znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 192/08-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   H.,   H.,   Spolková   republika   Nemecko, zastúpenej advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp. zn.   3   Sžf   7/2007   z 3.   mája   2007   v spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 7/05 z 8. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti H.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. februára 2008   doručená   sťažnosť   spoločnosti   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 7/2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 7/05 z 8. novembra 2006.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. 3 Sžf 7/2007 zo   dňa   3.   mája   2007,   ktorý   bol sťažovateľovi   doručený   5.   novembra   2007,   potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 7/2005-38 zo dňa 8. 11. 2006, ktorým bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľa,   ktorou   sa domáhal   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva SR sp. zn. 35913/04-1410 zo dňa 02. 11. 2004 ako aj rozhodnutia Colného úradu S. sp. zn. 520/04-6524 20.R zo dňa 21. 5. 2004.

Sťažovateľ   sa   domáhal   zrušenia   rozhodnutí   správnych   orgánov   z   dôvodu,   že neboli vydané v súlade so zákonom.

Sťažovateľ, videl nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov v tom, že:

-rozhodnutie Colného úradu S. bolo vydané v rozpore s § 458 zák. č. 238/2001 Z. z.

-rozhodnutie bolo vydané v rozpore s § 7 ods. 1 zák. č. 240/2001 Z. z.

-colné orgány v konaní postupovali v rozpore s § 3 a32 a 34 to preto nezistili objektívne skutkový stav veci“.

V závere sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Právo sťažovateľa vo veci porušenia jeho práva na domáhanie sa svojho práva podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky   a   čl.   6 ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Najvyšším súdom vo veci sp. zn. 3 Sžf 7/2007 porušené bolo .

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 7/2007 zo dňa 3. mája 2007

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky je   povinný uhradiť   trovy   právneho zastúpenia advokátovi JUDr. O. K. vo výške 6 700.- Sk...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je jej tvrdenie, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 7/2007 z 3. mája 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 S 7/05 z 8.   novembra   2006   došlo   k   porušeniu   jej   označených   práv   podľa   ústavy   a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd zo sťažnosti a spisu krajského súdu zistil, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu   sp. zn. 3 Sžf 7/2007 z 3. mája 2007 v spojení s rozsudkom   krajského súdu sp. zn. 7/2005 z 8. novembra 2006 nadobudlo právoplatnosť 3. januára 2008, z čoho aj odvíja sťažovateľka dodržanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu, ktorú doručila ústavnému súdu 28. februára 2008.

Ústavný súd však pri predbežnom prerokovaní sťažnosti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho   súdu   zároveň   zistil   a vyplýva   to   aj   z jeho   obsahu,   že   právny   zástupca sťažovateľky,   ktorý   ju   zastupoval   aj   v konaní pred   najvyšším   súdom,   dostal   napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ešte 5. novembra 2007.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka sa mohla dozvedieť o obsahu rozhodnutia už 5. novembra 2007,   keď   bolo   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   doručené   jej   právnemu zástupcovi, ktorý ju zastupoval aj v tomto konaní.

Hoci je pravdou, že rozhodnutie najvyššieho súdu   sp. zn. 3 Sžf 7/2007 z 3. mája 2007   v spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   2   S   7/05   z   8.   novembra   2006 nadobudlo   právoplatnosť   až   3.   januára   2008   (lehota   na   podanie   sťažnosti   ustanovená zákonom o ústavnom súde je objektívnou lehotou), ale ústavný súd nemohol prehliadnuť, že subjektívna lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začala sťažovateľke plynúť už 5. novembra   2007,   keď   sa   o skutočnostiach,   ktoré   podľa   obsahu   sťažnosti   zakladajú porušenie   jej   označených   práv,   reálne   dozvedela,   t.   j.   od   oznámenia,   resp.   doručenia predmetného   rozsudku   najvyššieho   súdu   jej   právnemu   zástupcovi.   V tom   čase   bolo   už sťažovateľke   zrejmé,   na   základe   akých   právnych   a skutkových   záverov   najvyšší   súd potvrdil označený rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľky o preskúmanie rozhodnutí colných správnych orgánov.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb. o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v znení   neskorších predpisov   advokát   je povinný pri   výkone advokácie   konať čestne, svedomito,   dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovania právnych služieb.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd považuje sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 7/2007 z 3. mája 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp.   zn.   2   S 7/05   z 8.   novembra   2006   za   podanú   oneskorene,   a   preto   ju po predbežnom prerokovaní odmietol (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Bolo preto už právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2008