SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 192/2016-65
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo vecinamietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1a čl. 47 ods. 2 a 3 v súvislosti s čl. 12 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 6 C 55/2009 zo 17. februára 2014a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 626/2014 zo 4. novembra 2015a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 28. januára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47ods. 2 a 3 v súvislosti s čl. 12 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej aj„okresný súd“) sp. zn. 6 C 55/2009 zo 17. februára 2014 a rozsudkom Krajského súduv Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 626/2014 zo 4. novembra 2015.
2. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľ vystupovalv pozícii odporcu (žalovaného) v rámci občianskoprávneho súdneho konania vedeného predOkresným súdom Považská Bystrica pod sp. zn. 6 C 55/2009, v ktorom sa navrhovatelia(žalobcovia) domáhali určenia priebehu hranice pozemkov. Rozsudkom sp. zn. 6 C 55/2009zo 17. februára 2014 okresný súd rozhodol, že:«Súd určuje, že hranica medzi pozemkami parcelou KNC č. 5 „zastavané plochy a nádvoria“ o výmere 1.142 m2, zapísanou na a parcelou KNC č. 3 „zastavané plochy a nádvoria“ o výmere 1.178 m2, zapísanou na k. ú. ⬛⬛⬛⬛ prebieha lomovými bodmi 125, 124, 76, 117, 119, 120, 50, 66, 97, 121 a 33, ktoré sú vyznačené na vytyčovacom náčrte znalkyne zo dňa 19. 08. 2013, ktorý je súčasťou znaleckého posudku č. 11/2012 b a ktorý je súčasťou tohto rozsudku. O náhrade trov konania súd rozhodne samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.».
Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom Krajskýsúd v Trenčíne rozhodol tak, že rozsudkom sp. zn. 17 Co 626/2014 zo 4. novembra 2015potvrdil sťažovateľom napadnutý rozsudok okresného súdu.
3. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa sťažovateľa k porušeniuním označených práv došlo predovšetkým v dôsledku arbitrárnosti ním napádanýchrozhodnutí, nerešpektovaním ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a iných zákonnýchustanovení konajúcimi súdmi, ako aj tým, že v predmetnej veci nerozhodovali nezaujatísudcovia.
4. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti (s. 59) taktiež uvádza:
„Proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 626/2014 zo dňa 04. novembra 2015 podal sťažovateľ dovolanie zo dňa 28. decembra 2015. Do podania tejto ústavnej sťažnosti nemá sťažovateľ vedomosť o tom, že by bolo rozhodnuté o jeho dovolaní, a teda či vôbec dovolací súd pripustí dovolanie voči rozhodnutiu napádaného touto ústavnou sťažnosťou.
Predmetnú ústavnú sťažnosť sťažovateľ podáva s týmto vedomím ako aj zároveň s vedomím dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov. V tejto súvislosti sťažovateľ poznamenáva, že ústavnú sťažnosť podáva z dôvodu opatrnosti, aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípadné neskoršie vyslovenú neprípustnosť podaného dovolania sťažovateľom.“
5. V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:
„ 1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/626/2014 zo dňa 04. novembra 2015 a rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 6C/55/2009 zo dňa 17. februára 2014 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 ods. 2 a 3 v súvislosti s čl. 12 ods. 1, 2 a 3 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 626/2014 zo dňa 04. novembra 2015 a rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 6 C 55/2009 zo dňa 17. februára 2014 porušené bolo.
3. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/626/2014 zo dňa 04. novembra 2015 a rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 6C/55/2009 zo dňa 17. februára 2014 porušené bolo.
4. Základne právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/626/2014 zo dňa 04. novembra 2015 a rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 6C/55/2009 zo dňa 17. februára 2014 porušené bolo.
5. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu osobnej cti a dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/626/2014 zo dňa 04. novembra 2015 a rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 6C/55/2009 zo dňa 17. februára 2014 p o r u š e n é bolo.
6. Prikazuje sa obnoviť stav pred porušením uložením povinnosti pozemok oplotiť a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základných práv.
7. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/626/2014 zo dňa 04. novembra 2014 a rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 6C/55/2009 zo dňa 17. februára 2014 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Považská Bystrica vracia na ďalšia konanie.
8. Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi majetkovú ujmu vo výške 2.314,96,- eur (slovom dvetisíc tristoštrnásť eur a deväťdesiat šesť centov) na účet sťažovateľa SK65 7500 0000 0000 1163 0243.
9. Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 96.000,- eur (slovom deväťtiesiatšesťtisíc eur) na účet sťažovateľa SK65 7500 0000 0000 1163 0243.
10. Krajský súd v Trenčíne je p o v i n ý uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet sťažovateľa SK65 7500 0000 0000 1163 0243.“
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.
10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
III.
11. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 v súvislosti s čl. 12 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom okresného súdu sa. zn. 6 C 55/2009zo 17. februára 2014 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 626/2014 zo 4. novembra2015, pričom podľa sťažovateľa k porušeniu ním označených práv došlo predovšetkýmv dôsledku arbitrárnosti ním napádaných rozhodnutí, nerešpektovaním ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku a iných zákonných ustanovení konajúcimi súdmi, ako ajtým, že v predmetnej veci nerozhodovali nezaujatí sudcovia.
Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti zároveň uvádza, že v predmetnej veci podal ajdovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), a to28. decembra 2015, pričom o tomto dovolaní nebolo zatiaľ rozhodnuté. Napriek podanémudovolaniu sťažovateľ zároveň využil možnosť domáhať sa ochrany svojich práv i naústavnom súde. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že ústavnú sťažnosť„podáva z dôvodu opatrnosti, aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípadné neskoršie vyslovenú neprípustnosť podaného dovolania sťažovateľom“.
12. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnomzasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom v rámcitohto preskúmania zistil, že sťažnosť sťažovateľa je potrebné odmietnuť pre nedostatokprávomoci ústavného súdu. Uvedené ústavný súd odôvodňuje takto:
13. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
14. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súdmôže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba týmisťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnostidomáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnychprostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektoréhozo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súduna konanie o nich.
15. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnostinie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorév občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákonyna konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvoupodľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práva základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobámzaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislostiultima ratio– inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Uplatnenie princípusubsidiarity tak vylučuje duplicitu v rozhodovaní pri poskytovaní ochrany základnýmprávam alebo slobodám.
16. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
17. Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie rozsudku okresného súdusp. zn. 6 C 55/2009 zo 17. februára 2014 a rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 626/2014zo 4. novembra 2015 z hľadiska rešpektovania práv označených sťažovateľom, v dôsledkunamietaného porušenia ktorých sa domáha v konaní pred ústavným súdom a zároveň ajpodaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia namietaných rozhodnutí a vrátenia veci naďalšie konanie.
18. V danom prípade sťažovateľ akceptoval subsidiárne postavenie ústavného súdupri ochrane základných práv a slobôd tým, že podal vo svojej právnej veci dovolanie eštepredtým, ako doručil ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V okolnostiachdaného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav „dvojkoľajnosti konania“, keď by o tej istej veci malisúbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavnýsúd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavneaprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súduv danej veci predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podaniesťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnomprostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, za predčasné. Ústavný súd môže prijaťsťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgányverejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôdnapraviť.
19. Sťažovateľ je povinný pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpať všetkyopravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jehozákladných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľaosobitných právnych predpisov. Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemudostupné právne prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo slobodya nebol pri ich uplatnení úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prenamietané porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. Sťažovateľnemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu navýber, ktorý z existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať odsúdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú jekompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútornálogika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základnýchpráv a slobôd na úrovni jeho právomocí. Pritom podľa judikatúry ústavného súduvyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktorézákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a napoužitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, neznamenájeho samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánomverejnej moci.
20. Vychádzajúc z už uvedeného, možno zhrnúť, že
a) pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa okresným súdom,ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy nemáprávomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu, keďže proti nemu bolprípustný opravný prostriedok (odvolanie), ktorý sťažovateľ aj využil,
b) pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa krajským súdom,ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy nemáprávomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie krajského súdu, keďže sťažovateľ protitomuto rozhodnutiu krajského súdu podal mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie),pričom v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežnepodanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má ústavný súd právomoc prerokovať takútosťažnosť až po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní.
21. V nadväznosti na požiadavku vyčerpania všetkých právnych prostriedkov(opravných prostriedkov) v systéme všeobecného súdnictva ústavný súd v tejto súvislostizdôrazňuje, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní budepovažovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnémurozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/0412, alebo rozsudokz 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,a jeho body 51, 53, 54).
Argumentácia sťažovateľa o podaní sťažnosti pred rozhodnutím najvyššieho súduo dovolaní,„aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípadné neskoršie vyslovenú neprípustnosť podaného dovolania sťažovateľom“, nie je preto odôvodnenáa opodstatnená.
22. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou sťažovateľa meritórnenezaoberal, ale ju v rámci predbežného prerokovania odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
23. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že s ohľadom na ústavnú požiadavkumateriálnej ochrany práv sťažovateľa sťažnosť preskúmal aj napriek skutočnosti, že tu boldôvod na odmietnutie sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde – k sťažnosti nebolo pripojené splnomocnenie nazastupovanie sťažovateľa advokátom, sťažovateľ k sťažnosti len pripojil fotokópiu žiadostio poskytnutie právnej pomoci, ktorú podal Centru právnej pomoci.
Ústavný súd sťažovateľa nevyzýval, aby oznámil, či mu bol Centrom právnej pomociustanovený advokát, keďže otázka právneho zastúpenia sťažovateľa advokátom nemážiaden vplyv na záver ústavného súdu, že sťažnosť je potrebné odmietnuť pre nedostatokprávomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
Inak povedané, to, či sťažovateľovi bol Centrom právnej pomoci ustanovenýadvokát, nič nemení na skutočnosti, že vo svojej právnej veci sťažovateľ podanímdovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav„dvojkoľajnosti konania“, čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princípprávnej istoty ústavne aprobovateľné.
24. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľanerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. apríla 2016