znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 192/2013-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   novembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta, zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   F.,   T.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Ľ.   B.,   Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 24/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 24/2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Piešťany p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 C 24/2010 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. F. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 800 € (slovom osemsto eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Piešťany p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Piešťany j e   p o v i n n ý uhradiť Ing. M. F. trovy konania v sume 272,76 € (slovom dvestosedemdesiatdva eur a sedemdesiatšesť centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Ľ. B., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. januára 2013 doručená sťažnosť Ing. M. F., T. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.   2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom   Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 C 24/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka vystupuje od februára 2010 ako žalobca   v konaní   okresného   súdu   o zaplatenie   sumy   13   277,56   €   s príslušenstvom proti R.   R.,   P.   (ďalej   len   „žalovaný“).   Na výzvu   okresného   súdu   z 11.   októbra   2010 sťažovateľka uhradila súdny poplatok za podaný návrh. Okresný súd vydal 30. marca 2011 platobný rozkaz, ktorý „je od apríla 2011, do dnešného dňa, t. j. do 21. 01. 2013, v rozpore so zákonom, opakovane súdom márne doručovaný žalovanému... Žalovaná bol vlastníkom nehnuteľností na LV č.: 5067, kat. úz. H... Na nehnuteľnostiach bola zapísaná v poradí 2. ťarcha,   zriadením   exekučného   záložného   práva   Z 495/2011,   dňa   25.   01.   2011,   ktorá predbehla   pohľadávku   žalovanú   v tomto   konaní,   žalobou   súdu   doručenou   dňa   11.   02. 2010.“.

Sťažovateľka podala 21. marca 2011 sťažnosť na postup súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“).   Predsedníčka   okresného   súdu   v odpovedi z 27. apríla 2011 vyhodnotila sťažnosť ako neopodstatnenú, keďže zistila, že konanie bolo začaté 16. februára 2010, že sťažovateľka bola 11. októbra 2010 vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol zaplatený v splátkach 29. októbra 2010 a 5. novembra 2010, a že zákonná sudkyňa 30. marca 2011 vydala platobný rozkaz.

Sťažovateľka v nadväznosti na to podala 19. mája 2011 podľa § 67 zákona o súdoch žiadosť   o prešetrenie   vybavenia   jej   sťažnosti.   Okrem   namietania   dĺžky   konania   tvrdila, že jej   návrh   bol   okresnému   súdu   doručený   11.   februára   2010,   a nie   16.   februára   2010, a že súdny   poplatok   zaplatila   síce   tromi   samostatnými   príkazmi,   avšak   všetky   sú z 28. októbra 2010. Predseda Krajského súdu v Trnave v odpovedi zo 16. augusta 2011 čiastočne   uznal   dôvodnosť   žiadosti,   keď   s ohľadom   na   zistenú   skutočnosť,   že   výzva na zaplatenie   súdneho   poplatku   bola   sťažovateľke   doručovaná   až po ôsmich   mesiacoch od podania jej návrhu, dospel k záveru, že „platobný rozkaz, ktorý má slúžiť na skrátenie súdneho konania, by mal byť vydaný v čo najkratšej lehote, ktorá v danom prípade bola neprimerane dlhá“. Tiež konštatoval, že prezenčná pečiatka dokazuje doručenie návrhu na začatie konania 16. februára 2010, preto sťažovateľke odporučil obrátiť sa s reklamáciou na poštu. Obsah spisu podľa jeho zistení dokazuje aj zaplatenie súdneho poplatku v troch splátkach, a to 29. októbra 2010 a 5. novembra 2010.

Sťažovateľka   namieta,   že „úkony   vykonané   súdom   pri   doručovaní   platobného rozkazu od apríla 2011 do dnešného dňa... nie sú úkonmi smerujúcimi k tomu, aby konanie mohlo   ďalej   plynulo   a efektívne   pokračovať,   sú   neefektívne,   sú   postupom, ktorý nezodpovedá   povahe   rozkazného   konania,   sú   v rozpore   so   zákonom.   S následkom, že ďalší veriteľ žalovaného, zriadeným exekučným záložným právom... k nehnuteľnostiam..., ktoré boli jediným majetkom vo vlastníctve žalovaného, bol zabezpečený pred pohľadávkou vymáhanou v konaní 5C 24/2010, na základe žaloby súdu doručenej dňa 11. 02. 2010, a s následkom   nevymožiteľnosti   pohľadávky   vymáhanej   v konaní   5C   24/2010, pre nemajetnosť   žalovaného   od   druhého   polroka   2012,   pre   nesprávny   úradný   postup, bez splnenia zákonných podmienok, pre nezákonný postup v rozpore s právnym poriadkom SR, Ústavou SR, z ústavy odvodených zákonov, v rozpore so záväzkami z medzinárodnej zmluvy,   ktorou   je   SR   viazaná,   pre   prieťahy   v konaní,   pre   diskriminačný   postup, pre porušenie práva na rovnosť účastníkov konania, pre odňatie spravodlivosti, pre odňatie práva na súdnu ochranu, pre zjavnú svojvôľu, postupom Okresného súdu Piešťany, v konaní sp.   zn.:   5C 24/2010.“.   Sťažovateľka   tvrdí,   že postupom   okresného súdu   v predmetnom konaní   je   jej   spôsobená   majetková   ujma,   ale   aj   nemajetková   ujma „v   občianskej bezmocnosti a ľudskej nemohúcnosti, ktoré dodnes prežíva, s tým, že v právnom štáte je možný nezákonný postup súdu, možná je nezákonná ochrana dlžníka nezákonným postupom súdu, na úkor ochrany zákonných práv, ľudských práv a základných slobôd legitímneho veriteľa, uplatnených zákonným spôsobom“.

2.   Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   192/2013-9   zo 14.   mája   2013   prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

3. Následne 28. mája 2013 vyzval ústavný súd okresný súd prostredníctvom jeho predsedníčky   na vyjadrenie   sa   k vecnej   stránke   prijatej   sťažnosti,   zaslanie   relevantného súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

4.   Okresný   súd   doručil   ústavnému   súdu   svoje   vyjadrenie   spolu   s požadovaným súdnym   spisom   21.   júna   2013.   Vyslovil   súhlas   s upustením   od   ústneho   pojednávania o prijatej   sťažnosti   a predložil   chronologicky   usporiadaný   zoznam   procesných   úkonov v namietanej veci:

„dňa 16.02.2010 bola doručená žaloba o zaplatenie 13.277,56 eur s príslušenstvom na Okresný súd Piešťany a náhodným výberom bola pridelená do senátu Mgr. K. A., dňa 12.10.2010 vyzvaná navrhovateľka na zaplatenie súdneho poplatku, dňa 29.10.2010 zaplatená časť súdneho poplatku, dňa 5.11.2010 zaplatená zvyšná časť súdneho poplatku, dňa 11.11.2010 bola právna zástupkyňa navrhovateľky nahliadnuť do spisu, dňa   19.01.2011   právna   zástupkyňa   navrhovateľky   podala   žiadosť   o informáciu o stave konania,

dňa 30.03.2011 súd vydal platobný rozkaz, dňa 27.04.2011 sa zásielka od odporcu vrátila neprevzatá v odbernej lehote, dňa 10.05.2011 súd doručoval zásielku odporcovi cestou OO PZ a súčasne začal vykonávať šetrenie pobytu odporcu výzvami na CEPO SR, Mestský úrad P., ÚEV, Sociálnu poisťovňu,

dňa   15.06.2011   bola   doručená   posledná   odpoveď   zo   šetrenia   pobytu   odporcu, pričom   bola   potvrdená   adresa   v návrhu,   OO   PZ   P.   oznámilo   zistenie,   že   odporca   je podľa vyjadrenia príbuzných v zahraničí a mal by sa vrátiť do konca mesiaca.“

5. Vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd 25. júna 2013 právnej zástupkyni sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

6. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne doručila ústavnému súdu 11.   júla   2013   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu.   Namietla   opätovne   disproporciu v dátume   doručenia   žaloby   sťažovateľky   okresnému   súdu   (11.   február   2010   alebo 16. február 2010), nesprávnosť zavedenia sťažovateľkinej žaloby do súdneho registra (zápis do registra „C“, namiesto registra „Ro“), osemmesačnú nečinnosť okresného súdu do výzvy na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   ako   aj   nezrovnalosti   pri   ustaľovaní   dátumu   zaplatenia súdneho   poplatku   (podľa   sťažovateľky   bol   zaplatený   v jeden   deň   v troch   splátkach). Sťažovateľka   vo   svojom   stanovisku   takisto   kritizuje   skutočnosť,   že   okresný   súd   vydal platobný rozkaz až po viac ako roku od doručenia žaloby, „márne doručoval platobný rozkaz   odporcovi   rok   aj   3   mesiace, dlhodobo   šetril   pobyt   odporcu   s výsledkom, že opakovane bola potvrdená správnosť adresy v návrhu, a neprevzatie zásielky odporcom v odbernej   lehote, do   dnešného   dňa   nedoručil   navrhovateľovi   uznesenie   o zrušení platobného rozkazu“ a „ustanovil odporcovi opatrovníka uznesením zo dňa 29. 01. 2013, ktoré do dnešného dňa navrhovateľovi nedoručil“.

V závere svojho stanoviska sťažovateľka vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania o jej prijatej sťažnosti.

7.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich   stanoviskami,   ako   aj   s obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu   týkajúceho   sa posudzovaného   konania   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   132/03).   Formulačné kontexty   umožňujú, pravdaže,   rovnaký záver aj o základnom práve garantovanom v čl. 38 ods. 2 listiny.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v   zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   na   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a postup   žalovaného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95).

V sťažovateľkinej veci pred okresným súdom ide o „štandardnú“ žalobu o plnenie podľa § 80 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   konkrétne   žalobu   o   splnenie   povinnosti   vrátiť   poskytnutú bezúročnú pôžičku podľa § 657 a nasledujúcich zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Po právnej stránke teda ide o celkom bežnú a jednoduchú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov.

S ohľadom   na   štádium,   v ktorom   sa   predmetné   konanie   nachádza   (po   zrušení platobného   rozkazu   a ustanovení   opatrovníka   odporcovi),   niet   žiadnych   signálov o skutkovej   náročnosti.   Tá   je   v doterajšom   priebehu   daná   iba   skutočnosťou   neznámeho pobytu odporcu. Takéto situácie však procesno-právna regulácia obsiahnutá v Občianskom súdnom poriadku predvída a konajúcemu súdu ponúka časovo nenáročné a súčasne účinné riešenia.

Súhrnne   k prvému   kritériu   posúdenia   prieťahov   v konaní   všeobecného   súdu ešte ústavný súd s odkazom na svoju stabilnú judikatúru (II. ÚS 142/03, II. ÚS 210/03, IV. ÚS 97/07) poznamenáva, že návrh, o ktorom možno rozhodovať formou platobného rozkazu, t. j. v skrátenom konaní, v právne a skutkovo jednoduchých veciach nesignalizuje osobitne náročnú právnu a faktickú zložitosť veci. Posudzovanú vec i z tohto hľadiska treba hodnotiť ako skutkovo a právne nenáročnú.

Pri skúmaní druhého kritéria pri zisťovaní prípadných prieťahov v konaní ústavný súd podiel sťažovateľky ako účastníčky posudzovaného civilného konania, resp. podiel jej právnej zástupkyne, na predĺžení konania nezistil. Sťažovateľke možno pričítať nezaplatenie súdneho   poplatku   za   podaný   návrh,   uvedený   nedostatok   však   nedisponuje   potenciálom podstatného predĺženia konania pri jeho odstraňovaní.

Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   na   posúdenie   porušenia   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zhodnotil   ústavný   súd   ako   postup, ktorý vykazoval   zbytočné   prieťahy.   Ústavný   súd   z vyžiadaného   súdneho   spisu   nezistil žiadne odchýlky od chronológie procesných úkonov, ktorú uviedol vo svojom vyjadrení okresný súd.

Okrem   toho   však   zo   spisu   vyplýva,   že   po   zisťovaní   pobytu   odporcu,   ktoré   sa skončilo 15. júna 2011 potvrdením aktuálnosti jeho pôvodnej adresy trvalého pobytu, na ktorú sa však platobný rozkaz do vlastných rúk odporcu doručiť nepodarilo, sa okresný súd v septembri   2011   pokúšal   doručiť   platobný   rozkaz   odporcovi   na   adresu   sídla   jeho posledného známeho zamestnávateľa (neúspešne), v októbri 2011 sa okresný súd pokúšal doručiť predmetnú písomnosť na adresu trvalého pobytu prostredníctvom Mestskej polície P.   (neúspešne)   a   v novembri   2011   znovu   na   adresu   sídla   posledného   známeho zamestnávateľa   odporcu   prostredníctvom   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   v H. (neúspešne).

Okresný súd potom v januári 2012 opätovne na Mestskom úrade P. zisťoval miesto trvalého pobytu odporcu (odpoveď potvrdila pôvodnú adresu trvalého pobytu). Manželku odporcu   okresný   súd   25.   júla   2012   vyzval   na   oznámenie   adresy   odporcu,   ktorá   však v súdom určenej lehote (10 dní) odpoveď nezaslala.

Okresný súd uznesením č. k. 5 C 24/2010-54 z 29. januára 2013 ustanovil odporcovi podľa § 29 OSP za opatrovníka zamestnanca Okresného súdu Trnava.

Okresný súd 6. júna 2013 nariadil pojednávanie na 12. september 2013 a následne 10.   júna   2013   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky   na   predloženie   dôkazov preukazujúcich uplatnený nárok a opatrovníka odporcu vyzval na vyjadrenie sa k žalobe.

Z uskutočnených procesných úkonov okresného súdu podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že v postupe žalovaného súdu sa nevyskytovali dlhšie obdobia úplnej procesnej pasivity. Za kratšie obdobia bezdôvodnej nečinnosti treba považovať obdobie od nápadu žaloby do výzvy adresovanej sťažovateľke na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh (8   mesiacov).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uznáva,   že   zodpovednosť   za   procesnú perfektnosť   podaného   návrhu   na   začatie   konania   znáša   navrhovateľ.   Formulovanou požiadavkou však nemožno ospravedlniť osemmesačnú bezdôvodnú nečinnosť konajúceho súdu   pri   odstraňovaní   nedostatku   podanej   žaloby   spočívajúceho   v nezaplatení   súdneho poplatku.

Po   zaplatení   súdneho   poplatku   okresný   súd   po   takmer   piatich   mesiacoch   vydal platobný rozkaz. Ústavný súd tu opätovne poukazuje na účel inštitútu platobného rozkazu a všetkých   jeho   procesných   súvislostí   smerujúcich   k čo   najrýchlejšiemu   doručeniu rozhodnutia   odporcovi   tak,   aby   čo   najskôr   bolo   jasné,   či   bude   konanie   právoplatne ukončené   alebo   či   sa   v dôsledku   podania   odporu,   prípadne   výskytu   iných   právnych skutočností predvídaných zákonom platobný rozkaz zruší a konanie pokračuje nariadením pojednávania, teda v „klasickej nerozkaznej“ podobe.

Váhavý   postup   okresného   súdu   popísaný   v predchádzajúcich   dvoch   odsekoch v konečnom   dôsledku   viedol   k výsledku,   že   platobný   rozkaz   charakterizujúci   skrátenú formu súdneho konania bol v právne a skutkovo jednoduchej veci vydaný po viac ako roku od   doručenia   sťažovateľkinho   návrhu   okresnému   súdu.   Z pohľadu   rešpektovania základného práva účastníka súdneho konania zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy i čl. 38 ods. 2 listiny to ústavný súd považuje za neželaný stav.

Po vrátení zásielky určenej do vlastných rúk odporcu, ktorá obsahovala platobný rozkaz, sa okresný súd od mája 2011 do júla 2012 pokúšal zistiť adresu skutočného pobytu odporcu tak, aby mu platobný rozkaz mohol doručiť do vlastných rúk. Podľa § 173 ods. 1 OSP totiž platobný rozkaz treba doručiť odporcovi do vlastných rúk, náhradné doručenie je vylúčené.

Vo vymedzenom období (máj 2011 – júl 2012) okresnému súdu nemožno vytknúť obdobia   bezdôvodnej   procesnej   pasivity   (viacnásobne   sa   obracal   na   príslušné   orgány so žiadosťami na zistenie pobytu odporcu), voľba procesného postupu však podľa názoru ústavného súdu znovu nerešpektovala účel rozkazného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku.   Snaha   zákonodarcu   zabezpečiť   prostriedkami   rozkazného   konania   čo najrýchlejšie dovŕšenie procesu súdnej ochrany hmotných práv navrhovateľa pri súčasnom zachovaní   nevyhnutnej   miery   rešpektovania   ústavne   determinovaných   procesných   práv účastníka sporového konania sa prejavuje okrem iného aj v procesnej norme zakotvenej v § 173 ods. 1 OSP. Tá síce neurčuje, ako dlho sa má konajúci súd pokúšať zistiť miesto pobytu odporcu, aby mu mohol platobný rozkaz doručiť do vlastných rúk, je však súčasťou koncepcie skráteného konania, ktorej účelu musí civilný súd svoj postup v konkrétnej veci prispôsobiť.

Okresný súd bezvýsledne zisťoval miesto pobytu odporcu a neúspešne sa pokúšal doručiť mu platobný rozkaz viac ako 14 mesiacov. Následne po tom, ako manželka odporcu v určenej lehote (10 dní) neodpovedala na výzvu okresného súdu z 25. júla 2012 vo veci zistenia   pobytu   odporcu   a vo   veci   jej   prípadného   ustanovenia   za   opatrovníka   odporcu, okresný súd až 29. januára 2013, teda po viac ako piatich mesiacoch, ustanovil odporcovi za opatrovníka inú osobu. Po doručení rozhodnutia o ustanovení za opatrovníka okresný súd až 6. júna 2013 (po približne štyroch mesiacoch) nariadil pojednávanie.

Ústavný súd neopomína skutočnosť, že podľa obsahu vyžiadaného súdneho spisu okresný   súd   doteraz   predpísanou   procesnou   formou   nezrušil   vydaný   platobný   rozkaz podľa § 173 ods. 2 OSP, čo vyvoláva pochybnosti o procesnej bezvadnosti jeho ďalšieho postupu   v konaní   (nariadenie   pojednávania   vo   veci),   podstatnou   pre   záver   o   porušení základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy je však zistená skutočnosť, že po vydaní platobného rozkazu okresný súd až po viac ako dvoch rokoch (6. júna 2013) neúspešných   pokusov   o jeho   doručenie   do   vlastných   rúk   nariadil   vo   veci   pojednávanie a opustil dovtedy uplatňovaný právny režim skráteného konania.

Podľa názoru ústavného súdu popísaný a skutkovo vyhodnotený postup okresného súdu nerešpektoval základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov, ani jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Uvedené práva totiž v skrátených   rozkazných   konaniach   vyžadujú   od   konajúceho   súdu   čo   najrýchlejšie právoplatné   ukončenie   konania   alebo   právoplatný   a   v predpísanej   forme   urobený   záver o nesplnení   procesných   podmienok   na   prejednanie   veci   v rozkaznom   konaní   spojený s pokračovaním   v konaní   mimo   režimu   jeho   skrátenej   formy.   Konanie   okresného   súdu trvajúce v jeho rozkaznej fáze viac ako tri roky nevykazujúce pritom žiadne signály právnej či skutkovej náročnosti nerešpektuje popísaný účel skráteného konania. Neznáme miesto skutočného pobytu odporcu bolo jedinou prekážkou konania, ktorú však Občiansky súdny poriadok v § 173 ods. 2 rieši tak, aby okresný súd mohol čo najskôr pokračovať v konaní aj bez osobnej účasti odporcu.

Ústavný súd aj pri komplexnom pohľade na celkový obraz posudzovaného konania vyplývajúci   z vyžiadaného   spisu   konštatuje,   že   podstatná   väčšina   procesných   úkonov okresného   súdu   mala   jednoduchý,   priam   administratívny   charakter.   Preto   aj niekoľkomesačné   otáľanie   s úkonmi   takéhoto   charakteru   je   z pohľadu   označených   práv sťažovateľky   vadné.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   vyslovil,   že   závažnosť   doby nečinnosti súdu sa zvyšuje, keď po nej nasledujú jednoduché úkony, ktoré si nevyžadovali dlhodobé štúdium alebo inú prípravu (III. ÚS 101/01).

Všetky popísané nedostatky v postupe okresného súdu majú za následok skutočnosť, že do dnešného dňa predmetné konanie okresného súdu o právne a skutkovo nenáročnej veci nie je právoplatne ukončené, trvá viac ako 3 a pol roka, pričom sa nachádza vo fáze pred prvým pojednávaním. Doterajšie úkony okresného súdu nemali s výnimkou vydania platobného   rozkazu   povahu   konania   o veci   tvoriacej   predmet   konania.   Tieto   okolnosti považuje   ústavný   súd   za   dôkaz   postupu   okresného   súdu   porušujúceho   základné   právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľka   v petite   svojej   sťažnosti   navrhla   takéto   rozhodnutie,   preto   ústavný   súd po zistení,   že   vo   veci   bude   okresný   súd   pokračovať   nariadením   pojednávania,   prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľky garantovaného jej čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka   navrhla   priznať   jej   finančné   zadosťučinenie   v sume   10   000   €. V dôvodoch sťažnosti uviedla, že kritizovaným postupom okresného súdu v žalovanej veci jej bola spôsobená „nemajetková ujma v občianskej bezmocnosti a ľudskej nemohúcnosti, ktoré dodnes prežíva s tým, že v právnom štáte je možný nezákonný postup súdu, možná je nezákonná ochrana dlžníka nezákonným postupom súdu, na úkor ochrany zákonných práv, ľudských   práv   a základných   slobôd   legitímneho   veriteľa,   uplatnených   zákonným spôsobom“.

Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 289/09). Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody (napr. III. ÚS 237/07, III. ÚS 87/08, III. ÚS 3/2012).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   finančnom   zadosťučinení   vzal   do úvahy   najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľky, jej správanie počas predmetného   konania   a skutočnosť,   že   ústavný   súd   vo veci   zistil   porušenie   základného práva.

V okolnostiach   posudzovaného   prípadu   berúc   do   úvahy   spomenuté   determinanty ústavný súd považuje za primerané priznať sťažovateľke sumu 800 € (bod 3 výroku nálezu). Pri   určovaní   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo záujmu   ochrany ústavnosti   a zo   zásad   spravodlivosti,   o ktoré   sa   opiera   ESĽP,   keď priznáva   spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov konania.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   služby, a to za prevzatie   a prípravu   zastupovania   a za   písomné   podanie   (sťažnosť).   Stanovisko doručené ústavnému súdu 11. júla 2013 vyhodnotil ústavný súd ako neprinášajúce nové skutkové tvrdenia alebo právnu argumentáciu, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť záverečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.

Úkon   právnej   služby   spočívajúci   v príprave   a v prevzatí   zastupovania   bol podľa dátumu na splnomocnení udelenom sťažovateľkou jej právnej zástupkyni vykonaný v roku 2012. Sťažnosť právna zástupkyňa sťažovateľky písomne spracovala a podala v roku 2013.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   účinnom v čase vykonania úkonov právnej   služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha   ako základná tarifa   podľa   §   11   ods.   3   vyhlášky   1/6   z   výpočtového   základu   (§   1   ods.   3   vyhlášky, t. j. zo sumy 763 € pre úkony v roku 2012), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2012 odmenu v sume 127,16 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje 7,63 € za každý úkon právnej pomoci. Pre úkony vykonané v roku 2013 prislúcha ako základná tarifa 781 €, čo za jeden úkon právnej služby predstavuje 130,16 €. Režijný paušál v danom prípade je 7,81 €.

S poukazom na výsledok konania má sťažovateľka nárok na náhradu trov konania za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2012 (prevzatie a príprava zastúpenia) a za jeden úkony právnej služby uskutočnený v roku 2013 (písomné podanie – sťažnosť). Základná sadzba tarifnej odmeny teda predstavuje sumu 257,32 €.

K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál v celkovej sume 15,44 € (7,63 € + 7,81 €). Spolu náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľky je 272,76 €. Okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právnej   zástupkyne sťažovateľky   (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2013