odoprel   právo   na   súdnu   ochranu,   pretože   §   41   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku ustanovuje, že každý úkon účastníka má súd posúdiť podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený, z čoho vyplýva, že okresný súd mal jej podanie vzhľadom na jeho obsah považovať za odpor a konať vo veci ďalej. Okresný súd však od 23. decembra 1997 nevykonal vo veci žiadny úkon a zastáva názor, že v konaní už nemá pokračovať.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu listín, ktoré sťažovateľka k sťažnosti pripojila, vyplýva, že o skutočnostiach, v ktorých vidí zásah do svojho základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, sa dozvedela 3. marca 2001, keď jej bolo doručené upovedomenie súdneho exekútora JUDr. Ľ. D. o začatí exekúcie pre vymoženie pohľadávky vo výške 1 540 Sk na základe platobného rozkazu sp. zn. Ro 17716/97 z 5. novembra 1997.  

Sťažovateľka sa však ústavnej ochrany svojich základného práva na súdnu ochranu domáhala   podľa   čl.   127   ústavy   až 7.   augusta   2002,   keď   bola   jej   sťažnosť   doručená ústavnému súdu.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

V čase, keď sa sťažovateľka domáhala ochrany svojho základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota   stanovená   pre   tento   typ   konania,   a to   aj   keby   ústavný   súd   vychádzal   z   (pre sťažovateľku) najpriaznivejšej alternatívy stanovenia začiatku plynutia lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda z momentu, keď sa sťažovateľka dozvedela o právoplatnosti a vykonateľnosti platobného rozkazu sp. zn. Ro 17716/97 z 5. novembra 1997   (3.   marca   2001).   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že sťažnosť sťažovateľky bola v tejto časti podaná oneskorene.

Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   porušenie   jej   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s odôvodnením, že okresný súd mal jej podanie z 9. decembra 1997 vzhľadom na jeho obsah považovať za odpor a konať vo veci ďalej. Okresný súd však od 23. decembra 1997 nevykonal vo veci žiadny úkon a zastáva názor, že v konaní už nemá pokračovať.

Pri posúdení tejto námietky sťažovateľky ústavný súd prihliadal na skutočnosť, že platobný rozkaz sp. zn. Ro 17716/97 z 5. novembra 1997 je rozhodnutím, ktoré okresný súd vydal v rámci svojej právomoci v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy v konaní podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa všeobecného súdu, ktorý uvedené rozhodnutie vydal, nadobudol platobný rozkaz sp. zn. Ro 17716/97 z 5. novembra 1997 právoplatnosť a stal sa vykonateľným   23.   decembra   1997.   K vyvráteniu   tejto   domnienky   v konaní   pred všeobecnými súdmi na základe využitia prostriedkov nápravy, ktoré právny poriadok pre tento   účel   sťažovateľke   účinne   poskytuje,   nedošlo   a lehota   na   konanie   pred   ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy, v ktorom by sa mohol zaoberať touto otázkou (podľa názoru ústavného   súdu   vyjadreného   v predchádzajúcej   časti   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia týkajúcej sa sťažovateľkou namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu), už uplynula.

Na základe uvedených skutočností vychádzal ústavný súd z toho, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. Ro 17716/97 bolo 23. decembra 1997 právoplatne skončené a námietku   zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   vznesenú   sťažovateľkou   posúdil   ako oneskorenú. Z tohto dôvodu preto sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenia jej práva na prerokovanie veci v primeranej lehote súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Sťažovateľka   podaním   z 25.   novembra   2002   požiadala   prostredníctvom   svojej právnej zástupkyne ústavný súd aj o vydanie dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorým by až do právoplatného skončenia konania o jej sťažnosti pred ústavným súdom zakázal pokračovať súdnej exekútorke JUDr. M. P., Exekútorský úrad, T., vo vykonávaní exekúcie vedenej u nej pod sp. zn. Ex 55/02 na základe platobného rozkazu okresného súdu sp. zn. Ro 17716/97 z 5. novembra 1997.

Pretože   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   v   zmysle   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia odmietol, o jej návrhu na vydanie dočasného opatrenia už potom nerozhodoval (III. ÚS 157/02).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2002