znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 192/2011-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   V.   N.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu spoločnosti D., a spoločnosti D., N., zastúpených Advokátskou kanceláriou P., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. V. N., vo veci namietaného porušenia ich základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Cob 133/2010 z 29. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr.   Ing.   V.   N.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   spoločnosti   D., a spoločnosti D., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011 doručená sťažnosť JUDr. Ing. V. N., správcu konkurznej podstaty úpadcu spoločnosti D., a spoločnosti D. (ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 20 ods.   1 a čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Cob 133/2010 z 29. septembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že JUDr. Ing. V. N., správca konkurznej podstaty úpadcu spoločnosti D. (ďalej len „sťažovateľ“ alebo aj „správca“), podal návrh na určenie vlastníckeho práva na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“). O jeho návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C 56/2009 z 22. marca 2010 tak, že návrh zamietol a zaviazal ho na náhradu trov konania.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu z 22. marca 2010 podal správca včas odvolanie, v ktorom   namietal, že v konaní došlo   k vadám podľa   § 221 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), že okresný súd neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Krajský   súd   o   podanom   odvolaní   rozhodol   napadnutým   rozsudkom   sp.   zn. 25 Co 133/2010   z   29.   septembra   2010,   ktorým   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil. Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   25   Co   133/2010 z 29. septembra 2010 boli porušené ich základné práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu, pretože podľa ich názoru sa krajský súd v nedostatočnom odôvodnení svojho rozhodnutia prakticky vôbec nevysporiadal s ich námietkami uvedenými v odvolaní a „len veľmi všeobecne poukázal na obsah § 120 ods. 1 OSP a § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak bez akýchkoľvek bližších konkretizácií resp. vysvetlení vo vzťahu k predmetu konania a k obsahu odvolania sťažovateľa v 1. rade“. V ďalšom sťažovatelia argumentujú a poukazujú na nesprávnosť právnych záverov okresného súdu, ako aj krajského súdu, ktorým podľa ich názoru došlo k porušeniu označených práv.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   tiež   uviedli,   že „sťažovateľ   v   1.   rade   podaním   zo   dňa 10.2.2011 doručeným Okresnému súdu Nitra dňa 11.2.2011 podal dovolanie v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k.   25Co/133/2010-332   zo   dňa   29.9.2010   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na   súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v dôsledku   čoho   sťažovateľovi   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom“. Podanie   tejto sťažnosti   sťažovatelia   odôvodňujú „potrebou   naliehavej   ochrany   základného   práva   na súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie   od   orgánu,   ktorý   je   najvyšším   orgánom ochrany ústavnosti a ochrany základných práv a slobôd“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:

„1. Krajský súd v Nitre postupom a rozsudkom č. k. 25Co/133/2010-332 zo dňa 29.9.2010 porušil základné práva sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 2. rade na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 25Co/133/2010-332 zo dňa 29.9.2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   namietali   ústavnú   súladnosť   rozsudku   krajského súdu sp. zn. 25 Co 133/2010 z 29. septembra 2010. Z obsahu sťažnosti tiež vyplýva, že proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal správca dovolanie, ktoré odôvodnil dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP. Dovolanie zo 7. februára 2010 (zrejmý omyl v dátume, správne má byť 2011, pozn.) sťažovatelia predložili v prílohe sťažnosti. Dovolanie bolo podané na okresnom súde 11. februára 2011 a ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebolo o podanom dovolaní rozhodnuté.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť súčasne alebo pred   inými prostriedkami nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a súčasne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ak   postupom   súdu   bola   účastníkovi   konania   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom) (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených   námietkach   porušenia   označených   základných   práv   zaručených   ústavou a listinou a práva zaručeného dodatkovým protokolom, ak je zrejmé, že sťažovatelia svoje námietky   uplatnili   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   ako   aj   v   dovolaní   podanom Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   pričom   v   čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Preto musela byť sťažnosť v časti námietky týkajúcej sa porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny odmietnutá pre jej predčasnosť, keďže o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého   je sťažnosť   neprípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny) konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, bod 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní budú mať sťažovatelia k dispozícii už iba podanie sťažnosti na ústavnom súde týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny podľa zásady rationae temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia namietali aj porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, identické základné právo podľa listiny (čl. 11. ods. 1 listiny, pozn.) a obdobné   právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutým rozsudkom krajského súdu, pričom je nepochybné, že vyslovenie porušenia týchto práv je argumentačne spojené s vyslovením porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. Ústavný súd tu poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd môže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a právo vyplývajúce z čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie vyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   predpokladom vyslovenia   porušenia   základných   práv   hmotného   charakter,   je   vyslovenie   porušenia ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy (respektíve identického práva podľa listiny). Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov v časti, ktorou sa domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a tiež čl. 36 ods. 1 listiny z dôvodu jej neprípustnosti pre jej predčasnosť, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   závery   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011