znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 192/09-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2. septembra 2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť T. L., K., zastúpeného advokátom JUDr. I. J., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 186/2007 z 27. februára 2009, v ktorom   zmenil   rozsudok   prvostupňového   súdu   vo   výroku   o trovách   konania   tak, že nepriznal   účastníkom   náhradu   trov   prvostupňového   konania   a tiež   náhradu   trov odvolacieho konania, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. L. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   na   rovnosť   účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods. 3   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 1 Co 186/2007 z 27. februára 2009, ktorým zmenil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania tak, že nepriznal účastníkom náhradu trov prvostupňového konania a tiež náhradu trov odvolacieho konania, p o r u š e n é   b o l o.

2. T. L. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 186/2007 z 27. februára 2009, ktorým   zmenil   rozsudok   prvostupňového   súdu   vo   výroku   o trovách   konania   tak, že nepriznal   účastníkom   náhradu   trov   prvostupňového   konania   a tiež   náhradu   trov odvolacieho konania, z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Košiciach j e   p o v i n n ý   uhradiť T. L. trovy právneho zastúpenia v sume   127,44   €   (slovom   stodvadsaťsedem   eur   a štyridsaťštyri   centov)   na   účet   jeho právneho zástupcu JUDr. I. J., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením sp. zn. III. ÚS 192/09 zo 7. júla 2009 na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť T. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 186/2007 z 27. februára 2009, v ktorom zmenil výrok prvostupňového súdu a nepriznal   účastníkom   náhradu   trov   prvostupňového   konania   a tiež   náhradu   trov odvolacieho konania.

K prijatej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril predseda krajského súdu   podaním   č.   1   SprV   694/2009   z   10.   augusta   2009   doručeným   ústavnému   súdu 13. augusta 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 27. 2. 2009, č. k. 1 Co 186/2007-96 zmenil rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 27. 2. 2007 č. k. 20 C 30/2004-80) vo výroku o trovách konania tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal a nepriznal im ani náhradu trov odvolacieho konania.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetom konania bol už len nárok na zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., o ktorom môže rozhodnúť len súd a rozhodnutie súdu je závislé od záveru znalca a úvahy súdu. Poisťovňa   (A.),   ktorá   odškodnenie   poskytovala,   bola   v tomto   konaní   vedľajším účastníkom a mohla aj so súhlasom žalovaných robiť príslušné procesné návrhy. Vedľajší účastník   disponuje   kvalifikovaným   odborným   aparátom   a v situácii,   keď   išlo   o   zákonné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú pri dopravnej nehode, nemožno trovy právneho   zastúpenia   žalovaného   (v   I.   rade)   považovať   za účelne   vynaložené   -   trovy konania.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   charakter   uplatneného   nároku   a   právne   vzťahy účastníkov konania, včítane vedľajšieho účastníka bolo možné považovať (aj) za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí byť náhrada trov konania priznaná (§ 150 ods. 1 O. s. p.).

Stotožňujeme   sa   so   sťažovateľom   v   tom,   že   právo   účastníka   zvoliť   si   obhajcu (advokáta) je jeho ústavným právom (čl. 47 ods. 2 Ústavy). Účelnosť trov vynaložených na právnu   pomoc   sa   odvodzuje   z   uvedeného   čl.   47   ods.   2   Ústavy   a   trovy   právneho zastúpenia zásadne treba považovať za účelne vynaložené.

Nemožno sa ale stotožniť s argumentáciou sťažovateľa, že keď mu súd nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia, aj keď bol v konaní (100 %) úspešný, že bola zjavne porušená zásada spravodlivého procesu.

Náhrada   trov   konania   je   zásadne   ovplyvnená   zásadou   úspechu   vo   veci,   ktorú obsahuje § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo krátenie práva účastníkovi, ktorý úspech nemal.

Zo   zásady,   že   o   náhrade   trov   konania   rozhoduje   úspech   vo   veci,   existujú   však výnimky. Jednou z týchto výnimiek je i § 150 O. s. p., ktorý bol do občianskeho súdneho poriadku „zakomponovaný“ za účelom odstránenia neprimeraných tvrdostí.

Toto ustanovenie súdu umožňuje, aby výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti nepriznal, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.

Ako vyplýva zo samotného znenia ust. § 150 ods. 1 O. s.p., ide o inštitút, ktorý je výnimočným opatrením, iba v prípade, že skutočne existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom je namieste v odôvodnení výrok o trovách konania patrične objasniť. Podľa   nášho   názoru   rozhodnutie   súdu   o   trovách   konania   musí   byť   riadne odôvodnené. Nestačí iba odkaz na príslušné ustanovenia občianskeho súdneho poriadku. Nedodržaním tejto zásady je porušené právo účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (uverejnenej v zák. č. 23/1991 Zb.).

Ustanovenie § 150 O. s. p. umožňuje teda súdu rozhodnúť tak, že neprizná náhradu trov konania sčasti alebo celkom, pričom sa má tak odstrániť neprimeraná tvrdosť, ktorá by sa v tom ktorom konkrétnom prípade mohla vyskytnúť. Pri skúmaní, či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, súd prihliada zvlášť k pomerom majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším všetkých účastníkov konania (pričom je treba zhodnotiť napr. majetkové pomery nielen   toho,   kto   by   mal   náhradu   trov   konania   hradiť,   ale   i   toho,   komu   by   mali byť nahradené),   ďalej   tiež   k   okolnostiam,   ktoré   viedli   k   súdnemu   uplatneniu   nárokov, k postoju účastníkov v priebehu konania a pod.

Pre   súd   sú   teda   rozhodujúce   dve   oblasti,   a   to   pomery   účastníkov   (majetkové, sociálne, osobné a ďalšie) a okolnosti prípadu.

Domnievame sa, že rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho   konania   ako   celku.   Máme   za   to,   že   Ústavnému   súdu   zásadne   neprislúcha zasahovať (do tohto konania), lebo samotný spor o náhradu trov konania, i keď sa môže „citeľne“   dotknúť   niektorého   z   účastníkov   konania,   v   zásade   nedosahuje   intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd.

Otázka náhrady trov konania (však) nadobúda ústavnoprávnu dimenziu v prípade, keď úvahy súdu vylučujú z pravidiel upravujúcich toto konanie v dôsledku ľubovôle. Aj napriek širokému priestoru k úvahe, ktorý O. s. p. v otázke náhrady trov konania súdom   poskytuje   (včítane   prípadného   uplatnenia   moderačného   práva   súdov   v   zmysle aplikácie § 150 ods. 1 O. s. p.), zostáva aj tu zachovaná požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia, ktoré zodpovedá zákonnosti, ako aj vykonávaným skutkovým zisteniam. Zásady viažuce sa k čl. 36 ods. 1 Listiny vyžadujú, aby bol výrok o náhrade trov konania súladný s priebehom konania a úvaha vedúca k ich (uloženiu resp.) nepriznaniu, musí byť stručne a jasne odôvodnená spôsobom, z ktorého logicky a presvedčivo vyplývajú jeho právne závery.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom je stručné, ale jasné. Z týchto dôvodov odporúčame ústavnú sťažnosť odmietnuť...»

Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu krajského súdu okrem iného uviedol:„Nie je možné sa stotožniť s argumentáciou predsedu krajského súdu, že v danom prípade   boli   dostatočne   skúmané   podmienky   pre   použitie   ust.   §   150   O.   s.   p. a že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je stručné, ale jasné.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   1 zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   (ďalej   aj   „OSP“) platného   v rozhodnom   čase sa   postup   súdu   a účastníkov   v občianskom   súdnom   konaní upravuje   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov účastníkov,   ako   aj   výchova   na   zachovávanie   zákonov,   na   čestné   plnenie   povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa § 150 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Podstata   námietok   sťažovateľa   spočívala   v tom,   že   krajský   súd   (na   rozdiel od prvostupňového súdu) nesprávne rozhodol o trovách konania, keď mu žiadnu náhradu nepriznal,   hoci   bol   v konaní   úspešný,   pretože   krajský   súd   toto   rozhodnutie   odôvodnil „ust. § 150 ods. 1 OSP, pričom za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí byť náhrada trov konania priznaná, považoval... skutočnosti:

... predmetom konania bol nárok na zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia... o ktorom môže rozhodnúť len súd, pričom rozhodovanie o tomto nárokuje závislé   od   záverov   znalca   a   úvahy   súdu“ a tiež   to,   že „... účastníkom   konania   bola poisťovňa   ako   vedľajší   účastník,   ktorý   disponuje   kvalifikovaným   odborným   aparátom a v situácii, keď ide o zákonné zmluvné poistenie za škodu, nie je možné trovy právneho zastúpenia považovať za účelne vynaložené...

Mám za to, že je neprípustné stotožňovať úlohu a postavenie právneho zástupcu podľa   §   25   OSP   s postavením   a   úlohami   vedľajšieho   účastníka,   a   to   aj   vtedy,   ak   ten disponuje odborníkmi s právnickým vzdelaním. Takáto interpretácia zákona je podľa môjho názoru neprípustná...

Ustanovenie § 150 ods. 1 OSP dáva súdu možnosť nepriznať náhradu trov konania, ak   by   ich   priznanie   bolo   v   rozpore   s   princípmi   spravodlivostí.   Súd   však   nemôže   toto ustanovenie aplikovať podľa ľubovôle a svojvoľne...

Zákon   vyžaduje   splnenie   minimálne   dvoch   kumulatívnych   podmienok   -   musia existovať dôvody hodné osobitného zreteľa a musí byť zdôvodnená výnimočnosť okolností konkrétneho prípadu.

Pokiaľ ide o prvú podmienku, teda určitá osobitná procesná situácia, alebo určitý druh konania, ktorý je vzhľadom k svojmu charakteru osobitý, takouto situáciu je napríklad zmena právnej úpravy alebo zmena súdnej praxe. V danom prípade však išlo o pomerne častý   typ   sporového   konania,   ktorý   vyvolal   žalobca   svojim   návrhom   a   v ktorom   nebol úspešný, čo nemôže ísť na úkor žalovaných.

Druhou   podmienkou   je   výnimočnosť   okolností   daného   prípadu,   v   súdnej   praxi sa skúmajú majetkové, osobné a zárobkové pomery všetkých účastníkov konania a dopad rozhodnutia   na   úspešného   aj   neúspešného   účastníka.   V   každom   prípade   máme   za   to, že osobné, majetkové a sociálne pomery žalobcu nie sú až tak zlé, že by odôvodňovali postup podľa § 150 OSP. Žalobca vo svojom odvolaní uvádza, že pracuje, teda má stály príjem. Jeho dlhy voči mobilným operátorom, resp. voči dopravnému podniku nie je možné považovať   za   dôvody,   pre   ktoré   by   bol   zbavený   povinnosti   nahradiť   trovy   konania úspešnému účastníkovi konania. Sociálne aspekty by boli dôvodom pre použitie ust. § 150 OSP vtedy, ak by povinný účastník nemohol uhradiť náhradu trov z dôvodov, ktoré sám nezavinil,   alebo   ich   môže   uhradiť   len   s   veľkými   ťažkosťami.   Je   zrejmé,   že   žalobcom uvádzané skutočnosti nie sú takými výnimočnými, že by odôvodňovali rozhodnutie súdu nepriznať žalovanému trovy konania, a teda, aby som ja ako úspešný účastník znášal tieto trovy sám... Odvolací súd však vyššie uvedené skutočnosti (osobné, majetkové a zárobkové pomery   účastníkov,   dopad   rozhodnutia   o   nepriznaní   trov   na   nich)   neskúmal,   za výnimočnosť okolností považoval len účasť vedľajšieho účastníka, čo, ako je uvedené vyššie, nemožno akceptovať...

S poukazom na vyššie uvedené mám za to, že Krajský súd v Košiciach pri rozhodnutí o   nepriznaní   náhrady   trov   konania   mne   ako   žalovanému   nesprávne   aplikoval a interpretoval zákon, keď procesnú zodpovednosť za výsledok sporu preniesol zo žalobcu na mňa. Preto je potrebné uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1 Co 186/2007-96 za svojvoľné, účelové a arbitrárne, porušujúce rovnosť účastníkov konania a moje právo na súdnu ochranu...“

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám   vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy v znení platnom v rozhodujúcom čase).

Tieto   zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a krajského   súdu   pri   ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti a zo zberného spisu krajského súdu zistil, že námietky sťažovateľa sú opodstatnené. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa evidentne prehliadol (opomenul) jeho úspech v konaní ako žalovaného   v prvom   rade   a   odôvodnenie   uznesenia   o   nepriznaní   trov   prvostupňového konania (dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia § 150 ods. 1 OSP) vôbec nešpecifikoval   a nekonkretizoval   aj   napriek   tomu,   že   krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení sám zdôrazňuje, že „rozhodnutie súdu o trovách konania musí byť riadne odôvodnené. Nestačí iba odkaz na príslušné ustanovenia občianskeho súdneho poriadku. Nedodržaním tejto   zásady   je   porušené   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   36   Listiny základných práv a slobôd (uverejnenej v zák. č. 23/1991 Zb.)...“.

Ústavný   súd   najprv   zdôrazňuje,   že   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno   predovšetkým   porušiť   právo   na   súdnu   ochranu.   Ústavný   súd   už   rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách (napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06).

V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj úprava   platenia   a náhrady   trov   konania   obsiahnutá   najmä   v   Občianskom   súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu   ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods.   4 ústavy).   Preto   procesné   predpisy,   ktoré   upravujú platenie   a náhradu   trov   konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu.

Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

Ústavný súd bez potreby hlbšej argumentácie konštatuje, že rozsudok krajského súdu v namietanej časti (o trovách konania) je z hľadiska práva nepreskúmateľný (zmätočný), teda   z pohľadu   ústavného   prieskumu   je   arbitrárny,   resp.   zjavne   neodôvodnený. Ani pri maximálne voľnej úvahe nevedel totiž ústavný súd zistiť dôvod aplikácie § 150 OSP v danej veci krajským súdom, ktorý v tejto súvislosti iba uviedol, že „zo žalovaných trovy vznikli len na strane žalovaného v 1. rade (sťažovateľovi, pozn.), ktoré neboli považované za účelne vynaložené. Charakter uplatneného nároku a právne vzťahy účastníkov konania, včítane vedľajšieho účastníka by podľa názoru odvolacieho súdu bolo možné považovať aj za   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   pre   ktoré   nemusí   byť   náhrada   trov   konania priznaná (§ 150 ods. 1 O. s. p.).“.

K uvedenému ústavný súd dodáva, že prax všeobecných súdov je jednotná v názore, že „aplikácia ustanovenia § 150 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy   v   prípadoch,   keď   sú   naplnené   všetky   predpoklady   na   priznanie   náhrady   trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí   byť   v   rozhodnutí   aj   náležite   odôvodnený.   Výnimočnosť   môže   spočívať tak v okolnostiach   danej   veci,   ako   aj   v   okolnostiach   na   strane   účastníkov   konania. Pri posudzovaní   okolností   hodných   osobitného   zreteľa   treba   prihliadať   na   osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli   účastníkov   k   uplatneniu   práva   na   súde   a   ich   postoj   v konaní“   (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99 uverejnené ZSP č. 1/2000). Podobne (pozri ASPI, judikatúra pri § 150 OSP, Rc: Cpj 40/88) „je potrebné mať na pamäti, že   použitie   uvedeného   ustanovenia   musí   vždy   zodpovedať   osobitným   okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočnú povahu. Nepriznanie náhrady nákladov konania   podľa   ustanovenia   §   150   OSP   nemožno   odôvodniť   len   všeobecným   záverom hodnotiacim význam rozhodovania o určitom nároku“ (podobne R 23/1989).

Z uvedeného   dôvodu   považuje   ústavný   súd   neodôvodnené   rozhodnutie   krajského súdu   o nepriznaní   trov   právneho   zastúpenia   za ústavne   neakceptovateľné,   a   preto vyslovil, že napadnutým výrokom uznesenia krajského súdu z 27. februára 2009 sp. zn. 1 Co 186//2007   o trovách   konania   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. I. ÚS 109/09) a v konečnom dôsledku i na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

III.

Keďže   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   v napadnutej   časti   (o   trovách konania) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pozri bod 2 výroku nálezu) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde],   v ktorom   bude   viazaný   právnym   názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   požadoval   za   porušenie označených práv finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €, čo približne zodpovedá sume nepriznaných trov konania (75 341,50 Sk).

Ústavný   súd   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľovi   nepriznal,   pričom   vychádzal z toho,   že   okrem   vyslovenia   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   sa   v tomto   konaní náprava   dosiahne   aj   zrušením   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorým   zmenil rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania, vrátením veci na ďalšie konanie a tým, že krajský súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o trovách   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným súdom a priznal ich úspešnému účastníkovi konania, pričom zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia 127,44 € je nižšia ako suma vypočítaná podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a neodporuje tejto vyhláške. Preto   ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   úhradu   trov   právneho zastúpenia v požadovanej sume.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009